Zahalené ženy. Muži v dlhých „šatách“ a so šatkami na hlavách. Piesok. Drahé autá. Svietiace železné stromy. To všetko patrí ku Kuvajtu, krajine, kde majú víkend vo štvrtok a v piatok.
Pôvodne som nemala cestovať sama. Teta, ktorá v Kuvajte nejaký čas bývala, čakala mňa aj môjho brata, inak nie veľkého cestovateľa. Nakoniec sa to zvrtlo a na viedenskom letisku som sa s kufriskom strácala medzi hlučnými Rakúšanmi. V maličkom lietadle som sa potom tlačila s nimi a zopár Slovákmi. Šli na Seychelské ostrovy. Do Kuvajtu sme totiž leteli cez Dohu (v Katare), čo je prestupná stanica na Seychely a ostatné krásne destinácie.
V Dohe ma čakali rôzne prekvapenia. Bosé Indky, ktoré chrúmali oriešky v letiskovej hale a smiešne sa okrikovali. Toalety, ktoré turista sotva našiel. Nablýskané a predražené duty free shopy s orientálnym tovarom. A ja, jediná Európanka. Moji spolueurópania sa vytratili hneď pri výstupe z lietadla, a tak som jediná smerovala k snedej letuške a dúfala, že som správne pochopila výzvu „kuwe“.
Katarské aerolínie boli fantastické. Bosé Indky nastúpili so mnou, okrem nich neboli na palube iné ženy, až na letušku. Vedľa mňa spali dvaja Arabi. Jeden z nich mi po prílete poprial príjemný pobyt v Kuvajte.
.trikrát Kuvajt City
Po strohom letisku som kráčala s davom a pristavila som sa pri zahalených ženách, ktoré mi mali vydať víza. Z tradičného odevu abajach im netrčali ani oči. Vchádzala som do sveta, kde platia celkom iné pravidlá, väčšinou určované Koránom. Európske ženy sú pre tamojších mužov ako výstavné a zakázané ovocie. Tajomstvo Západu. A také malé tajomstvo Západu vchádzalo do Kuvajtu – pánovi pri priehradke som podávala pas a víza na kontrolu. Vyplašene na mňa pozrel a mávol rukou, aby som rýchlo prešla.
Centrum tohto malého sveta, Kuvajt City, je hlavné a jediné mesto Kuvajtu. Je to skvost a trošku aj smutný. Kedysi dávno, približne po roku 1960, sa začal Kuvajt ako mesto meniť. Dovtedy tu žili rybári v chatrčiach a skrášľovanie mesta sa im zdalo zbytočné. Potom tu Európania začali ťažiť ropu a vo veľkom stavať. Najskôr skromnejšie príbytky. To bol prvý Kuvajt. Potom ktosi zistil, že by mohli bývať aj honosnejšie, a prvý Kuvajt bol zmenený na druhý. A budovy s niekoľkými poschodiami neskôr nahradil Kuvajt tretí. To znamená, že na väčšinu budov žmúrite do výšok a menšie mrakodrapy tu rastú ako huby po daždi. Ak má človek peniaze, môže si postaviť, čo chce. Od stavieb anglického a amerického štýlu až po arabský motív. Smutné však je, že väčšinou tie obrovské obytné domy nie sú obývané. Je tu málo tých, čo si bývanie v nich môžu dovoliť. Tí chudobnejší, čo sem prišli ešte z biednejších častí Indie, Pakistanu a podobne, žijú v domoch Kuvajtu prvého alebo druhého. V schátraných ufúľaných domčekoch, zato so satelitom na deravej streche. A oproti domčúrikom sa týčia nádherné a veľké, často aj štvorposchodové vily Kuvajťanov. Scenériu dopĺňajú palmy a iné stromčeky, z ktorých každý má samostatné zavlažovanie, inak by v piesku ťažko prežili. Najzaujímavejšie sú však železné stromy, „vysadené“ hneď vedľa tých živých. Cez deň sú fádne, no po zotmení blikajú, kontrastne menia farby a na tvárach cudzincov vzbudzujú aj úsmev.
Kontrasty vidieť aj v ľuďoch. Pracujú tu vlastne len prisťahovalci. Indovia, Pakistanci, Nepálčania aj Európania, aj keď tí pracujú na univerzite alebo na inom, lukratívnejšom fleku. Domáci Kuvajťania pracujú len naoko. Sú bohatí.
Veľa mi o miestnych pomeroch naznačila už návšteva autoumyvárne pri benzínovej pumpe. Tmavší chlapík auto najprv zvnútra povysával a poumýval (ručne), poukladal pod nohy papiere, aby sme auto hneď nezašliapali, a šup s ním do mašinky. Potom leštenie, opäť ručne s jelenicou. Vedľa nášho auta stál domáci a so založenými rukami sledoval proces. Sem-tam ukázal na miesto, ktoré sa nedostatočne lesklo. Tmavšieho chlapíka mi bolo ľúto. Obskakoval, leštil a bakšišu sa nedočkal. Ten náš mal šťastie. Leštiť nemusel, naše auto potrebovalo byť len suché. A bakšiš dostal. S naradosteným výrazom si ho vložil do náprsného vrecka a vrecko si ešte aj pohladil.
.koberček s kompasom
Kuvajt nie je typická dovolenková destinácia, ale ani miesto, kde by si zgustol človek milujúci dobrodružstvo. Iba ak by skúšal pebiehať cez iracké či saudskoarabské hranice. Nájdu sa tu však miesta a situácie, ktoré vyrážajú dych. Najkrajšie boli mešity a ich typické souky (trhy). Mešity boli všade. Boli krásne, ošarpané i futuristické. Len škoda, že ženy sa modlia doma, do mešít nechodia. Raz sa mi podarilo zdiaľky zazrieť vnútro mešity. Dvere boli dokorán, no dnu som sa vojsť neodvážila. Sandále pred dverami signalizovali, že je ktosi vnútri. Pán sa modlil na koberci smerom k Mekke, ako je u nich zvykom. Zvyknú sa modliť na koberčeku, každý má vlastný a nosí ho so sebou. Novinkou z radov modliacich kobercov, tzv. modlákov, je teraz koberec s kompasom, ktorý ukazuje presný smer do Mekky.
Do mešít síce nie, ale na souky ženy chodia. A souky sú špeciálnou kapitolkou celého Kuvajtu. Krásne a obrovské trhy, navyše so zvláštnou atmosférou. Najskôr som sa dostala na Kobercový trh, kde predávali pravé arabské koberce. V jeden piatok som sa s tetou vybrala na „Friday Market“. Na obrovskej ploche predavači rozložili všetko, čo doniesli: nábytok, oblečenie, šperky, starožitnosti, hrnce, kozmetiku. Bol to "blšák". Trhov je však viac. Na Zlatom souku kúpite zlato, šperky. Veľmi obľúbený je Látkový souk, kde si môžete vybrať nádherné a kvalitné látky akejkoľvek farby a materiálu.
Inou stránkou nákupnej horúčky sú obchodné domy typu trikrát väčšieho Auparku. Je ich niekoľko. Sharq, Marina Mall, Fanar a v nich značky a veľa kúpychtivých Arabiek, ktoré sa doma trošku nudia. Nakupujú krásne kúsky, ktoré potom nosia doma. Vonku sa premávajú v abajach, tie ortodoxnejšie majú závoj cez ústa, niekedy aj cez oči, dokonca rukavice. A nevesta a ženích mávajú svadbu väčšinou každý zvlášť – vôbec to nemusí byť v ten istý deň. Prečo? Z jednoduchého dôvodu: ženy sa neukazujú pred cudzími chlapmi vo „svetských“ šatách a nezahalené.
Na moje prekvapenie som tu však našla množstvo amerických značiek, či už potravín, alebo oblečenia. A aj veľa európskych produktov. Dánske maslo bolo jedným z najlepších, škoda, že ho akurát stiahli po incidente s karikatúrami Mohameda.
.pokuty len raz za rok
Už ste niekedy šoférovali takmer bez obmedzenia či dodržiavania dopravných predpisov? Vitajte v Kuvajt City. Autoškola tu síce funguje, ale len aby sa nepovedalo. Autá sú všetky na automatiku. Ľudkovia dostanú papiere a hor sa do premávky. To, že páčka naľavo od volantu slúži na ukázanie smeru jazdy, sa väčšinou dozvedia v autoškole, ale nepoužívajú ju. A ak predsa niekto vyhodí smerovku, nemusí to ešte znamenať, že odbočí v správnom smere. Predbieha sa zásadne v čo najtesnejšej blízkosti iného auta.
Parkuje sa všade a platí jedno pravidlo: auto nechám tam, kde mi to práve napadne alebo kde práve potrebujem. Tunajší s obľubou parkujú v zákrutách a na uzučkých cestách, kde potom rozmýšľate, ako sa odtiaľ dostať, aby ste sebe a tomu šialencovi s nalešteným bavorákom neoškreli karosériu. Občas sa zahalený pán rozhodne, že práve na tomto mieste musí vystúpiť, a tak odstaví auto na vonkajšom oblúku trojprúdového kruhového objazdu.
To všetko sa dá aj preto, lebo dopravná polícia je dosť svojská. Pokuty sa platia len za prekročenie rýchlosti a za jazdu na červenú. Existujú kamery, na ne však upozorňujú dopravné značky, a navyše nie sú skryté, ako tie naše tajné radary. Pokuty sa platia raz ročne, pri povinnej technickej kontrole auta. Tam sa majiteľovi všetko zráta.
.ako sa zoznámiť s mužom
Hoci na vozovkách pôsobia Kuvajťania šialene, jedno pravidlo tu platí stopercentne – Nepokradneš. Teta raz zabudla na sedadle v aute peňaženku a ráno ju našla na tom istom mieste a s tým istým obsahom. Auto môže stáť celú noc nezamknuté a nikto sa ho nedotkne.
Mimochodom, Kuvajťania po kúpe auta neskladajú igelit zo sedadiel. Jazdia jednoducho s igelitom na sedadlách, kým sa úplne nezničí. Nikto im totiž nepovedal, že si ho môžu dať dole. Nie, nie je to fór, igelit nájdete v 90 percentách áut.
Áno, niektoré veci inde na svete nenájdete. Keďže v Kuvajte nie sú podniky, puby, bary, diskotéky ako v Európe a alkohol je zakázaný, ľudia sa bavia po svojom. Mladí chlapci sa vozia po dlhom zálive na drahých autách. Šoférujú šialene rýchlo a občas jeden z mladíkov sedí na prednej kapote auta a veselo kýva ostatným. Raz, keď sme šli cez záliv, na semaforoch vedľa nás zastavilo úžasné auto. Tak som sa pozrela a chlapík za volantom sa usmial. A začal nás sledovať. Od uja som sa dozvedela, že to už nemám nikdy v živote urobiť, pretože to bol pre chlapíka signál, že ma má nasledovať a že by sa potom so mnou rád „zoznamoval“. Odvtedy sa nepozerám na cudzie autá už ani na Slovensku.
Pôvodne som nemala cestovať sama. Teta, ktorá v Kuvajte nejaký čas bývala, čakala mňa aj môjho brata, inak nie veľkého cestovateľa. Nakoniec sa to zvrtlo a na viedenskom letisku som sa s kufriskom strácala medzi hlučnými Rakúšanmi. V maličkom lietadle som sa potom tlačila s nimi a zopár Slovákmi. Šli na Seychelské ostrovy. Do Kuvajtu sme totiž leteli cez Dohu (v Katare), čo je prestupná stanica na Seychely a ostatné krásne destinácie.
V Dohe ma čakali rôzne prekvapenia. Bosé Indky, ktoré chrúmali oriešky v letiskovej hale a smiešne sa okrikovali. Toalety, ktoré turista sotva našiel. Nablýskané a predražené duty free shopy s orientálnym tovarom. A ja, jediná Európanka. Moji spolueurópania sa vytratili hneď pri výstupe z lietadla, a tak som jediná smerovala k snedej letuške a dúfala, že som správne pochopila výzvu „kuwe“.
Katarské aerolínie boli fantastické. Bosé Indky nastúpili so mnou, okrem nich neboli na palube iné ženy, až na letušku. Vedľa mňa spali dvaja Arabi. Jeden z nich mi po prílete poprial príjemný pobyt v Kuvajte.
.trikrát Kuvajt City
Po strohom letisku som kráčala s davom a pristavila som sa pri zahalených ženách, ktoré mi mali vydať víza. Z tradičného odevu abajach im netrčali ani oči. Vchádzala som do sveta, kde platia celkom iné pravidlá, väčšinou určované Koránom. Európske ženy sú pre tamojších mužov ako výstavné a zakázané ovocie. Tajomstvo Západu. A také malé tajomstvo Západu vchádzalo do Kuvajtu – pánovi pri priehradke som podávala pas a víza na kontrolu. Vyplašene na mňa pozrel a mávol rukou, aby som rýchlo prešla.
Centrum tohto malého sveta, Kuvajt City, je hlavné a jediné mesto Kuvajtu. Je to skvost a trošku aj smutný. Kedysi dávno, približne po roku 1960, sa začal Kuvajt ako mesto meniť. Dovtedy tu žili rybári v chatrčiach a skrášľovanie mesta sa im zdalo zbytočné. Potom tu Európania začali ťažiť ropu a vo veľkom stavať. Najskôr skromnejšie príbytky. To bol prvý Kuvajt. Potom ktosi zistil, že by mohli bývať aj honosnejšie, a prvý Kuvajt bol zmenený na druhý. A budovy s niekoľkými poschodiami neskôr nahradil Kuvajt tretí. To znamená, že na väčšinu budov žmúrite do výšok a menšie mrakodrapy tu rastú ako huby po daždi. Ak má človek peniaze, môže si postaviť, čo chce. Od stavieb anglického a amerického štýlu až po arabský motív. Smutné však je, že väčšinou tie obrovské obytné domy nie sú obývané. Je tu málo tých, čo si bývanie v nich môžu dovoliť. Tí chudobnejší, čo sem prišli ešte z biednejších častí Indie, Pakistanu a podobne, žijú v domoch Kuvajtu prvého alebo druhého. V schátraných ufúľaných domčekoch, zato so satelitom na deravej streche. A oproti domčúrikom sa týčia nádherné a veľké, často aj štvorposchodové vily Kuvajťanov. Scenériu dopĺňajú palmy a iné stromčeky, z ktorých každý má samostatné zavlažovanie, inak by v piesku ťažko prežili. Najzaujímavejšie sú však železné stromy, „vysadené“ hneď vedľa tých živých. Cez deň sú fádne, no po zotmení blikajú, kontrastne menia farby a na tvárach cudzincov vzbudzujú aj úsmev.
Kontrasty vidieť aj v ľuďoch. Pracujú tu vlastne len prisťahovalci. Indovia, Pakistanci, Nepálčania aj Európania, aj keď tí pracujú na univerzite alebo na inom, lukratívnejšom fleku. Domáci Kuvajťania pracujú len naoko. Sú bohatí.
Veľa mi o miestnych pomeroch naznačila už návšteva autoumyvárne pri benzínovej pumpe. Tmavší chlapík auto najprv zvnútra povysával a poumýval (ručne), poukladal pod nohy papiere, aby sme auto hneď nezašliapali, a šup s ním do mašinky. Potom leštenie, opäť ručne s jelenicou. Vedľa nášho auta stál domáci a so založenými rukami sledoval proces. Sem-tam ukázal na miesto, ktoré sa nedostatočne lesklo. Tmavšieho chlapíka mi bolo ľúto. Obskakoval, leštil a bakšišu sa nedočkal. Ten náš mal šťastie. Leštiť nemusel, naše auto potrebovalo byť len suché. A bakšiš dostal. S naradosteným výrazom si ho vložil do náprsného vrecka a vrecko si ešte aj pohladil.
| Kuvajt Hlavné mesto: Kuvajt City; mena: kuvajtský dinár; úradný jazyk: arabčina, angličtina sa používa v biznise; náboženstvo: islam Cena benzínu: cca. 0.600 KD; telefón: pevná domáca telefónna linka je zdarma, platí sa ročný paušál 30 KD; víkend: štvrtok a piatok |
.koberček s kompasom
Kuvajt nie je typická dovolenková destinácia, ale ani miesto, kde by si zgustol človek milujúci dobrodružstvo. Iba ak by skúšal pebiehať cez iracké či saudskoarabské hranice. Nájdu sa tu však miesta a situácie, ktoré vyrážajú dych. Najkrajšie boli mešity a ich typické souky (trhy). Mešity boli všade. Boli krásne, ošarpané i futuristické. Len škoda, že ženy sa modlia doma, do mešít nechodia. Raz sa mi podarilo zdiaľky zazrieť vnútro mešity. Dvere boli dokorán, no dnu som sa vojsť neodvážila. Sandále pred dverami signalizovali, že je ktosi vnútri. Pán sa modlil na koberci smerom k Mekke, ako je u nich zvykom. Zvyknú sa modliť na koberčeku, každý má vlastný a nosí ho so sebou. Novinkou z radov modliacich kobercov, tzv. modlákov, je teraz koberec s kompasom, ktorý ukazuje presný smer do Mekky.
Do mešít síce nie, ale na souky ženy chodia. A souky sú špeciálnou kapitolkou celého Kuvajtu. Krásne a obrovské trhy, navyše so zvláštnou atmosférou. Najskôr som sa dostala na Kobercový trh, kde predávali pravé arabské koberce. V jeden piatok som sa s tetou vybrala na „Friday Market“. Na obrovskej ploche predavači rozložili všetko, čo doniesli: nábytok, oblečenie, šperky, starožitnosti, hrnce, kozmetiku. Bol to "blšák". Trhov je však viac. Na Zlatom souku kúpite zlato, šperky. Veľmi obľúbený je Látkový souk, kde si môžete vybrať nádherné a kvalitné látky akejkoľvek farby a materiálu.
Inou stránkou nákupnej horúčky sú obchodné domy typu trikrát väčšieho Auparku. Je ich niekoľko. Sharq, Marina Mall, Fanar a v nich značky a veľa kúpychtivých Arabiek, ktoré sa doma trošku nudia. Nakupujú krásne kúsky, ktoré potom nosia doma. Vonku sa premávajú v abajach, tie ortodoxnejšie majú závoj cez ústa, niekedy aj cez oči, dokonca rukavice. A nevesta a ženích mávajú svadbu väčšinou každý zvlášť – vôbec to nemusí byť v ten istý deň. Prečo? Z jednoduchého dôvodu: ženy sa neukazujú pred cudzími chlapmi vo „svetských“ šatách a nezahalené.
Na moje prekvapenie som tu však našla množstvo amerických značiek, či už potravín, alebo oblečenia. A aj veľa európskych produktov. Dánske maslo bolo jedným z najlepších, škoda, že ho akurát stiahli po incidente s karikatúrami Mohameda.
.pokuty len raz za rok
Už ste niekedy šoférovali takmer bez obmedzenia či dodržiavania dopravných predpisov? Vitajte v Kuvajt City. Autoškola tu síce funguje, ale len aby sa nepovedalo. Autá sú všetky na automatiku. Ľudkovia dostanú papiere a hor sa do premávky. To, že páčka naľavo od volantu slúži na ukázanie smeru jazdy, sa väčšinou dozvedia v autoškole, ale nepoužívajú ju. A ak predsa niekto vyhodí smerovku, nemusí to ešte znamenať, že odbočí v správnom smere. Predbieha sa zásadne v čo najtesnejšej blízkosti iného auta.
Parkuje sa všade a platí jedno pravidlo: auto nechám tam, kde mi to práve napadne alebo kde práve potrebujem. Tunajší s obľubou parkujú v zákrutách a na uzučkých cestách, kde potom rozmýšľate, ako sa odtiaľ dostať, aby ste sebe a tomu šialencovi s nalešteným bavorákom neoškreli karosériu. Občas sa zahalený pán rozhodne, že práve na tomto mieste musí vystúpiť, a tak odstaví auto na vonkajšom oblúku trojprúdového kruhového objazdu.
To všetko sa dá aj preto, lebo dopravná polícia je dosť svojská. Pokuty sa platia len za prekročenie rýchlosti a za jazdu na červenú. Existujú kamery, na ne však upozorňujú dopravné značky, a navyše nie sú skryté, ako tie naše tajné radary. Pokuty sa platia raz ročne, pri povinnej technickej kontrole auta. Tam sa majiteľovi všetko zráta.
.ako sa zoznámiť s mužom
Hoci na vozovkách pôsobia Kuvajťania šialene, jedno pravidlo tu platí stopercentne – Nepokradneš. Teta raz zabudla na sedadle v aute peňaženku a ráno ju našla na tom istom mieste a s tým istým obsahom. Auto môže stáť celú noc nezamknuté a nikto sa ho nedotkne.
Mimochodom, Kuvajťania po kúpe auta neskladajú igelit zo sedadiel. Jazdia jednoducho s igelitom na sedadlách, kým sa úplne nezničí. Nikto im totiž nepovedal, že si ho môžu dať dole. Nie, nie je to fór, igelit nájdete v 90 percentách áut.
Áno, niektoré veci inde na svete nenájdete. Keďže v Kuvajte nie sú podniky, puby, bary, diskotéky ako v Európe a alkohol je zakázaný, ľudia sa bavia po svojom. Mladí chlapci sa vozia po dlhom zálive na drahých autách. Šoférujú šialene rýchlo a občas jeden z mladíkov sedí na prednej kapote auta a veselo kýva ostatným. Raz, keď sme šli cez záliv, na semaforoch vedľa nás zastavilo úžasné auto. Tak som sa pozrela a chlapík za volantom sa usmial. A začal nás sledovať. Od uja som sa dozvedela, že to už nemám nikdy v živote urobiť, pretože to bol pre chlapíka signál, že ma má nasledovať a že by sa potom so mnou rád „zoznamoval“. Odvtedy sa nepozerám na cudzie autá už ani na Slovensku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.