Nápad zrušiť Ústav pamäti národa, ako ho predstavili SNS a HZDS, je jedným z najhorších, aký dosiaľ vyšiel z koaličnej dielne. Keby prešiel, Slovensko by sa stalo v stredoeurópskom regióne jedinou krajinou, ktorá urobí za minulosťou hrubú čiaru. Teda až na tie oslavy 1. mája a MDŽ...
Slovenská národná strana pod vedením Jána Slotu nikdy nevynikala prebytkom zábran. Po tom, ako novinári na základe zväzkov ŠTB, ktoré Ústav pamäti národa (ÚPN) musí z moci zákona sprístupňovať, začali špekulovať o Slotovej kriminálnej minulosti (vykrádač rakúskych áut a socialistických obchodíkov), však svojskí národniari odhodili všetky škrupule: s nič nehovoriacim argumentom, že ÚPN si neplní svoje spoločenské poslanie, navrhli jeho zrušenie. Líder SNS, jeden z najpopulárnejších politikov a mediálna celebrita Ján Slota, sa dokonca neváhal pod návrh zákona vlastnoručne podpísať ako spolupredkladateľ. O pohnútkach Vladimíra Mečiara, ktorý sa k Slotovmu volaniu chvatne pripojil, sa dá len dohadovať – buď má Mečiar konkrétny dôvod na obavy, čo ešte môže vyliezť z eštebáckych zväzkov, alebo je jeho odpor voči ÚPN iba čisto mentálny. Treťou možnosťou je, že si Mečiar vyhliadol ÚPN ako nástroj na politické obchodovanie. Proti tomu však hovorí fakt, že pre Smer nie je ÚPN – takisto z mentálnych dôvodov – nijakou srdcovou záležitosťou a Mečiarovo vydieranie (dobre, tak ÚPN nezrušíme, zato nám však ustúpite v tom a v tom) preto nedáva veľký zmysel.
Isté je, že o osude Langošovho dedičstva rozhodne strana Roberta Fica. Vicepremiér Dušan Čaplovič, ktorý mal vždy problém so súčasným šéfom ÚPN, paradoxne nominantom SNS Ivanom Petranským, sa verejne zastal existencie ústavu. Hoci nie veľmi presvedčivo, keďže pripustil aj inú podobu jeho fungovania. Predseda parlamentu a podpredseda Smeru Pavol Paška celkom milo prekvapil vyhlásením, že on za zrušenie ÚPN hlasovať nebude. Ak by sme sa mohli spoľahnúť na predpoklad, že Paška si je vedomý silnej pozície svojho postoja v strane a medzi poslancami, s Petranského úradom by to napokon nemuselo dopadnúť zle. Aj podľa našich informácií väčšina poslaneckého klubu Smeru nie je naklonená zrušeniu ÚPN. Roberta Fica vraj partizánsky postup Slotu a Mečiara dosť rozhneval – je však Smer skupinou ľudí, na ktorú sa dá v tejto kauze staviť jedno euro? Tým väčšmi, že Slota a Mečiar do svojej novej akcie investovali toľko kapitálu a zlosti? Tento týždeň hádam o trochu zmúdrieme...
.žiadna katastrofa
Keď sa vo februári 2007 stal predsedom Správnej rady ÚPN Ivan Petranský, mnohí túto voľbu nevítali s nadšením. Nominant SNS, ktorý predtým pracoval v Slovenskom historickom ústave Matice slovenskej, vyvolával oprávnené obavy. To, že dokáže nahradiť charizmatického a politickými zápasmi zoceleného Jána Langoša, od neho ani nikto neočakával. Bolo však otázne, či vôbec dokáže zvládnuť riadenie takejto inštitúcie a čeliť politickým tlakom.
Viac ako rok po Petranského zvolení viacerí z tých, ktorí sa pred tým netajili istou nedôverou, priznávajú, že katastrofické scenáre sa nenaplnili. „Správa sa profesionálne. Postupne zaviedol smernice, ktoré ešte zlepšili prácu s dokumentmi a archív sa viac otvoril ľuďom. Hoci sekciu bádania posilnil ľuďmi, ktorí majú podobné historické videnie a začali viac spracúvať témy súvisiace so slovenským štátom, nepovažujem to za zlé. Skôr to vnímam ako uskutočňovanie určitej predstavy z pozície šéfa nejakej organizácie. Pre mňa je dôležité, že to robí poctivo k vede a metódam, ktoré archívnictvo používa. Aj keď som mal na začiatku obavy, teraz jeho pôsobenie vnímam skôr neutrálne až pozitívne,“ hovorí bývalý Langošov blízky spolupracovník a zamestnanec archívu ÚPN Patrik Dubovský.
Nové vedenie tiež pokračuje v projektoch, ktoré sa rozbehli alebo boli naplánované ešte v období Jána Langoša. Patrí k nim zverejnenie registračných protokolov vojenskej kontrarozviedky či projekt Hranice, ktorý sa zaoberá perzekúciami pri pokusoch o ilegálny prechod hraníc. V duchu pôvodných myšlienok zakladateľov ústavu je aj pripravované zverejnenie zoznamu arizátorov.
ÚPN v poslednom období výrazne posilnil aj svoju publikačnú činnosť. Viaceré z vydaných publikácií, ako napríklad kniha Jerguša Sivoša o činnosti XII. správy ZNB či Milady Polišenskej o Čechoslovákoch v gulagoch, odborná komunita prijala veľmi pozitívne.
Bývalý šéf archívu ÚPN Ladislav Bukovszky, ktorý dnes vedie Archív bezpečnostných zložiek českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov, hovorí, že zo slovenského ÚPN odišiel aj preto, lebo po nástupe Petranského cítil, že nemá dôveru nového vedenia. Fungovanie ústavu pod novým šéfom však napriek tomu nepovažuje za tragické a jeho zrušenie by podľa neho bolo medzinárodným škandálom. Na otázku, či sa naplnili obavy, ktoré sprevádzali Petranského nástup do funkcie, Bukovszky odpovedal: „Čiastočne áno, čiastočne nie. V publikačnej činnosti nastala určitá zmena oproti pohľadu, ktorý prezentoval Ján Langoš. Úlohou ÚPN je skúmať najmä organizačné štruktúry, činnosť a metódy ŠTB, určité percento ich publikácií sa však venuje aj celkom iným témam.“
Poľský politológ Mateusz Gniazdowski, ktorý sa na varšavskom Inštitúte medzinárodných štúdií zaoberá aj Slovenskom a s ÚPN v minulosti viackrát spolupracoval, hodnotí jeho aktivity pozitívne. Podľa neho nové vedenie viditeľne rozšírilo záber výskumu aj na obdobie druhej svetovej vojny. „Viem, že sa u vás objavili hlasy, že nové vedenie bude relativizovať slovenský štát, ale podľa toho, ako sledujem ich produkciu, sa to nenaplnilo,“ povedal pre .tyždeň Gniazdowski.
.kultúrny zločin
Čo by nasledovalo po zrušení ÚPN? Niektorí politici si myslia, že zväzky, ktoré ústav spravuje, by sa mali presunúť na Národný bezpečnostný ústav, iní dávajú prednosť Štátnemu archívu či Vojenskému historickému ústavu. Na margo tejto diskusie sa dá povedať len toľko, že je úplne jedno, aké riešenie sa zvolí. V každej z týchto troch inštitúcií by sa zväzky Štátnej bezpečnosti a iných represívnych orgánov stali „mŕtvymi“ archívnymi materiálmi, z ktorých by niekto akurát raz za čas utrel prach. Ak by niekto o nejaké materiály prejavil záujem, mal by k nim síce prístup, ale nikto by sa nezaoberal ich systematickým skúmaním a zverejňovaním zistení. „Keď nebude ÚPN, tak spisy budú ležať, a nikto s nimi nebude koncepčne pracovať. Nedokážem si predstaviť, že by napríklad Štátny archív zverejňoval veci na internete. Nehovoriac o tom, že časom by sa mohli objaviť tendencie uvaliť na niektoré dokumenty špeciálny režim používania. Napríklad, že by boli sprístupnené až po päťdesiatich rokov. Teraz je k nim v rámci ÚPN otvorený prístup,“ hovorí Dubovský.
„Zrušenie ÚPN by bol kultúrny zločin, podľa mňa absolútne nevyčísliteľný,“ hovorí o návrhu zrušiť ÚPN poslanec František Mikloško. Mikloško, ktorý sa dobre pozná s Petranským a aktívne sa zaujíma o fungovanie ústavu, tvrdí, že vôbec to najhoršie, čo by zrušenie prinieslo, by bol rozklad novej generácie historikov. „Máme síce Jablonického, Pešeka či Letza, no v prostredí ÚPN sa začala formovať silná generácia mladých a schopných historikov, ktorá systematicky spracúva obdobie komunizmu. Ak sa ten ústav zruší, už nikdy sa nepostaví na nohy. Už sa možno nikdy nenazbiera taká energia.“
.červená slota
Zaujímavý je pohľad na postavenie podobných inštitúcií ako náš ÚPN v susedných štátoch s rovnakou komunistickou minulosťou. Ak niekto presadzoval ich vznik, boli to pravicové strany, ešte vehementnejšie také, ktoré majú v programe silný národný rozmer. Ak niekto bojoval proti ich zriadeniu alebo sa usiloval o ich zrušenie, boli to ľavicové a najmä postkomunistické strany. V českom parlamente hlasovali minulý rok proti zriadeniu Ústavu pre štúdium totalitných režimov tamojší komunisti. Paroubkova ČSSD sa síce navonok zdržala hlasovania, no z jej radov zazneli prirovnania k „ústavu marxizmu-leninizmu“. Vládni Zelení mali tiež výhrady, presadili zmenu názvu z pôvodného návrhu, ktorý inšpirovala slovenská verzia. Ako vtedy vyhlásila poslankyňa tejto strany Kateřina Jacques, jej doľava orientovaným liberálom sa nepáčili pojmy ako pamäť a národ. ČSSD neskôr existenciu ústavu napadla na Ústavnom súde, ten jej však nevyhovel.
Aj v Poľsku boli snahy znepríjemniť život Ústavu pamäti národa (poľská skratka IPN) zo strany postkomunistickej SLD, ktorá chcela obmedziť jeho financovanie. SLD však nikdy neprišla do parlamentu s návrhom ústav zrušiť, hoci jej líder pred poslednými voľbami hovoril, že si strana želá jeho zrušenie, lebo „v Poľsku už narobil veľa zla“.
.matica vs. SNS
Na Slovensku však máme veľké špecifikum: kým ľavicový Smer ÚPN nijako zvlášť nevzrušuje, za jeho zánik brojí „národná“, „kresťanská“ a „antikomunistická“ SNS. Slotovci tým však vstúpili na krehkú pôdu. Kým aj najvulgárnejšie výpady lídra národniarov, napríklad voči Maďarom, dávali Slotovi v jeho prostredí punc správneho tvrďasa, týmto návrhom si časť svojho prirodzeného zázemia dosť znechutil. Matica slovenská, ktorá posledných 17 rokov často pôsobila ako kultúrny front SNS, dala svoje znepokojenie najavo až prekvapivo ostro. Ján Bobák, predseda Slovenského historického ústavu Matice slovenskej, vydal vyhlásenie, že „trend, ktorý nastolilo vedenie SNS svojím návrhom zákona na likvidáciu ÚPN, je v zásadnom rozpore s budovaním demokracie a je hodný všeobecného odsúdenia“. Kto by veril, že ústav Matice raz označí nejaký návrh SNS za „hodný všeobecného odsúdenia“? A kto by veril, že tento časopis bude raz s politickým vyhlásením Matice bezvýhradne súhlasiť?
Slovenská národná strana pod vedením Jána Slotu nikdy nevynikala prebytkom zábran. Po tom, ako novinári na základe zväzkov ŠTB, ktoré Ústav pamäti národa (ÚPN) musí z moci zákona sprístupňovať, začali špekulovať o Slotovej kriminálnej minulosti (vykrádač rakúskych áut a socialistických obchodíkov), však svojskí národniari odhodili všetky škrupule: s nič nehovoriacim argumentom, že ÚPN si neplní svoje spoločenské poslanie, navrhli jeho zrušenie. Líder SNS, jeden z najpopulárnejších politikov a mediálna celebrita Ján Slota, sa dokonca neváhal pod návrh zákona vlastnoručne podpísať ako spolupredkladateľ. O pohnútkach Vladimíra Mečiara, ktorý sa k Slotovmu volaniu chvatne pripojil, sa dá len dohadovať – buď má Mečiar konkrétny dôvod na obavy, čo ešte môže vyliezť z eštebáckych zväzkov, alebo je jeho odpor voči ÚPN iba čisto mentálny. Treťou možnosťou je, že si Mečiar vyhliadol ÚPN ako nástroj na politické obchodovanie. Proti tomu však hovorí fakt, že pre Smer nie je ÚPN – takisto z mentálnych dôvodov – nijakou srdcovou záležitosťou a Mečiarovo vydieranie (dobre, tak ÚPN nezrušíme, zato nám však ustúpite v tom a v tom) preto nedáva veľký zmysel.
Isté je, že o osude Langošovho dedičstva rozhodne strana Roberta Fica. Vicepremiér Dušan Čaplovič, ktorý mal vždy problém so súčasným šéfom ÚPN, paradoxne nominantom SNS Ivanom Petranským, sa verejne zastal existencie ústavu. Hoci nie veľmi presvedčivo, keďže pripustil aj inú podobu jeho fungovania. Predseda parlamentu a podpredseda Smeru Pavol Paška celkom milo prekvapil vyhlásením, že on za zrušenie ÚPN hlasovať nebude. Ak by sme sa mohli spoľahnúť na predpoklad, že Paška si je vedomý silnej pozície svojho postoja v strane a medzi poslancami, s Petranského úradom by to napokon nemuselo dopadnúť zle. Aj podľa našich informácií väčšina poslaneckého klubu Smeru nie je naklonená zrušeniu ÚPN. Roberta Fica vraj partizánsky postup Slotu a Mečiara dosť rozhneval – je však Smer skupinou ľudí, na ktorú sa dá v tejto kauze staviť jedno euro? Tým väčšmi, že Slota a Mečiar do svojej novej akcie investovali toľko kapitálu a zlosti? Tento týždeň hádam o trochu zmúdrieme...
.žiadna katastrofa
Keď sa vo februári 2007 stal predsedom Správnej rady ÚPN Ivan Petranský, mnohí túto voľbu nevítali s nadšením. Nominant SNS, ktorý predtým pracoval v Slovenskom historickom ústave Matice slovenskej, vyvolával oprávnené obavy. To, že dokáže nahradiť charizmatického a politickými zápasmi zoceleného Jána Langoša, od neho ani nikto neočakával. Bolo však otázne, či vôbec dokáže zvládnuť riadenie takejto inštitúcie a čeliť politickým tlakom.
Viac ako rok po Petranského zvolení viacerí z tých, ktorí sa pred tým netajili istou nedôverou, priznávajú, že katastrofické scenáre sa nenaplnili. „Správa sa profesionálne. Postupne zaviedol smernice, ktoré ešte zlepšili prácu s dokumentmi a archív sa viac otvoril ľuďom. Hoci sekciu bádania posilnil ľuďmi, ktorí majú podobné historické videnie a začali viac spracúvať témy súvisiace so slovenským štátom, nepovažujem to za zlé. Skôr to vnímam ako uskutočňovanie určitej predstavy z pozície šéfa nejakej organizácie. Pre mňa je dôležité, že to robí poctivo k vede a metódam, ktoré archívnictvo používa. Aj keď som mal na začiatku obavy, teraz jeho pôsobenie vnímam skôr neutrálne až pozitívne,“ hovorí bývalý Langošov blízky spolupracovník a zamestnanec archívu ÚPN Patrik Dubovský.
Nové vedenie tiež pokračuje v projektoch, ktoré sa rozbehli alebo boli naplánované ešte v období Jána Langoša. Patrí k nim zverejnenie registračných protokolov vojenskej kontrarozviedky či projekt Hranice, ktorý sa zaoberá perzekúciami pri pokusoch o ilegálny prechod hraníc. V duchu pôvodných myšlienok zakladateľov ústavu je aj pripravované zverejnenie zoznamu arizátorov.
ÚPN v poslednom období výrazne posilnil aj svoju publikačnú činnosť. Viaceré z vydaných publikácií, ako napríklad kniha Jerguša Sivoša o činnosti XII. správy ZNB či Milady Polišenskej o Čechoslovákoch v gulagoch, odborná komunita prijala veľmi pozitívne.
Bývalý šéf archívu ÚPN Ladislav Bukovszky, ktorý dnes vedie Archív bezpečnostných zložiek českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov, hovorí, že zo slovenského ÚPN odišiel aj preto, lebo po nástupe Petranského cítil, že nemá dôveru nového vedenia. Fungovanie ústavu pod novým šéfom však napriek tomu nepovažuje za tragické a jeho zrušenie by podľa neho bolo medzinárodným škandálom. Na otázku, či sa naplnili obavy, ktoré sprevádzali Petranského nástup do funkcie, Bukovszky odpovedal: „Čiastočne áno, čiastočne nie. V publikačnej činnosti nastala určitá zmena oproti pohľadu, ktorý prezentoval Ján Langoš. Úlohou ÚPN je skúmať najmä organizačné štruktúry, činnosť a metódy ŠTB, určité percento ich publikácií sa však venuje aj celkom iným témam.“
Poľský politológ Mateusz Gniazdowski, ktorý sa na varšavskom Inštitúte medzinárodných štúdií zaoberá aj Slovenskom a s ÚPN v minulosti viackrát spolupracoval, hodnotí jeho aktivity pozitívne. Podľa neho nové vedenie viditeľne rozšírilo záber výskumu aj na obdobie druhej svetovej vojny. „Viem, že sa u vás objavili hlasy, že nové vedenie bude relativizovať slovenský štát, ale podľa toho, ako sledujem ich produkciu, sa to nenaplnilo,“ povedal pre .tyždeň Gniazdowski.
.kultúrny zločin
Čo by nasledovalo po zrušení ÚPN? Niektorí politici si myslia, že zväzky, ktoré ústav spravuje, by sa mali presunúť na Národný bezpečnostný ústav, iní dávajú prednosť Štátnemu archívu či Vojenskému historickému ústavu. Na margo tejto diskusie sa dá povedať len toľko, že je úplne jedno, aké riešenie sa zvolí. V každej z týchto troch inštitúcií by sa zväzky Štátnej bezpečnosti a iných represívnych orgánov stali „mŕtvymi“ archívnymi materiálmi, z ktorých by niekto akurát raz za čas utrel prach. Ak by niekto o nejaké materiály prejavil záujem, mal by k nim síce prístup, ale nikto by sa nezaoberal ich systematickým skúmaním a zverejňovaním zistení. „Keď nebude ÚPN, tak spisy budú ležať, a nikto s nimi nebude koncepčne pracovať. Nedokážem si predstaviť, že by napríklad Štátny archív zverejňoval veci na internete. Nehovoriac o tom, že časom by sa mohli objaviť tendencie uvaliť na niektoré dokumenty špeciálny režim používania. Napríklad, že by boli sprístupnené až po päťdesiatich rokov. Teraz je k nim v rámci ÚPN otvorený prístup,“ hovorí Dubovský.
„Zrušenie ÚPN by bol kultúrny zločin, podľa mňa absolútne nevyčísliteľný,“ hovorí o návrhu zrušiť ÚPN poslanec František Mikloško. Mikloško, ktorý sa dobre pozná s Petranským a aktívne sa zaujíma o fungovanie ústavu, tvrdí, že vôbec to najhoršie, čo by zrušenie prinieslo, by bol rozklad novej generácie historikov. „Máme síce Jablonického, Pešeka či Letza, no v prostredí ÚPN sa začala formovať silná generácia mladých a schopných historikov, ktorá systematicky spracúva obdobie komunizmu. Ak sa ten ústav zruší, už nikdy sa nepostaví na nohy. Už sa možno nikdy nenazbiera taká energia.“
.červená slota
Zaujímavý je pohľad na postavenie podobných inštitúcií ako náš ÚPN v susedných štátoch s rovnakou komunistickou minulosťou. Ak niekto presadzoval ich vznik, boli to pravicové strany, ešte vehementnejšie také, ktoré majú v programe silný národný rozmer. Ak niekto bojoval proti ich zriadeniu alebo sa usiloval o ich zrušenie, boli to ľavicové a najmä postkomunistické strany. V českom parlamente hlasovali minulý rok proti zriadeniu Ústavu pre štúdium totalitných režimov tamojší komunisti. Paroubkova ČSSD sa síce navonok zdržala hlasovania, no z jej radov zazneli prirovnania k „ústavu marxizmu-leninizmu“. Vládni Zelení mali tiež výhrady, presadili zmenu názvu z pôvodného návrhu, ktorý inšpirovala slovenská verzia. Ako vtedy vyhlásila poslankyňa tejto strany Kateřina Jacques, jej doľava orientovaným liberálom sa nepáčili pojmy ako pamäť a národ. ČSSD neskôr existenciu ústavu napadla na Ústavnom súde, ten jej však nevyhovel.
Aj v Poľsku boli snahy znepríjemniť život Ústavu pamäti národa (poľská skratka IPN) zo strany postkomunistickej SLD, ktorá chcela obmedziť jeho financovanie. SLD však nikdy neprišla do parlamentu s návrhom ústav zrušiť, hoci jej líder pred poslednými voľbami hovoril, že si strana želá jeho zrušenie, lebo „v Poľsku už narobil veľa zla“.
.matica vs. SNS
Na Slovensku však máme veľké špecifikum: kým ľavicový Smer ÚPN nijako zvlášť nevzrušuje, za jeho zánik brojí „národná“, „kresťanská“ a „antikomunistická“ SNS. Slotovci tým však vstúpili na krehkú pôdu. Kým aj najvulgárnejšie výpady lídra národniarov, napríklad voči Maďarom, dávali Slotovi v jeho prostredí punc správneho tvrďasa, týmto návrhom si časť svojho prirodzeného zázemia dosť znechutil. Matica slovenská, ktorá posledných 17 rokov často pôsobila ako kultúrny front SNS, dala svoje znepokojenie najavo až prekvapivo ostro. Ján Bobák, predseda Slovenského historického ústavu Matice slovenskej, vydal vyhlásenie, že „trend, ktorý nastolilo vedenie SNS svojím návrhom zákona na likvidáciu ÚPN, je v zásadnom rozpore s budovaním demokracie a je hodný všeobecného odsúdenia“. Kto by veril, že ústav Matice raz označí nejaký návrh SNS za „hodný všeobecného odsúdenia“? A kto by veril, že tento časopis bude raz s politickým vyhlásením Matice bezvýhradne súhlasiť?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.