Podiel výdavkov na potraviny sa na Slovensku postupne znižuje. Znamená to, že sme čoraz hladnejší?
Nákupné návyky sa na Slovensku pomerne rýchlo menia. A s nimi sa mení aj podiel jednotlivých typov výdavkov, ktoré každodenne robíme. Jedným z najviditeľnejších trendov (popri stúpajúcom podiele výdavkov na bývanie) je klesajúca váha našich výdavkov na potraviny za posledné roky. „Klesajúci trend váhy potravín v spotrebnom koši je badateľný,“ hovorí analytik ING Bank Eduard Hagara, podľa ktorého „kým zhruba do roku 2000 dávali Slováci štvrtinu svojich spotrebných výdavkov na potraviny, v súčasnosti je to okolo 15 percent“.
Je to prirodzený dôsledok našej rastúcej kúpnej sily – z roka na rok si môžeme dovoliť nakupovať čoraz viac, ale keďže naše žalúdky sa nezväčšujú tempom, akým rastie naša kúpyschopnosť, míňame za potraviny relatívne menej. „Rast miezd výrazne prevyšoval rast cien potravín, a obyvatelia teda boli nútení na potraviny vynakladať menšiu časť svojho príjmu. Viac peňazí tak mohli spotrebovať na služby alebo spotrebné tovary,“ vysvetľuje šéf ekonomického výskumu viedenskej Erste Bank pre strednú a východnú Európu Juraj Kotian. Klesajúci podiel výdavkov na jedlo však neznamená, že zaň dávame menej aj v absolútnych číslach – len to, že výdavky na jedlo rastú pomalšie ako iné naše výdavky.
Váha potravín (a nealkoholických nápojov) na celkovom spotrebnom koši priemerného obyvateľa je veľmi významná pre štatistikov, ktorí zostavujú celkový spotrebný kôš z veľkého počtu rôznych štatistických zisťovaní. „Máme snahu priblížiť sa pri tvorbe váhového indexu spotrebiteľských cien čo najbližšie k skutočnosti,“ hovorí Pavol Baláž, ktorý je generálnym riaditeľom sekcie národných účtov a cien Štatistického úradu SR. Ilustruje to veľmi dlhým zoznamom štatistických zisťovaní a prepočtov, ktoré vo svojej snahe o dôkladnosť nezabúdajú na odrátanie nákupov nerezidentov (cudzincov) a inštitúcií, ako aj na vylúčenie výdavkov domácností na prostitúciu, drogy, hazardné hry a produkciu pre vlastnú spotrebu – v záhradke alebo zberom lesných plodín. Vzrušujúca predstava o tom, ako sa tieto veci dajú pri údajoch za celú krajinu odpočítať, má odpoveď opäť len v nudnej štatistike pre laika.
Váhy jednotlivých položiek v spotrebnom koši (od potravín cez nábytok, dopravu, vzdelávanie či bývanie až po stravovacie služby) odzrkadľujú reálnu spotrebu domácností približne s jeden až dvojročným omeškaním, upozorňuje analytik Eduard Hagara, podľa ktorého by však napriek tomu nemusel byť ďaleko od reality, pretože „v hrubých rysoch sa spotrebné návyky nemenia rýchlo“.
Na druhej strane, domácnosti dokážu svoje nákupné návyky zmeniť v priebehu minúty – ak napríklad ich obľúbená ryža zdražie na dvojnásobok, kúpia si radšej zemiaky. Ekonómovia tomu hovoria optimalizácia výdavkov a to, že štatistiky ju vnímajú s oneskorením, je podľa Hagaru „aj dôvod, prečo štatistická inflácia nadhodnocuje skutočný rast nákladov“. Práve pre meranie inflácie je spotrebný kôš čo najvernejšie sa približujúci realite veľmi dôležitý – ak by sa váhy jednotlivých výdavkov od reality veľmi líšili, údaj o celkovej inflácii by hovoril len málo o naozajstnom raste cenovej hladiny.
Klesajúci podiel výdavkov na potraviny (a nealkoholické nápoje, ktoré sa štatisticky merajú s potravinami) na našich celkových výdavkoch je za predpokladu, že zároveň neklesá naša spotreba jedla (a teda nehladujeme), veľmi dobrou správou. Znamená to, že už sme sa dostali ďalej, než len po prejedanie toho, čo vytvoríme.
Nákupné návyky sa na Slovensku pomerne rýchlo menia. A s nimi sa mení aj podiel jednotlivých typov výdavkov, ktoré každodenne robíme. Jedným z najviditeľnejších trendov (popri stúpajúcom podiele výdavkov na bývanie) je klesajúca váha našich výdavkov na potraviny za posledné roky. „Klesajúci trend váhy potravín v spotrebnom koši je badateľný,“ hovorí analytik ING Bank Eduard Hagara, podľa ktorého „kým zhruba do roku 2000 dávali Slováci štvrtinu svojich spotrebných výdavkov na potraviny, v súčasnosti je to okolo 15 percent“.
Je to prirodzený dôsledok našej rastúcej kúpnej sily – z roka na rok si môžeme dovoliť nakupovať čoraz viac, ale keďže naše žalúdky sa nezväčšujú tempom, akým rastie naša kúpyschopnosť, míňame za potraviny relatívne menej. „Rast miezd výrazne prevyšoval rast cien potravín, a obyvatelia teda boli nútení na potraviny vynakladať menšiu časť svojho príjmu. Viac peňazí tak mohli spotrebovať na služby alebo spotrebné tovary,“ vysvetľuje šéf ekonomického výskumu viedenskej Erste Bank pre strednú a východnú Európu Juraj Kotian. Klesajúci podiel výdavkov na jedlo však neznamená, že zaň dávame menej aj v absolútnych číslach – len to, že výdavky na jedlo rastú pomalšie ako iné naše výdavky.
Váha potravín (a nealkoholických nápojov) na celkovom spotrebnom koši priemerného obyvateľa je veľmi významná pre štatistikov, ktorí zostavujú celkový spotrebný kôš z veľkého počtu rôznych štatistických zisťovaní. „Máme snahu priblížiť sa pri tvorbe váhového indexu spotrebiteľských cien čo najbližšie k skutočnosti,“ hovorí Pavol Baláž, ktorý je generálnym riaditeľom sekcie národných účtov a cien Štatistického úradu SR. Ilustruje to veľmi dlhým zoznamom štatistických zisťovaní a prepočtov, ktoré vo svojej snahe o dôkladnosť nezabúdajú na odrátanie nákupov nerezidentov (cudzincov) a inštitúcií, ako aj na vylúčenie výdavkov domácností na prostitúciu, drogy, hazardné hry a produkciu pre vlastnú spotrebu – v záhradke alebo zberom lesných plodín. Vzrušujúca predstava o tom, ako sa tieto veci dajú pri údajoch za celú krajinu odpočítať, má odpoveď opäť len v nudnej štatistike pre laika.
Váhy jednotlivých položiek v spotrebnom koši (od potravín cez nábytok, dopravu, vzdelávanie či bývanie až po stravovacie služby) odzrkadľujú reálnu spotrebu domácností približne s jeden až dvojročným omeškaním, upozorňuje analytik Eduard Hagara, podľa ktorého by však napriek tomu nemusel byť ďaleko od reality, pretože „v hrubých rysoch sa spotrebné návyky nemenia rýchlo“.
Na druhej strane, domácnosti dokážu svoje nákupné návyky zmeniť v priebehu minúty – ak napríklad ich obľúbená ryža zdražie na dvojnásobok, kúpia si radšej zemiaky. Ekonómovia tomu hovoria optimalizácia výdavkov a to, že štatistiky ju vnímajú s oneskorením, je podľa Hagaru „aj dôvod, prečo štatistická inflácia nadhodnocuje skutočný rast nákladov“. Práve pre meranie inflácie je spotrebný kôš čo najvernejšie sa približujúci realite veľmi dôležitý – ak by sa váhy jednotlivých výdavkov od reality veľmi líšili, údaj o celkovej inflácii by hovoril len málo o naozajstnom raste cenovej hladiny.
Klesajúci podiel výdavkov na potraviny (a nealkoholické nápoje, ktoré sa štatisticky merajú s potravinami) na našich celkových výdavkoch je za predpokladu, že zároveň neklesá naša spotreba jedla (a teda nehladujeme), veľmi dobrou správou. Znamená to, že už sme sa dostali ďalej, než len po prejedanie toho, čo vytvoríme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.