Divadelný súbor Hviezdoslav pri Mestskom kultúrnom centre v Spišskej Novej Vsi je jedným z najstarších slovenských ochotníckych súborov. Vlani oslávil 75. narodeniny. Herec a organizátor Jozef Gavlák je v súbore už štyridsaťpäť rokov.
Vo fascinujúcej atmosfére šesťdesiatych rokov minulého storočia študoval Jozef Gavlák na spišskonovoveskom gymnáziu: „Na gympli sme mali divadelný krúžok, tak som sa do neho prihlásil. Vtedy boli v móde ‘čaje o piatej‘, ktoré sme ochucovali divadelnými skečmi, aby to nebolo len o hudbe, zmysluplnej zábave a tancovačkách. Raz, keď som išiel zo školy, v súbore Hviezdoslav sa konal konkurz na hercov, vošiel som dnu, len tak som vybehol na javisko – a uspel som. Zobrali ma medzi seba. Odvtedy som ochotnícky profesionál a ochotníctvo sa mi stalo osudom,“ spomína.
.dobrá spoločnosť
Pán Gavlák, pochádzajúci z Partizánskej Ľupče (kedysi Nemeckej Ľupče) v dolnom Liptove, je roky činný aj v Spišskom divadle, kde sústavne v každej divadelnej sezóne obsadzuje tri aj päť postáv.
„Ochotnícke divadlo je spoločnosť dobrých, vtipných ľudí, s ktorými sa možno zabaviť a pritom odviesť poriadny kus dobrého kumštu. Ochotníci majú rovnakú krvnú skupinu, dobre vedia, že ochotnícke divadlo je o obetavosti, nadšení a láske, nie o peniazoch a prázdnej túžbe po sláve. Dobrý ochotník je sám sebou nútený byť aj duchovne zainteresovaný v tom, čo robí a čo zo seba vydáva, pretože ako herec sa vždy prevteľuje do postavy, ktorú na javisku stvárňuje. Nestačí mu len vedieť text, pohybovať sa, ovládať gestá, mimiku..., musí verne vnikať do psychológie postavy, a to si vyžaduje poctivú prípravu a nikdy sa nekončiace štúdium,“ uvažuje klasický ochotnícky herec Gavlák.
.dobré časy na obzore
V slove „ochota“ je podľa Jozefa Gavláka skrytá obetavosť nadšeného amatéra, ktorý nepotrebuje peniaze na to, aby hral na javisku, ale má dosť pokory pred umením a žije pre tradičné hodnoty ochotníctva: pre obetavosť, lásku a úctu, nadšenie a radosť: „Práve vďaka entuziazmu ochotníkov ochotnícke divadlo na Slovensku prežilo a určite bude žiť ďalej. Veď človek je tvor spoločenský, a pre dobrú spoločnosť je schopný veľa spraviť. Za komunizmu bolo divadlo jednou z mála možností, ako uniknúť do slobodného sveta, ako slobodne tvoriť a dokonca sa aj slobodne – i keď v inotajoch – vyjadriť. Napokon, ochotnícke divadlo tento únik ponúkalo vždy, aj počas maďarského útlaku, počas nemeckej či ruskej okupácie, v časoch normalizácie. Dnes u nás vládne ‘biznis a biznis‘ ako novodobý ošiaľ, zlatá mamona, taká príznačná pre masy neslobodných a hladných. To je prirodzené. Ale ľudia sa nasýtia a vrátia sa ku kultúre, aj k ochotníckemu divadlu. Veď divadlo je najstarším prirodzeným prejavom kultúry – nielen od čias antiky, ale už od vzniku prvých náboženských obradov. Ochotnícke divadlo teda prežije, možno bude nejaký čas stagnovať, ale keď sa ľudia fyzicky nasýtia, vrátia sa hladní na duchu ku kultúre a aj k ochotníckemu divadlu. Veď mať plné brucho – to nestačí.“
Vo fascinujúcej atmosfére šesťdesiatych rokov minulého storočia študoval Jozef Gavlák na spišskonovoveskom gymnáziu: „Na gympli sme mali divadelný krúžok, tak som sa do neho prihlásil. Vtedy boli v móde ‘čaje o piatej‘, ktoré sme ochucovali divadelnými skečmi, aby to nebolo len o hudbe, zmysluplnej zábave a tancovačkách. Raz, keď som išiel zo školy, v súbore Hviezdoslav sa konal konkurz na hercov, vošiel som dnu, len tak som vybehol na javisko – a uspel som. Zobrali ma medzi seba. Odvtedy som ochotnícky profesionál a ochotníctvo sa mi stalo osudom,“ spomína.
.dobrá spoločnosť
Pán Gavlák, pochádzajúci z Partizánskej Ľupče (kedysi Nemeckej Ľupče) v dolnom Liptove, je roky činný aj v Spišskom divadle, kde sústavne v každej divadelnej sezóne obsadzuje tri aj päť postáv.
„Ochotnícke divadlo je spoločnosť dobrých, vtipných ľudí, s ktorými sa možno zabaviť a pritom odviesť poriadny kus dobrého kumštu. Ochotníci majú rovnakú krvnú skupinu, dobre vedia, že ochotnícke divadlo je o obetavosti, nadšení a láske, nie o peniazoch a prázdnej túžbe po sláve. Dobrý ochotník je sám sebou nútený byť aj duchovne zainteresovaný v tom, čo robí a čo zo seba vydáva, pretože ako herec sa vždy prevteľuje do postavy, ktorú na javisku stvárňuje. Nestačí mu len vedieť text, pohybovať sa, ovládať gestá, mimiku..., musí verne vnikať do psychológie postavy, a to si vyžaduje poctivú prípravu a nikdy sa nekončiace štúdium,“ uvažuje klasický ochotnícky herec Gavlák.
.dobré časy na obzore
V slove „ochota“ je podľa Jozefa Gavláka skrytá obetavosť nadšeného amatéra, ktorý nepotrebuje peniaze na to, aby hral na javisku, ale má dosť pokory pred umením a žije pre tradičné hodnoty ochotníctva: pre obetavosť, lásku a úctu, nadšenie a radosť: „Práve vďaka entuziazmu ochotníkov ochotnícke divadlo na Slovensku prežilo a určite bude žiť ďalej. Veď človek je tvor spoločenský, a pre dobrú spoločnosť je schopný veľa spraviť. Za komunizmu bolo divadlo jednou z mála možností, ako uniknúť do slobodného sveta, ako slobodne tvoriť a dokonca sa aj slobodne – i keď v inotajoch – vyjadriť. Napokon, ochotnícke divadlo tento únik ponúkalo vždy, aj počas maďarského útlaku, počas nemeckej či ruskej okupácie, v časoch normalizácie. Dnes u nás vládne ‘biznis a biznis‘ ako novodobý ošiaľ, zlatá mamona, taká príznačná pre masy neslobodných a hladných. To je prirodzené. Ale ľudia sa nasýtia a vrátia sa ku kultúre, aj k ochotníckemu divadlu. Veď divadlo je najstarším prirodzeným prejavom kultúry – nielen od čias antiky, ale už od vzniku prvých náboženských obradov. Ochotnícke divadlo teda prežije, možno bude nejaký čas stagnovať, ale keď sa ľudia fyzicky nasýtia, vrátia sa hladní na duchu ku kultúre a aj k ochotníckemu divadlu. Veď mať plné brucho – to nestačí.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.