Tak nám zvolili nového generálneho riaditeľa STV. Desať členov Rady STV hlasovalo za Štefana Nižňanského a jeho projekt s názvom Tvorivá autorská dielňa. Ako sa niektorí z nich veľavravne vyjadrili, „čas ukáže“.
Keby sme boli cynickí či vystrašení, napísali by sme, že niečo sa ukazuje už dnes. Napísali by sme, že za ostatné dva týždne vládna koalícia urobila niekoľko veľmi dôležitých krokov k takej kontrole médií, aká tu už dlho nebola. Argumentovali by sme, že po tom, ako parlament prijal novelu tlačového zákona, ktorý obmedzil vydavateľom nakladať s vlastným majetkom podľa svojho uváženia, sa vrhla na televízie. Do tej štátnej dosadila prostredníctvom Rady mentálne blízkeho človeka a tým súkromným sľúbila, že sa STV vzdá zvyšku reklamného koláča v ich prospech výmenou za to, že sa sami udržia na reťazi. Na záver by sme dodali niečo v tom zmysle, že pásikavé sako nového riaditeľa je síce vkusnejšie ako trblietavá košeľa jeho predchodcu, ale že taktiež vyvoláva isté negatívne spomienky.
Nie sme ani cynickí, ani vystrašení a už vôbec nemáme pocit, že toto tu je Chicago dvadsiatych rokov. Preto radšej niečo k víťaznému projektu.
Podľa Štefana Nižňanského sa STV „žiaľ, stala ‚laboratóriom rôznych experimentov´ na živom divákovi, na živých televíznych tvorcoch, v pozadí ktorých bolo všeličo, len nie rozvoj televízie či záujem koncesionárov“. Podľa Nižňanského dostávajú priestor „mediálni experti, ktorí postavenie verejnoprávnej televízie neustále spochybňujú tvrdením, že sa dostala do nereformovateľného vzťahu a treba ju zrušiť. Tieto názory vraj podporili „takmer všetky doterajšie manažmenty, ktoré sa postupne vzdali programov, typických pre verejnú televíznu službu a nahradili ich programami vyslovene komerčného charakteru“. Tento vývoj chce preto nový riaditeľ razantne zastaviť a tvrdí, že „STV nepotrebovala a nepotrebuje žiadne ‚Nové začiatky‘. Naopak, jej šancou v programovom zameraní je moderne a efektívne nadviazať práve na viac ako 50 rokov svojej existencie.“
V projekte sa to len hemží verejným záujmom, odlišnosťou od komerčných staníc, návratom k pôvodnej tvorbe, pohotovým spravodajstvom, menšinovými žánrami i digitalizáciou. Nižňanský v dokumente uviedol, že métou televízie nemá byť sledovanosť a podiel na trhu, ale spokojnosť diváka; že tretí program treba spustiť, až keď sa preverí, či je na to STV finančne a personálne pripravená; že sa treba od Jednotky a Dvojky vrátiť k pôvodným názvom STV1 a STV2; že do roku 2010 treba naštartovať STV4; že treba poradenské relácie a netreba „licencované programy zo zahraničia; že je neprípustné „fabrikovanie káuz a manipulácií ovplyvňujúcich verejnú mienku a iniciovanie skupinových či partajných záujmov...“
A peniaze? Na „dôstojné fungovanie v treťom tisícročí“ stačia štyri miliardy ročne. Podľa Nižňanského sa na ne poskladáme minimálne dvakrát – prostredníctvom koncesií a (prekvapujúco?) aj prostredníctvom štátnych dotácií. Nejaký milión by mohol prísť dokonca aj z reklamy (samozrejme, pred jej očakávaným útlmom) a Nižňanský vkladá svoju dôveru aj do PPP.
Keby sme boli vtipní, citovali by sme člena Rady, že papier znesie všetko.
Keby sme boli optimistickí, citovali by sme jeho kolegov, že čas ukáže.
Ale keďže sme, akí sme, spomenuli sme si na tých 50 rokov existencie, pozreli sme si Televízne noviny z 80. rokov, ktoré nový generálny riaditeľ moderoval, spomenuli sme si na trinásť ponovembrových riaditeľov a prepadli sme úplnej skepse.
Tých experimentov bolo naozaj veľa.
Keby sme boli cynickí či vystrašení, napísali by sme, že niečo sa ukazuje už dnes. Napísali by sme, že za ostatné dva týždne vládna koalícia urobila niekoľko veľmi dôležitých krokov k takej kontrole médií, aká tu už dlho nebola. Argumentovali by sme, že po tom, ako parlament prijal novelu tlačového zákona, ktorý obmedzil vydavateľom nakladať s vlastným majetkom podľa svojho uváženia, sa vrhla na televízie. Do tej štátnej dosadila prostredníctvom Rady mentálne blízkeho človeka a tým súkromným sľúbila, že sa STV vzdá zvyšku reklamného koláča v ich prospech výmenou za to, že sa sami udržia na reťazi. Na záver by sme dodali niečo v tom zmysle, že pásikavé sako nového riaditeľa je síce vkusnejšie ako trblietavá košeľa jeho predchodcu, ale že taktiež vyvoláva isté negatívne spomienky.
Nie sme ani cynickí, ani vystrašení a už vôbec nemáme pocit, že toto tu je Chicago dvadsiatych rokov. Preto radšej niečo k víťaznému projektu.
Podľa Štefana Nižňanského sa STV „žiaľ, stala ‚laboratóriom rôznych experimentov´ na živom divákovi, na živých televíznych tvorcoch, v pozadí ktorých bolo všeličo, len nie rozvoj televízie či záujem koncesionárov“. Podľa Nižňanského dostávajú priestor „mediálni experti, ktorí postavenie verejnoprávnej televízie neustále spochybňujú tvrdením, že sa dostala do nereformovateľného vzťahu a treba ju zrušiť. Tieto názory vraj podporili „takmer všetky doterajšie manažmenty, ktoré sa postupne vzdali programov, typických pre verejnú televíznu službu a nahradili ich programami vyslovene komerčného charakteru“. Tento vývoj chce preto nový riaditeľ razantne zastaviť a tvrdí, že „STV nepotrebovala a nepotrebuje žiadne ‚Nové začiatky‘. Naopak, jej šancou v programovom zameraní je moderne a efektívne nadviazať práve na viac ako 50 rokov svojej existencie.“
V projekte sa to len hemží verejným záujmom, odlišnosťou od komerčných staníc, návratom k pôvodnej tvorbe, pohotovým spravodajstvom, menšinovými žánrami i digitalizáciou. Nižňanský v dokumente uviedol, že métou televízie nemá byť sledovanosť a podiel na trhu, ale spokojnosť diváka; že tretí program treba spustiť, až keď sa preverí, či je na to STV finančne a personálne pripravená; že sa treba od Jednotky a Dvojky vrátiť k pôvodným názvom STV1 a STV2; že do roku 2010 treba naštartovať STV4; že treba poradenské relácie a netreba „licencované programy zo zahraničia; že je neprípustné „fabrikovanie káuz a manipulácií ovplyvňujúcich verejnú mienku a iniciovanie skupinových či partajných záujmov...“
A peniaze? Na „dôstojné fungovanie v treťom tisícročí“ stačia štyri miliardy ročne. Podľa Nižňanského sa na ne poskladáme minimálne dvakrát – prostredníctvom koncesií a (prekvapujúco?) aj prostredníctvom štátnych dotácií. Nejaký milión by mohol prísť dokonca aj z reklamy (samozrejme, pred jej očakávaným útlmom) a Nižňanský vkladá svoju dôveru aj do PPP.
Keby sme boli vtipní, citovali by sme člena Rady, že papier znesie všetko.
Keby sme boli optimistickí, citovali by sme jeho kolegov, že čas ukáže.
Ale keďže sme, akí sme, spomenuli sme si na tých 50 rokov existencie, pozreli sme si Televízne noviny z 80. rokov, ktoré nový generálny riaditeľ moderoval, spomenuli sme si na trinásť ponovembrových riaditeľov a prepadli sme úplnej skepse.
Tých experimentov bolo naozaj veľa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.