Polícia sa už päť rokov snaží z hŕby podkladov dokázať, o koľko sa predražil prvý slovenský diaľničný tunel Branisko. A hľadajú sa zásuvky, v ktorých peniaze mohli skončiť. O tom, či sa aj skutočne nájdu, je zatiaľ predčasné hovoriť.
Slovenskí policajti majú zakaždým problém, ak v prípade, ktorý vyšetrujú, narazia na „medzinárodný prvok“. A veci sa im skomplikujú aj vtedy, ak sa do prípadu vložia renomovaní advokáti s dobrými kontaktmi a vplyvom. A presne to je prípad kauzy tunelovania stavby pod Braniskom v rokoch 2000 – 2003. V kauze sú aj udalosti, ktoré súvisia so Švajčiarskom. No a niektorých z obvinených by mal ako advokát zastupovať niekdajší šéf Slovenskej informačnej služby Vladimír Mitro. To je už priveľa komplikácií pre slovenských vyšetrovateľov.
Polícia tento mesiac obvinila desiatich niekdajších vrcholových manažérov Slovenskej správy ciest (SSC), prešovskej firmy ZPA Křížik aj švajčiarsko-slovenskú spojku prípadu Jána Godáňa. Všetci vinu odmietajú. Odmietajú aj obvinenie, že tunel Branisko bol predražený.
Policajtom sa až po niekoľkých rokoch dostali do rúk dokumenty, podľa ktorých mali mať na účtoch vo Švajčiarsku milióny frankov traja vrcholoví predstavitelia Slovenskej správy ciest. Policajti však budú musieť dokázať, že peniaze naozaj pochádzajú práve z transakcií, ktoré sa týkali stavby tunela Branisko. Časť obvinených, teda niekdajší najvyšší predstavitelia SSC, dnes argumentujú tým, že peniaze vrátili späť ešte v roku 2004. Zhodou okolností v čase, keď sa rozbiehalo policajné vyšetrovanie hospodárenia pri budovaní tunela. Pri obhajobe budú zrejme tvrdiť, že švajčiarske franky mali slúžiť len na ich privátne obchodovanie s Jánom Godáňom, s ich partnerom z braniskového biznisu.
Práve Ján Godáň, Slovák s belgickým a švajčiarskym pasom, sa stal jedným z kľúčových postáv tunela Branisko na začiatku nového tisícročia, keď technologická časť výstavby tunela Branisko kolabovala.
.nastupuje Křížik
Politicky nominovaní manažéri v Slovenskej správe ciest v čase mečiarizmu stihli ešte pred parlamentnými voľbami v roku 1998 vybrať dodávateľa na výstavbu technologickej časti tunela. Zákazku dostala prešovská spoločnosť Křížik. Tá mala spolu so Žilinskou univerzitou nachystať projekt a zaistiť dodávky. K prisľúbenému balíku peňazí 676 miliónov sa tak dostali ľudia, ktorí nikdy nemali žiadne skúsenosti s výstavbou tunelov. Z pôvodne plánovanej sumy na túto investíciu zdvihli náklady o ďalšiu miliardu. Zástupcovia prešovskej spoločnosti tento nárast obhajovali ďalšími požiadavkami na bezpečnosť tunela.
Spoločnosť ZPA Křížik, ktorá zákazku dostala bez akýchkoľvek skúseností, situáciu, pochopiteľne, nezvládala. Mala však v rukách zmluvu so Slovenskou správou ciest, ktorá jej zaujímavú objednávku istila. Podľa nej mala spoločnosť Křížik zabezpečiť napríklad vetranie, osvetlenie, technickú bezpečnosť tunela, no nevedela to zvládnuť. SSC ju však z výstavby tunela vyhodiť nemohla. Manažéri SSC tvrdili, že sa neschopnej firmy nemohli zbaviť najmä z obavy, že s ňou prehrajú spor na súde. Křížik by pred sudcami mohol tvrdiť, že on by určite zmluvne dohodnuté technológie dodal, no manažéri SSC ho vyradili z hry skôr, ako tak mohol urobiť. Preto sa ľudia zo SSC rozhodli radšej kolegom z firmy Křížika taktne navrhnúť, aby si firma sama zaobstarala dodávateľskú spoločnosť, ktorá bude vedieť rozostavaný tunel technologicky dokončiť. Rokovania sa rozbehli s renomovanými firmami Siemens a ABB. Ani jedna z nich však po tom, čo si stavbu a dokumentáciu prezrela, nechcela naskočiť do tohto podivne rozbehnutého vlaku.
SSC si objednala konzultanta, ktorý mal posúdiť prácu firmy ZPA Křížik. Konzultantom sa stala spoločnosť Terraprojekt, ktorá bola prepojená na niekdajšieho šéfa Vodohospodárskej výstavby Júliusa Bindera. Táto firma zas dala výkresy pozrieť odborníkom z rakúskej spoločnosť ILF. Tí upozornili, že navrhované projekty sú absolútne nevhodné na to, aby sa podľa nich v tuneli čosi montovalo. V marci 2001 preto dostala SSC odporučenie od svojho konzultanta, že treba „zadať prepracovanie dokumentácie renomovanej firme, ktorej nebude treba vysvetľovať, čo má obsahovať realizačná dokumentácia“.
Tunel sa mal pomaly odovzdávať, ale ešte ani v máji 2002 neexistovala kompletná dokumentácia, podľa ktorej sa mali montovať niektoré technologické časti tunela.
„Narazili sme na odpor a bolo povedané, aby sme Křižík nechali pokojnejšie pracovať,“ tvrdil v roku 2003 Valerián Horváth, ktorý bol riaditeľom úseku investičnej prípravy a výstavby SSC a dnes patrí k desiatke ľudí, ktorí sú obvinení v kauze Branisko. Horváth už pred piatimi rokmi pripustil, že technologické zariadenia pre tunel sa nakupovali cez niekoľko medzifiriem. Navyše firma ZPA Křížik sa hrnula do nákupov drahých technologických častí tunela už v čase, keď ešte nemala schválené ani projekty. Kupovala aj najdrahšie a najmodernejšie zariadenia, dokonca aj také, ktoré v praxi ešte ani neboli dobre vyskúšané.
.prichádza pán Godáň
Vtedy sa na scéne objavil slovenský Švajčiar Ján Godáň. Ten do krachujúceho projektu doniesol švajčiarsku firmu Nay+partner. ktorá mala skúsenosti s výstavbou tunelov vo Švajčiarsku aj v západnej Európe. Táto firma spolu s Godáňom vytvorila konzorcium na dostavbu technológie tunela Branisko. Faktúry za tieto technológie však neputovali priamo do Slovenskej správy ciest, ale naďalej mali „prestupnú zastávku“ v prešovskom Křížiku. Táto firma si za svoje sprostredkovateľské služby účtovala približne osem percent z každej faktúry, ktorú fakticky len preposlala do Slovenskej správy ciest. Oficiálne si účtovali náklady „za inžiniersku činnosť“.
Ján Godáň sa však v krátkom čase dostal do sporu so šéfom švajčiarskej spoločnosti Nay+partner, teda so svojím partnerom v čerstvo založenom Konsortiu Erga Suisse Hanspeterom Nayom. Ten Godáňa obvinil, že z konzorcia vyniesol peniaze bez toho, aby o tom on ako jeho partner vedel. Nervozitu Švajčiara vyvolalo aj to, keď zistil, že na účet jeho konzorčného partnera Godáňa išlo zo Slovenska podstatne viac peňazí, ako dostali Nayove firmy za prácu na projektoch a dodávkach. Hanspeter Nay chcel preto v dodávkach technológie pre Branisko pokračovať bez Jána Godáňa. No ľudia z firmy ZPA Křížik mu to nedovolili. Priklonili sa radšej k alternatíve ponechať na stavbe tunela len Godáňa. A tak sa opäť zháňala nová firma, ktorá by tunel technologicky dokončila. Podujala sa na to bratislavská spoločnosť PPA Control.
Lenže medzitým sa vo Švajčiarsku začal súdny proces medzi bývalými spoločníkmi Konsortia Erga Suisse – Jánom Godáňom a Hanspeterom Nayom. Počas súdneho procesu sa napokon Ján Godáň radšej rozhodol pre mimosúdne vyrovnanie a doplatil časť peňazí Nayovi.
.čo premiér Fico nepovie
Dokumenty o slovenskom tuneli sa však vďaka tomuto sporu dvoch Švajčiarov dostali na švajčiarsku prokuratúru. Tá začala skúmať finančné transakcie okolo dodávok pre Branisko. Kauzu od roku 2003 začala vyšetrovať aj slovenská polícia. Podľa našich informácií však slovenská polícia vo veci takmer rok nič nerobila. Potom postavila špecializovaný tím, ktorý sa kauze Branisko venuje. Prvého apríla 2008 obvinila desiatich ľudí. Dnes vôbec nie je jasné, či sa vec dostane až na súd a či sa policajtom napokon aj pred súdom podarí dokázať vinu týchto ľudí. Teraz je však jasné, že jeden víťaz celej kauzy tu už je – lepší tromf proti Dzurindovej garnitúre Fico nemohol do rúk dostať. Fico určite nebude zdôrazňovať detail, že manažérov, ktorí nakontrahovali „sprostredkovateľské fakturantské“ firmy, dosadila do SSC ešte Mečiarova zostava. Mečiarovci vlastne týmto krokom pripravili úrodnú pôdu pre svojich nástupcov.
Autor je šéfreportérom týždenníka TREND.
Slovenskí policajti majú zakaždým problém, ak v prípade, ktorý vyšetrujú, narazia na „medzinárodný prvok“. A veci sa im skomplikujú aj vtedy, ak sa do prípadu vložia renomovaní advokáti s dobrými kontaktmi a vplyvom. A presne to je prípad kauzy tunelovania stavby pod Braniskom v rokoch 2000 – 2003. V kauze sú aj udalosti, ktoré súvisia so Švajčiarskom. No a niektorých z obvinených by mal ako advokát zastupovať niekdajší šéf Slovenskej informačnej služby Vladimír Mitro. To je už priveľa komplikácií pre slovenských vyšetrovateľov.
Polícia tento mesiac obvinila desiatich niekdajších vrcholových manažérov Slovenskej správy ciest (SSC), prešovskej firmy ZPA Křížik aj švajčiarsko-slovenskú spojku prípadu Jána Godáňa. Všetci vinu odmietajú. Odmietajú aj obvinenie, že tunel Branisko bol predražený.
Policajtom sa až po niekoľkých rokoch dostali do rúk dokumenty, podľa ktorých mali mať na účtoch vo Švajčiarsku milióny frankov traja vrcholoví predstavitelia Slovenskej správy ciest. Policajti však budú musieť dokázať, že peniaze naozaj pochádzajú práve z transakcií, ktoré sa týkali stavby tunela Branisko. Časť obvinených, teda niekdajší najvyšší predstavitelia SSC, dnes argumentujú tým, že peniaze vrátili späť ešte v roku 2004. Zhodou okolností v čase, keď sa rozbiehalo policajné vyšetrovanie hospodárenia pri budovaní tunela. Pri obhajobe budú zrejme tvrdiť, že švajčiarske franky mali slúžiť len na ich privátne obchodovanie s Jánom Godáňom, s ich partnerom z braniskového biznisu.
Práve Ján Godáň, Slovák s belgickým a švajčiarskym pasom, sa stal jedným z kľúčových postáv tunela Branisko na začiatku nového tisícročia, keď technologická časť výstavby tunela Branisko kolabovala.
.nastupuje Křížik
Politicky nominovaní manažéri v Slovenskej správe ciest v čase mečiarizmu stihli ešte pred parlamentnými voľbami v roku 1998 vybrať dodávateľa na výstavbu technologickej časti tunela. Zákazku dostala prešovská spoločnosť Křížik. Tá mala spolu so Žilinskou univerzitou nachystať projekt a zaistiť dodávky. K prisľúbenému balíku peňazí 676 miliónov sa tak dostali ľudia, ktorí nikdy nemali žiadne skúsenosti s výstavbou tunelov. Z pôvodne plánovanej sumy na túto investíciu zdvihli náklady o ďalšiu miliardu. Zástupcovia prešovskej spoločnosti tento nárast obhajovali ďalšími požiadavkami na bezpečnosť tunela.
Spoločnosť ZPA Křížik, ktorá zákazku dostala bez akýchkoľvek skúseností, situáciu, pochopiteľne, nezvládala. Mala však v rukách zmluvu so Slovenskou správou ciest, ktorá jej zaujímavú objednávku istila. Podľa nej mala spoločnosť Křížik zabezpečiť napríklad vetranie, osvetlenie, technickú bezpečnosť tunela, no nevedela to zvládnuť. SSC ju však z výstavby tunela vyhodiť nemohla. Manažéri SSC tvrdili, že sa neschopnej firmy nemohli zbaviť najmä z obavy, že s ňou prehrajú spor na súde. Křížik by pred sudcami mohol tvrdiť, že on by určite zmluvne dohodnuté technológie dodal, no manažéri SSC ho vyradili z hry skôr, ako tak mohol urobiť. Preto sa ľudia zo SSC rozhodli radšej kolegom z firmy Křížika taktne navrhnúť, aby si firma sama zaobstarala dodávateľskú spoločnosť, ktorá bude vedieť rozostavaný tunel technologicky dokončiť. Rokovania sa rozbehli s renomovanými firmami Siemens a ABB. Ani jedna z nich však po tom, čo si stavbu a dokumentáciu prezrela, nechcela naskočiť do tohto podivne rozbehnutého vlaku.
SSC si objednala konzultanta, ktorý mal posúdiť prácu firmy ZPA Křížik. Konzultantom sa stala spoločnosť Terraprojekt, ktorá bola prepojená na niekdajšieho šéfa Vodohospodárskej výstavby Júliusa Bindera. Táto firma zas dala výkresy pozrieť odborníkom z rakúskej spoločnosť ILF. Tí upozornili, že navrhované projekty sú absolútne nevhodné na to, aby sa podľa nich v tuneli čosi montovalo. V marci 2001 preto dostala SSC odporučenie od svojho konzultanta, že treba „zadať prepracovanie dokumentácie renomovanej firme, ktorej nebude treba vysvetľovať, čo má obsahovať realizačná dokumentácia“.
Tunel sa mal pomaly odovzdávať, ale ešte ani v máji 2002 neexistovala kompletná dokumentácia, podľa ktorej sa mali montovať niektoré technologické časti tunela.
„Narazili sme na odpor a bolo povedané, aby sme Křižík nechali pokojnejšie pracovať,“ tvrdil v roku 2003 Valerián Horváth, ktorý bol riaditeľom úseku investičnej prípravy a výstavby SSC a dnes patrí k desiatke ľudí, ktorí sú obvinení v kauze Branisko. Horváth už pred piatimi rokmi pripustil, že technologické zariadenia pre tunel sa nakupovali cez niekoľko medzifiriem. Navyše firma ZPA Křížik sa hrnula do nákupov drahých technologických častí tunela už v čase, keď ešte nemala schválené ani projekty. Kupovala aj najdrahšie a najmodernejšie zariadenia, dokonca aj také, ktoré v praxi ešte ani neboli dobre vyskúšané.
.prichádza pán Godáň
Vtedy sa na scéne objavil slovenský Švajčiar Ján Godáň. Ten do krachujúceho projektu doniesol švajčiarsku firmu Nay+partner. ktorá mala skúsenosti s výstavbou tunelov vo Švajčiarsku aj v západnej Európe. Táto firma spolu s Godáňom vytvorila konzorcium na dostavbu technológie tunela Branisko. Faktúry za tieto technológie však neputovali priamo do Slovenskej správy ciest, ale naďalej mali „prestupnú zastávku“ v prešovskom Křížiku. Táto firma si za svoje sprostredkovateľské služby účtovala približne osem percent z každej faktúry, ktorú fakticky len preposlala do Slovenskej správy ciest. Oficiálne si účtovali náklady „za inžiniersku činnosť“.
Ján Godáň sa však v krátkom čase dostal do sporu so šéfom švajčiarskej spoločnosti Nay+partner, teda so svojím partnerom v čerstvo založenom Konsortiu Erga Suisse Hanspeterom Nayom. Ten Godáňa obvinil, že z konzorcia vyniesol peniaze bez toho, aby o tom on ako jeho partner vedel. Nervozitu Švajčiara vyvolalo aj to, keď zistil, že na účet jeho konzorčného partnera Godáňa išlo zo Slovenska podstatne viac peňazí, ako dostali Nayove firmy za prácu na projektoch a dodávkach. Hanspeter Nay chcel preto v dodávkach technológie pre Branisko pokračovať bez Jána Godáňa. No ľudia z firmy ZPA Křížik mu to nedovolili. Priklonili sa radšej k alternatíve ponechať na stavbe tunela len Godáňa. A tak sa opäť zháňala nová firma, ktorá by tunel technologicky dokončila. Podujala sa na to bratislavská spoločnosť PPA Control.
Lenže medzitým sa vo Švajčiarsku začal súdny proces medzi bývalými spoločníkmi Konsortia Erga Suisse – Jánom Godáňom a Hanspeterom Nayom. Počas súdneho procesu sa napokon Ján Godáň radšej rozhodol pre mimosúdne vyrovnanie a doplatil časť peňazí Nayovi.
.čo premiér Fico nepovie
Dokumenty o slovenskom tuneli sa však vďaka tomuto sporu dvoch Švajčiarov dostali na švajčiarsku prokuratúru. Tá začala skúmať finančné transakcie okolo dodávok pre Branisko. Kauzu od roku 2003 začala vyšetrovať aj slovenská polícia. Podľa našich informácií však slovenská polícia vo veci takmer rok nič nerobila. Potom postavila špecializovaný tím, ktorý sa kauze Branisko venuje. Prvého apríla 2008 obvinila desiatich ľudí. Dnes vôbec nie je jasné, či sa vec dostane až na súd a či sa policajtom napokon aj pred súdom podarí dokázať vinu týchto ľudí. Teraz je však jasné, že jeden víťaz celej kauzy tu už je – lepší tromf proti Dzurindovej garnitúre Fico nemohol do rúk dostať. Fico určite nebude zdôrazňovať detail, že manažérov, ktorí nakontrahovali „sprostredkovateľské fakturantské“ firmy, dosadila do SSC ešte Mečiarova zostava. Mečiarovci vlastne týmto krokom pripravili úrodnú pôdu pre svojich nástupcov.
Autor je šéfreportérom týždenníka TREND.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.