Téma zabezpečenia príjmov na dôchodku je určite aktuálna, o čom svedčia aj nedávno rozoslané ministerské „informačné“ letáky či návrhy na zdanenie zdedených dôchodkov z druhého piliera alebo viazanie ich využitia. Pri zabezpečení príjmov v starobe však existujú aj neštátne alternatívy a nedávny dramatický rast cien nehnuteľností otvoril na takéto riešenia nový priestor.
So stúpajúcimi cenami nehnuteľností sa na Slovensku z nejedného dôchodcu z roka na rok stal multimilionár. Stačí mať byt alebo dom v niektorej lukratívnejšej časti Slovenska a hodnota čistého majetku hravo presiahne niekoľko miliónov. Napriek reálnemu bohatstvu však títo šediví multimilionári často netrávia svoj čas na luxusných vyhliadkových plavbách, ale pešou turistikou po diskontných hypermarketoch v snahe ušetriť na lacnejších potravinách. Existuje tu totiž priepastný rozdiel medzi príjmom a majetkom.
.stratené tri groše
Ešte začiatkom 20. storočia takúto paradoxnú nerovnosť medzi príjmom a majetkom aj v našich končinách vyrovnávalo uzatvorenie zmluvy s dedičom o pravidelných platbách v prospech dôchodcu (táto praktika je napríklad spomínaná aj v knihe Spoveď od Sándora Máraia). Považovalo sa vtedy za normálne, že potomok určený za dediča mesačne platil rodičovi sumu predstavujúcu dohodnuté percento z majetku, ktorý mal byť v budúcnosti predmetom dedenia. Dôchodcovia tak aj napriek tomu, že nepracovali a nemali iný významnejší príjem, mohli viesť pomerne bezstarostný život.
Expanzia bismarckovského systému štátnej „starostlivosti“ o starých ľudí z konca 19. storočia však takéto praktiky postupne vytlačila a dnes podobné riešenia znejú ak nie neuveriteľne, tak aspoň kuriózne. Dôchodcovia prestali byť závislí od svojich vlastných detí a svoje očakávania a dlane otočili smerom k štátu. Z prehnaných sľubov vysokých dôchodkov zo strany štátu zostalo v mnohých prípadoch iba trpké sklamanie.
Vďaka rozbitiu tradičného priebežného trojgrošového (jeden groš otcovi, jeden mne a jeden mojim deťom) dôchodkového zabezpečenia v rámci rodiny tak nie sú výnimkou prípady, keď dôchodcovia v miliónových bytoch živoria na nízkom dôchodku, a to bez akéhokoľvek záujmu či podpory zo strany svojich detí. Smrť rodičov potom pre dedičov predstavuje výhru v lotérii. K miliónovému majetku sa dostanú úplne zadarmo a bezbolestne. V našej „modernej“ spoločnosti tak chýba inštitúcia, ktorá by dôchodcovi zabezpečila príjem adekvátny reálnej hodnote jeho majetku.
.nemorálne?
Tento priestor na trhu sa rozhodla využiť jedna maďarská súkromná spoločnosť. Ako náhradu za prevedenie nehnuteľnosti do jej majetku ponúka dôchodcom pokrytie všetkých poplatkov súvisiacich s bývaním plus doživotnú rentu, pričom dôchodca môže v nehnuteľnosti do smrti ostať bývať. Keďže zisk tejto spoločnosti je nepriamo úmerný dožitému veku ich klienta, nie je prekvapivé, že jej podnikanie pozdvihlo obočie samozvaných morálnych arbitrov v spoločnosti. Veľký rozruch vyvolala už v Bulharsku a v súčasnosti je ostro sledovaný jej vstup na český trh.
Zatiaľ nie je úplné jasné, či je značný rozruch okolo pravdepodobne prvej súkromnej firmy takéhoto zamerania v stredoeurópskom regióne postavený na reálnych nečistých praktikách (napríklad maďarský Úrad na ochranu konkurencie udelil v januári 2007 firme pokutu za nepresné informovanie o vlastníkoch spoločnosti), alebo je len výsledkom obáv moralistov, ktorí nevedia zniesť pohľad na zisk vytvorený aj pomocou ťažkej situácie starších občanov.
Kritici však v úprimnom rozhorčení akosi zabúdajú na výrazné zlepšenie životných podmienok, ktoré nízkopríjmovým starým ľuďom vlastniacim nehnuteľnosť takýto obchod nesporne prináša. Isté však je, že vďaka rastu cien nehnuteľností aj v stredoeurópskom regióne vznikol na trhu priestor na takýto druh podnikania, ktorý by životnú úroveň dôchodcov aspoň čiastočne priblížil reálnej hodnote ich majetku a suploval tak štátom často deformovanú zlyhávajúcu funkciu rodiny.
Autor pracuje v inštitúte INESS.
So stúpajúcimi cenami nehnuteľností sa na Slovensku z nejedného dôchodcu z roka na rok stal multimilionár. Stačí mať byt alebo dom v niektorej lukratívnejšej časti Slovenska a hodnota čistého majetku hravo presiahne niekoľko miliónov. Napriek reálnemu bohatstvu však títo šediví multimilionári často netrávia svoj čas na luxusných vyhliadkových plavbách, ale pešou turistikou po diskontných hypermarketoch v snahe ušetriť na lacnejších potravinách. Existuje tu totiž priepastný rozdiel medzi príjmom a majetkom.
.stratené tri groše
Ešte začiatkom 20. storočia takúto paradoxnú nerovnosť medzi príjmom a majetkom aj v našich končinách vyrovnávalo uzatvorenie zmluvy s dedičom o pravidelných platbách v prospech dôchodcu (táto praktika je napríklad spomínaná aj v knihe Spoveď od Sándora Máraia). Považovalo sa vtedy za normálne, že potomok určený za dediča mesačne platil rodičovi sumu predstavujúcu dohodnuté percento z majetku, ktorý mal byť v budúcnosti predmetom dedenia. Dôchodcovia tak aj napriek tomu, že nepracovali a nemali iný významnejší príjem, mohli viesť pomerne bezstarostný život.
Expanzia bismarckovského systému štátnej „starostlivosti“ o starých ľudí z konca 19. storočia však takéto praktiky postupne vytlačila a dnes podobné riešenia znejú ak nie neuveriteľne, tak aspoň kuriózne. Dôchodcovia prestali byť závislí od svojich vlastných detí a svoje očakávania a dlane otočili smerom k štátu. Z prehnaných sľubov vysokých dôchodkov zo strany štátu zostalo v mnohých prípadoch iba trpké sklamanie.
Vďaka rozbitiu tradičného priebežného trojgrošového (jeden groš otcovi, jeden mne a jeden mojim deťom) dôchodkového zabezpečenia v rámci rodiny tak nie sú výnimkou prípady, keď dôchodcovia v miliónových bytoch živoria na nízkom dôchodku, a to bez akéhokoľvek záujmu či podpory zo strany svojich detí. Smrť rodičov potom pre dedičov predstavuje výhru v lotérii. K miliónovému majetku sa dostanú úplne zadarmo a bezbolestne. V našej „modernej“ spoločnosti tak chýba inštitúcia, ktorá by dôchodcovi zabezpečila príjem adekvátny reálnej hodnote jeho majetku.
.nemorálne?
Tento priestor na trhu sa rozhodla využiť jedna maďarská súkromná spoločnosť. Ako náhradu za prevedenie nehnuteľnosti do jej majetku ponúka dôchodcom pokrytie všetkých poplatkov súvisiacich s bývaním plus doživotnú rentu, pričom dôchodca môže v nehnuteľnosti do smrti ostať bývať. Keďže zisk tejto spoločnosti je nepriamo úmerný dožitému veku ich klienta, nie je prekvapivé, že jej podnikanie pozdvihlo obočie samozvaných morálnych arbitrov v spoločnosti. Veľký rozruch vyvolala už v Bulharsku a v súčasnosti je ostro sledovaný jej vstup na český trh.
Zatiaľ nie je úplné jasné, či je značný rozruch okolo pravdepodobne prvej súkromnej firmy takéhoto zamerania v stredoeurópskom regióne postavený na reálnych nečistých praktikách (napríklad maďarský Úrad na ochranu konkurencie udelil v januári 2007 firme pokutu za nepresné informovanie o vlastníkoch spoločnosti), alebo je len výsledkom obáv moralistov, ktorí nevedia zniesť pohľad na zisk vytvorený aj pomocou ťažkej situácie starších občanov.
Kritici však v úprimnom rozhorčení akosi zabúdajú na výrazné zlepšenie životných podmienok, ktoré nízkopríjmovým starým ľuďom vlastniacim nehnuteľnosť takýto obchod nesporne prináša. Isté však je, že vďaka rastu cien nehnuteľností aj v stredoeurópskom regióne vznikol na trhu priestor na takýto druh podnikania, ktorý by životnú úroveň dôchodcov aspoň čiastočne priblížil reálnej hodnote ich majetku a suploval tak štátom často deformovanú zlyhávajúcu funkciu rodiny.
Autor pracuje v inštitúte INESS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.