Ukradnutá utópia
Výrok predsedu vlády, podľa ktorého majú ľudia z druhého dôchodkového piliera utekať, pretože ich úspory ohrozuje finančná kríza, je neférový. Ale je užitočný – ukazuje, ako najpopulárnejší politik chápe svet 21. storočia.
Najskôr k tej neférovosti – povedať, že aktuálne problémy svetového finančného trhu ohrozujú naše budúce dôchodky je to isté, ako povedať, že aktuálne úspechy našich automobiliek zaručujú ich dlhodobé prežitie. Jedno je čierna, druhé ružová lož.
Sporenie na dôchodok je beh na dlhú trať. Najmenej 15-ročnú, ale možno aj 40-ročnú. Za taký dlhý čas bude svet poznať viacero kríz a recesií rovnako ako viacero období rastu a konjunktúry. Dnes nemožno povedať ani len to, čo bude prevažovať (aj keď sa dá predpokladať skôr celkový rast než recesia), a už vôbec preto nemožno kričať, aby ľudia tu a teraz utekali z druhého piliera. Predsedu vlády zatiaľ ešte nepovažujeme za jasnovidca, a preto podľa tohto časopisu šíri svojím výrokom poplašnú správu, a nie rozumné upozornenie sporiteľom. Ak nemá rád dôchodkové spoločnosti, má právo to hovoriť. Dokonca si môže potichu želať ich neúspech. Ale podpásovo strašiť ľudí chudobou v starobe len preto, aby si splnil svoj sen o návrate väčšiny k štátnym dôchodkom, je pod úroveň jeho funkcie.
Ešte dôležitejšia než neférovosť najnovšieho Ficovho apelu je však jeho podstata, ktorou je hlboká nedôvera k trhu, a naopak, nekritická dôvera k štátu. Tento predseda vlády opakovane útočí na všetky reformy, ktoré sa na Slovensku udiali. Dane sa podľa neho reformovali v prospech bohatých, dôchodky v prospech finančných skupín, zdravotníctvo v prospech poisťovní, a trh práce v prospech majiteľov fabrík. Tomuto kapitalistickému komplotu proti chudobným verí, má v tom úplne jasno, a aj sa celkom snaží veci zmeniť. Len ešte nenašiel odvahu vrátiť sa naozaj poctivo späť. Predsa len, má okolo seba najväčších zbohatlíkov, ktorým prekvapujúco praje. Úloha zaviesť socializmus bez poškodenia vlastných kapitalistov naozaj nie je úplne triviálna. Asi najmä preto tento premiér zatiaľ nezrušil takmer nič z toho, čo inak až živočíšne nenávidí (rovná daň, trh v zdravotníctve, pružnejší sociálny systém, dokonca aj naše členstvo v NATO). Ale veď nie je všetkým dňom jeho vlády koniec. Predbežne aspoň poctivo verí v bájny svet Karola Marxa, v ktorom zopár vytučnených fabrikantov uvažuje len o tom, ako čo najviac vykoristiť milióny pracujúcich, ktorých sa nemá kto zastať.
Lenže my v Marxovom svete akosi nežijeme (mimochodom – jediný svet, ktorý sa Marxovej a zrejme aj Ficovej predstave všeobecného vykorisťovania blížil, bol paradoxne ich vlastný svet komunizmu blahej pamäti, v ktorom zopár vyvolených ovládalo všetkých ostatných). Slovensko je už 19 rokov súčasťou sveta slobody, konkurencie a súťaže rôznych nápadov a riešení. A práve v tomto reálnom svete sa ukázalo, že nižšie dane spôsobujú vyšší rast, že trh v zdravotníctve prináša úspory a kvalitu, a že jediným riešením dlhovekosti a menšej pôrodnosti je individuálne sporenie na vlastný dôchodok. To nie sú tajné plány zlovoľných fabrikantov, ktoré tak zurvalsky odhaľoval Marx, to je všedná, neutopická realita sveta 21. storočia.
Nie záujem sporiteľov, nie racionálne prepočty, a už vôbec nie finančná kríza, ale práve túžba po stratenej, Novembrom 1989 ukradnutej utópii je príčinou Ficovho výkriku: Utekajte z druhého piliera. On už dlho tuší, že utekať nie je kam, a dobre vie, že prvý pilier nie je riešením, ale jeho rozum v boji s rovnostárskou vierou nestačí. Tento premiér počúva svoje triedne inštinkty viac než fakty. A preto dodnes uctieva Slnečný štát a vedúcu úlohu proletariátu.
Nič proti tomu – svoje sny, aj tie iracionálne, si každý vyberajme slobodne. Ale pomenujme to priamo, pán premiér, a netárajme o finančných krízach a druhom pilieri.
O téme aj v komentári Daniela Bútoru
Výrok predsedu vlády, podľa ktorého majú ľudia z druhého dôchodkového piliera utekať, pretože ich úspory ohrozuje finančná kríza, je neférový. Ale je užitočný – ukazuje, ako najpopulárnejší politik chápe svet 21. storočia.
Najskôr k tej neférovosti – povedať, že aktuálne problémy svetového finančného trhu ohrozujú naše budúce dôchodky je to isté, ako povedať, že aktuálne úspechy našich automobiliek zaručujú ich dlhodobé prežitie. Jedno je čierna, druhé ružová lož.
Sporenie na dôchodok je beh na dlhú trať. Najmenej 15-ročnú, ale možno aj 40-ročnú. Za taký dlhý čas bude svet poznať viacero kríz a recesií rovnako ako viacero období rastu a konjunktúry. Dnes nemožno povedať ani len to, čo bude prevažovať (aj keď sa dá predpokladať skôr celkový rast než recesia), a už vôbec preto nemožno kričať, aby ľudia tu a teraz utekali z druhého piliera. Predsedu vlády zatiaľ ešte nepovažujeme za jasnovidca, a preto podľa tohto časopisu šíri svojím výrokom poplašnú správu, a nie rozumné upozornenie sporiteľom. Ak nemá rád dôchodkové spoločnosti, má právo to hovoriť. Dokonca si môže potichu želať ich neúspech. Ale podpásovo strašiť ľudí chudobou v starobe len preto, aby si splnil svoj sen o návrate väčšiny k štátnym dôchodkom, je pod úroveň jeho funkcie.
Ešte dôležitejšia než neférovosť najnovšieho Ficovho apelu je však jeho podstata, ktorou je hlboká nedôvera k trhu, a naopak, nekritická dôvera k štátu. Tento predseda vlády opakovane útočí na všetky reformy, ktoré sa na Slovensku udiali. Dane sa podľa neho reformovali v prospech bohatých, dôchodky v prospech finančných skupín, zdravotníctvo v prospech poisťovní, a trh práce v prospech majiteľov fabrík. Tomuto kapitalistickému komplotu proti chudobným verí, má v tom úplne jasno, a aj sa celkom snaží veci zmeniť. Len ešte nenašiel odvahu vrátiť sa naozaj poctivo späť. Predsa len, má okolo seba najväčších zbohatlíkov, ktorým prekvapujúco praje. Úloha zaviesť socializmus bez poškodenia vlastných kapitalistov naozaj nie je úplne triviálna. Asi najmä preto tento premiér zatiaľ nezrušil takmer nič z toho, čo inak až živočíšne nenávidí (rovná daň, trh v zdravotníctve, pružnejší sociálny systém, dokonca aj naše členstvo v NATO). Ale veď nie je všetkým dňom jeho vlády koniec. Predbežne aspoň poctivo verí v bájny svet Karola Marxa, v ktorom zopár vytučnených fabrikantov uvažuje len o tom, ako čo najviac vykoristiť milióny pracujúcich, ktorých sa nemá kto zastať.
Lenže my v Marxovom svete akosi nežijeme (mimochodom – jediný svet, ktorý sa Marxovej a zrejme aj Ficovej predstave všeobecného vykorisťovania blížil, bol paradoxne ich vlastný svet komunizmu blahej pamäti, v ktorom zopár vyvolených ovládalo všetkých ostatných). Slovensko je už 19 rokov súčasťou sveta slobody, konkurencie a súťaže rôznych nápadov a riešení. A práve v tomto reálnom svete sa ukázalo, že nižšie dane spôsobujú vyšší rast, že trh v zdravotníctve prináša úspory a kvalitu, a že jediným riešením dlhovekosti a menšej pôrodnosti je individuálne sporenie na vlastný dôchodok. To nie sú tajné plány zlovoľných fabrikantov, ktoré tak zurvalsky odhaľoval Marx, to je všedná, neutopická realita sveta 21. storočia.
Nie záujem sporiteľov, nie racionálne prepočty, a už vôbec nie finančná kríza, ale práve túžba po stratenej, Novembrom 1989 ukradnutej utópii je príčinou Ficovho výkriku: Utekajte z druhého piliera. On už dlho tuší, že utekať nie je kam, a dobre vie, že prvý pilier nie je riešením, ale jeho rozum v boji s rovnostárskou vierou nestačí. Tento premiér počúva svoje triedne inštinkty viac než fakty. A preto dodnes uctieva Slnečný štát a vedúcu úlohu proletariátu.
Nič proti tomu – svoje sny, aj tie iracionálne, si každý vyberajme slobodne. Ale pomenujme to priamo, pán premiér, a netárajme o finančných krízach a druhom pilieri.
O téme aj v komentári Daniela Bútoru
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.