Odporúčanie Európskej komisie, ktoré sa očakáva tento týždeň, otvorí s veľkou pravdepodobnosťou dvere vôbec najciteľnejšej zmene v rámci európskej integrácie Slovenska. Prijatie eura zasiahne krajinu a jej občanov neporovnateľne výraznejšie ako čokoľvek po máji 2004.
Spoločná európska mena, napriek jasne politickému zadaniu, ktorým bola čo najužšia integrácia (a postupný prevod fiškálnych a daňových rozhodnutí do Bruselu, čo je však utópia), je v princípe liberálny a rozumný projekt. Jednoducho preto, lebo podporuje obchod, podnikanie a investície. Predpokladom je však to, čomu ekonómovia hovoria „optimálna menová zóna“. Tou ani omylom nie je dnešná eurozóna tvorená celkami prechádzajúcimi rôznymi cyklami a na rôznych stupňoch vyspelosti. Zásadná vec je, že Slovensko vstupuje do tohto priestoru takpovediac ako laboratórna myš. Spoločnú menu si totiž doteraz ešte nevyskúšala ekonomika taká vzdialená od priemeru zóny v tvorbe HDP (nie rast, ale nominál!), platoch či mzdách. Popri najnižšej miere tzv. reálnej konvergencie, čo dokonale vyniká na pozadí inflačnej špirály Slovinska, ktoré vstupovalo na úrovni cca 80 percent úrovne únie (SR 60 a dačo), zároveň platí, že Slovensko navždy stratí nástroje menovej korekcie. Totiž to posledné, na čo bude brať ECB vo Frankfurte pri svojich rozhodnutiach zreteľ, sú cykly a potreby drobnej ekonomiky pod Tatrami.
Postulovať len na tom základe, že 1. január 2009 je predčasný, či euro úplne zlé (raz sa musí prijať), sa ešte nedá. To, čo sa dá, je povedať, že vstup do menovej únie, ktorá sama osebe nie je príbehom úspechu, je za týchto okolností poker naslepo. Plnenie maastrichtských kritérií, začlenenie do ERM II i termín 2009 poňali Dzurinda s Miklošom, NBS a napokon i Fico s kolektívom ako nejaký beh o vavrínový veniec, prestížne preteky so susedmi. Pričom do verejnej debaty, odkiaľ neprichádzal žiadny relevantný odpor, falošne posúvali euro ako symbol úspechu, integračnej zrelosti, vyspelosti ekonomiky a podobne. To je nezmysel. Slovensko je jediná krajina (azda ešte Maďarsko), kde o výhodách a nevýhodách eura pre ekonomiku na úrovni 60 percent výkonu celej zóny neprebehol ani náznak serióznej debaty. Reči o „výhodách prevažujúcich nad nevýhodami“, ktoré opakuje NBS i politická trieda, viac či menej závislá od zdarného zavŕšenia operácie, sú kampaňou a prázdnymi heslami.
Nie je ani podstatné, či argumenty, ktoré sa rozoberali do úmoru v Česku, sú vyhrávajúce, alebo len existujúce. Podstatné je, že na Slovensku sa ani neobjavili, respektíve vyskytli sa až v poslednom čase. Napríklad úplne principiálna téma udržateľnosti inflácie po januári 2009 nebola nastolená ako problém občanov Slovenska, ktorí si po strate koruny približovanie k únii sami zaplatia rýchlejším zvyšovaním cien, ale až ako ozvena pochybností zvonka, EK, ECB i iných inštitúcií, či sa Ficova vláda „nepreregulovala“ alebo či zdražovanie po eure naozaj nevyletí do nebies. Argumenty o tom, že napríklad zavedením eura sa zvýši prílev investícií či rast o jedno percento, sú veštením z gule. Niežeby im chýbala akási základná logika, avšak pohľad na ekonomiky, ktoré euro neprijali (Británia, Dánsko, Švédsko) ukazuje, že v preregulovanej zóne je kalkulácia na nepriame efekty veľmi chúlostivá. Na rozdiel od triviálnej úvahy, ktorá hovorí, že zbavovať sa trvalo silnejúcej meny, ktorá navidomoči spríjemňuje cenové približovanie tlmením inflácie, musí byť, aspoň v najbližších rokoch, nevýhodné.
Výhodou eura by mal byť koniec nezodpovednej rozpočtovej politiky všetkých ďalších vlád v Bratislave. Kto verí na Pakt stability, môže to brať ako útechu.
Spoločná európska mena, napriek jasne politickému zadaniu, ktorým bola čo najužšia integrácia (a postupný prevod fiškálnych a daňových rozhodnutí do Bruselu, čo je však utópia), je v princípe liberálny a rozumný projekt. Jednoducho preto, lebo podporuje obchod, podnikanie a investície. Predpokladom je však to, čomu ekonómovia hovoria „optimálna menová zóna“. Tou ani omylom nie je dnešná eurozóna tvorená celkami prechádzajúcimi rôznymi cyklami a na rôznych stupňoch vyspelosti. Zásadná vec je, že Slovensko vstupuje do tohto priestoru takpovediac ako laboratórna myš. Spoločnú menu si totiž doteraz ešte nevyskúšala ekonomika taká vzdialená od priemeru zóny v tvorbe HDP (nie rast, ale nominál!), platoch či mzdách. Popri najnižšej miere tzv. reálnej konvergencie, čo dokonale vyniká na pozadí inflačnej špirály Slovinska, ktoré vstupovalo na úrovni cca 80 percent úrovne únie (SR 60 a dačo), zároveň platí, že Slovensko navždy stratí nástroje menovej korekcie. Totiž to posledné, na čo bude brať ECB vo Frankfurte pri svojich rozhodnutiach zreteľ, sú cykly a potreby drobnej ekonomiky pod Tatrami.
Postulovať len na tom základe, že 1. január 2009 je predčasný, či euro úplne zlé (raz sa musí prijať), sa ešte nedá. To, čo sa dá, je povedať, že vstup do menovej únie, ktorá sama osebe nie je príbehom úspechu, je za týchto okolností poker naslepo. Plnenie maastrichtských kritérií, začlenenie do ERM II i termín 2009 poňali Dzurinda s Miklošom, NBS a napokon i Fico s kolektívom ako nejaký beh o vavrínový veniec, prestížne preteky so susedmi. Pričom do verejnej debaty, odkiaľ neprichádzal žiadny relevantný odpor, falošne posúvali euro ako symbol úspechu, integračnej zrelosti, vyspelosti ekonomiky a podobne. To je nezmysel. Slovensko je jediná krajina (azda ešte Maďarsko), kde o výhodách a nevýhodách eura pre ekonomiku na úrovni 60 percent výkonu celej zóny neprebehol ani náznak serióznej debaty. Reči o „výhodách prevažujúcich nad nevýhodami“, ktoré opakuje NBS i politická trieda, viac či menej závislá od zdarného zavŕšenia operácie, sú kampaňou a prázdnymi heslami.
Nie je ani podstatné, či argumenty, ktoré sa rozoberali do úmoru v Česku, sú vyhrávajúce, alebo len existujúce. Podstatné je, že na Slovensku sa ani neobjavili, respektíve vyskytli sa až v poslednom čase. Napríklad úplne principiálna téma udržateľnosti inflácie po januári 2009 nebola nastolená ako problém občanov Slovenska, ktorí si po strate koruny približovanie k únii sami zaplatia rýchlejším zvyšovaním cien, ale až ako ozvena pochybností zvonka, EK, ECB i iných inštitúcií, či sa Ficova vláda „nepreregulovala“ alebo či zdražovanie po eure naozaj nevyletí do nebies. Argumenty o tom, že napríklad zavedením eura sa zvýši prílev investícií či rast o jedno percento, sú veštením z gule. Niežeby im chýbala akási základná logika, avšak pohľad na ekonomiky, ktoré euro neprijali (Británia, Dánsko, Švédsko) ukazuje, že v preregulovanej zóne je kalkulácia na nepriame efekty veľmi chúlostivá. Na rozdiel od triviálnej úvahy, ktorá hovorí, že zbavovať sa trvalo silnejúcej meny, ktorá navidomoči spríjemňuje cenové približovanie tlmením inflácie, musí byť, aspoň v najbližších rokoch, nevýhodné.
Výhodou eura by mal byť koniec nezodpovednej rozpočtovej politiky všetkých ďalších vlád v Bratislave. Kto verí na Pakt stability, môže to brať ako útechu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.