Návrh zrušiť Ústav pamäti národa je odporné rúhačstvo. Je to však pravdivejšie vyjadrenie našej povahy než zázrak, ktorý sa roku 2002 podaril jednému tvrdohlavému poslancovi.
Myšlienka poctivo skúmať zlyhania vo vlastných dejinách, s ktorou prišiel pred desiatimi rokmi Ján Langoš, nebola nová. V každom civilizovanom národe existujú ľudia, ktorí vedia, že poznanie horších stránok minulosti je jednou z podmienok ich neopakovania. Nie jedinou, pretože ani úplné poznanie vlastného temna nie je zárukou jeho porážky. Na to je ľudské temno prisilné. Ale bez poctivého pohľadu dozadu je lepšia budúcnosť nemožná.
Schopnosť priznať vlastné chyby je kľúčovou kvalitou slobody. Američania vedia o svojich otrokoch, Francúzi o svojich gilotínach, Nemci o svojich koncentrákoch, a aj preto sú predbežne slobodní. Naopak, Rusi majú Lenina v mauzóleu a Číňania hľadia na portrét Maa na hlavnom námestí, a aj preto sú – napriek rope a hospodárskemu rastu – stále chytľavo nezdraví.
Nápad Jána Langoša nebol nový svojím obsahom. Bol revolučný tým, že vznikol práve tu. Našou národnou tradíciou nikdy nebolo poctivé hľadanie pravdy. Bolo to tak aj vinou veľkých dejín, ktoré sa nás na nič nepýtali a mávali nami až tak, že sa pritom posúvali hranice a menili štátne jazyky. Ale bolo to tak aj naším vlastným, autentickým sklonom neplatiť vysokú cenu, neriskovať, nebojovať, radšej sa lacno ponížiť a prispôsobiť dobe. Básnik by chcel inak, ale my sme vždy volili radšej byť otrokom, než nebyť. Týmto večným ustupovaním sme získali mentalitu obete, ktorá hľadá výhovorku, vinníkov, menšie zlo, no takmer nikdy nie pravdu.
Nadávame na Maďarov, ako nás chceli asimilovať, a nechceme vidieť, že sme im takmer nekládli odpor, že uzučká elita po kratučkom vzopätí rezignovala, že ešte aj väčšina kňazov sa hlásila k maďarskej národnosti a že nebyť Masaryka a spojencov po prvej svetovej vojne, Slovensko by, samo a dobrovoľne, priľnulo k Budapešti.
Nadávame aj na Čechov, ako nás v Československu bez pomlčky dusili, ako nám nechceli dať autonómiu a neskôr ani autentickú federáciu, a nechceme si priznať, že v skutočnosti nás civilizačne zachránili, pretože bez nich by sme ešte dlho ostali pastierskym národom s nedostatkom priemyslu, ale aj učiteľov, úradníkov, a dokonca aj dobrých žandárov.
Na vojnový slovenský štát až tak nenadávame, veď bolo tak dobre, arizačne dobre. My chceme vždy len prežiť, a to sa vtedy dalo len s Hitlerom. Preto zatvárame oči pred vlastnými árijskými zákonmi aj pred vlastnými ulicami, ktorými sme tak nadšene hnali našich Židov. To führer, nie my, my sme o zle nevedeli. My, jeho verní gardisti.
Ani na komunistov a eštebákov až tak nenadávame. Spomienky na mlieko za dve koruny a družstevné byty sú dodnes omamné, navyše, naši komunisti a tajní boli predsa celkom iní než ruskí. Novomeský tak krásne veršoval, Klementis bol echt diplomat, Husák dlho naozaj veril socializmu, a skákajúci Šani predsa dojemne objímal celý národ, vlastne rovno dva. Že pre kariéru znovu a znovu zrádzali, že zatvárali a popravovali demokratov, že sa ešte aj medzi sebou zabíjali a že po príchode ruských tankov poslali obušky dokonca aj na svojich stúpencov, to nechceme počuť.
Pre toto bol nápad Jána Langoša prelomový. Ústav, ktorý mal podľa jeho zakladateľa hľadať, prečo sme my sami dovolili hrôzy fašizmu a komunizmu, išiel priamo proti našej podstate. Chcel odhaliť, čo malo o nás ostať skryté, chcel vypovedať, čo malo ostať zamlčané. Bol to radikálnejší nápad, ako všetky reformy. Nepokúšal sa ozdraviť našu ekonomiku, ale rovno našu dušu.
Dnes je Langošov nápad v smrteľnom ohrození. Slota a Mečiar ho chcú zrušiť, pre Fica je bezvýznamný, menej než nič. Nezmenili sme sa.
Ale nebolo to zbytočné.
Ján Langoš nás hrdo vyrušil. A stal sa súčasťou našej pamäti.
Myšlienka poctivo skúmať zlyhania vo vlastných dejinách, s ktorou prišiel pred desiatimi rokmi Ján Langoš, nebola nová. V každom civilizovanom národe existujú ľudia, ktorí vedia, že poznanie horších stránok minulosti je jednou z podmienok ich neopakovania. Nie jedinou, pretože ani úplné poznanie vlastného temna nie je zárukou jeho porážky. Na to je ľudské temno prisilné. Ale bez poctivého pohľadu dozadu je lepšia budúcnosť nemožná.
Schopnosť priznať vlastné chyby je kľúčovou kvalitou slobody. Američania vedia o svojich otrokoch, Francúzi o svojich gilotínach, Nemci o svojich koncentrákoch, a aj preto sú predbežne slobodní. Naopak, Rusi majú Lenina v mauzóleu a Číňania hľadia na portrét Maa na hlavnom námestí, a aj preto sú – napriek rope a hospodárskemu rastu – stále chytľavo nezdraví.
Nápad Jána Langoša nebol nový svojím obsahom. Bol revolučný tým, že vznikol práve tu. Našou národnou tradíciou nikdy nebolo poctivé hľadanie pravdy. Bolo to tak aj vinou veľkých dejín, ktoré sa nás na nič nepýtali a mávali nami až tak, že sa pritom posúvali hranice a menili štátne jazyky. Ale bolo to tak aj naším vlastným, autentickým sklonom neplatiť vysokú cenu, neriskovať, nebojovať, radšej sa lacno ponížiť a prispôsobiť dobe. Básnik by chcel inak, ale my sme vždy volili radšej byť otrokom, než nebyť. Týmto večným ustupovaním sme získali mentalitu obete, ktorá hľadá výhovorku, vinníkov, menšie zlo, no takmer nikdy nie pravdu.
Nadávame na Maďarov, ako nás chceli asimilovať, a nechceme vidieť, že sme im takmer nekládli odpor, že uzučká elita po kratučkom vzopätí rezignovala, že ešte aj väčšina kňazov sa hlásila k maďarskej národnosti a že nebyť Masaryka a spojencov po prvej svetovej vojne, Slovensko by, samo a dobrovoľne, priľnulo k Budapešti.
Nadávame aj na Čechov, ako nás v Československu bez pomlčky dusili, ako nám nechceli dať autonómiu a neskôr ani autentickú federáciu, a nechceme si priznať, že v skutočnosti nás civilizačne zachránili, pretože bez nich by sme ešte dlho ostali pastierskym národom s nedostatkom priemyslu, ale aj učiteľov, úradníkov, a dokonca aj dobrých žandárov.
Na vojnový slovenský štát až tak nenadávame, veď bolo tak dobre, arizačne dobre. My chceme vždy len prežiť, a to sa vtedy dalo len s Hitlerom. Preto zatvárame oči pred vlastnými árijskými zákonmi aj pred vlastnými ulicami, ktorými sme tak nadšene hnali našich Židov. To führer, nie my, my sme o zle nevedeli. My, jeho verní gardisti.
Ani na komunistov a eštebákov až tak nenadávame. Spomienky na mlieko za dve koruny a družstevné byty sú dodnes omamné, navyše, naši komunisti a tajní boli predsa celkom iní než ruskí. Novomeský tak krásne veršoval, Klementis bol echt diplomat, Husák dlho naozaj veril socializmu, a skákajúci Šani predsa dojemne objímal celý národ, vlastne rovno dva. Že pre kariéru znovu a znovu zrádzali, že zatvárali a popravovali demokratov, že sa ešte aj medzi sebou zabíjali a že po príchode ruských tankov poslali obušky dokonca aj na svojich stúpencov, to nechceme počuť.
Pre toto bol nápad Jána Langoša prelomový. Ústav, ktorý mal podľa jeho zakladateľa hľadať, prečo sme my sami dovolili hrôzy fašizmu a komunizmu, išiel priamo proti našej podstate. Chcel odhaliť, čo malo o nás ostať skryté, chcel vypovedať, čo malo ostať zamlčané. Bol to radikálnejší nápad, ako všetky reformy. Nepokúšal sa ozdraviť našu ekonomiku, ale rovno našu dušu.
Dnes je Langošov nápad v smrteľnom ohrození. Slota a Mečiar ho chcú zrušiť, pre Fica je bezvýznamný, menej než nič. Nezmenili sme sa.
Ale nebolo to zbytočné.
Ján Langoš nás hrdo vyrušil. A stal sa súčasťou našej pamäti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.