Uctievaný i zatracovaný. Dirigent Herbert von Karajan, ktorého storočnicu narodenia si v apríli pripomíname, patrí k legendám hudby 20. storočia. Umenie despotického vládcu európskych superorchestrov, oportunistu i filantropa s výnimočným citom pre zvuk orchestra dokumentujú stovky nahrávok, ktoré po sebe zanechal.
Približne od polovice 20. storočia bol Herbert von Karajan takmer tridsať rokov neobmedzeným vládcom vo všetkých významných hudobných metropolách a získal si prezývku „generálny hudobný riaditeľ Európy“. Malo to nesporné výhody. „Od začiatku kariéry som si zaumienil, že nechcem od nikoho prijímať príkazy. Dosiahol som pozíciu, keď môžem robiť, čo uznám za vhodné, a finančná nezávislosť mi poskytuje slobodu pracovať s najlepším hudobným materiálom bez toho, aby som sa zaoberal cenou,“ komentoval neskôr svoje dominantné postavenie v Berlíne, Viedni, Londýne, Miláne a Salzburgu slávny dirigent.
„Najlepší hudobný materiál“ zahŕňal vtedajšie i dnešné stálice klasickej hudby – jeho súčasťou bol napríklad tenorista Placido Domingo, huslistka Anne-Sophie Mutter alebo klavirista Jevgenij Kissin. „Na skúškach s ním ste objavili veci, ktoré ste dovtedy v partitúre nepočuli,“ spomína po rokoch dnes už tiež legendárny spevák.
Kontroverzný britský hudobný kritik Norman Lebrecht však obviňuje Karajana z toho, že táto hegemónia priniesla aj neopodstatnene vysoké honoráre, náklady na nahrávanie a elitárstvo, ktoré síce spočiatku znamenali pre hudobný priemysel nebývalú prosperitu, no v konečnom dôsledku svet vážnej hudby poškodili. Podobne ako Leonard Bernstein, aj Karajan si dokázal vytvoriť pôsobivý mediálny obraz: aristokraticky pôsobiaci perfekcionista, ktorý vyznáva ideály starého sveta, no na druhej strane dokáže pracovať v štúdiu s najmodernejšou nahrávacou technikou alebo hoci pilotovať lietadlo. Bezpochyby to zohralo v jeho kariére dôležitú úlohu, sotva by sa však stala realitou bez talentu.
.cesta k moci
Herbert von Karajan sa narodil 5. apríla 1908 v Mozartovom meste Salzburgu a podobne ako on bol zázračným dieťaťom. Už päťročný verejne predviedol svoj talent v hre na klavíri, ktorú si neskôr zdokonalil na salzburskom Mozarteu. Dirigovanie vyštudoval na Vysokej hudobnej škole vo Viedni, medzi jeho spolužiakov patril aj významný slovenský dirigent a skladateľ Ľudovít Rajter. Ako 20-ročný zažil Karajan vo Viedni koncert legendárneho Artura Toscaniniho. Tento zážitok ho tak ovplyvnil, že sa rozhodol vo svojom prístupe k hudbe spojiť „Toscaniniho precíznosť s Furtwänglerovou fantáziou“.
Wilhelm Furtwängler bol obdivovaný nemecký majster, ktorého v Berlíne nacistické elity zaznávali ako politicky nespoľahlivého. Nahradil ho mladý ambiciózny Karajan, ktorému, i keď po skončení 2. svetovej vojny prešiel denacifikáciou, do konca života mnohí bezproblémovú existenciu v hitlerovskom Nemecku zazlievali. S „hnedým zlom“ sa zaplietli viaceré významné osobnosti, patril k nim napríklad filozof Martin Heidegger alebo skladateľ Richard Strauss. Nezdá sa, že by dirigenta priťahovala politika, zaujímala ho výlučne hudba a svoje členstvo v NSDAP, ktoré nikdy nezaprel, zdôvodňoval kariérou, pričom ho dosť nešťastne prirovnával k členstvu v Alpenvereine. Ukázalo sa však, že k národným socialistom vstúpil hneď dvakrát, ako dirigent v Ulme a hudobný riaditeľ v Aachene v roku 1933. Sám udával až rok 1935.
Až obsedantný perfekcionizmus, ktorým sa neskôr jeho skúšky a nahrávky vyznačovali, údajne súvisel s obmedzenými podmienkami na jeho prvých pôsobiskách. Kdesi sa mal dokonca vyjadriť, že za možnosť pracovať s dobrým orchestrom by „predal i vlastnú starú mamu“. K dobrým orchestrom sa dostal až v hlavnom meste Ríše po legendárnom predstavení Wagnerovej opery Tristan a Izolda v roku 1937. Oportunizmus? Bezpochyby, veď viacerí jeho kolegovia, medzi nimi i Toscanini, Európu radšej opustili. Aj prezývka „zázračný Karajan“ pochádza z tlače ovládanej Goebbelsom.
Vrchol Karajanovej kariéry však prišiel až po vojne spoluprácou s elitnými orchestrami, prestížnymi opernými scénami a festivalmi. Pôsobil ako šéfdirigent Viedenských symfonikov, hudobný riaditeľ Viedenskej štátnej opery, hudobný riaditeľ prestížneho Salzburského festivalu, dirigoval v svätostánku Wagnerovej hudby v Bayreuthe a v polovici 50. rokov začal opäť spolupracovať s berlínskou filharmóniou, s ktorou ostal spojený až do roku 1989. Z tohto obdobia pochádza anekdota, ako Karajan nastúpi do taxíka a na otázku, kam to bude, odpovie: „To je jedno. Chcú ma všade.“
A Karajan všade presadzoval svoju predstavu o tom, ako má znieť hudba. Napríklad prominentný špecialista na starú hudbu Nikolaus Harnoncourt sa tak až do jeho smrti nemohol ukázať v Salzburgu ani v Berlíne. Nepochybne značne zaujatý Lebrecht má v tejto súvislosti celkom zaujímavý postreh – že schopnosť dokonalej organizácie, manipulácie a snaha získať moc sú u Karajana pozostatkom z čias Ríše.
.túžba po dokonalosti
Karajanov prístup k hudbe viac ako čokoľvek iné charakterizuje túžba po dokonalom, krásnom zvuku orchestra, ktorá často hraničí so zvukovým hedonizmom. „Kedykoľvek ľudia hovoria, že sa nadovšetko snažím dosiahnuť krásny zvuk, súhlasím s nimi, pretože to nepovažujem za problém, ale kompliment za niečo, na čom som ťažko pracoval,“ obhajoval svoju koncepciu na sklonku života v autobiografii.
Kritikom sa nepozdával univerzálny, uhladený „karajanovský“ štýl, ktorý dirigent rovnako aplikoval na rôzne diela skladateľov rozličných období, napríklad Bacha, Brahmsa alebo Verdiho. Ak aj neprijmeme estetiku mohutného, krásneho zvuku a voľnejších temp, ktorá dnes najmä pri dielach Bacha alebo Mozarta nepôsobí štýlovo, Karajanov technický perfekcionizmus, zmysel pre zvukovú homogénnosť a rytmickú precíznosť vzbudzujú rešpekt a mnohé opery i vrcholné diela romantikov, kde zvukovosť zohráva dôležitú úlohu, môžu byť stále pôžitkom.
Autoritatívna hudobná encyklopédia New Grove Dictionary of Music and Musicians uvádza, že v posledných troch dekádach Karajanovho života nemal žiadny dirigent taký vplyv na uvažovanie o zvuku ako on. „So sedemdesiatimi sláčikovými nástrojmi som schopný dosiahnuť oveľa subtílnejšie pianissimo, ako to dokážu komorné orchestre,“ sebavedome vyhlásil Karajan, ktorý dirigoval väčšinou so zatvorenými očami a bez partitúry – vďaka výnimočnému sluchu a schopnosti zapamätať si dielo do najmenších detailov.
Tienistou stránkou jeho maximalizmu bolo despotické správanie voči hudobníkom, ktoré v posledných rokoch viedlo k trpkému odchodu z postu šéfa Berlínskych filharmonikov. Povestnou kvapkou blenu pred opustením miesta, ktoré zastával s titulom „doživotný dirigent“, bola neúspešná snaha presadiť klarinetistku Sabine Meyer ako prvú ženu v tomto elitnom pánskom klube. Orchester bol proti pomerom 73:4 napriek tomu, že dvakrát vyhrala anonymné prehrávky.
.karajanovo dedičstvo
Karajan našiel ideálny prostriedok na realizáciu svojej túžby po dokonalosti v moderných nahrávacích technológiách, kde vždy držal prst na pulze doby – bol jedným z prvých, ktorý svoje meno spojil s kompaktným diskom. Manipuláciu so zvukom v nahrávacom štúdiu prirovnával k spôsobu, akým pracuje so zvukom dirigent v koncertnej sále.
Hoci bol pri práci s hudobníkmi elitársky, čo nakoniec aj sám priznal, v médiách okamžite vycítil šancu, ktorá by mohla vážnu hudbu oslobodiť od mýtu výlučnosti: „...prostredníctvom nahrávok, filmu a televízie je možné získať milióny poslucháčov. Priniesť hudbu toľkým ľuďom bolo zadosťučinením môjho života. Hudba nie je viac limitovaná vzdelaním alebo financiami...“ zaznamenal v knihe rozhovorov Richard Osborne. Bol to, samozrejme, aj dobrý obchod. Karajan, ktorý spojil svoje meno s najlepšími adresami na trhu s vážnou hudbou, ako bol napríklad jeho domovský label Deutsche Grammophon, predal len počas svojho života viac ako 100 miliónov nahrávok z približne 800 titulov.
Toto obrovské množstvo obsahuje prevažne „overený“ koncertný a operný repertoár (Mozart, Čajkovskij, Schumann, Grieg, Dvořák, Verdi, Wagner, Musorgskij alebo Mahler), Karajan nebol v tomto zmysle hľadačom. S uznaním sa stretli najmä jeho naštudovania symfonických diel Gustava Mahlera, Antona Brucknera alebo Richarda Straussa. V známych dielach stále hľadal dokonalú podobu: komplet Beethovených deviatich symfónií nahral až päťkrát. K jeho dedičstvu neodmysliteľne patrí aj Nadácia Herberta von Karajana, s pomocou ktorej ešte počas života organizoval koncerty pre autistické deti i známu dirigentskú súťaž.
.kóda
Herbert von Karajan zomrel 16. júla 1989 ako 81-ročný vo svojom sídle neďaleko Salzburgu počas skúšania Verdiho opery Maškarný bál. Stalo sa tak tri mesiace po rezignácii na post dirigenta Berlínskych filharmonikov. Bol Karajan skutočne „morálnou a umeleckou nulou“, ako píše Lebrecht, ktorý brilantne a rád preháňa? V každom prípade jeho príbeh ukazuje, že medzi umením a morálkou nie je vždy jednoznačné rovná sa. „Umeleckou nulou“ asi nebude, pretože k jeho odkazu by sa dnes nehlásili dirigenti ako Simon Rattle alebo Valery Gergiev. Jeho meno sa však určite stále dobre predáva, treba si len vedieť správne vybrať.
Autor je redaktor časopisu Hudobný život
Približne od polovice 20. storočia bol Herbert von Karajan takmer tridsať rokov neobmedzeným vládcom vo všetkých významných hudobných metropolách a získal si prezývku „generálny hudobný riaditeľ Európy“. Malo to nesporné výhody. „Od začiatku kariéry som si zaumienil, že nechcem od nikoho prijímať príkazy. Dosiahol som pozíciu, keď môžem robiť, čo uznám za vhodné, a finančná nezávislosť mi poskytuje slobodu pracovať s najlepším hudobným materiálom bez toho, aby som sa zaoberal cenou,“ komentoval neskôr svoje dominantné postavenie v Berlíne, Viedni, Londýne, Miláne a Salzburgu slávny dirigent.
„Najlepší hudobný materiál“ zahŕňal vtedajšie i dnešné stálice klasickej hudby – jeho súčasťou bol napríklad tenorista Placido Domingo, huslistka Anne-Sophie Mutter alebo klavirista Jevgenij Kissin. „Na skúškach s ním ste objavili veci, ktoré ste dovtedy v partitúre nepočuli,“ spomína po rokoch dnes už tiež legendárny spevák.
Kontroverzný britský hudobný kritik Norman Lebrecht však obviňuje Karajana z toho, že táto hegemónia priniesla aj neopodstatnene vysoké honoráre, náklady na nahrávanie a elitárstvo, ktoré síce spočiatku znamenali pre hudobný priemysel nebývalú prosperitu, no v konečnom dôsledku svet vážnej hudby poškodili. Podobne ako Leonard Bernstein, aj Karajan si dokázal vytvoriť pôsobivý mediálny obraz: aristokraticky pôsobiaci perfekcionista, ktorý vyznáva ideály starého sveta, no na druhej strane dokáže pracovať v štúdiu s najmodernejšou nahrávacou technikou alebo hoci pilotovať lietadlo. Bezpochyby to zohralo v jeho kariére dôležitú úlohu, sotva by sa však stala realitou bez talentu.
.cesta k moci
Herbert von Karajan sa narodil 5. apríla 1908 v Mozartovom meste Salzburgu a podobne ako on bol zázračným dieťaťom. Už päťročný verejne predviedol svoj talent v hre na klavíri, ktorú si neskôr zdokonalil na salzburskom Mozarteu. Dirigovanie vyštudoval na Vysokej hudobnej škole vo Viedni, medzi jeho spolužiakov patril aj významný slovenský dirigent a skladateľ Ľudovít Rajter. Ako 20-ročný zažil Karajan vo Viedni koncert legendárneho Artura Toscaniniho. Tento zážitok ho tak ovplyvnil, že sa rozhodol vo svojom prístupe k hudbe spojiť „Toscaniniho precíznosť s Furtwänglerovou fantáziou“.
Wilhelm Furtwängler bol obdivovaný nemecký majster, ktorého v Berlíne nacistické elity zaznávali ako politicky nespoľahlivého. Nahradil ho mladý ambiciózny Karajan, ktorému, i keď po skončení 2. svetovej vojny prešiel denacifikáciou, do konca života mnohí bezproblémovú existenciu v hitlerovskom Nemecku zazlievali. S „hnedým zlom“ sa zaplietli viaceré významné osobnosti, patril k nim napríklad filozof Martin Heidegger alebo skladateľ Richard Strauss. Nezdá sa, že by dirigenta priťahovala politika, zaujímala ho výlučne hudba a svoje členstvo v NSDAP, ktoré nikdy nezaprel, zdôvodňoval kariérou, pričom ho dosť nešťastne prirovnával k členstvu v Alpenvereine. Ukázalo sa však, že k národným socialistom vstúpil hneď dvakrát, ako dirigent v Ulme a hudobný riaditeľ v Aachene v roku 1933. Sám udával až rok 1935.
Až obsedantný perfekcionizmus, ktorým sa neskôr jeho skúšky a nahrávky vyznačovali, údajne súvisel s obmedzenými podmienkami na jeho prvých pôsobiskách. Kdesi sa mal dokonca vyjadriť, že za možnosť pracovať s dobrým orchestrom by „predal i vlastnú starú mamu“. K dobrým orchestrom sa dostal až v hlavnom meste Ríše po legendárnom predstavení Wagnerovej opery Tristan a Izolda v roku 1937. Oportunizmus? Bezpochyby, veď viacerí jeho kolegovia, medzi nimi i Toscanini, Európu radšej opustili. Aj prezývka „zázračný Karajan“ pochádza z tlače ovládanej Goebbelsom.
Vrchol Karajanovej kariéry však prišiel až po vojne spoluprácou s elitnými orchestrami, prestížnymi opernými scénami a festivalmi. Pôsobil ako šéfdirigent Viedenských symfonikov, hudobný riaditeľ Viedenskej štátnej opery, hudobný riaditeľ prestížneho Salzburského festivalu, dirigoval v svätostánku Wagnerovej hudby v Bayreuthe a v polovici 50. rokov začal opäť spolupracovať s berlínskou filharmóniou, s ktorou ostal spojený až do roku 1989. Z tohto obdobia pochádza anekdota, ako Karajan nastúpi do taxíka a na otázku, kam to bude, odpovie: „To je jedno. Chcú ma všade.“
A Karajan všade presadzoval svoju predstavu o tom, ako má znieť hudba. Napríklad prominentný špecialista na starú hudbu Nikolaus Harnoncourt sa tak až do jeho smrti nemohol ukázať v Salzburgu ani v Berlíne. Nepochybne značne zaujatý Lebrecht má v tejto súvislosti celkom zaujímavý postreh – že schopnosť dokonalej organizácie, manipulácie a snaha získať moc sú u Karajana pozostatkom z čias Ríše.
.túžba po dokonalosti
Karajanov prístup k hudbe viac ako čokoľvek iné charakterizuje túžba po dokonalom, krásnom zvuku orchestra, ktorá často hraničí so zvukovým hedonizmom. „Kedykoľvek ľudia hovoria, že sa nadovšetko snažím dosiahnuť krásny zvuk, súhlasím s nimi, pretože to nepovažujem za problém, ale kompliment za niečo, na čom som ťažko pracoval,“ obhajoval svoju koncepciu na sklonku života v autobiografii.
Kritikom sa nepozdával univerzálny, uhladený „karajanovský“ štýl, ktorý dirigent rovnako aplikoval na rôzne diela skladateľov rozličných období, napríklad Bacha, Brahmsa alebo Verdiho. Ak aj neprijmeme estetiku mohutného, krásneho zvuku a voľnejších temp, ktorá dnes najmä pri dielach Bacha alebo Mozarta nepôsobí štýlovo, Karajanov technický perfekcionizmus, zmysel pre zvukovú homogénnosť a rytmickú precíznosť vzbudzujú rešpekt a mnohé opery i vrcholné diela romantikov, kde zvukovosť zohráva dôležitú úlohu, môžu byť stále pôžitkom.
Autoritatívna hudobná encyklopédia New Grove Dictionary of Music and Musicians uvádza, že v posledných troch dekádach Karajanovho života nemal žiadny dirigent taký vplyv na uvažovanie o zvuku ako on. „So sedemdesiatimi sláčikovými nástrojmi som schopný dosiahnuť oveľa subtílnejšie pianissimo, ako to dokážu komorné orchestre,“ sebavedome vyhlásil Karajan, ktorý dirigoval väčšinou so zatvorenými očami a bez partitúry – vďaka výnimočnému sluchu a schopnosti zapamätať si dielo do najmenších detailov.
Tienistou stránkou jeho maximalizmu bolo despotické správanie voči hudobníkom, ktoré v posledných rokoch viedlo k trpkému odchodu z postu šéfa Berlínskych filharmonikov. Povestnou kvapkou blenu pred opustením miesta, ktoré zastával s titulom „doživotný dirigent“, bola neúspešná snaha presadiť klarinetistku Sabine Meyer ako prvú ženu v tomto elitnom pánskom klube. Orchester bol proti pomerom 73:4 napriek tomu, že dvakrát vyhrala anonymné prehrávky.
.karajanovo dedičstvo
Karajan našiel ideálny prostriedok na realizáciu svojej túžby po dokonalosti v moderných nahrávacích technológiách, kde vždy držal prst na pulze doby – bol jedným z prvých, ktorý svoje meno spojil s kompaktným diskom. Manipuláciu so zvukom v nahrávacom štúdiu prirovnával k spôsobu, akým pracuje so zvukom dirigent v koncertnej sále.
Hoci bol pri práci s hudobníkmi elitársky, čo nakoniec aj sám priznal, v médiách okamžite vycítil šancu, ktorá by mohla vážnu hudbu oslobodiť od mýtu výlučnosti: „...prostredníctvom nahrávok, filmu a televízie je možné získať milióny poslucháčov. Priniesť hudbu toľkým ľuďom bolo zadosťučinením môjho života. Hudba nie je viac limitovaná vzdelaním alebo financiami...“ zaznamenal v knihe rozhovorov Richard Osborne. Bol to, samozrejme, aj dobrý obchod. Karajan, ktorý spojil svoje meno s najlepšími adresami na trhu s vážnou hudbou, ako bol napríklad jeho domovský label Deutsche Grammophon, predal len počas svojho života viac ako 100 miliónov nahrávok z približne 800 titulov.
Toto obrovské množstvo obsahuje prevažne „overený“ koncertný a operný repertoár (Mozart, Čajkovskij, Schumann, Grieg, Dvořák, Verdi, Wagner, Musorgskij alebo Mahler), Karajan nebol v tomto zmysle hľadačom. S uznaním sa stretli najmä jeho naštudovania symfonických diel Gustava Mahlera, Antona Brucknera alebo Richarda Straussa. V známych dielach stále hľadal dokonalú podobu: komplet Beethovených deviatich symfónií nahral až päťkrát. K jeho dedičstvu neodmysliteľne patrí aj Nadácia Herberta von Karajana, s pomocou ktorej ešte počas života organizoval koncerty pre autistické deti i známu dirigentskú súťaž.
.kóda
Herbert von Karajan zomrel 16. júla 1989 ako 81-ročný vo svojom sídle neďaleko Salzburgu počas skúšania Verdiho opery Maškarný bál. Stalo sa tak tri mesiace po rezignácii na post dirigenta Berlínskych filharmonikov. Bol Karajan skutočne „morálnou a umeleckou nulou“, ako píše Lebrecht, ktorý brilantne a rád preháňa? V každom prípade jeho príbeh ukazuje, že medzi umením a morálkou nie je vždy jednoznačné rovná sa. „Umeleckou nulou“ asi nebude, pretože k jeho odkazu by sa dnes nehlásili dirigenti ako Simon Rattle alebo Valery Gergiev. Jeho meno sa však určite stále dobre predáva, treba si len vedieť správne vybrať.
Autor je redaktor časopisu Hudobný život
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.