V roku 1989 som si myslela, že už nezažijem Prvý máj. Taký aký sme ho poznali. Omyl. Dnes je prvý máj a vyzerá tak isto. Ľudia sú čierni, ale vlajky sú stále rovnako červené. Maoisti vyhrali voľby. Keďže sedia v parlamente, aspoň už nestrašia po horách a nevyberajú turistov. Nepálci im veria. Takmer všetci.
Každého sa pýtam, čo si o tom myslí, a zatiaľ mi len dvaja ľudia povedali, že veď sa uvidí. Ostatní sú nadšene za. Tak si asi viete predstaviť taký prvý máj. Aj s alegorickými vozmi. Detičky s červenými stužkami a vlajočkami s rozkošným kosáčikom a kladivkom. Je mi na vracanie, na plakanie, ale musím sa smiať. Autobusy nejazdia, tak som mala zdatnú prechádzku z mojej káthmanduskej dedinky do centra, kam chodím na nepálčinu. Cestou som stretla jasavé červené davy. Mladých v červených tričkách. Kosáky a kladivá, kosáky a kladivá, kosáky a kladivá…
V kombinácii so všadeprítomnými hákovými krížmi (čo je hinduistický znak slnka či čoho), je to celkom dobrý diktátorský propagandistický kokteil. Babička mi vravela, že keď prišli prvýkrát Rusi, aj my sme sa tešili. To si ja nepamätám, ja si pamätám, len keď sme sa už netešili. Nikdy som si nevedela predstaviť, ako sa niekto môže takej kravine tešiť. Ale here we go. Teraz je moja predstava o čosi jasnejšia. Pýtala som sa troch ľudí, čo presne slávia, nechcelo sa mi veriť, že by to aj tu mohol byť Sviatok práce. Ale je. Všetci odpovedali: working, working. To sa človeku fakt rozum zastavuje. Najmä keď si pomyslím, koľko žije v Nepále Tibeťanov, ktorí dostali poriadne na bendžo. Keď im začnem vysvetľovať, ako to vlastne v reále vyzerá, vytiahnu na mňa podľa nich úspešný čínsky model. Nepresvedčím ich. Na druhej strane však priznávam, že to má jednu výhodu. Dočasný mier. Maoistom už veľmi rástol hrebienok a kráľ je tiež idiot, okrem toho, že je bratovrah. Boje ustali, lebo bojovníci dostali kreslá. A Nepálci veria, že na nich budú vedieť sedieť. A keď zistia, že sa mýlili, bude sa Nepál červenať ešte viac, ako dnes, na prvého mája. Od hanby.
Každého sa pýtam, čo si o tom myslí, a zatiaľ mi len dvaja ľudia povedali, že veď sa uvidí. Ostatní sú nadšene za. Tak si asi viete predstaviť taký prvý máj. Aj s alegorickými vozmi. Detičky s červenými stužkami a vlajočkami s rozkošným kosáčikom a kladivkom. Je mi na vracanie, na plakanie, ale musím sa smiať. Autobusy nejazdia, tak som mala zdatnú prechádzku z mojej káthmanduskej dedinky do centra, kam chodím na nepálčinu. Cestou som stretla jasavé červené davy. Mladých v červených tričkách. Kosáky a kladivá, kosáky a kladivá, kosáky a kladivá…
V kombinácii so všadeprítomnými hákovými krížmi (čo je hinduistický znak slnka či čoho), je to celkom dobrý diktátorský propagandistický kokteil. Babička mi vravela, že keď prišli prvýkrát Rusi, aj my sme sa tešili. To si ja nepamätám, ja si pamätám, len keď sme sa už netešili. Nikdy som si nevedela predstaviť, ako sa niekto môže takej kravine tešiť. Ale here we go. Teraz je moja predstava o čosi jasnejšia. Pýtala som sa troch ľudí, čo presne slávia, nechcelo sa mi veriť, že by to aj tu mohol byť Sviatok práce. Ale je. Všetci odpovedali: working, working. To sa človeku fakt rozum zastavuje. Najmä keď si pomyslím, koľko žije v Nepále Tibeťanov, ktorí dostali poriadne na bendžo. Keď im začnem vysvetľovať, ako to vlastne v reále vyzerá, vytiahnu na mňa podľa nich úspešný čínsky model. Nepresvedčím ich. Na druhej strane však priznávam, že to má jednu výhodu. Dočasný mier. Maoistom už veľmi rástol hrebienok a kráľ je tiež idiot, okrem toho, že je bratovrah. Boje ustali, lebo bojovníci dostali kreslá. A Nepálci veria, že na nich budú vedieť sedieť. A keď zistia, že sa mýlili, bude sa Nepál červenať ešte viac, ako dnes, na prvého mája. Od hanby.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.