V minulom týždni som písal o denníkoch, dnes to budú senníky. Sú to úschovne snov, autentických, individuálnych, reálnych. Psycho- a iné analýzy už dávno zistili, že sen je realita namiešaná z chémie nášho vedomia i podvedomia, spomienok i predtúch, životnej banality i sviatočnosti.
Sen je odjakživa srdcom literatúry. Mýty, rozprávky, romány, básne, scénické texty narábajú so snovou realitou. Dodnes najkrajším podobenstvom o sne je orientálna bájka o tom, ako sa čínskemu filozofovi Čuang C´ovi snívalo, že je motýľ, ktorý poletuje sem a tam a nič nevie o filozofovi Čuangovi. Keď sa prebudil, rozmýšľal takto: Sníval Čuang-C´, že je motýľom, alebo to sníval motýľ, že je Čuangom?
Nás však budú zaujímať zápisky snov, ktoré si píšu známi i anonymní ľudia. V niektorých prípadoch sa tieto súkromné záznamy ponúknu verejnosti na čítanie vo forme knihy. Takéto snové knihy majú okrem dokumentárnej hodnoty aj literárnu, a to aj vtedy, keď ich pisateľ nijako zvlášť neupravuje pre potreby knižnej publikácie.
.sny surrealistov
Hoci sa sny zaznamenávali oddávna (najmä pre potreby veštenia a mágie), ich naozajstné etablovanie nastáva až v období romantizmu. Spirituálni básnici, ale aj maliari sa radi ponárali do tejto novej imaginácie, objavovali v nej nevyčerpateľné zdroje básnických i vizuálnych obrazov. Známe sú vízie Williama Blaka, sny Karla Hynka Máchu, Janka Kráľa (ktorý im dával podobu básní). Ale zápisy snov môžeme tušiť aj u Sama Bohdana Hroboňa, ktoré sú dodnes pochované v jeho nerozlúštiteľných denníkoch. Zo svetových avantgárd na romantikov a symbolikov nadviazali surrealisti. Netajili sa tým, že im nejde o duchovnú či náboženskú skúsenosť prostredníctvom snov, ale výlučne o estetiku. V snovej samotvorbe videli nekontrolovaný, spontánny výtrysk podvedomia, oslobodený od autocenzúry a konvencií.
Zo surrealistov sa systematickému výskumu snov venoval najintenzívnejšie Jindřich Štyrský, ktorý ich zaznamenával textovo a následne spracúval výtvarne. Nedávno vyšli knižne ako krásne vypravená publikácia, kde sa rovnocenne stretáva slovo s farbou a líniou. V spoločenských kruhoch, ktoré brali vo svojej dobe surrealizmus ako intelektuálne krátenie dlhej chvíle a spoločensky kultivovanú záhaľku, sa písanie snov tak rozmohlo, že ktorýsi surrealista sa dištancoval od tejto formy výrokom, že dnes už každý píše a zverejňuje svoje sny. Surrealizmu sa však musí priznať iniciačná rola pri odkrývaní hlbokých stránok ľudskej psychiky, ktoré sa stalo zdrojom obrazotvornosti nebývalej sily. Moderné umenie dodnes čerpá z tohto metafyzického odkazu surrealistov.
.sny beatnikov
Aj beatnici, ktorí potrebovali uvoľniť svoju fantáziu a oslobodiť sa od vyjadrovania zviazaného konvenciami, uskutočňovali výskum snov. Najintenzívnejšie sa mu venoval Jack Kerouac, ktorý si dlhší čas zaznamenával svoje sny. Niektoré potom využil vo svojej spontánnej próze, ale vznikla z nich aj samostatná Kniha snov. Podobný zdroj uvoľneného vedomia nachádzal vo svojich snoch William Burroughs. Beatnici vôbec používali svoje životy ako surovinu na svoje texty, či už prozaické, alebo básnické, je preto prirodzené, že Burroughs nazval svoju knihu, ktorá vyšla v českom preklade, Škola mého života s podtitulom Kniha snů. Medzi fragmentami a poznámkami nachádzame aj takýto zápis sna: „Penzión v Říši mrtvých. Přivádím na svět dítě. Někdo se mě pokoušel zabít. Bude to v novinách? Zřejmě ne, protože se mnou žádný reportér nepřišel udělat rozhovor. Hůl mám celou od marmelády...“ Aj z takýchto chaotických vidín sa dá prečítať duch doby, v ktorej sa beatnici pohybovali, a samozrejme, hlbočiny Burrougsovho diela. Tieto fajnovosti však necháme literárnym analytikom alebo oddaným fanúšikom autora, pre nás je dôležité, že tieto zápisy majú nespornú estetickú a literárnu hodnotu. Sú nielen navŕšením halucinačných predstáv, ale aj svojbytným literárnym útvarom, básňou v próze alebo textom, cez ktoré prešla žeravá ruka podvedomia.
.sny Ivana Diviša
Emigrantské vydavateľstvo Rozmluvy vydalo záznamy snov Ivana Diviša, ktorému dal autor názov Papouščí město. Podtitul hlása, že ide o záznamy snov z rokov 1905 –1987. Je to cenná kolekcia , ktorej hodnota je rovnako spoločenská ako duchovná, umelecká aj metafyzická. Bohatý snový materiál rozdelil autor prehľadne do niekoľkých cyklov, z ktorých niektoré majú naozaj unikátne označenia: Sny z pohyblivého kamene, Sny gigantomachické a lybyrintické, Sny okupační, emigrantské a o prdeli kapitalismu, Sny agresívní, perzekuční a exekuční... V tomto nočnom živote prežíval básnik všetky hrôzy a hrozby svojej dennodennej existencie. Strach potlačovaný hrdinstvom a statočnosťou sa vracal v podobe nočných mor, literárna inšpirácia sa vyjavovala v tzv. literárnych snoch, univerzálne problémy ľudstva sa miešali s banálnymi starosťami o každodenné prežitie. Posledný sen uverejnený v tejto knihe má názov Konečně smět být ukřižován a je metaforickým obrazom Divišovho života:
„Dva dominikáni, naprosto středověcí a nesmlouvaví, mně sdělují, že budu ukřižován, že ukřižován býti musím a že je to pro mně vrcholně důležité. Všechno se odehrávalo na měděné desce, která se připravuje k leptu. Vše vyprchalo tak rychle, že se odvažuji dodat: fyziologickou podstatou Tajemství je chemie, chci říci prchavá silice. Ale jaká úleva: konečně smět být na řadě. K ukřižování dojde do pěti-šesti měsíců. Toto časové vymezení, ale nikoli odklad, mně dominikáni neopomněli zdůraznit.“
Pri čítaní takýchto silných zápisov snov si uvedomujeme, koľko je v nás neprebádaného a nevysvetliteľného. Citliví ľudia, medzi ktorých patria aj umelci, si pokladajú za povinnosť bádať aj v týchto ťažko dostupných končinách. Pokúšajú sa slovami zachytiť to, čo sa nedá opísať slovne. V tých najsilnejších okamihoch sa autorovi podarí zdokumentovať sen, ktorý má význam ešte aj pre niekoho ďalšieho. A táto nádej mu dáva oprávnenie vychádzať so svojimi snami na povrch, zverejňovať ich aj pre iných.
Sny z antológie slovenskej poézie o sne Pod jablonkou pávy pásli:
Básnik Ľubomír F. mal v sade klietku s čudným tvorom. Bolo to zviera, ktoré vyrábalo med. Ukladalo si ho v hrbe. Dával som mu bičík namočený do cukru. Bol to veľmi nenásytný tvor. Všetko by zožral, preto musel byť zavretý. Zrazu som s hrôzou zistil, že je to človek, malý chlapček. Pocítil som k nemu veľkú ľútosť. Vybral som ho z klietky a hovoril som mu všelijaké mená, aby si jedno z nich vybral. Najviac sa mu páčilo meno Momo. Učil som ho čítať. Ešte stále v ňom pretrvával ten silný pud všetko jesť. V byte som mal kone. Najprv som sa ich bál, lebo kopali a hrýzli, ale neskôr skrotli. Zazvonil budík, ja som komusi škodoradostne povedal: „Aspoň mi už prestaneš pozerať do sna.“ A zobudil som sa.
Daniel Hevier
Zašitý do draka som cez šachtu úzku ako žľaza vliezol do akejsi dutiny. Je tu horúco a tlak. Cítim, ako sem ústia ďalšie kanáliky, čo ešte zväčšuje moju tieseň, pretože už teraz sú tu dvaja požierajúci sa draci.
Marián Kubica
Zelená tráva, stromy, kopce, lúka. Behala som šťastná po tráve. Z úľa sa vyrojili včely. Jedna mi sadla na vlasy. Za ňou druhá, tretia... až mi na hlavu posadal celý včelí roj. Na hlave som mala včeliu parochňu. Zacítila som slabé nadnášanie. To ma včely vyniesli nad stromy a leteli so mnou bohviekam.
Mária Hlavatá
Sen je odjakživa srdcom literatúry. Mýty, rozprávky, romány, básne, scénické texty narábajú so snovou realitou. Dodnes najkrajším podobenstvom o sne je orientálna bájka o tom, ako sa čínskemu filozofovi Čuang C´ovi snívalo, že je motýľ, ktorý poletuje sem a tam a nič nevie o filozofovi Čuangovi. Keď sa prebudil, rozmýšľal takto: Sníval Čuang-C´, že je motýľom, alebo to sníval motýľ, že je Čuangom?
Nás však budú zaujímať zápisky snov, ktoré si píšu známi i anonymní ľudia. V niektorých prípadoch sa tieto súkromné záznamy ponúknu verejnosti na čítanie vo forme knihy. Takéto snové knihy majú okrem dokumentárnej hodnoty aj literárnu, a to aj vtedy, keď ich pisateľ nijako zvlášť neupravuje pre potreby knižnej publikácie.
.sny surrealistov
Hoci sa sny zaznamenávali oddávna (najmä pre potreby veštenia a mágie), ich naozajstné etablovanie nastáva až v období romantizmu. Spirituálni básnici, ale aj maliari sa radi ponárali do tejto novej imaginácie, objavovali v nej nevyčerpateľné zdroje básnických i vizuálnych obrazov. Známe sú vízie Williama Blaka, sny Karla Hynka Máchu, Janka Kráľa (ktorý im dával podobu básní). Ale zápisy snov môžeme tušiť aj u Sama Bohdana Hroboňa, ktoré sú dodnes pochované v jeho nerozlúštiteľných denníkoch. Zo svetových avantgárd na romantikov a symbolikov nadviazali surrealisti. Netajili sa tým, že im nejde o duchovnú či náboženskú skúsenosť prostredníctvom snov, ale výlučne o estetiku. V snovej samotvorbe videli nekontrolovaný, spontánny výtrysk podvedomia, oslobodený od autocenzúry a konvencií.
Zo surrealistov sa systematickému výskumu snov venoval najintenzívnejšie Jindřich Štyrský, ktorý ich zaznamenával textovo a následne spracúval výtvarne. Nedávno vyšli knižne ako krásne vypravená publikácia, kde sa rovnocenne stretáva slovo s farbou a líniou. V spoločenských kruhoch, ktoré brali vo svojej dobe surrealizmus ako intelektuálne krátenie dlhej chvíle a spoločensky kultivovanú záhaľku, sa písanie snov tak rozmohlo, že ktorýsi surrealista sa dištancoval od tejto formy výrokom, že dnes už každý píše a zverejňuje svoje sny. Surrealizmu sa však musí priznať iniciačná rola pri odkrývaní hlbokých stránok ľudskej psychiky, ktoré sa stalo zdrojom obrazotvornosti nebývalej sily. Moderné umenie dodnes čerpá z tohto metafyzického odkazu surrealistov.
.sny beatnikov
Aj beatnici, ktorí potrebovali uvoľniť svoju fantáziu a oslobodiť sa od vyjadrovania zviazaného konvenciami, uskutočňovali výskum snov. Najintenzívnejšie sa mu venoval Jack Kerouac, ktorý si dlhší čas zaznamenával svoje sny. Niektoré potom využil vo svojej spontánnej próze, ale vznikla z nich aj samostatná Kniha snov. Podobný zdroj uvoľneného vedomia nachádzal vo svojich snoch William Burroughs. Beatnici vôbec používali svoje životy ako surovinu na svoje texty, či už prozaické, alebo básnické, je preto prirodzené, že Burroughs nazval svoju knihu, ktorá vyšla v českom preklade, Škola mého života s podtitulom Kniha snů. Medzi fragmentami a poznámkami nachádzame aj takýto zápis sna: „Penzión v Říši mrtvých. Přivádím na svět dítě. Někdo se mě pokoušel zabít. Bude to v novinách? Zřejmě ne, protože se mnou žádný reportér nepřišel udělat rozhovor. Hůl mám celou od marmelády...“ Aj z takýchto chaotických vidín sa dá prečítať duch doby, v ktorej sa beatnici pohybovali, a samozrejme, hlbočiny Burrougsovho diela. Tieto fajnovosti však necháme literárnym analytikom alebo oddaným fanúšikom autora, pre nás je dôležité, že tieto zápisy majú nespornú estetickú a literárnu hodnotu. Sú nielen navŕšením halucinačných predstáv, ale aj svojbytným literárnym útvarom, básňou v próze alebo textom, cez ktoré prešla žeravá ruka podvedomia.
.sny Ivana Diviša
Emigrantské vydavateľstvo Rozmluvy vydalo záznamy snov Ivana Diviša, ktorému dal autor názov Papouščí město. Podtitul hlása, že ide o záznamy snov z rokov 1905 –1987. Je to cenná kolekcia , ktorej hodnota je rovnako spoločenská ako duchovná, umelecká aj metafyzická. Bohatý snový materiál rozdelil autor prehľadne do niekoľkých cyklov, z ktorých niektoré majú naozaj unikátne označenia: Sny z pohyblivého kamene, Sny gigantomachické a lybyrintické, Sny okupační, emigrantské a o prdeli kapitalismu, Sny agresívní, perzekuční a exekuční... V tomto nočnom živote prežíval básnik všetky hrôzy a hrozby svojej dennodennej existencie. Strach potlačovaný hrdinstvom a statočnosťou sa vracal v podobe nočných mor, literárna inšpirácia sa vyjavovala v tzv. literárnych snoch, univerzálne problémy ľudstva sa miešali s banálnymi starosťami o každodenné prežitie. Posledný sen uverejnený v tejto knihe má názov Konečně smět být ukřižován a je metaforickým obrazom Divišovho života:
„Dva dominikáni, naprosto středověcí a nesmlouvaví, mně sdělují, že budu ukřižován, že ukřižován býti musím a že je to pro mně vrcholně důležité. Všechno se odehrávalo na měděné desce, která se připravuje k leptu. Vše vyprchalo tak rychle, že se odvažuji dodat: fyziologickou podstatou Tajemství je chemie, chci říci prchavá silice. Ale jaká úleva: konečně smět být na řadě. K ukřižování dojde do pěti-šesti měsíců. Toto časové vymezení, ale nikoli odklad, mně dominikáni neopomněli zdůraznit.“
Pri čítaní takýchto silných zápisov snov si uvedomujeme, koľko je v nás neprebádaného a nevysvetliteľného. Citliví ľudia, medzi ktorých patria aj umelci, si pokladajú za povinnosť bádať aj v týchto ťažko dostupných končinách. Pokúšajú sa slovami zachytiť to, čo sa nedá opísať slovne. V tých najsilnejších okamihoch sa autorovi podarí zdokumentovať sen, ktorý má význam ešte aj pre niekoho ďalšieho. A táto nádej mu dáva oprávnenie vychádzať so svojimi snami na povrch, zverejňovať ich aj pre iných.
Sny z antológie slovenskej poézie o sne Pod jablonkou pávy pásli:
Básnik Ľubomír F. mal v sade klietku s čudným tvorom. Bolo to zviera, ktoré vyrábalo med. Ukladalo si ho v hrbe. Dával som mu bičík namočený do cukru. Bol to veľmi nenásytný tvor. Všetko by zožral, preto musel byť zavretý. Zrazu som s hrôzou zistil, že je to človek, malý chlapček. Pocítil som k nemu veľkú ľútosť. Vybral som ho z klietky a hovoril som mu všelijaké mená, aby si jedno z nich vybral. Najviac sa mu páčilo meno Momo. Učil som ho čítať. Ešte stále v ňom pretrvával ten silný pud všetko jesť. V byte som mal kone. Najprv som sa ich bál, lebo kopali a hrýzli, ale neskôr skrotli. Zazvonil budík, ja som komusi škodoradostne povedal: „Aspoň mi už prestaneš pozerať do sna.“ A zobudil som sa.
Daniel Hevier
Zašitý do draka som cez šachtu úzku ako žľaza vliezol do akejsi dutiny. Je tu horúco a tlak. Cítim, ako sem ústia ďalšie kanáliky, čo ešte zväčšuje moju tieseň, pretože už teraz sú tu dvaja požierajúci sa draci.
Marián Kubica
Zelená tráva, stromy, kopce, lúka. Behala som šťastná po tráve. Z úľa sa vyrojili včely. Jedna mi sadla na vlasy. Za ňou druhá, tretia... až mi na hlavu posadal celý včelí roj. Na hlave som mala včeliu parochňu. Zacítila som slabé nadnášanie. To ma včely vyniesli nad stromy a leteli so mnou bohviekam.
Mária Hlavatá
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.