Hovorí sa, že na Blízkom východe ide každému o Palestínu, ale nikomu o Palestínčanov. Dnes hrozí, že o Palestínu prestalo ísť aj samotným Palestínčanom. Boj medzi palestínskymi frakciami vyústil do stavu, keď na dvoch rozdelených palestínskych územiach – na Západom brehu a v Pásme Gazy – vznikajú dva odlišné politické režimy s dvoma vládami...
Máločím trpia Arabi toľko ako nejednotnosťou. Dvesto miliónov Arabov je roztrúsených vo vyše dvadsiatich krajinách, od monarchií po republiky, od religióznych po sekulárne, od veľkých po malé, od bohatých po chudobné. Jediné, čo majú spoločné, je neprítomnosť demokracie (i keď v Libanone, v Iraku a na palestínskych územiach už prebehli čiastočne slobodné voľby). Arabské krajiny nezápasia o svoju slobodu, ale o prvenstvo. Tradične zápasil najmä najpočetnejší Egypt s najbohatšou Saudskou Arábiou, s vojensky silným Irakom a Sýriou a v minulosti aj s ambicióznou Líbyou. A pokiaľ to pomery dovolia, zo všetkých síl súperia aj rôzne skupiny vnútri týchto štátov – od dnešného tragického zabíjania sa medzi sunitmi a šiítmi v Iraku až po samovražedné odhodlanie islamistických odporcov režimu v Egypte.
Palestínsky boj medzi Fatahom a Hamasom je však predsa len v čomsi výnimočný. Fatah bol desaťročia kostrou Organizácie pre oslobodenie Palestíny. Predstavoval sekulárny nacionalizmus a bol symbolom odporu voči Izraelu. Po mierových rokovaniach s Izraelom Fatah zostavil vládu a začal dostávať zahraničnú pomoc – lenže pre Palestínčanov sa stal synonymom korupcie a neschopnosti vládnuť. Dôkazom bolo aj to, že priamo na palestínskych územiach, pod dohľadom oficiálnych jednotiek samosprávy, operovali ozbrojené komandá opozičného Hamasu, ktoré raketami ostreľovali Izrael. Keď napokon vláda pod medzinárodným tlakom vyhlásila pred rokom a pol voľby, frustrovaní Palestínčania Fatah potrestali – a zvolili si Hamas, ktorý neuznáva ani právo Izraela na existenciu, ani mierové dohody, len silu teroru. Toto rozhodnutie voličov však Palestínu poškodilo, takže celý svet hľadal cestu k zmene. Napokon sa pred pol rokom za pomoci Saudskej Arábie dohodli Fatah s Hamasom na vytvorení koaličnej vlády. Tá však prestala existovať, keď jednotky Hamasu porazili v pásme Gazy vojská samosprávy (teda Fatahu) a zastrelili mnoho ich predstaviteľov.
Palestínčania teraz stoja pred katastrofickou možnosťou, že na Západnom brehu bude vládnuť Fatah prezidenta Abbása a v Gaze populárnejší Hamas (niektorí už premenovali Gazu na Hamastan). Okolnosti tomu čoraz viac nasvedčujú. Abbás už vymenoval novú vládu bez Hamasu, a dostal podporu zo zahraničia. Okrem pomoci od Američanov a Európanov je kľúčová aj podpora niektorých arabských štátov. Egypt, ktorý susedí s Gazou, ihneď pozval Abbása na rokovania s izraelským premiérom a jordánskym kráľom. A práve Egypťania a predstavitelia Fatahu povedali nahlas to, čo doteraz hovorili iba západní politici – že za ofenzívou Hamasu v Gaze je vplyv mocného Iránu. Komentátor Charles Krauthammer dokonca prirovnáva iránsky vplyv v arabskom svete (palestínsky Hamas, libanonský Hizballáh, iracká Mahdiho armáda...) k modernej Kominterne, niekdajšiemu nástroju Sovietov na ovládnutie iných krajín.
Dva politické režimy, sekulárny a religiózny, a dva odlišné prístupy k Izraelu, snaha o kompromis a hra so smrťou, zrejme povedú k dvom palestínskym územiam, a možno aj štátom. Historikom by to len potvrdilo postrehy o arabskej nejednotnosti a rivalite. Ale čo Palestínčania?
.daniel Bútora
Máločím trpia Arabi toľko ako nejednotnosťou. Dvesto miliónov Arabov je roztrúsených vo vyše dvadsiatich krajinách, od monarchií po republiky, od religióznych po sekulárne, od veľkých po malé, od bohatých po chudobné. Jediné, čo majú spoločné, je neprítomnosť demokracie (i keď v Libanone, v Iraku a na palestínskych územiach už prebehli čiastočne slobodné voľby). Arabské krajiny nezápasia o svoju slobodu, ale o prvenstvo. Tradične zápasil najmä najpočetnejší Egypt s najbohatšou Saudskou Arábiou, s vojensky silným Irakom a Sýriou a v minulosti aj s ambicióznou Líbyou. A pokiaľ to pomery dovolia, zo všetkých síl súperia aj rôzne skupiny vnútri týchto štátov – od dnešného tragického zabíjania sa medzi sunitmi a šiítmi v Iraku až po samovražedné odhodlanie islamistických odporcov režimu v Egypte.
Palestínsky boj medzi Fatahom a Hamasom je však predsa len v čomsi výnimočný. Fatah bol desaťročia kostrou Organizácie pre oslobodenie Palestíny. Predstavoval sekulárny nacionalizmus a bol symbolom odporu voči Izraelu. Po mierových rokovaniach s Izraelom Fatah zostavil vládu a začal dostávať zahraničnú pomoc – lenže pre Palestínčanov sa stal synonymom korupcie a neschopnosti vládnuť. Dôkazom bolo aj to, že priamo na palestínskych územiach, pod dohľadom oficiálnych jednotiek samosprávy, operovali ozbrojené komandá opozičného Hamasu, ktoré raketami ostreľovali Izrael. Keď napokon vláda pod medzinárodným tlakom vyhlásila pred rokom a pol voľby, frustrovaní Palestínčania Fatah potrestali – a zvolili si Hamas, ktorý neuznáva ani právo Izraela na existenciu, ani mierové dohody, len silu teroru. Toto rozhodnutie voličov však Palestínu poškodilo, takže celý svet hľadal cestu k zmene. Napokon sa pred pol rokom za pomoci Saudskej Arábie dohodli Fatah s Hamasom na vytvorení koaličnej vlády. Tá však prestala existovať, keď jednotky Hamasu porazili v pásme Gazy vojská samosprávy (teda Fatahu) a zastrelili mnoho ich predstaviteľov.
Palestínčania teraz stoja pred katastrofickou možnosťou, že na Západnom brehu bude vládnuť Fatah prezidenta Abbása a v Gaze populárnejší Hamas (niektorí už premenovali Gazu na Hamastan). Okolnosti tomu čoraz viac nasvedčujú. Abbás už vymenoval novú vládu bez Hamasu, a dostal podporu zo zahraničia. Okrem pomoci od Američanov a Európanov je kľúčová aj podpora niektorých arabských štátov. Egypt, ktorý susedí s Gazou, ihneď pozval Abbása na rokovania s izraelským premiérom a jordánskym kráľom. A práve Egypťania a predstavitelia Fatahu povedali nahlas to, čo doteraz hovorili iba západní politici – že za ofenzívou Hamasu v Gaze je vplyv mocného Iránu. Komentátor Charles Krauthammer dokonca prirovnáva iránsky vplyv v arabskom svete (palestínsky Hamas, libanonský Hizballáh, iracká Mahdiho armáda...) k modernej Kominterne, niekdajšiemu nástroju Sovietov na ovládnutie iných krajín.
Dva politické režimy, sekulárny a religiózny, a dva odlišné prístupy k Izraelu, snaha o kompromis a hra so smrťou, zrejme povedú k dvom palestínskym územiam, a možno aj štátom. Historikom by to len potvrdilo postrehy o arabskej nejednotnosti a rivalite. Ale čo Palestínčania?
.daniel Bútora
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.