Redaktorov a spolupracovníkov .týždňa sme sa opýtali, ako počúvajú hudbu a skadiaľ ju získavajú. Zistili sme, že aspoň z tohto hľadiska je naša redakcia reprezentatívnou vzorkou slovenskej populácie.
Redakcia .týždňa sa podľa zvyčajného hudobného nosiča delí na cédečkárov a empétrojkárov. Je to nerovnomerné rozdelenie: cédečkárov je viac. Najradikálnejším cédečkárom je Štefan Hríb, ktorý si „nikdy nič nenapálil ani nestiahol z webu – zdržuje to.“ Najzásadovejšia empétrojkárka je Vladimíra Pčolová, ktorá počúva doma aj v práci „stále tie isté internetové rádiá - amsterdamské DFM, ruské Deep Mix Moscow, a slovenské Tlis. „Mám na disku veľa mp3, ktoré ostali po bývalom majiteľovi počítača, ostatné mp3 sa mi nejako pritrafili od známych, ktorí to, predpokladám, sťahujú z webu,” hovorí Vladimírka. Ostatní sme niekde medzi nimi. CD počúvame doma a v aute, mp3 hlavne v práci či z iPodu. Väčšina z nás si platne kupuje, medzi fajnšmekrov patrí Róbert Žitňanský, ktorý si v poslednom čase kupuje “najmä skvelé komplety klasickej hudby, ktorými aj staré vážené labely idú s dobou a ponúkajú hodnotu navyše -- vynikajúce nahrávky sú zabalené v krásnej škatuľke s bohatým bookletom, a keď sa cena preráta na počet albumov, sú aj pomerne lacné. Juraj Olejník si kupuje 10 a viac cédečiek mesačne, pričom väčšinu z amerických internetových obchodov, kde to vyjde výrazne lacnejšie.
Vlado Gális si cédečká kupuje „možno je to aj preto, lebo som ešte zažil socialistické časy, keď nebolo ľahké dostať sa k originálnym nahrávkam „západných“ skupín a človeku často museli stačiť len zašumené x-té kópie“. Tomáš Weiss si už kupuje cédečká s veľkou rozvahou: „ několikrát si pokládám otázku, jestli to budu i po desáté s chutí poslouchat, používám při tom náslechu internet, když zjistím, že jo, rád vytáhnu rozumný peníz z kapsy, za poslední měsíc to bylo pět desek, co propadly sítem, z toho dvě staré lásky, tři novinky.”
Zvláštnym prípadom je Andrej Bán. „CD kupujem zásadne v skvelom obchode BIG BROTHER pri Prizrene na juhu Kosova. Fakt odporúčam. Predvlani to otvárali , bol som pri tom. Všetko "fake", všetko dôsledne pirátske... linku na lisovanie pirátskych CD a DVD montovali dvaja “týpkovia” z Česka… Ceny išli v poslednom čase, žiaľ, aj tu hore. Kedysi stálo jedno CD 1 euro, dnes pýtajú 2 eurá...”
Najvášnivejší poslucháči a „konzumenti“ hudby sú, samozrejme, tí, ktorí píšu o hudbe. Matej Lauko, Vlado Gális, Juraj Kušnierik či Gusto Rebro počúvajú hudbu skoro stále a skoro zo všetkých zdrojov. Matej Lauko a Juraj Kušnierik majú radi internetové rádio Last.fm, Gusto počúva hudbu najradšej v aute, lebo tam má najväčší pokoj. Všetkým nám najviac prekážajú vysoké ceny zahraničných cédečiek v slovenských obchodoch. Albumy za 700 korún považujeme za predražené, a preto si ich veľmi neradi kupujeme. Obchodnú politiku vydavateľov a distribútorov, ktorí tieto ceny stanovujú, považujeme za chybnú.
Hudbu, ktorú máme veľmi radi, podľa nás nezabíja jej sťahovanie či napaľovanie, ale komerčné rádiá a drogy.
A čo počúvame? Od vážnej hudby cez džez, alternatívu a inteligentný pop až k metalu a extrémne tvrdému rocku.
Redakcia .týždňa sa podľa zvyčajného hudobného nosiča delí na cédečkárov a empétrojkárov. Je to nerovnomerné rozdelenie: cédečkárov je viac. Najradikálnejším cédečkárom je Štefan Hríb, ktorý si „nikdy nič nenapálil ani nestiahol z webu – zdržuje to.“ Najzásadovejšia empétrojkárka je Vladimíra Pčolová, ktorá počúva doma aj v práci „stále tie isté internetové rádiá - amsterdamské DFM, ruské Deep Mix Moscow, a slovenské Tlis. „Mám na disku veľa mp3, ktoré ostali po bývalom majiteľovi počítača, ostatné mp3 sa mi nejako pritrafili od známych, ktorí to, predpokladám, sťahujú z webu,” hovorí Vladimírka. Ostatní sme niekde medzi nimi. CD počúvame doma a v aute, mp3 hlavne v práci či z iPodu. Väčšina z nás si platne kupuje, medzi fajnšmekrov patrí Róbert Žitňanský, ktorý si v poslednom čase kupuje “najmä skvelé komplety klasickej hudby, ktorými aj staré vážené labely idú s dobou a ponúkajú hodnotu navyše -- vynikajúce nahrávky sú zabalené v krásnej škatuľke s bohatým bookletom, a keď sa cena preráta na počet albumov, sú aj pomerne lacné. Juraj Olejník si kupuje 10 a viac cédečiek mesačne, pričom väčšinu z amerických internetových obchodov, kde to vyjde výrazne lacnejšie.
Vlado Gális si cédečká kupuje „možno je to aj preto, lebo som ešte zažil socialistické časy, keď nebolo ľahké dostať sa k originálnym nahrávkam „západných“ skupín a človeku často museli stačiť len zašumené x-té kópie“. Tomáš Weiss si už kupuje cédečká s veľkou rozvahou: „ několikrát si pokládám otázku, jestli to budu i po desáté s chutí poslouchat, používám při tom náslechu internet, když zjistím, že jo, rád vytáhnu rozumný peníz z kapsy, za poslední měsíc to bylo pět desek, co propadly sítem, z toho dvě staré lásky, tři novinky.”
Zvláštnym prípadom je Andrej Bán. „CD kupujem zásadne v skvelom obchode BIG BROTHER pri Prizrene na juhu Kosova. Fakt odporúčam. Predvlani to otvárali , bol som pri tom. Všetko "fake", všetko dôsledne pirátske... linku na lisovanie pirátskych CD a DVD montovali dvaja “týpkovia” z Česka… Ceny išli v poslednom čase, žiaľ, aj tu hore. Kedysi stálo jedno CD 1 euro, dnes pýtajú 2 eurá...”
Najvášnivejší poslucháči a „konzumenti“ hudby sú, samozrejme, tí, ktorí píšu o hudbe. Matej Lauko, Vlado Gális, Juraj Kušnierik či Gusto Rebro počúvajú hudbu skoro stále a skoro zo všetkých zdrojov. Matej Lauko a Juraj Kušnierik majú radi internetové rádio Last.fm, Gusto počúva hudbu najradšej v aute, lebo tam má najväčší pokoj. Všetkým nám najviac prekážajú vysoké ceny zahraničných cédečiek v slovenských obchodoch. Albumy za 700 korún považujeme za predražené, a preto si ich veľmi neradi kupujeme. Obchodnú politiku vydavateľov a distribútorov, ktorí tieto ceny stanovujú, považujeme za chybnú.
Hudbu, ktorú máme veľmi radi, podľa nás nezabíja jej sťahovanie či napaľovanie, ale komerčné rádiá a drogy.
A čo počúvame? Od vážnej hudby cez džez, alternatívu a inteligentný pop až k metalu a extrémne tvrdému rocku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.