Po dlhovej kríze v roku 1982, kríze stavebných sporiteľní v Spojených štátoch na konci 80. rokov a ázijskej finančnej kríze v roku 1997 je kríza podradných hypoték už štvrtou významnou bankovou krízou od druhej svetovej vojny a je zďaleka najväčšia.
Celkové straty dosiahnu podľa Medzinárodného menového fondu celosvetovo takmer bilión dolárov, z čoho najväčší podiel zrejme ponesú americké finančné inštitúcie. Keďže súhrn objemu základného imania všetkých amerických finančných inštitúcií je zhruba 1,2 bilióna dolárov, ide o závratnú sumu.
.problematické účtovníctvo
Prečo k bankovým krízam dochádza? Sú manažéri bánk hlupáci? Prečo sa zaručujú za riziká, ktoré ich banky privádzajú na pokraj bankrotu? Odpoveď spočíva v kombinácii zlého účtovného systému a rôznych prejavov morálneho hazardu, ktoré doterajšie regulačné systémy ešte nepotlačili.
Tým zlým účtovným systémom sú Medzinárodné štandardy účtovného výkazníctva (IFRS), ktoré dnes používajú veľké spoločnosti na celom svete. Nedostatočnosť týchto medzinárodných účtovných štandardov tkvie v tom, že nezmierňujú systémovú nákazu, vyplývajúcu z pohybov cien aktív. Myslí sa tým to, že keď sa ceny aktív hýbu, firmy, ktoré tieto aktíva vlastnia, sú nútené každý štvrťrok meniť ich hodnotu uvádzanú v účtovníctve. Toto včasné vykazovanie nerealizovaných kapitálových ziskov a strát spôsobuje volatilitu (nestálosť) cien akcií spoločností, vlastniacich dané aktíva, čo potom vyvoláva vlny šokov naprieč finančnou sústavou.
Alternatívou by bol preventívny účtovný systém, aký pred prechodom na IFRS používali všetky nemecké firmy. V tomto tradičnom nemeckom systéme sa aktíva spoločnosti oceňovali podľa „princípu najnižšej hodnoty“: pre účtovné účely treba používať nižšiu historickú cenu aktíva, a nie jeho súčasnú trhovú cenu. To dávalo manažérom možnosť presadzovať dlhodobejšie ciele a preukázalo svoju účinnosť pri potlačovaní dôsledkov nákazy. A bol to významný dôvod stability nemeckej finančnej sústavy.
.morálny hazard
V súčasnej kríze sú obzvlášť významné tri prejavy morálneho hazardu. Po prvé, manažérske platy sú až príliš závislé od krátkodobého vývoja cien akcií, čo je zrejme dôsledok nadmerného vplyvu investičných bánk na politiky bánk komerčných. Keďže investičné banky môžu dosahovať vysokú mieru návratnosti jedine vo svete s kolísavými cenami aktív a krátkodobými cieľmi, spoločnosti tlačia na svojich manažérov, aby sa prispôsobili.
Po druhé, preberanie prílišných investičných rizík bankami odráža ich očakávania, že im vlády v prípade nutnosti pomôžu. Práve to sa stalo počas krízy stavebných sporiteľní, kde vláda otvorene poslúžila ako poisťovateľ vkladov. Banky sa mohli púšťať do prehnane rizikových projektov bez toho, aby vyplašili investorov, pretože vláda by zakročila ako veriteľ poslednej záchrany.
V priebehu hypotekárnej krízy sa nepriamo prejavil podobný fenomén, keď banky špekulovali, že sú príliš veľké na to, aby ich vlády nechali padnúť. Skutočnosť, že britská centrálna banka pomohla krachujúcej Northern Rock a americký Federálny rezervný systém zachránil pomocou 30 miliárd dolárov krachujúcu Bear Stearns, napovedá, že mali pravdu.
Po tretie – a asi predovšetkým – je morálny hazard dôsledkom asymetrických informácií medzi bankami a ich veriteľmi. Banky vydávajú cenné papiere s atraktívnymi nominálnymi úrokovými sadzbami, ale s neznámou pravdepodobnosťou splatenia. Zostavované cenné papiere sa často opierajú o dômyselné portfóliá, obsahujúce dobré i zlé aktíva, ktorých skutočné riziko nie je možné ľahko posúdiť. V súčasnej kríze dramaticky podhodnotili takéto riziká aj súkromné ratingové agentúry, čo prispelo k prilákaniu medzinárodných finančných investorov na nákup hypotékami zaistených cenných papierov za prehnané ceny. Bankám teda nič nebránilo v predaji „béčkových“ dlhopisov.
.podrývaný systém
Pri aute, ktoré sa rozbije, len čo si ho kúpite, pri paradajkách a jablkách, ktoré síce dobre vyzerajú, ale chutia vodnato, alebo pri šatách, ktoré sa rýchlo obnosia... tu všade môže predávajúci bez vedomia zákazníka znížiť kvalitu výrobku a svoje náklady. A keďže nekvalitné výrobky sa predávajú za rovnakú cenu ako výrobky kvalitné, akostný tovar z trhu postupne zmizne.
Na kapitálových trhoch je informačná asymetria medzi tými, ktorí cenné papiere predávajú a ktorí ich nakupujú, ešte väčšia. Aj preto banky v snahe zaistiť svoje zisky vytvárajú komplikované štruktúry právneho nároku, ktorým len ťažko niekto môže úplne porozumieť, a hospodária s vlastným kapitálom príliš nízkym, než aby dokázal pokryť riziká. To ničí trh pre zdravé finančné inštrumenty a podrýva životaschopnosť kapitalistického systému.
Ak sa máme s týmto problémom vyrovnať, bude treba prísnejšiu bankovú reguláciu, aby sa zvýšila pravdepodobnosť splatenia, a teda kvalita cenných papierov. Bude treba zabezpečiť transparentnosť finančných produktov, obmedziť mimobilančné transakcie a zvýšiť pomer medzi základným imaním a aktívami. Banky sa často vyššiemu pomeru medzi základným imaním a aktívami bránia, pretože kmeňový kapitál je drahší než kapitál dlhový. Ale to je spôsobené práve „béčkovým“ efektom.
Vhodným fórom na stanovenie nových pravidiel pre finančné trhy, ktoré sa zamerajú na zvýšenie účelnosti a stability svetového hospodárstva, by mohli byť MMF, skupina G7 a spoločný americko-európsky orgán. Naproti tomu jednostranná tvorba pravidiel by bola receptom na globálnu katastrofu, pretože konkurenčný boj medzi vládami o vytvorenie výhod pre svoje domáce bankové sektory by viedol len k obdobe dnešných nedostatočných regulácií, ktoré vyústili do „béčkového“ bankovníctva.
Autor vyučuje ekonómiu a financie na univerzite v Mníchove a je predsedom inštitútu Ifo. © Project Syndicate, 2008.
Celkové straty dosiahnu podľa Medzinárodného menového fondu celosvetovo takmer bilión dolárov, z čoho najväčší podiel zrejme ponesú americké finančné inštitúcie. Keďže súhrn objemu základného imania všetkých amerických finančných inštitúcií je zhruba 1,2 bilióna dolárov, ide o závratnú sumu.
.problematické účtovníctvo
Prečo k bankovým krízam dochádza? Sú manažéri bánk hlupáci? Prečo sa zaručujú za riziká, ktoré ich banky privádzajú na pokraj bankrotu? Odpoveď spočíva v kombinácii zlého účtovného systému a rôznych prejavov morálneho hazardu, ktoré doterajšie regulačné systémy ešte nepotlačili.
Tým zlým účtovným systémom sú Medzinárodné štandardy účtovného výkazníctva (IFRS), ktoré dnes používajú veľké spoločnosti na celom svete. Nedostatočnosť týchto medzinárodných účtovných štandardov tkvie v tom, že nezmierňujú systémovú nákazu, vyplývajúcu z pohybov cien aktív. Myslí sa tým to, že keď sa ceny aktív hýbu, firmy, ktoré tieto aktíva vlastnia, sú nútené každý štvrťrok meniť ich hodnotu uvádzanú v účtovníctve. Toto včasné vykazovanie nerealizovaných kapitálových ziskov a strát spôsobuje volatilitu (nestálosť) cien akcií spoločností, vlastniacich dané aktíva, čo potom vyvoláva vlny šokov naprieč finančnou sústavou.
Alternatívou by bol preventívny účtovný systém, aký pred prechodom na IFRS používali všetky nemecké firmy. V tomto tradičnom nemeckom systéme sa aktíva spoločnosti oceňovali podľa „princípu najnižšej hodnoty“: pre účtovné účely treba používať nižšiu historickú cenu aktíva, a nie jeho súčasnú trhovú cenu. To dávalo manažérom možnosť presadzovať dlhodobejšie ciele a preukázalo svoju účinnosť pri potlačovaní dôsledkov nákazy. A bol to významný dôvod stability nemeckej finančnej sústavy.
.morálny hazard
V súčasnej kríze sú obzvlášť významné tri prejavy morálneho hazardu. Po prvé, manažérske platy sú až príliš závislé od krátkodobého vývoja cien akcií, čo je zrejme dôsledok nadmerného vplyvu investičných bánk na politiky bánk komerčných. Keďže investičné banky môžu dosahovať vysokú mieru návratnosti jedine vo svete s kolísavými cenami aktív a krátkodobými cieľmi, spoločnosti tlačia na svojich manažérov, aby sa prispôsobili.
Po druhé, preberanie prílišných investičných rizík bankami odráža ich očakávania, že im vlády v prípade nutnosti pomôžu. Práve to sa stalo počas krízy stavebných sporiteľní, kde vláda otvorene poslúžila ako poisťovateľ vkladov. Banky sa mohli púšťať do prehnane rizikových projektov bez toho, aby vyplašili investorov, pretože vláda by zakročila ako veriteľ poslednej záchrany.
V priebehu hypotekárnej krízy sa nepriamo prejavil podobný fenomén, keď banky špekulovali, že sú príliš veľké na to, aby ich vlády nechali padnúť. Skutočnosť, že britská centrálna banka pomohla krachujúcej Northern Rock a americký Federálny rezervný systém zachránil pomocou 30 miliárd dolárov krachujúcu Bear Stearns, napovedá, že mali pravdu.
Po tretie – a asi predovšetkým – je morálny hazard dôsledkom asymetrických informácií medzi bankami a ich veriteľmi. Banky vydávajú cenné papiere s atraktívnymi nominálnymi úrokovými sadzbami, ale s neznámou pravdepodobnosťou splatenia. Zostavované cenné papiere sa často opierajú o dômyselné portfóliá, obsahujúce dobré i zlé aktíva, ktorých skutočné riziko nie je možné ľahko posúdiť. V súčasnej kríze dramaticky podhodnotili takéto riziká aj súkromné ratingové agentúry, čo prispelo k prilákaniu medzinárodných finančných investorov na nákup hypotékami zaistených cenných papierov za prehnané ceny. Bankám teda nič nebránilo v predaji „béčkových“ dlhopisov.
.podrývaný systém
Pri aute, ktoré sa rozbije, len čo si ho kúpite, pri paradajkách a jablkách, ktoré síce dobre vyzerajú, ale chutia vodnato, alebo pri šatách, ktoré sa rýchlo obnosia... tu všade môže predávajúci bez vedomia zákazníka znížiť kvalitu výrobku a svoje náklady. A keďže nekvalitné výrobky sa predávajú za rovnakú cenu ako výrobky kvalitné, akostný tovar z trhu postupne zmizne.
Na kapitálových trhoch je informačná asymetria medzi tými, ktorí cenné papiere predávajú a ktorí ich nakupujú, ešte väčšia. Aj preto banky v snahe zaistiť svoje zisky vytvárajú komplikované štruktúry právneho nároku, ktorým len ťažko niekto môže úplne porozumieť, a hospodária s vlastným kapitálom príliš nízkym, než aby dokázal pokryť riziká. To ničí trh pre zdravé finančné inštrumenty a podrýva životaschopnosť kapitalistického systému.
Ak sa máme s týmto problémom vyrovnať, bude treba prísnejšiu bankovú reguláciu, aby sa zvýšila pravdepodobnosť splatenia, a teda kvalita cenných papierov. Bude treba zabezpečiť transparentnosť finančných produktov, obmedziť mimobilančné transakcie a zvýšiť pomer medzi základným imaním a aktívami. Banky sa často vyššiemu pomeru medzi základným imaním a aktívami bránia, pretože kmeňový kapitál je drahší než kapitál dlhový. Ale to je spôsobené práve „béčkovým“ efektom.
Vhodným fórom na stanovenie nových pravidiel pre finančné trhy, ktoré sa zamerajú na zvýšenie účelnosti a stability svetového hospodárstva, by mohli byť MMF, skupina G7 a spoločný americko-európsky orgán. Naproti tomu jednostranná tvorba pravidiel by bola receptom na globálnu katastrofu, pretože konkurenčný boj medzi vládami o vytvorenie výhod pre svoje domáce bankové sektory by viedol len k obdobe dnešných nedostatočných regulácií, ktoré vyústili do „béčkového“ bankovníctva.
Autor vyučuje ekonómiu a financie na univerzite v Mníchove a je predsedom inštitútu Ifo. © Project Syndicate, 2008.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.