Amerika je v roku 2008 politicky rozdelená krajina. Napriek tomu, že vo volebnom roku to platí o každej demokratickej krajine na svete, v súčasnej Amerike to platí inak než býva zvykom...
Rozdelenie totiž nerastie medzi dvoma rozdielnymi stranami, ale medzi demokratmi. Čím dlhšie kampaň trvá, tým viac sa polarizuje. Za všetko môžu vyrovnané primárky v Demokratickej strane. Je pritom iróniou, ako tomu pomáha samotný systém primárok u demokratov. Keby mali rovnaký systém, aký majú republikáni, víťaz by bol dávno jasný: bola by ním Hillary Clintonová. Zaručil by jej to republikánsky systém, v ktorom víťaz berie všetko a Clintonovej schopnosť víťaziť vo veľkých štátoch s vysokým počtom voliteľov. Čierny senátor a charizmatický rečník Barack Obama by už bol dávno z hry. Mimochodom, irónia platí aj naopak: keby mali demokratický systém proporčných volieb republikáni, ich kandidát by sa dnes nevolal John McCain, ale Mitt Romney. Nie je skrátka väčšina ako väčšina a dva systémy môžu znamenať dva rôzne výsledky.
.prečo Obama neprehral
Späť do aktuálnej reality, medzi demokratov po primárkach v Pensylvánii. S 10-percentným náskokom ich vyhrala Clintonová, čo celkovo, zdá sa, pôsobí ako výsledok fifty-fifty. Na prvý pohľad je Clintonovej víťazstvo presvedčivé, na druhej strane Obama neprehral. Po prvé, kampaň zameraná výlučne na Pensylvániu trvala niekoľko týždňov a počas toho Obama výrazne znížil Clintonovej náskok. Po druhé, v posledných dvoch týždňoch, keď sa dostal pre niektoré svoje výroky do mediálnej defenzívy, nič nestratil. A napokon po tretie, stále vedie na počet získaných delegátov, navyše, stále je lepší v získavaní nových sponzorov a nových dobrovoľníkov. Jeho silu si uvedomíte, keď ho porovnáte so súpermi: ani Clintonová, ani McCain nie sú kandidáti, ktorí by po prehre mohli rátať s podobným efektom. Obama je skrátka... iný.
.končí sa obamománia?
Alebo ani nie je? Nuž, to je najnovšia otázka. Práve o túto jeho „inakosť“ sa totiž momentálne hrá. Práve o túto jedinečnú auru totiž pomaličky prichádza. Pokračujúce primárky čoraz väčšmi otvárajú polarizujúce témy, čoraz dôležitejšia je rasa a rod, čoraz dôležitejšie sú otázky ako viera a zbrane. Stačia paternalistické komentáre jedného z kandidátov týkajúce sa „Ameriky malých miest“ alebo neproporčne vyššie zárobky bývalého prezidentského páru a okamžite sú témou aj tieto. Rozdeľuje aj náboženská karta, národná karta a spor o patriotizmus. Táto polarizácia medzi Obamom a Clintonovou je o to zaujímavejšia, že to bol práve Obama, ktorý podobné „rozdelenie“ dlho nielenže odmietal, ale priamo negoval. V slávnom prejave, na začiatku svojej úspešnej kampane pred pár mesiacmi, hovoril, že nie je žiadna „červená ani modrá Amerika, žiadna Amerika republikánska ani demokratická, Amerika biela ani čierna, ale iba Spojené štáty americké“. Pôsobilo to sviežo a zjednocujúco. Keď si k tomu pridáte, že tento muž hlasoval proti vojne v Iraku, charizmou a prejavmi oslovil státisíce voličov naprieč spektrom a sám hovoril najmä o potrebe zmeny, ste presne pri podstate celej kampane: nosnou témou bola pre demokratov zmena a bol to práve on, kto túto zmenu stelesňoval. Napokon, demokrati majú najlepšie vyhliadky nielen posilniť väčšinu v obidvoch komorách Kongresu (v Senáte chcú dokonca získať 60 kresiel), ale rovnako odhodlane tvrdia, že Amerika je pripravená zvoliť si aj demokratického prezidenta. Obama tú zmenu cítil ako prvý a zo všetkých najviac ju stelesňoval. Pre mnohých preto predstavoval nádej, dokonca niečo ako upgradovanú verziu amerického sna: silný autentický životný príbeh – s čiernou pleťou a konverziou ku kresťanstvu, intelekt a šarm, napriek príslušnosti k elite istá skromnosť v tvári, a celkovo schopnosť obnoviť medzi svojimi poslucháčmi vieru v politiku. A to nie je málo. Osobitne v krajine, kde svoju náklonnosť vedia dať ľudia najavo dobrovoľníctvom alebo finančným darom. V samotnom Chicagu, v prenajatej kancelárii v strede mesta, za ním stojí dvadsaťtisíc dobrovoľníkov. Ďalšie tisíce sa spontánne pridávajú v príslušných prímestiach alebo mestských častiach, neorganizovane a za vlastné peniaze. Obama skrátka podporu editorov New York Times nepotreboval. O tom, že je najlepší kandidát, sa mnohí jeho voliči dozvedeli od svojich susedov, spolužiakov či známych. A práve o to po primárkach v Pensylvánii ide. Otázkou je, či je ešte Barack Obama tým kandidátom, ktorý túto nádej stelesňuje. Či je teda ešte stále mužom, ktorý zjednocuje, alebo už aj on viac a viac rozdeľuje.
.vášnivá Hillary
Napriek tomu, že je stále tým silnejším kandidátom, dostáva sa postupne do defenzívy. Konzervatívny National Review si z toho svojsky uťahuje a na svojej titulnej stránke s príznačnou iróniou oznamuje, že Obama žiadnym mesiášom nie je. A podobné hlasy pribúdajú aj medzi liberálmi. Po prvé preto, že Obama prehral s Clintonovou všetky dôležité veľké štáty. Po druhé, Clintonová sa dokázala dvakrát úspešne vrátiť do hry a prerušiť jeho nástup. A po tretie, je to práve „slabšia“ Hillary, ktorá mu dokáže vnútiť svoje témy. Navyše, Hillary je lepšia v diskusiách a na rozdiel od Obamu dokáže byť vtipná, môže hrať tvrdú aj jemnú ženu a po prieskumoch, ktoré dávali voči McCainovi väčšiu šancu Obamovi, prišli aj prieskumy, ktoré favorizujú Clintonovú. Nuž, a Hillary je Clintonová, to znamená, že politiku berie s vášňou a kampaň robí húževnato, so svojím priezviskom a povahou jednoducho nemá čo stratiť. Súboj tak naďalej zostáva otvorený a Obama prichádza o svoju najsilnejšiu zbraň. Ako to napísal konzervatívny stĺpčekár New York Times David Brooks: Obama sa v kampani vyfarbil, už nie je taký nepopísaný a vlastné presvedčenie viac nezakrýva patetickými prejavmi. Jednoducho sa vyfarbil ako ortodoxný liberál. Po novom štýle a zjednotení zostali len kruhy vo vode: v dlhej kampani došlo aj na témy, ktorým sa chcel vyhnúť. A to je veľká výhoda pre Johna McCaina. Mimochodom, McCain v podstate vôbec neútočí na Clintonovú, jeho primárnym cieľom je Obama, a tak sa čierny senátor dostal medzi dva valce: zľava Clintonová a sprava McCain.
.americký populizmus
Nič z toho by však nemuselo svet príliš zaujímať. Napokon, ak by aj rozhodli až takzvaní superdelegáti, nie je na tom nič nedemokratické, veď v Európe o kandidátoch na volené funkcie zásadne rozhodujú len vyšší stranícki delegáti, nie radoví členovia alebo sympatizanti ako v Amerike. Tou horšou správou je niečo iné. Nech už bude demokratickým kandidátom černoch, alebo žena, jedným z hlavných problémov kampane je posun doľava a nárast populizmu: skutočné témy ustupujú sľubom o raste sociálneho štátu a v diskusii o Iraku sa obidvaja kandidáti nezmyselne predbiehajú v sľuboch, do koľkých týždňov stiahnu amerických vojakov späť domov. Nikto z nich nedefinuje cieľ, ktorý je treba v Iraku dosiahnuť, nikto z nich nehovorí o uznaní väčšej regionálnej roly pre Irán, ani o novej rovnováhe moci na Blízkom východe. Jediným kritériom je rýchle stiahnutie vojsk, a teda otázka, či to bude trvať šesť, alebo viac týždňov. Výsledkom je nešťastná dynamika populizmu, akú dobre poznáme aj na Slovensku. A ako to celé dopadne? Nuž, ako povedal počas návštevy britského premiéra prezident George Bush, jeden z tých troch má slušnú šancu stať sa budúcim prezidentom. Pensylvánia bola v tom len bitka, ktorá nerozhodla vojnu.
Autor je spolupracovník .týždňa
Rozdelenie totiž nerastie medzi dvoma rozdielnymi stranami, ale medzi demokratmi. Čím dlhšie kampaň trvá, tým viac sa polarizuje. Za všetko môžu vyrovnané primárky v Demokratickej strane. Je pritom iróniou, ako tomu pomáha samotný systém primárok u demokratov. Keby mali rovnaký systém, aký majú republikáni, víťaz by bol dávno jasný: bola by ním Hillary Clintonová. Zaručil by jej to republikánsky systém, v ktorom víťaz berie všetko a Clintonovej schopnosť víťaziť vo veľkých štátoch s vysokým počtom voliteľov. Čierny senátor a charizmatický rečník Barack Obama by už bol dávno z hry. Mimochodom, irónia platí aj naopak: keby mali demokratický systém proporčných volieb republikáni, ich kandidát by sa dnes nevolal John McCain, ale Mitt Romney. Nie je skrátka väčšina ako väčšina a dva systémy môžu znamenať dva rôzne výsledky.
.prečo Obama neprehral
Späť do aktuálnej reality, medzi demokratov po primárkach v Pensylvánii. S 10-percentným náskokom ich vyhrala Clintonová, čo celkovo, zdá sa, pôsobí ako výsledok fifty-fifty. Na prvý pohľad je Clintonovej víťazstvo presvedčivé, na druhej strane Obama neprehral. Po prvé, kampaň zameraná výlučne na Pensylvániu trvala niekoľko týždňov a počas toho Obama výrazne znížil Clintonovej náskok. Po druhé, v posledných dvoch týždňoch, keď sa dostal pre niektoré svoje výroky do mediálnej defenzívy, nič nestratil. A napokon po tretie, stále vedie na počet získaných delegátov, navyše, stále je lepší v získavaní nových sponzorov a nových dobrovoľníkov. Jeho silu si uvedomíte, keď ho porovnáte so súpermi: ani Clintonová, ani McCain nie sú kandidáti, ktorí by po prehre mohli rátať s podobným efektom. Obama je skrátka... iný.
.končí sa obamománia?
Alebo ani nie je? Nuž, to je najnovšia otázka. Práve o túto jeho „inakosť“ sa totiž momentálne hrá. Práve o túto jedinečnú auru totiž pomaličky prichádza. Pokračujúce primárky čoraz väčšmi otvárajú polarizujúce témy, čoraz dôležitejšia je rasa a rod, čoraz dôležitejšie sú otázky ako viera a zbrane. Stačia paternalistické komentáre jedného z kandidátov týkajúce sa „Ameriky malých miest“ alebo neproporčne vyššie zárobky bývalého prezidentského páru a okamžite sú témou aj tieto. Rozdeľuje aj náboženská karta, národná karta a spor o patriotizmus. Táto polarizácia medzi Obamom a Clintonovou je o to zaujímavejšia, že to bol práve Obama, ktorý podobné „rozdelenie“ dlho nielenže odmietal, ale priamo negoval. V slávnom prejave, na začiatku svojej úspešnej kampane pred pár mesiacmi, hovoril, že nie je žiadna „červená ani modrá Amerika, žiadna Amerika republikánska ani demokratická, Amerika biela ani čierna, ale iba Spojené štáty americké“. Pôsobilo to sviežo a zjednocujúco. Keď si k tomu pridáte, že tento muž hlasoval proti vojne v Iraku, charizmou a prejavmi oslovil státisíce voličov naprieč spektrom a sám hovoril najmä o potrebe zmeny, ste presne pri podstate celej kampane: nosnou témou bola pre demokratov zmena a bol to práve on, kto túto zmenu stelesňoval. Napokon, demokrati majú najlepšie vyhliadky nielen posilniť väčšinu v obidvoch komorách Kongresu (v Senáte chcú dokonca získať 60 kresiel), ale rovnako odhodlane tvrdia, že Amerika je pripravená zvoliť si aj demokratického prezidenta. Obama tú zmenu cítil ako prvý a zo všetkých najviac ju stelesňoval. Pre mnohých preto predstavoval nádej, dokonca niečo ako upgradovanú verziu amerického sna: silný autentický životný príbeh – s čiernou pleťou a konverziou ku kresťanstvu, intelekt a šarm, napriek príslušnosti k elite istá skromnosť v tvári, a celkovo schopnosť obnoviť medzi svojimi poslucháčmi vieru v politiku. A to nie je málo. Osobitne v krajine, kde svoju náklonnosť vedia dať ľudia najavo dobrovoľníctvom alebo finančným darom. V samotnom Chicagu, v prenajatej kancelárii v strede mesta, za ním stojí dvadsaťtisíc dobrovoľníkov. Ďalšie tisíce sa spontánne pridávajú v príslušných prímestiach alebo mestských častiach, neorganizovane a za vlastné peniaze. Obama skrátka podporu editorov New York Times nepotreboval. O tom, že je najlepší kandidát, sa mnohí jeho voliči dozvedeli od svojich susedov, spolužiakov či známych. A práve o to po primárkach v Pensylvánii ide. Otázkou je, či je ešte Barack Obama tým kandidátom, ktorý túto nádej stelesňuje. Či je teda ešte stále mužom, ktorý zjednocuje, alebo už aj on viac a viac rozdeľuje.
.vášnivá Hillary
Napriek tomu, že je stále tým silnejším kandidátom, dostáva sa postupne do defenzívy. Konzervatívny National Review si z toho svojsky uťahuje a na svojej titulnej stránke s príznačnou iróniou oznamuje, že Obama žiadnym mesiášom nie je. A podobné hlasy pribúdajú aj medzi liberálmi. Po prvé preto, že Obama prehral s Clintonovou všetky dôležité veľké štáty. Po druhé, Clintonová sa dokázala dvakrát úspešne vrátiť do hry a prerušiť jeho nástup. A po tretie, je to práve „slabšia“ Hillary, ktorá mu dokáže vnútiť svoje témy. Navyše, Hillary je lepšia v diskusiách a na rozdiel od Obamu dokáže byť vtipná, môže hrať tvrdú aj jemnú ženu a po prieskumoch, ktoré dávali voči McCainovi väčšiu šancu Obamovi, prišli aj prieskumy, ktoré favorizujú Clintonovú. Nuž, a Hillary je Clintonová, to znamená, že politiku berie s vášňou a kampaň robí húževnato, so svojím priezviskom a povahou jednoducho nemá čo stratiť. Súboj tak naďalej zostáva otvorený a Obama prichádza o svoju najsilnejšiu zbraň. Ako to napísal konzervatívny stĺpčekár New York Times David Brooks: Obama sa v kampani vyfarbil, už nie je taký nepopísaný a vlastné presvedčenie viac nezakrýva patetickými prejavmi. Jednoducho sa vyfarbil ako ortodoxný liberál. Po novom štýle a zjednotení zostali len kruhy vo vode: v dlhej kampani došlo aj na témy, ktorým sa chcel vyhnúť. A to je veľká výhoda pre Johna McCaina. Mimochodom, McCain v podstate vôbec neútočí na Clintonovú, jeho primárnym cieľom je Obama, a tak sa čierny senátor dostal medzi dva valce: zľava Clintonová a sprava McCain.
.americký populizmus
Nič z toho by však nemuselo svet príliš zaujímať. Napokon, ak by aj rozhodli až takzvaní superdelegáti, nie je na tom nič nedemokratické, veď v Európe o kandidátoch na volené funkcie zásadne rozhodujú len vyšší stranícki delegáti, nie radoví členovia alebo sympatizanti ako v Amerike. Tou horšou správou je niečo iné. Nech už bude demokratickým kandidátom černoch, alebo žena, jedným z hlavných problémov kampane je posun doľava a nárast populizmu: skutočné témy ustupujú sľubom o raste sociálneho štátu a v diskusii o Iraku sa obidvaja kandidáti nezmyselne predbiehajú v sľuboch, do koľkých týždňov stiahnu amerických vojakov späť domov. Nikto z nich nedefinuje cieľ, ktorý je treba v Iraku dosiahnuť, nikto z nich nehovorí o uznaní väčšej regionálnej roly pre Irán, ani o novej rovnováhe moci na Blízkom východe. Jediným kritériom je rýchle stiahnutie vojsk, a teda otázka, či to bude trvať šesť, alebo viac týždňov. Výsledkom je nešťastná dynamika populizmu, akú dobre poznáme aj na Slovensku. A ako to celé dopadne? Nuž, ako povedal počas návštevy britského premiéra prezident George Bush, jeden z tých troch má slušnú šancu stať sa budúcim prezidentom. Pensylvánia bola v tom len bitka, ktorá nerozhodla vojnu.
Autor je spolupracovník .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.