„Tu by som skôr čakal chemické laboratórium ako volebný štáb,“ žartuje jeden z novinárov, s ktorými v deň demokratických primárok v štáte Ohio mierime na návštevu volebnej kancelárie Hillary Clinton v Clevelande. Šedivá budova v chladnej priemyselnej štvrti skutočne nevyzerá veľmi atraktívne.
Spolu s tureckou kolegyňou dokonca chvíľu váhame, či radšej neuprednostníme oproti stojacu Cafe Istanbul. Po neidentifikovateľnej tekutine s orieškovou príchuťou, ktorou nás pod označením coffee zavčasu ráno pohostili v ktorejsi z volebných miestností, sa šálka pravej tureckej javí ako lákavá alternatíva. Zvedavosť však nakoniec zvíťazí. Neľutujeme.
Zatiaľ čo na ulici pred budovou nie je v chladný marcový deň ani živá duša, vnútri panuje úplný chaos. V miestnosti veľkej ako vstupná hala bratislavskej železničnej stanice posedáva asi stovka prevažne mladých ľudí a zúrivo telefonuje z mobilných telefónov. Znie angličtina, španielčina, poľština. Pred sebou majú zoznamy s telefónnymi číslami registrovaných demokratických voličov a jednostránkový manuál, ktorý im káže, čo majú hovoriť. Telefonáty rozhodne nevyžadujú veľkú kreativitu. Po krátkom predstavení nasleduje otázka, či osoba na druhom konci linky už bola voliť. Ak áno, rozhovor sa rýchlo končí. Tá práva chvíľa nastáva, keď odpoveď znie záporne. Okamžite prichádza otázka, či už je rozhodnutá, ktorému kandidátovi dá hlas. Ak je to Hillary, nasleduje srdečné poďakovanie za dobré rozhodnutie, ak Obama, ďakuje sa tiež, avšak už menej srdečne a len za venovaný čas.
Najlepším úlovkom sú však takí demokrati, ktorí ešte vôbec nevedia, či voliť pôjdu a už vôbec nie, koho podporia. Vtedy dobrovoľník zo štábu môže použiť najvzrušujúcejšiu časť manuálu – niekoľko dobre sformulovaných bodov na tému, ako dnes Amerika potrebuje zmenu, ktorú, samozrejme, najlepšie zabezpečí Hillary.
Pomedzi toto telefonujúce klbko pobiehajú ďalší ľudia a organizujú výjazdy dobrovoľníkov, ktorí budú robiť kampaň od dverí k dverám. Hoci do zatvorenia volebných miestností ostáva zopár hodín, každý hlas sa počíta. Clintonovej kancelárii v Clevelande šéfuje Newyorčan Mark, ktorý zároveň ako jediný dostáva za volebné agitovanie peniaze. Ostatní sú dobrovoľníci, ktorí už viac ako mesiac telefonujú zo svojich telefónov a za svoje peniaze, roznášajú propagačné materiály a navštevujú voličov. Samozrejme, že na svojich autách, do ktorých si tankujú benzín tiež za vlastné. „Štáb platí len prenájom tejto miestnosti a občerstvenie, najčastejšie pizzu a kolu,“ vysvetľuje Mark.
Medzi dobrovoľníkmi „svietia“ dvaja chalani v červených mikinách s nápisom Polska. „Ste Poliaci?“ skúšam nadviazať rozhovor. Mám šťastie, Andy a Tom sú tretia generácia poľských prisťahovalcov a po zistení, že som novinár zo Slovenska, mi okamžite navrhnú nech s nimi idem na „door to door“ výjazd do poľskej štvrte. Vraj tam žijú aj Slováci, a hoci nie sú na ich zozname, možno nejakých stretneme. Počas cesty v obstarožnom cadillacu sa oboch pýtam, prečo to robia. „Vieš, chceme lepšiu Ameriku a ak v tejto krajine niečo chceš, musíš pre to aj niečo urobiť,“ znie odpoveď. Hlavnou volebnou témou v Ohiu je zamestnanosť. Samotný Cleveland prekonáva neľahké obdobie transformácie. Ťažký priemysel utlmuje výrobu a ľudia si musia hľadať nové možnosti uplatnenia. Hoci z mesta oceliarní sa postupne stáva mesto zdravotníckeho a farmaceutického biznisu, pracovné miesta stále chýbajú. Oveľa väčšiu šancu oživiť Ohio ako „na všetky strany sľubujúci Barack Obama“ má podľa mojich spoločníkov práve „skúsená Hillary“.
Návšteva v poľskej štvrti moje očakávania celkom nenaplnila. Žiadnych Slovákov sme nestretli a všetci demokrati zo zoznamu už voliť boli. Mark s Andym sú však napriek tomu spokojní: všetci do jedného totiž hlasovali za Hillary.
Spokojná nakoniec môže byť aj senátorka z New Yorku, ktorá v Ohiu svojho súpera s veľkým rozdielom porazila. Keď v noci počúvam jej víťazný prejav, v ktorom ďakuje tisíckam dobrovoľníkov „bez ktorých by úspech nebol možný,“ už viem, že napriek veľkej dávke pátosu to nie sú len prázdne reči.
Spolu s tureckou kolegyňou dokonca chvíľu váhame, či radšej neuprednostníme oproti stojacu Cafe Istanbul. Po neidentifikovateľnej tekutine s orieškovou príchuťou, ktorou nás pod označením coffee zavčasu ráno pohostili v ktorejsi z volebných miestností, sa šálka pravej tureckej javí ako lákavá alternatíva. Zvedavosť však nakoniec zvíťazí. Neľutujeme.
Zatiaľ čo na ulici pred budovou nie je v chladný marcový deň ani živá duša, vnútri panuje úplný chaos. V miestnosti veľkej ako vstupná hala bratislavskej železničnej stanice posedáva asi stovka prevažne mladých ľudí a zúrivo telefonuje z mobilných telefónov. Znie angličtina, španielčina, poľština. Pred sebou majú zoznamy s telefónnymi číslami registrovaných demokratických voličov a jednostránkový manuál, ktorý im káže, čo majú hovoriť. Telefonáty rozhodne nevyžadujú veľkú kreativitu. Po krátkom predstavení nasleduje otázka, či osoba na druhom konci linky už bola voliť. Ak áno, rozhovor sa rýchlo končí. Tá práva chvíľa nastáva, keď odpoveď znie záporne. Okamžite prichádza otázka, či už je rozhodnutá, ktorému kandidátovi dá hlas. Ak je to Hillary, nasleduje srdečné poďakovanie za dobré rozhodnutie, ak Obama, ďakuje sa tiež, avšak už menej srdečne a len za venovaný čas.
Najlepším úlovkom sú však takí demokrati, ktorí ešte vôbec nevedia, či voliť pôjdu a už vôbec nie, koho podporia. Vtedy dobrovoľník zo štábu môže použiť najvzrušujúcejšiu časť manuálu – niekoľko dobre sformulovaných bodov na tému, ako dnes Amerika potrebuje zmenu, ktorú, samozrejme, najlepšie zabezpečí Hillary.
Pomedzi toto telefonujúce klbko pobiehajú ďalší ľudia a organizujú výjazdy dobrovoľníkov, ktorí budú robiť kampaň od dverí k dverám. Hoci do zatvorenia volebných miestností ostáva zopár hodín, každý hlas sa počíta. Clintonovej kancelárii v Clevelande šéfuje Newyorčan Mark, ktorý zároveň ako jediný dostáva za volebné agitovanie peniaze. Ostatní sú dobrovoľníci, ktorí už viac ako mesiac telefonujú zo svojich telefónov a za svoje peniaze, roznášajú propagačné materiály a navštevujú voličov. Samozrejme, že na svojich autách, do ktorých si tankujú benzín tiež za vlastné. „Štáb platí len prenájom tejto miestnosti a občerstvenie, najčastejšie pizzu a kolu,“ vysvetľuje Mark.
Medzi dobrovoľníkmi „svietia“ dvaja chalani v červených mikinách s nápisom Polska. „Ste Poliaci?“ skúšam nadviazať rozhovor. Mám šťastie, Andy a Tom sú tretia generácia poľských prisťahovalcov a po zistení, že som novinár zo Slovenska, mi okamžite navrhnú nech s nimi idem na „door to door“ výjazd do poľskej štvrte. Vraj tam žijú aj Slováci, a hoci nie sú na ich zozname, možno nejakých stretneme. Počas cesty v obstarožnom cadillacu sa oboch pýtam, prečo to robia. „Vieš, chceme lepšiu Ameriku a ak v tejto krajine niečo chceš, musíš pre to aj niečo urobiť,“ znie odpoveď. Hlavnou volebnou témou v Ohiu je zamestnanosť. Samotný Cleveland prekonáva neľahké obdobie transformácie. Ťažký priemysel utlmuje výrobu a ľudia si musia hľadať nové možnosti uplatnenia. Hoci z mesta oceliarní sa postupne stáva mesto zdravotníckeho a farmaceutického biznisu, pracovné miesta stále chýbajú. Oveľa väčšiu šancu oživiť Ohio ako „na všetky strany sľubujúci Barack Obama“ má podľa mojich spoločníkov práve „skúsená Hillary“.
Návšteva v poľskej štvrti moje očakávania celkom nenaplnila. Žiadnych Slovákov sme nestretli a všetci demokrati zo zoznamu už voliť boli. Mark s Andym sú však napriek tomu spokojní: všetci do jedného totiž hlasovali za Hillary.
Spokojná nakoniec môže byť aj senátorka z New Yorku, ktorá v Ohiu svojho súpera s veľkým rozdielom porazila. Keď v noci počúvam jej víťazný prejav, v ktorom ďakuje tisíckam dobrovoľníkov „bez ktorých by úspech nebol možný,“ už viem, že napriek veľkej dávke pátosu to nie sú len prázdne reči.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.