Miera a spôsob, akými SDKÚ, KDH a SMK nezvládli prechod do opozície, vyráža dych. Nielenže sa staré neresti, ktoré ich zdobili aj pri moci, manifestujú ešte vypuklejšie, navyše sa ukazuje, že i prednosti, ktorými kedysi vynikali, boli len „naoko" pre naivných.
Napríklad obraz SMK, ktorá je spoľahlivá, vie držať slovo a záväzky, a tiež inteligentne riešiť vnútorné spory, je doslova v rozvalinách.
Od momentu, ako Pál Csáky prekročil železný „gentleman agreement“, že sa verejne nebudú diskreditovať, sa dalo predvídať, že jeho výber zbraní bude pre celú stranu fatálny. Po roku je zrejmé, že Béla Bugár neprehltol poníženie, a svojmu nástupcovi údery vracal kritikou jeho krokov (Benešove dekréty, deklarácia o zmierení) i poukazovaním či na posilnenú rolu Duraya, či na zhoršenie obrazu SMK vo verejnosti. Tu je logika deja; Csáky, ktorý si bezohľadným ťahom po funkcii sám napísal „karmu“, nemohol očakávať ani korektnosť porazeného súpera, ani vcítenie sa tej časti členstva, ktorá ho nevolila.
To sa týka aj „lisabonskej“ kauzy, ktorú namiesto principiálneho riešenia vnútri strany Csáky pretaktizoval až tak, že zo skrumáže vyšiel ako de facto usvedčený luhár. Výpovede, ako vlastne prebiehalo stretnutie s Pavlom Paškom, sa už nikdy zrejme nezjednotia, ale svedectvo podpredsedu Berényiho, že sa uskutočnilo, potvrdzujú minimálne jednu Csákyho lož. Tak prečo by hovoril pravdu v prípade dotácie pre vydavateľstvo?
„Zmierom“, ktorý akože uzavreli na predsedníctve SMK v piatok v noci, a záväzkom, že sa k rokovaniam so Smerom už nebudú vyjadrovať (či balamutením verejnosti, že „sa nesprávali profesionálne“), sa už ani kríza dôvery, ani napäté vzťahy nedajú zastaviť. Obvinenie Csákyho z explicitnej lži a požadovania osobnej výhody, respektíve jeho kontraúder, že „nevylučuje, že Bugár je vydieraný“, sú také kalibre, ktoré predznamenávajú nezmieriteľný konflikt. Pričom podstatné je vidieť, že správanie bývalého predsedu a Zsolta Simona by nemalo ozaj žiadny zmysel, keby nechceli v SMK vyvolať nové preskupenie pozícií, respektíve Csákyho zosadiť. Dôležitým koloritom sú zrejme mocenské boje v regiónoch medzi frakciami SMK, ktoré neustávajú ani rok po kongrese.
Skutočnosť, že minister Mikolaj akousi vyhláškou rozšíril počet vyučovacích hodín slovenčiny na maďarskojazyčných školách, a teda nezachoval „status quo“, čo bola kľúčová požiadavka SMK, len červenou podčiarkuje bankrot Csákyho stratégie po tlačovom zákone. Do najhlbšieho pozadia nedovidieť, ale taktikou Bugára, respektíve tých, ktorí mu píšu noty, akoby bolo presvedčiť, že SMK so súčasným predsedom (a Durayom v pozadí) nemá koaličný potenciál k Smeru. Csáky sa to „logicky“ snaží vyvrátiť. Pričom ani jeden, ani druhý nemajú toľko poctivosti, aby vyhladovaným straníkom, ktorí už začínajú mať nevýhod opozície dosť, rovno povedali, že Fico s SMK nepočíta ani v tej najkatastrofickejšej – zo svojho pohľadu – koalícii.
Bizarné je, že divergencia v SMK nemá žiadny programový základ. Neexistuje jediný markantný rozdiel, ktorým by sa jeden či druhý boli schopní vzájomne vymedziť. Čím tehotnejšia je SMK konfliktom a neznášanlivosťou ľudí, ktorí sa po desiatich rokoch už nemôžu ani cítiť, tým je obsahovo prázdnejšia. Horizontom myslenia a túžob sú dotácie z Bratislavy, Budapešti či Bruselu. Pravdepodobné sa zdá toľko, že jednu z dvoch podmienok, ktoré si Bugár vyhradil na zmenu názoru na odchod z politiky, čiže zhoršenie slovensko-maďarských vzťahov, alebo pokles preferencií SMK, si vezme ako zámienku buď na to, že dozrel čas na novú menšinovú stranu, alebo na revanš proti Csákymu.
Peter Schutz
Napríklad obraz SMK, ktorá je spoľahlivá, vie držať slovo a záväzky, a tiež inteligentne riešiť vnútorné spory, je doslova v rozvalinách.
Od momentu, ako Pál Csáky prekročil železný „gentleman agreement“, že sa verejne nebudú diskreditovať, sa dalo predvídať, že jeho výber zbraní bude pre celú stranu fatálny. Po roku je zrejmé, že Béla Bugár neprehltol poníženie, a svojmu nástupcovi údery vracal kritikou jeho krokov (Benešove dekréty, deklarácia o zmierení) i poukazovaním či na posilnenú rolu Duraya, či na zhoršenie obrazu SMK vo verejnosti. Tu je logika deja; Csáky, ktorý si bezohľadným ťahom po funkcii sám napísal „karmu“, nemohol očakávať ani korektnosť porazeného súpera, ani vcítenie sa tej časti členstva, ktorá ho nevolila.
To sa týka aj „lisabonskej“ kauzy, ktorú namiesto principiálneho riešenia vnútri strany Csáky pretaktizoval až tak, že zo skrumáže vyšiel ako de facto usvedčený luhár. Výpovede, ako vlastne prebiehalo stretnutie s Pavlom Paškom, sa už nikdy zrejme nezjednotia, ale svedectvo podpredsedu Berényiho, že sa uskutočnilo, potvrdzujú minimálne jednu Csákyho lož. Tak prečo by hovoril pravdu v prípade dotácie pre vydavateľstvo?
„Zmierom“, ktorý akože uzavreli na predsedníctve SMK v piatok v noci, a záväzkom, že sa k rokovaniam so Smerom už nebudú vyjadrovať (či balamutením verejnosti, že „sa nesprávali profesionálne“), sa už ani kríza dôvery, ani napäté vzťahy nedajú zastaviť. Obvinenie Csákyho z explicitnej lži a požadovania osobnej výhody, respektíve jeho kontraúder, že „nevylučuje, že Bugár je vydieraný“, sú také kalibre, ktoré predznamenávajú nezmieriteľný konflikt. Pričom podstatné je vidieť, že správanie bývalého predsedu a Zsolta Simona by nemalo ozaj žiadny zmysel, keby nechceli v SMK vyvolať nové preskupenie pozícií, respektíve Csákyho zosadiť. Dôležitým koloritom sú zrejme mocenské boje v regiónoch medzi frakciami SMK, ktoré neustávajú ani rok po kongrese.
Skutočnosť, že minister Mikolaj akousi vyhláškou rozšíril počet vyučovacích hodín slovenčiny na maďarskojazyčných školách, a teda nezachoval „status quo“, čo bola kľúčová požiadavka SMK, len červenou podčiarkuje bankrot Csákyho stratégie po tlačovom zákone. Do najhlbšieho pozadia nedovidieť, ale taktikou Bugára, respektíve tých, ktorí mu píšu noty, akoby bolo presvedčiť, že SMK so súčasným predsedom (a Durayom v pozadí) nemá koaličný potenciál k Smeru. Csáky sa to „logicky“ snaží vyvrátiť. Pričom ani jeden, ani druhý nemajú toľko poctivosti, aby vyhladovaným straníkom, ktorí už začínajú mať nevýhod opozície dosť, rovno povedali, že Fico s SMK nepočíta ani v tej najkatastrofickejšej – zo svojho pohľadu – koalícii.
Bizarné je, že divergencia v SMK nemá žiadny programový základ. Neexistuje jediný markantný rozdiel, ktorým by sa jeden či druhý boli schopní vzájomne vymedziť. Čím tehotnejšia je SMK konfliktom a neznášanlivosťou ľudí, ktorí sa po desiatich rokoch už nemôžu ani cítiť, tým je obsahovo prázdnejšia. Horizontom myslenia a túžob sú dotácie z Bratislavy, Budapešti či Bruselu. Pravdepodobné sa zdá toľko, že jednu z dvoch podmienok, ktoré si Bugár vyhradil na zmenu názoru na odchod z politiky, čiže zhoršenie slovensko-maďarských vzťahov, alebo pokles preferencií SMK, si vezme ako zámienku buď na to, že dozrel čas na novú menšinovú stranu, alebo na revanš proti Csákymu.
Peter Schutz
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.