Keď sa tu takmer nič nenakrúcalo, on točil. A samé dobré filmy. Má šťastie, lebo je ľahko zapamätateľný typ. Nechce byť celebritou, chce byť raz osobnosťou. Ale zatiaľ vraj nemá veľmi čo povedať. Tvár nového slovenského filmu Muzika: Ľuboš Kostelný.
.za Muziku ste dostali cenu Slnko v sieti. No, už ste asi hviezda, nie?
No jasné, že som. Všetci ma poznajú z reklamy na VÚB.
.nie z filmov?
To nie, ale prišlo mi veľa sms-iek, ktoré mi gratulovali k cene. Niektorí ľudia to dokonca vnímali intenzívnejšie ako ja sám, keďže poznám zákulisie. Bože, čo som to zase povedal! (Smiech.) Nezhodil som tú cenu?
.ale nie.
Lebo to by som naozaj nechcel.
.vaša herecká generácia už má šancu, že ju ľudia budú poznať nie iba z divadla či z televíznej zábavy.
Áno, ale ja si myslím, že sa to týka všetkých hercov. Viete, ja mám 26 rokov, dobu mečiarizmu som ešte nevnímal tak intenzívne a neviem teda, ako to presne bolo. Bol som vtedy na strednej škole a vnímal som úplne iné veci. Ale myslím si, že počas tej doby vznikol fenomén, že herci sa ocitli na okraji spoločnosti, lebo boli proti tej vláde. Preto z nich vláda spravila akýsi „odpad“. A potom aj celá spoločnosť začala hercov vnímať negatívne. No nebolo to tak?
.hoci je pravda, že herci boli vnímaní ako výrazne politické osobnosti amnohým to viac ublížilo.
Ale ja si myslím, že ich umelecký základ nikdy nebol popretý, tu vždy boli kvalitní herci a robili sa dobré predstavenia. Iba to, čo sa utvorilo okolo hercov, sa vnímalo negatívne. Práve včera som o tejto veci rozmýšľal. Mám pocit, že verejnosť vtedy k hercom pristupovala až s nenávisťou. Keď Labuda povedal na rovinu, čo si myslí, hoci mal pravdu, nehodilo sa to do všeobecného nadšenia zo vzniku republiky. Preto bol ľuďom nepríjemný, podobne ako Feldek.
.už sa to mení?
Mám pocit, že sa to mení a že nás hercov je viac vidno. Už sa to celé pohlo. Začalo sa točiť. Aj filmy, ale aj televízie zistili, že sa im oplatí robiť televízne seriály, lebo ich ľudia chcú pozerať. Ale trvalo im to veľmi dlho, kým na to prišli. Pritom to bola jasná vec, že to tak bude. Ale oni váhali, či majú slovenskí diváci ešte chuť vidieť slovenských hercov. Samozrejme, že majú. Len ich na to treba naučiť.
.hoci tie seriály nie sú vždy najlepšie a hercov občas degradujú na zabávačov.
Aj tak je dobre, že vznikajú. Aj v Čechách je to tak, že vznikne desať odpadových seriálov a jeden dobrý, ktorý stojí za to.
.pamätáte si na protest umeleckej a kultúrnej obce Zachráňme kultúru?
To bolo, keď bol ministrom kultúry Hudec a išlo aj o tých intendantov?
.áno.
To som vnímal skôr cez martinské divadlo, lebo ja som z Martina. Neviem o tom veľa, iba si pamätám, že sa vtedy v divadle všetci veľmi rozhádali. Viete, ja som mal vtedy štrnásť rokov a riešil som iné veci.
.napríklad čo?
Prišiel som študovať do Bratislavy. Býval som na intráku a mal som zrazu kopec kamarátov, žiadnu rodičovskú kontrolu, takže som riešil fakt iné veci. (Úsmev.) Ale čo sa týka mojich politických názorov, tak som si prešiel siahodlhú cestu, kým som sa dostal tam, kde som dnes. Na začiatku to bola národná hrdosť.
.takže ste boli prívržencom Jána Slotu.
Ja sa za to dnes už aj trošku hanbím. Ale je fakt, že keď som o týchto veciach začal rozmýšľať, tak najprv som v hlave bol niekde medzi slotovcami. Až potom, keď človek nasáva informácie, všíma si veci, číta – zrazu je kdesi úplne inde. Ale neviem, či to chcem verejne povedať.
.hanbíte sa za to?
Ale nehanbím sa. Veď som mal som štrnásť- pätnásť. Dnes mám pocit, že ľudia, ktorí volia SNS, nie sú informovaní. A že ich informácie ani nezaujímajú.
.vy pochádzate zMartina, z centra národnej
kultúry. Ovplyvnilo vás to?
Bolo mi blízke byť hrdým na to, kým som. A to sa vlastne ani nezmenilo.
.čiže vy ste hrdým národovcom?
Áno, ja som taký, len tá hrdosť musí mať reálny základ. A my na Slovensku asi musíme trošku viac hľadať veci, na ktoré môžeme byť hrdí. Nie je ich až tak veľa. Ale ja to tu mám rád.
.pamätáte si na prvé stretnutie s divadlom?
Prvýkrát som bol ako piatak na Statkochzmätkoch v martinskom divadle. Boli sme na tom so školou a sedel som v prvom rade.
.nuda?
Žiadne pocity si z toho nepamätám.
.takže neprišlo hneď osvietenie: musím byť herec!
Ja som nikdy nemal nič vysnívané. Nechodil som do divadla a netúžil som po tom byť hercom. U mňa to tak nebolo. Mňa si to vybralo samo.
.ako samo?
Naši ma odmalička dávali na krúžky, ale mňa nič nebavilo. Dali ma na husle, ale nechcelo sa mi, a tak som s husličkami chodil poza školu. Bol som vždy lajdák. Zapísali ma na divadelný krúžok. Aj tam som bol len párkrát, ale bol som tam, keď si prišli ľudia z martinského divadla vybrať do predstavenia nejaké dieťa. A hneď ako vošli, som vedel, že si vyberú mňa.
.ako ste to vedeli?
No, bol som taký malý, ryšavý, trochu iný ako ostatní. Takto si ma to samo vybralo, a potom som išiel na konzervatórium, na VŠMU a do SND.
.čo ste si z Martina doniesli do Bratislavy?
Peknú reč. Kolega Robo Roth má rád, keď hovorím mäkko: nedeľa, košeľa. Alebo mu poviem Róbert, a nie Robo. Už som síce chytil aj bratislavský prízvuk, ale keď prídem do dabingu, zrazu som Martinčan.
.vy ste prvý film – Sokoliar Tomáš – nakrúcali už počas vysokej školy. Ako to, že si vás to vždy samo vyberie?
Veď hovorím, že to ide samo. Vďakabohu. Len neviem, dokedy to tak pôjde.
.hrali ste vo filmoch aj v najkritickejšom čase, keď tu takmer nič nevznikalo a slovenskí herci boli vďační aj za dabing...
No točil som, možno to znie nafúkane, ale čo mám iné povedať? Za to, že som mohol nakrúcať, som veľmi vďačný. Ale nikdy som sa o to nejako príliš nesnažil... Prišlo to samo.
.je to tým, že ste zaujímavý typ?
Asi som do filmu vhodný typ, lebo som taký nevšedný. To kedysi povedal Forman: herca si musíte zapamätať hneď na prvý záber, nemôžu si vás pliesť s ostatnými. A to je môj prípad. Vyzerám zvláštne, zapamätateľne. Preto si ma radi vyberali aj do reklamy. Okamžite znamenám produkt.
.v divadle hráte vo vážnych úlohách, točíte dobré filmy, ale ľudia si vás pamätajú najmä vďaka reklame pre VÚB. Aký je to pocit?
Čudný. Ale musíte sa s tým vyrovnať, že ste stále ten pako z reklamy. Hoci, tie reklamy sú dobre urobené. Jasné, že som to zobral pre peniaze. Sporil som si na byt, ukradli mi auto...
.tvrdíte, že ste boli vždy lajdák, ale keď vás človek vidí v kine alebo v divadle, má pocit, že herectvo beriete s veľkou vážnosťou.
Inak by ma to nebavilo. Mňa baví emočne sa angažovať, vždy prijímam problémy postavy za svoje a keď tou postavou nežijem, tak ma divadlo nebaví. Neviem o týchto veciach hovoriť, ja skôr vycítim, ako treba čo zahrať, a pritom potrebujem mať nadhľad. Nemôžem sa totálne nechať uniesť emóciou tak, že by som ju už neovládal.
.to ste sa naučili na škole?
Martin Huba je vynikajúci profesor. Nemám pocit, že by sa práve mne venoval nejako extra, ale strašne rád som sedel na jeho hodinách. Inak, ja som veľmi neposedný človek, ale na tom Hubovi som tri hodiny pokojne sedel a počúval. Mám pocit, že naozaj vie učiť hrať. Ak nemáte talent, tak možno nechápete, o čom hovorí, ale ak už máte zážitok s divadlom a istú dispozíciu, tak presne viete, čo vám chce povedať.
.čo je to herecký talent?
Neviem. Napríklad Robo Roth nie je taký typ herca ako ja. On je intelektuálny typ, on si vie všetky tie veci odôvodniť, aj Ingrid Timková je taká. Ja som emočnejší typ herca, ja neviem, ako tie veci robím.
.ako skúša novú postavu emočný herec?
Skúša možnosti, ako to celé vytvoriť. Postavu rytiera v Manon Lescaut som pochopil až prostredníctvom monológu, ktorý mám počas omše. Dlho sme to s Táňou (Pauhofovou – pozn. red.) nevedeli hrať, nešlo nám to, boli sme zúfalí, išli sme si už aj na nervy, a zrazu bola jedna skúška, hral som na nej veľmi zle, bol som nervózny, zlý, ale počas toho monológu vo mne zrazu niečo zacvaklo – a všetko sa mi to poskladalo dokopy. Neviem, prečo je to tak. Po tomto predstavení, keď mám svoj deň a dobre hrám, tak jasne vidím, že prvých päť minút som pre ľudí v hľadisku len ten herec z reklamy. Po piatich minútach zistím, či idú so mnou, alebo či ostali v tej reklame. Dá sa to jasne vycítiť.
.ako?
Publikum sa stane akoby jedným človekom – keď je predstavenie dobré a diváci sú ochotní ísť s vami. Vtedy vám totálne rozumejú a vtedy ma to aj baví. Potom, po predstavení, keď tlieskajú, vidím v publiku sedieť tie štyridsiatničky a v ich očiach túžbu: keby aj mňa niekto tak miloval. A odchádzajú z divadla akoby pohladkané. A to mám aj ja ako divák v divadle najradšej.
.čo také predstavenie urobí s emočným hercom?
Ešte nejaký čas som celý rozvibrovaný, vnútorne roztrasený, musím chvíľu sedieť v aute, rozmýšľať o tom všetkom a pomaly sa vrátiť späť. Ale neexistuje lepšia psychohygiena ako takéto predstavenie. Osobne som neplakal možno desať rokov, ale na javisku plačem, a tak do tých príbehov pretransformujem aj svoje veci. Je jedno, či plačem pre to, že ma Manon podvádza, alebo preto, že mám svoje vlastné problémy. Funguje to stopercentne. A ja som potom veselý človek.
.hoci zväčša hráte smutné postavy.
To je pravda...
.ako sa cítite v novej budove SND?
Mne je tu dobre. Ja som ešte nebol taký naviazaný na staré budovy. A navyše som hral najmä na Malej scéne – lebo som malý herec – a tam už bolo všetko hrozné, prehnité, rozpadnuté. Novej budove sa dá všeličo vyčítať, aj to naše veľké javisko má mnohé nevýhody, ale som rád, že sme tu. Vyhovuje mi to.
.v kolektíve ste už obľúbený?
Keď Marek Geišberg prišiel do martinského divadla, zažil niečo ako „kolektívne objatie“. Keď nastúpi mladý herec do SND, nepadnú tu všetci na zadok, ani ho nezačnú objímať. Dva roky som len chodil po chodbách a každému sa slušne zdravil. Ale mal som šťastie na Ingrid Timkovú, ona si ma nejako obľúbila, keď sme spolu skúšali hru Ignorant a šialenec. Ona mi verila a keď dostanete ten pocit dôvery, tak sa zrazu aj viac odvážite. Lebo mladého herca najviac blokuje na javisku slušnosť voči ostatným. Aspoň ja som ten prípad. Voči známym hercom si nedovolíte to, čo ste si dovolili v predstaveniach na škole, kde ste hrali so spolužiakmi. Chce to čas a aj odvahu.
.ste v „kamennom“ divadle, hoci vaša vizáž by sa skôr hodila do alternatívy alebo menšieho divadla. Vyhovuje vám národná scéna?
Dnes môžem povedať, že hej. Ale pred tromi rokmi by som to asi nepovedal. Má to aj veľa nevýhod, ale dnes som rád, že som členom súboru Činohry SND.
.koľko predstavení hráte do mesiaca?
Okolo štrnásť-pätnásť, niekedy je to viac.
.v koľkých predstaveniach hráte?
Asi v desiatich.
.neláka vás privyrobiť si v šoubiznise, ako to robia vaši kolegovia?
Nehovorím, že nepôjdem, keď ma zavolajú. Nechcem si dávať nejaké hranice, lebo sú to podľa mňa trochu zbytočné zásady. Nechcem sa tváriť ako ten, čo nechce byť mainstreamový. Teraz po tej cene Slnko v sieti mi volá veľa novinárov a chcú rozhovory. Ja sa toho trošku bojím. Nemyslím si, že už mám čo povedať. Nie som ja ešte taký plný človek, ktorý môže povedať niečo, aby sa v tom mohol nájsť aj niekto iný.
.ste hlavnou postavou filmu, ktorý je kultúrnou udalosťou, a k tomu tie rozhovory patria.
Hm, hm. Nechcem byť falošne skromný, ale ja by som raz chcel byť nie celebritou, ale osobnosťou. Podľa mňa je aj dôležité mať vzory, čo som ako pubertiak dlho odmietal. Vzory v spoločnosti sú dôležité.
.kto je pre vás vzor?
Jednoznačne Ľubomír Vajdička. Môj veľký osobný aj umelecký vzor.
.keď ste prvýkrát čítali scenár Muziky, tak ste hneď zistili, že by z toho mohol byť dobrý film?
Nie, a ani som nad tým nerozmýšľal. Trošku som sa toho bál, pretože to bola moja prvá hlavná postava vo filme. Hral som vždy skôr stredné postavy, nikdy nie hlavnú – a zrazu na vás stojí film. Bojíte sa, lebo máte veľkú nevýhodu oproti ostatným. Oni sú tam len postavičky, môžu ísť do vytvárania charakterov. Ale vy ako hlavná postava musíte držať strednú linku, nemôžete sa vychyľovať k extrému a to môže byť dosť nudné.
.prečo nudné?
Nudné sa na mňa toľko pozerať. Veď ja tam nezleziem z obrazu. Bál som sa, že začnem liezť ľuďom na nervy a ja navyše nie som ani pekný, že by sa na mňa pozerali aspoň pre tú krásu. V tomto majú pekní herci výhodu, oni ani nemusia vždy dobre hrať. Lebo, keď sa pozeráte na niečo pekné, tak vám to na nejaký čas stačí.
.a kedy sa vám ten film začal aj páčiť?
Na Febiofeste. Vtedy som ho videl prvýkrát.
.teda dosť neskoro. Počas nakrúcania ste nemali pocit, že by to mohlo dobre dopadnúť?
Nie, nevedel som, či to bude dobré. Dokonca som dva roky tŕpol, lebo dva roky sa robila postprodukcia. Ja sa neviem sám ohodnotiť, viem, že Jana Oľhová bola perfektná, že výborní sú obaja Geišbergovci, aj Táňa a Dorota hrajú dobre. Ale ja? Neviem...
.takže až na tom Febiofeste ste si vydýchli, že to nie je trapas.
Áno. Bol som v Martine a myslel som si, že pôjdem do toho kina iba na päť minút a potom zdrhnem. Mal som ísť v ten deň zaplatiť do Bratislavy nejaký poplatok na byt, bol to posledný možný termín. Ale zostal som do konca a zaujalo ma to. Dokonca som bol z toho filmu celkom nadšený. Potom som ho videl ešte na oficiálnej premiére a to už mi bolo aj veľa, už som si liezol na nervy. Nie je príjemné pozerať sa toľko na seba.
.premiéruje sa aj ďalší skvelý film, kde sa budete vidieť.
Áno, film O rodičích a dětech režiséra Micháleka. To je fakt dobrý film.
.rebelové, Krajinka, Slnečný štát, Muzika, O rodičích a dětech. Film, kde hrá Kostelný, asi nebude prepadák. Zvláštna súhra, nie?
Bodaj by to tak bolo aj ďalej. (Smiech.) A je tiež dobré, že už nemusím chodiť na kastingy, to je fakt veľmi ponižujúce.
.muzika sa odohráva v čase socializmu. Čo si z tých čias pamätáte?
Mal som osem rokov, keď sa socializmus skončil. Takže si ho pamätám ako dieťa, teda iba pozitívne. Páčili sa mi napríklad prvé máje, deckám sa to veľmi páčilo, rodičom menej. Zle mi nebolo, mal som obidvoch rodičov, ktorí sa mali radi, a neboli komunisti. Veľa vecí mi rodičia povedali, preto som Muzikou nebol prekvapený. Mňa tieto veci zaujímali a bol som informovaný.
.vyrovnala sa táto spoločnosť dostatočne s dobou komunizmu?
Mám pocit, že to celé odišlo dostratena. Ja neviem, kto má za čo vinu, ale ľudia, ktorí sú vinní za reálne veci, by mali byť potrestaní. Nerobiť žiadne hrubé čiary!
.čo s tým?
Treba tú dobu pripomínať, treba aj viac takýchto umeleckých diel, aby sa to nevrátilo. Lebo ľudia majú tendenciu rýchlo zabúdať na zlé veci. Moji rodičia vždy krútia hlavou, keď niekto tvrdí, že za socializmu bolo lepšie. Komu bolo vtedy dobre? Ja nemám rád také tie reči, že je teraz zle. Veď sa pozrime okolo seba: tento národ sa nikdy nemal lepšie.
.na začiatku ste hovorili, že ste prekonali siahodlhý politický vývoj. Začínali ste ako slotovec. A dnes ste kde?
Ja by som jednoznačne volil KDH, ale nemôžem, pre niektoré ich postoje. Nevolil som ich, hoci hodnotovo sú mi najbližší. Od KDH som trošku liberálnejší.
.takže ste volili SDKÚ?
Hej, volil som ich, veď koho iného? Ale nie som už taký nadšenec.
.prečo?
Prečo sa tie reformy nedali robiť čisto? Aj teraz vychádza najavo tunelovanie Braniska. Prečo má Fico na nich teraz tie zbrane?
.prekáža vám, že ľudia nominovaní SDKÚ kradli?
No ja ich uznávam, veď keď idem do Čiech, do Poľska, oni nás obdivujú za reformy, ktoré tam majú len pred sebou. Ale prečo sa teraz musíme hanbiť aj za tú dobu, keď bola pri moci SDKÚ? Ja by som bol veľmi rád konečne na niečo pyšný. Prečo tu už raz niekto nemôže byť charakter, ktorý má aj svedomie? Neviem, o čom Dzurinda vedel, o čom nie, mám stále pokušenie mu dôverovať, ale zobral na seba zodpovednosť, a preto ju teraz musí niesť.
.ste na stranu, ktorú ste volili, nahnevaný?
Trošku hej. ??
ĽUBOŠ KOSTELNÝ / Narodil sa v roku 1981 vMartine, vyštudoval konzervatórium a VŠMU v Bratislave a stal sa členom Činohry SND. Hral vo viacerých úspešných filmoch, napríklad Rebelové, Slnečný štát, či Muzika. Je jedným z najsilnejších hereckých osobností mladšej generácie, jeho postavy v Ignorantovi a šialencovi (s Ingrid Timkovou), v Manon Lescaut (s Táňou Pauhofovou), Valčíku náhody (so Zuzanou Fialovou) či v Mrzákovi z Inishmaanu sú presvedčivé a silné. Nedá sa na ne ľahko zabudnúť.
.za Muziku ste dostali cenu Slnko v sieti. No, už ste asi hviezda, nie?
No jasné, že som. Všetci ma poznajú z reklamy na VÚB.
.nie z filmov?
To nie, ale prišlo mi veľa sms-iek, ktoré mi gratulovali k cene. Niektorí ľudia to dokonca vnímali intenzívnejšie ako ja sám, keďže poznám zákulisie. Bože, čo som to zase povedal! (Smiech.) Nezhodil som tú cenu?
.ale nie.
Lebo to by som naozaj nechcel.
.vaša herecká generácia už má šancu, že ju ľudia budú poznať nie iba z divadla či z televíznej zábavy.
Áno, ale ja si myslím, že sa to týka všetkých hercov. Viete, ja mám 26 rokov, dobu mečiarizmu som ešte nevnímal tak intenzívne a neviem teda, ako to presne bolo. Bol som vtedy na strednej škole a vnímal som úplne iné veci. Ale myslím si, že počas tej doby vznikol fenomén, že herci sa ocitli na okraji spoločnosti, lebo boli proti tej vláde. Preto z nich vláda spravila akýsi „odpad“. A potom aj celá spoločnosť začala hercov vnímať negatívne. No nebolo to tak?
.hoci je pravda, že herci boli vnímaní ako výrazne politické osobnosti amnohým to viac ublížilo.
Ale ja si myslím, že ich umelecký základ nikdy nebol popretý, tu vždy boli kvalitní herci a robili sa dobré predstavenia. Iba to, čo sa utvorilo okolo hercov, sa vnímalo negatívne. Práve včera som o tejto veci rozmýšľal. Mám pocit, že verejnosť vtedy k hercom pristupovala až s nenávisťou. Keď Labuda povedal na rovinu, čo si myslí, hoci mal pravdu, nehodilo sa to do všeobecného nadšenia zo vzniku republiky. Preto bol ľuďom nepríjemný, podobne ako Feldek.
.už sa to mení?
Mám pocit, že sa to mení a že nás hercov je viac vidno. Už sa to celé pohlo. Začalo sa točiť. Aj filmy, ale aj televízie zistili, že sa im oplatí robiť televízne seriály, lebo ich ľudia chcú pozerať. Ale trvalo im to veľmi dlho, kým na to prišli. Pritom to bola jasná vec, že to tak bude. Ale oni váhali, či majú slovenskí diváci ešte chuť vidieť slovenských hercov. Samozrejme, že majú. Len ich na to treba naučiť.
.hoci tie seriály nie sú vždy najlepšie a hercov občas degradujú na zabávačov.
Aj tak je dobre, že vznikajú. Aj v Čechách je to tak, že vznikne desať odpadových seriálov a jeden dobrý, ktorý stojí za to.
.pamätáte si na protest umeleckej a kultúrnej obce Zachráňme kultúru?
To bolo, keď bol ministrom kultúry Hudec a išlo aj o tých intendantov?
.áno.
To som vnímal skôr cez martinské divadlo, lebo ja som z Martina. Neviem o tom veľa, iba si pamätám, že sa vtedy v divadle všetci veľmi rozhádali. Viete, ja som mal vtedy štrnásť rokov a riešil som iné veci.
.napríklad čo?
Prišiel som študovať do Bratislavy. Býval som na intráku a mal som zrazu kopec kamarátov, žiadnu rodičovskú kontrolu, takže som riešil fakt iné veci. (Úsmev.) Ale čo sa týka mojich politických názorov, tak som si prešiel siahodlhú cestu, kým som sa dostal tam, kde som dnes. Na začiatku to bola národná hrdosť.
.takže ste boli prívržencom Jána Slotu.
Ja sa za to dnes už aj trošku hanbím. Ale je fakt, že keď som o týchto veciach začal rozmýšľať, tak najprv som v hlave bol niekde medzi slotovcami. Až potom, keď človek nasáva informácie, všíma si veci, číta – zrazu je kdesi úplne inde. Ale neviem, či to chcem verejne povedať.
.hanbíte sa za to?
Ale nehanbím sa. Veď som mal som štrnásť- pätnásť. Dnes mám pocit, že ľudia, ktorí volia SNS, nie sú informovaní. A že ich informácie ani nezaujímajú.
.vy pochádzate zMartina, z centra národnej
kultúry. Ovplyvnilo vás to?
Bolo mi blízke byť hrdým na to, kým som. A to sa vlastne ani nezmenilo.
.čiže vy ste hrdým národovcom?
Áno, ja som taký, len tá hrdosť musí mať reálny základ. A my na Slovensku asi musíme trošku viac hľadať veci, na ktoré môžeme byť hrdí. Nie je ich až tak veľa. Ale ja to tu mám rád.
.pamätáte si na prvé stretnutie s divadlom?
Prvýkrát som bol ako piatak na Statkochzmätkoch v martinskom divadle. Boli sme na tom so školou a sedel som v prvom rade.
.nuda?
Žiadne pocity si z toho nepamätám.
.takže neprišlo hneď osvietenie: musím byť herec!
Ja som nikdy nemal nič vysnívané. Nechodil som do divadla a netúžil som po tom byť hercom. U mňa to tak nebolo. Mňa si to vybralo samo.
.ako samo?
Naši ma odmalička dávali na krúžky, ale mňa nič nebavilo. Dali ma na husle, ale nechcelo sa mi, a tak som s husličkami chodil poza školu. Bol som vždy lajdák. Zapísali ma na divadelný krúžok. Aj tam som bol len párkrát, ale bol som tam, keď si prišli ľudia z martinského divadla vybrať do predstavenia nejaké dieťa. A hneď ako vošli, som vedel, že si vyberú mňa.
.ako ste to vedeli?
No, bol som taký malý, ryšavý, trochu iný ako ostatní. Takto si ma to samo vybralo, a potom som išiel na konzervatórium, na VŠMU a do SND.
.čo ste si z Martina doniesli do Bratislavy?
Peknú reč. Kolega Robo Roth má rád, keď hovorím mäkko: nedeľa, košeľa. Alebo mu poviem Róbert, a nie Robo. Už som síce chytil aj bratislavský prízvuk, ale keď prídem do dabingu, zrazu som Martinčan.
.vy ste prvý film – Sokoliar Tomáš – nakrúcali už počas vysokej školy. Ako to, že si vás to vždy samo vyberie?
Veď hovorím, že to ide samo. Vďakabohu. Len neviem, dokedy to tak pôjde.
.hrali ste vo filmoch aj v najkritickejšom čase, keď tu takmer nič nevznikalo a slovenskí herci boli vďační aj za dabing...
No točil som, možno to znie nafúkane, ale čo mám iné povedať? Za to, že som mohol nakrúcať, som veľmi vďačný. Ale nikdy som sa o to nejako príliš nesnažil... Prišlo to samo.
.je to tým, že ste zaujímavý typ?
Asi som do filmu vhodný typ, lebo som taký nevšedný. To kedysi povedal Forman: herca si musíte zapamätať hneď na prvý záber, nemôžu si vás pliesť s ostatnými. A to je môj prípad. Vyzerám zvláštne, zapamätateľne. Preto si ma radi vyberali aj do reklamy. Okamžite znamenám produkt.
.v divadle hráte vo vážnych úlohách, točíte dobré filmy, ale ľudia si vás pamätajú najmä vďaka reklame pre VÚB. Aký je to pocit?
Čudný. Ale musíte sa s tým vyrovnať, že ste stále ten pako z reklamy. Hoci, tie reklamy sú dobre urobené. Jasné, že som to zobral pre peniaze. Sporil som si na byt, ukradli mi auto...
.tvrdíte, že ste boli vždy lajdák, ale keď vás človek vidí v kine alebo v divadle, má pocit, že herectvo beriete s veľkou vážnosťou.
Inak by ma to nebavilo. Mňa baví emočne sa angažovať, vždy prijímam problémy postavy za svoje a keď tou postavou nežijem, tak ma divadlo nebaví. Neviem o týchto veciach hovoriť, ja skôr vycítim, ako treba čo zahrať, a pritom potrebujem mať nadhľad. Nemôžem sa totálne nechať uniesť emóciou tak, že by som ju už neovládal.
.to ste sa naučili na škole?
Martin Huba je vynikajúci profesor. Nemám pocit, že by sa práve mne venoval nejako extra, ale strašne rád som sedel na jeho hodinách. Inak, ja som veľmi neposedný človek, ale na tom Hubovi som tri hodiny pokojne sedel a počúval. Mám pocit, že naozaj vie učiť hrať. Ak nemáte talent, tak možno nechápete, o čom hovorí, ale ak už máte zážitok s divadlom a istú dispozíciu, tak presne viete, čo vám chce povedať.
.čo je to herecký talent?
Neviem. Napríklad Robo Roth nie je taký typ herca ako ja. On je intelektuálny typ, on si vie všetky tie veci odôvodniť, aj Ingrid Timková je taká. Ja som emočnejší typ herca, ja neviem, ako tie veci robím.
.ako skúša novú postavu emočný herec?
Skúša možnosti, ako to celé vytvoriť. Postavu rytiera v Manon Lescaut som pochopil až prostredníctvom monológu, ktorý mám počas omše. Dlho sme to s Táňou (Pauhofovou – pozn. red.) nevedeli hrať, nešlo nám to, boli sme zúfalí, išli sme si už aj na nervy, a zrazu bola jedna skúška, hral som na nej veľmi zle, bol som nervózny, zlý, ale počas toho monológu vo mne zrazu niečo zacvaklo – a všetko sa mi to poskladalo dokopy. Neviem, prečo je to tak. Po tomto predstavení, keď mám svoj deň a dobre hrám, tak jasne vidím, že prvých päť minút som pre ľudí v hľadisku len ten herec z reklamy. Po piatich minútach zistím, či idú so mnou, alebo či ostali v tej reklame. Dá sa to jasne vycítiť.
.ako?
Publikum sa stane akoby jedným človekom – keď je predstavenie dobré a diváci sú ochotní ísť s vami. Vtedy vám totálne rozumejú a vtedy ma to aj baví. Potom, po predstavení, keď tlieskajú, vidím v publiku sedieť tie štyridsiatničky a v ich očiach túžbu: keby aj mňa niekto tak miloval. A odchádzajú z divadla akoby pohladkané. A to mám aj ja ako divák v divadle najradšej.
.čo také predstavenie urobí s emočným hercom?
Ešte nejaký čas som celý rozvibrovaný, vnútorne roztrasený, musím chvíľu sedieť v aute, rozmýšľať o tom všetkom a pomaly sa vrátiť späť. Ale neexistuje lepšia psychohygiena ako takéto predstavenie. Osobne som neplakal možno desať rokov, ale na javisku plačem, a tak do tých príbehov pretransformujem aj svoje veci. Je jedno, či plačem pre to, že ma Manon podvádza, alebo preto, že mám svoje vlastné problémy. Funguje to stopercentne. A ja som potom veselý človek.
.hoci zväčša hráte smutné postavy.
To je pravda...
.ako sa cítite v novej budove SND?
Mne je tu dobre. Ja som ešte nebol taký naviazaný na staré budovy. A navyše som hral najmä na Malej scéne – lebo som malý herec – a tam už bolo všetko hrozné, prehnité, rozpadnuté. Novej budove sa dá všeličo vyčítať, aj to naše veľké javisko má mnohé nevýhody, ale som rád, že sme tu. Vyhovuje mi to.
.v kolektíve ste už obľúbený?
Keď Marek Geišberg prišiel do martinského divadla, zažil niečo ako „kolektívne objatie“. Keď nastúpi mladý herec do SND, nepadnú tu všetci na zadok, ani ho nezačnú objímať. Dva roky som len chodil po chodbách a každému sa slušne zdravil. Ale mal som šťastie na Ingrid Timkovú, ona si ma nejako obľúbila, keď sme spolu skúšali hru Ignorant a šialenec. Ona mi verila a keď dostanete ten pocit dôvery, tak sa zrazu aj viac odvážite. Lebo mladého herca najviac blokuje na javisku slušnosť voči ostatným. Aspoň ja som ten prípad. Voči známym hercom si nedovolíte to, čo ste si dovolili v predstaveniach na škole, kde ste hrali so spolužiakmi. Chce to čas a aj odvahu.
.ste v „kamennom“ divadle, hoci vaša vizáž by sa skôr hodila do alternatívy alebo menšieho divadla. Vyhovuje vám národná scéna?
Dnes môžem povedať, že hej. Ale pred tromi rokmi by som to asi nepovedal. Má to aj veľa nevýhod, ale dnes som rád, že som členom súboru Činohry SND.
.koľko predstavení hráte do mesiaca?
Okolo štrnásť-pätnásť, niekedy je to viac.
.v koľkých predstaveniach hráte?
Asi v desiatich.
.neláka vás privyrobiť si v šoubiznise, ako to robia vaši kolegovia?
Nehovorím, že nepôjdem, keď ma zavolajú. Nechcem si dávať nejaké hranice, lebo sú to podľa mňa trochu zbytočné zásady. Nechcem sa tváriť ako ten, čo nechce byť mainstreamový. Teraz po tej cene Slnko v sieti mi volá veľa novinárov a chcú rozhovory. Ja sa toho trošku bojím. Nemyslím si, že už mám čo povedať. Nie som ja ešte taký plný človek, ktorý môže povedať niečo, aby sa v tom mohol nájsť aj niekto iný.
.ste hlavnou postavou filmu, ktorý je kultúrnou udalosťou, a k tomu tie rozhovory patria.
Hm, hm. Nechcem byť falošne skromný, ale ja by som raz chcel byť nie celebritou, ale osobnosťou. Podľa mňa je aj dôležité mať vzory, čo som ako pubertiak dlho odmietal. Vzory v spoločnosti sú dôležité.
.kto je pre vás vzor?
Jednoznačne Ľubomír Vajdička. Môj veľký osobný aj umelecký vzor.
.keď ste prvýkrát čítali scenár Muziky, tak ste hneď zistili, že by z toho mohol byť dobrý film?
Nie, a ani som nad tým nerozmýšľal. Trošku som sa toho bál, pretože to bola moja prvá hlavná postava vo filme. Hral som vždy skôr stredné postavy, nikdy nie hlavnú – a zrazu na vás stojí film. Bojíte sa, lebo máte veľkú nevýhodu oproti ostatným. Oni sú tam len postavičky, môžu ísť do vytvárania charakterov. Ale vy ako hlavná postava musíte držať strednú linku, nemôžete sa vychyľovať k extrému a to môže byť dosť nudné.
.prečo nudné?
Nudné sa na mňa toľko pozerať. Veď ja tam nezleziem z obrazu. Bál som sa, že začnem liezť ľuďom na nervy a ja navyše nie som ani pekný, že by sa na mňa pozerali aspoň pre tú krásu. V tomto majú pekní herci výhodu, oni ani nemusia vždy dobre hrať. Lebo, keď sa pozeráte na niečo pekné, tak vám to na nejaký čas stačí.
.a kedy sa vám ten film začal aj páčiť?
Na Febiofeste. Vtedy som ho videl prvýkrát.
.teda dosť neskoro. Počas nakrúcania ste nemali pocit, že by to mohlo dobre dopadnúť?
Nie, nevedel som, či to bude dobré. Dokonca som dva roky tŕpol, lebo dva roky sa robila postprodukcia. Ja sa neviem sám ohodnotiť, viem, že Jana Oľhová bola perfektná, že výborní sú obaja Geišbergovci, aj Táňa a Dorota hrajú dobre. Ale ja? Neviem...
.takže až na tom Febiofeste ste si vydýchli, že to nie je trapas.
Áno. Bol som v Martine a myslel som si, že pôjdem do toho kina iba na päť minút a potom zdrhnem. Mal som ísť v ten deň zaplatiť do Bratislavy nejaký poplatok na byt, bol to posledný možný termín. Ale zostal som do konca a zaujalo ma to. Dokonca som bol z toho filmu celkom nadšený. Potom som ho videl ešte na oficiálnej premiére a to už mi bolo aj veľa, už som si liezol na nervy. Nie je príjemné pozerať sa toľko na seba.
.premiéruje sa aj ďalší skvelý film, kde sa budete vidieť.
Áno, film O rodičích a dětech režiséra Micháleka. To je fakt dobrý film.
.rebelové, Krajinka, Slnečný štát, Muzika, O rodičích a dětech. Film, kde hrá Kostelný, asi nebude prepadák. Zvláštna súhra, nie?
Bodaj by to tak bolo aj ďalej. (Smiech.) A je tiež dobré, že už nemusím chodiť na kastingy, to je fakt veľmi ponižujúce.
.muzika sa odohráva v čase socializmu. Čo si z tých čias pamätáte?
Mal som osem rokov, keď sa socializmus skončil. Takže si ho pamätám ako dieťa, teda iba pozitívne. Páčili sa mi napríklad prvé máje, deckám sa to veľmi páčilo, rodičom menej. Zle mi nebolo, mal som obidvoch rodičov, ktorí sa mali radi, a neboli komunisti. Veľa vecí mi rodičia povedali, preto som Muzikou nebol prekvapený. Mňa tieto veci zaujímali a bol som informovaný.
.vyrovnala sa táto spoločnosť dostatočne s dobou komunizmu?
Mám pocit, že to celé odišlo dostratena. Ja neviem, kto má za čo vinu, ale ľudia, ktorí sú vinní za reálne veci, by mali byť potrestaní. Nerobiť žiadne hrubé čiary!
.čo s tým?
Treba tú dobu pripomínať, treba aj viac takýchto umeleckých diel, aby sa to nevrátilo. Lebo ľudia majú tendenciu rýchlo zabúdať na zlé veci. Moji rodičia vždy krútia hlavou, keď niekto tvrdí, že za socializmu bolo lepšie. Komu bolo vtedy dobre? Ja nemám rád také tie reči, že je teraz zle. Veď sa pozrime okolo seba: tento národ sa nikdy nemal lepšie.
.na začiatku ste hovorili, že ste prekonali siahodlhý politický vývoj. Začínali ste ako slotovec. A dnes ste kde?
Ja by som jednoznačne volil KDH, ale nemôžem, pre niektoré ich postoje. Nevolil som ich, hoci hodnotovo sú mi najbližší. Od KDH som trošku liberálnejší.
.takže ste volili SDKÚ?
Hej, volil som ich, veď koho iného? Ale nie som už taký nadšenec.
.prečo?
Prečo sa tie reformy nedali robiť čisto? Aj teraz vychádza najavo tunelovanie Braniska. Prečo má Fico na nich teraz tie zbrane?
.prekáža vám, že ľudia nominovaní SDKÚ kradli?
No ja ich uznávam, veď keď idem do Čiech, do Poľska, oni nás obdivujú za reformy, ktoré tam majú len pred sebou. Ale prečo sa teraz musíme hanbiť aj za tú dobu, keď bola pri moci SDKÚ? Ja by som bol veľmi rád konečne na niečo pyšný. Prečo tu už raz niekto nemôže byť charakter, ktorý má aj svedomie? Neviem, o čom Dzurinda vedel, o čom nie, mám stále pokušenie mu dôverovať, ale zobral na seba zodpovednosť, a preto ju teraz musí niesť.
.ste na stranu, ktorú ste volili, nahnevaný?
Trošku hej. ??
ĽUBOŠ KOSTELNÝ / Narodil sa v roku 1981 vMartine, vyštudoval konzervatórium a VŠMU v Bratislave a stal sa členom Činohry SND. Hral vo viacerých úspešných filmoch, napríklad Rebelové, Slnečný štát, či Muzika. Je jedným z najsilnejších hereckých osobností mladšej generácie, jeho postavy v Ignorantovi a šialencovi (s Ingrid Timkovou), v Manon Lescaut (s Táňou Pauhofovou), Valčíku náhody (so Zuzanou Fialovou) či v Mrzákovi z Inishmaanu sú presvedčivé a silné. Nedá sa na ne ľahko zabudnúť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.