Obchod s cédečkami je síce krásna, ale čím ďalej, tým menej zmysluplná ustanovizeň. Pracujem v jednom z nich už nejakých päť rokov a za ten čas som zažil s hudbou i s rôznymi druhmi zákazníkov kopu dobrodružstiev.
Niet väčšej „výzvy“, ako keď si nejaká pani odskočí z kancelárie kúpiť dobrú muziku pre svojho šéfa k narodeninám bez toho, aby bližšie poznala jeho hudobný vkus, alebo keď nič netušiaca milujúca babka kupuje svojim vnúčatám k Vianociam hip-hop. Každý zákazník má svoj jedinečný príbeh, no niektoré sú obzvlášť pamätihodné.
Nikdy napríklad nezabudnem na chvíľu, keď som v akomsi ošiali nadšenia objednal album džezových štandardov v podaní Woodyho Allena a jeho orchestra. To som ešte netušil, že pod nahrávkou vydavateľ rozumie zašumené pazvuky zachytené pravdepodobne na starý kazeťák priamo na rohu ulice pred putikou v New Yorku, kde Allenovci každý štvrtok hrávajú. To cédečko, ktoré stálo nemálo peňazí, dlho nikto nechcel práve pre nepomer medzi cenou a kvalitou zvuku. Až jedného dňa sa v predajni objavil muž, ktorý neomylne ukázal prstom na spomínaný titul s otázkou: Čo je toto? Keď som mu slušným spôsobom objasnil všetky nevýhody zamýšľanej kúpy, zaklincoval to slovami – to je práve to, čo hľadám – a pridal si do tašky ešte zo dve ďalšie podivuhodnosti. Neskôr sa z tohto čudného patróna stal jeden z mojich najlepších zákazníkov a priateľov – výtvarník Laco Teren.
Mohol by som rozprávať dlhé historky o plachých mladíkoch, ktorí nemajú na nájomné a cigarety, ale aj tak si aspoň raz za mesiac kúpia niečo od svojej obľúbenej rockovej alebo elektronickej kapely, či o ženách akéhokoľvek veku, ktoré sú oveľa viac ako muži náchylné kúpiť si hudbu, ktorá práve znie a páči sa im, a to i napriek tomu, že o jej interpretovi v živote nepočuli a nečítali o ňom päťhviezdičkové recenzie. Mojím najväčším kultúrnym šokom však bol príbeh dvoch pánov so záhoráckym prízvukom, ktorí chodili niekoľko mesiacov kupovať nahrávky Pata Methenyho, Billa Frisella a iné americké akustické džezy, zväčša vychádzajúce na značkách ECM a Nonesuch. Sprvoti som si myslel, že si zo mňa uťahujú, keď mená svojich obľúbených muzikantov vyslovovali tak, ako sa píšu, ako keby neovládali anglickú výslovnosť. Navyše bolo zvláštne, že hudbu si vyberali tak, že veľmi dlho počúvali ukážky zo všetkých skladieb a len keď si boli istí, že nahrávka dokonale spĺňa ich kritériá, bez mihnutia oka do nej investovali. Nakoniec som to nevydržal a spýtal som sa, či vlastnia nejaký džezový klub alebo kaviareň (i takých zákazníkov som zažil), keď si tak potrpia na kvalitný akustický džez. Ukázalo, že pravda bola oveľa bizarnejšia – boli to kamionisti, ktorí si na dlhých nočných trasách po Európe namiesto bratov Nedvědovcov púšťali takúto labužnícku muziku.
Škoda, že počet takýchto krásnych bláznov, ktorí sú napriek dostupnosti kopírovania hudby ochotní investovať peniaze do originálnych hudobných nosičov, sa z roka na rok scvrkáva. A tak sa nečudujte, keď ma jedného dňa uvidíte za pultom v nefajčiarskej čajovni, kde sa okrem nápojov budem pokúšať predať aj zopár chilloutových blbostí typu Buddha Bar. Nebojte sa, to som len žartoval!
Niet väčšej „výzvy“, ako keď si nejaká pani odskočí z kancelárie kúpiť dobrú muziku pre svojho šéfa k narodeninám bez toho, aby bližšie poznala jeho hudobný vkus, alebo keď nič netušiaca milujúca babka kupuje svojim vnúčatám k Vianociam hip-hop. Každý zákazník má svoj jedinečný príbeh, no niektoré sú obzvlášť pamätihodné.
Nikdy napríklad nezabudnem na chvíľu, keď som v akomsi ošiali nadšenia objednal album džezových štandardov v podaní Woodyho Allena a jeho orchestra. To som ešte netušil, že pod nahrávkou vydavateľ rozumie zašumené pazvuky zachytené pravdepodobne na starý kazeťák priamo na rohu ulice pred putikou v New Yorku, kde Allenovci každý štvrtok hrávajú. To cédečko, ktoré stálo nemálo peňazí, dlho nikto nechcel práve pre nepomer medzi cenou a kvalitou zvuku. Až jedného dňa sa v predajni objavil muž, ktorý neomylne ukázal prstom na spomínaný titul s otázkou: Čo je toto? Keď som mu slušným spôsobom objasnil všetky nevýhody zamýšľanej kúpy, zaklincoval to slovami – to je práve to, čo hľadám – a pridal si do tašky ešte zo dve ďalšie podivuhodnosti. Neskôr sa z tohto čudného patróna stal jeden z mojich najlepších zákazníkov a priateľov – výtvarník Laco Teren.
Mohol by som rozprávať dlhé historky o plachých mladíkoch, ktorí nemajú na nájomné a cigarety, ale aj tak si aspoň raz za mesiac kúpia niečo od svojej obľúbenej rockovej alebo elektronickej kapely, či o ženách akéhokoľvek veku, ktoré sú oveľa viac ako muži náchylné kúpiť si hudbu, ktorá práve znie a páči sa im, a to i napriek tomu, že o jej interpretovi v živote nepočuli a nečítali o ňom päťhviezdičkové recenzie. Mojím najväčším kultúrnym šokom však bol príbeh dvoch pánov so záhoráckym prízvukom, ktorí chodili niekoľko mesiacov kupovať nahrávky Pata Methenyho, Billa Frisella a iné americké akustické džezy, zväčša vychádzajúce na značkách ECM a Nonesuch. Sprvoti som si myslel, že si zo mňa uťahujú, keď mená svojich obľúbených muzikantov vyslovovali tak, ako sa píšu, ako keby neovládali anglickú výslovnosť. Navyše bolo zvláštne, že hudbu si vyberali tak, že veľmi dlho počúvali ukážky zo všetkých skladieb a len keď si boli istí, že nahrávka dokonale spĺňa ich kritériá, bez mihnutia oka do nej investovali. Nakoniec som to nevydržal a spýtal som sa, či vlastnia nejaký džezový klub alebo kaviareň (i takých zákazníkov som zažil), keď si tak potrpia na kvalitný akustický džez. Ukázalo, že pravda bola oveľa bizarnejšia – boli to kamionisti, ktorí si na dlhých nočných trasách po Európe namiesto bratov Nedvědovcov púšťali takúto labužnícku muziku.
Škoda, že počet takýchto krásnych bláznov, ktorí sú napriek dostupnosti kopírovania hudby ochotní investovať peniaze do originálnych hudobných nosičov, sa z roka na rok scvrkáva. A tak sa nečudujte, keď ma jedného dňa uvidíte za pultom v nefajčiarskej čajovni, kde sa okrem nápojov budem pokúšať predať aj zopár chilloutových blbostí typu Buddha Bar. Nebojte sa, to som len žartoval!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.