Stáva sa to už tradíciou. Na Slovensko zavíta oficiálna štátna návšteva, napríklad ruský premiér alebo slovinský prezident, a po ich odchode putuje do krajiny hosťa ospravedlnenie.
Slovenský premiér sa ospravedlňuje za slovenských novinárov, ktorí sú vraj mediálni ignoranti. Je už z toho taká milá slovenská obyčaj, ako vítať na Slovensku zahraničného hosťa chlebom a soľou. No prečo nie? Pestovať si národný svojráz v globalizujúcom sa svete je napokon celkom milé. Hlavne, že nás pán premiér nedá za trest kľačať do kúta.
Lenže, keď sa môže premiér ospravedlňovať za nás novinárov, hádam to môže platiť aj naopak. Teda, že by sme sa my novinári mohli občas ospravedlniť za nášho premiéra. A veru sú chvíle, keď sa nám ospravedlniť žiada.
Ani hádam netreba hovoriť, že dodnes nepadlo slovko ospravedlnenia od pána premiéra za to, že obvinil istú slovenskú študentku maďarskej národnosti z klamstva – hoci neexistovali proti nej nespochybniteľné dôkazy. Takže, pani Hedviga, prepáčte.
Ospravedlňujeme sa aj všetkým historikom, že teraz musia ako seriózny problém riešiť termín „starí Slováci“, akoby nebolo dosť inej užitočnej roboty na slovenskej histórii.
Ospravedlňujeme sa aj za drzé výroky premiérovej hovorkyne, ktorá Grigorija Mesežnikova nazvala samozvaných politológom.
Pocit trápnosti ovládol mnohých slovenských novinárov, keď sa premiér dostavil na kubánsku ambasádu a spokojne si tam bafkal z kubánskej cigary. Osvaldo Paya, Ženy v bielom, kubánski disidenti, kubánsky ľud, ktorý už nechce žiť v diktatúre, vám všetkým posielame takto na diaľku jedno veľké a úprimné sorry.
A navyše sú tu naši spojenci v NATO, ktorým sme boli ešte nedávno takí vďační za to, že nás medzi seba zobrali a že obranu Slovenska považujú za svoju povinnosť. Prepáčte, že náš premiér má väčší strach z amerického radaru ako z ruských objatí. Skúste nám odpustiť aj to, že náš premiér nechce dovoliť slovenským vojakom normálne bojovať v spoločných misiách a že sa mu ani na summit do tej Bukurešti nechcelo unúvať.
Napokon, to nie je zlý systém – on sa ospravedlní za nás, my za neho. Veď sme tu všetci slušní ľudia, nie?
Slovenský premiér sa ospravedlňuje za slovenských novinárov, ktorí sú vraj mediálni ignoranti. Je už z toho taká milá slovenská obyčaj, ako vítať na Slovensku zahraničného hosťa chlebom a soľou. No prečo nie? Pestovať si národný svojráz v globalizujúcom sa svete je napokon celkom milé. Hlavne, že nás pán premiér nedá za trest kľačať do kúta.
Lenže, keď sa môže premiér ospravedlňovať za nás novinárov, hádam to môže platiť aj naopak. Teda, že by sme sa my novinári mohli občas ospravedlniť za nášho premiéra. A veru sú chvíle, keď sa nám ospravedlniť žiada.
Ani hádam netreba hovoriť, že dodnes nepadlo slovko ospravedlnenia od pána premiéra za to, že obvinil istú slovenskú študentku maďarskej národnosti z klamstva – hoci neexistovali proti nej nespochybniteľné dôkazy. Takže, pani Hedviga, prepáčte.
Ospravedlňujeme sa aj všetkým historikom, že teraz musia ako seriózny problém riešiť termín „starí Slováci“, akoby nebolo dosť inej užitočnej roboty na slovenskej histórii.
Ospravedlňujeme sa aj za drzé výroky premiérovej hovorkyne, ktorá Grigorija Mesežnikova nazvala samozvaných politológom.
Pocit trápnosti ovládol mnohých slovenských novinárov, keď sa premiér dostavil na kubánsku ambasádu a spokojne si tam bafkal z kubánskej cigary. Osvaldo Paya, Ženy v bielom, kubánski disidenti, kubánsky ľud, ktorý už nechce žiť v diktatúre, vám všetkým posielame takto na diaľku jedno veľké a úprimné sorry.
A navyše sú tu naši spojenci v NATO, ktorým sme boli ešte nedávno takí vďační za to, že nás medzi seba zobrali a že obranu Slovenska považujú za svoju povinnosť. Prepáčte, že náš premiér má väčší strach z amerického radaru ako z ruských objatí. Skúste nám odpustiť aj to, že náš premiér nechce dovoliť slovenským vojakom normálne bojovať v spoločných misiách a že sa mu ani na summit do tej Bukurešti nechcelo unúvať.
Napokon, to nie je zlý systém – on sa ospravedlní za nás, my za neho. Veď sme tu všetci slušní ľudia, nie?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.