Áno, vraj sa v máji všetko prebúdza. Nielen príroda, aj ľudia. Niektorí sa prebúdzajú pred televízorom a nevedia čo s načatým večerom. Tak si ľahnú do postele.
Ale v posteli nie a nie zaspať. Pred televízorom sa spalo lepšie. Nie iba príjemne, ale aj akosi kultúrnejšie. Na obrazovke beží populárno-náučný film a človek sa ani nenazdá a už drieme. A čo taká repríza televíznej inscenácie spred tridsiatich rokov, historické kostýmy, sedemnáste storočie, prespať takúto príležitosť, tomu sa hovorí kultúrne vyžitie. Potom, pravdaže, v noci sú problémy. Okolo jedenástej večer vstávate spred obrazovky svieži a odpočinutý, zvalíte sa do postele a oka nezažmúrite. Už ste narátali sedemdesiatpäťtisíc štyristo tridsaťdva ovečiek a spánok nikde. Čo s tým? Muž leží v posteli, díva sa do plafónu. Žena vedľa sa ticho opýta:
Nespíš?
Nemôžem zaspať, hovorí potichu muž, asi som prepracovaný.
Hlúposť, povie potichu žena, zaspal si pri televízii a teraz si vyspatý.
Nespal som, len som si zdriemol.
Spal si ako dudok, nedá sa žena.
Fakt som si len na chvíľu zdriemol.
Tak o čom to bolo?
Čo?
To, na čo si sa díval.
Muž dlho mlčí.
No vidíš, nevieš, lebo si spal, vraví potichu žena.
Hovorím ti, že som nespal, kričí muž, ale potichu.
Prečo sa rozčuľuješ potichu, pýta sa žena, tiež potichu.
Pretože sú tri hodiny v noci. Všetci spia, len ja nie.
Ani ja.
A ty prečo nespíš, veď si sa nedívala na televíziu.
Nie, žehlila som.
Tak prečo nespíš?
Lebo si ma zobudil.
Veď som bol ticho, ani som sa nepohol.
Ale bol si hore.
Ako si to zistila?
Neviem. Keď spíš, spím aj ja. Keď nespíš, zobudím sa.
Fakt?
Čuduješ sa? Tridsať rokov v jednej posteli. Sme spojené nádoby.
Pamätáš sa?
Pravdaže sa pamätám.
Veď som nepovedal na čo.
Netreba. Pamätám sa.
Ako dlho budeme ešte spolu v jednej posteli?
Kým nezaspíš.
A keď zaspím, vstaneš?
Nemyslím teraz. Keď zaspíš naveky.
To má byť humor?
Nie, mne sa to zdá smutné.
A prečo si myslíš, že ja odídem prvý?
Je to štatisticky dokázané. Muži umierajú skôr.
A čo budeš potom robiť? Bezo mňa?
Budem v noci spať.
Slnko sa vynára spoza obzoru, vtáky štebocú, májové ráno.
Ale v posteli nie a nie zaspať. Pred televízorom sa spalo lepšie. Nie iba príjemne, ale aj akosi kultúrnejšie. Na obrazovke beží populárno-náučný film a človek sa ani nenazdá a už drieme. A čo taká repríza televíznej inscenácie spred tridsiatich rokov, historické kostýmy, sedemnáste storočie, prespať takúto príležitosť, tomu sa hovorí kultúrne vyžitie. Potom, pravdaže, v noci sú problémy. Okolo jedenástej večer vstávate spred obrazovky svieži a odpočinutý, zvalíte sa do postele a oka nezažmúrite. Už ste narátali sedemdesiatpäťtisíc štyristo tridsaťdva ovečiek a spánok nikde. Čo s tým? Muž leží v posteli, díva sa do plafónu. Žena vedľa sa ticho opýta:
Nespíš?
Nemôžem zaspať, hovorí potichu muž, asi som prepracovaný.
Hlúposť, povie potichu žena, zaspal si pri televízii a teraz si vyspatý.
Nespal som, len som si zdriemol.
Spal si ako dudok, nedá sa žena.
Fakt som si len na chvíľu zdriemol.
Tak o čom to bolo?
Čo?
To, na čo si sa díval.
Muž dlho mlčí.
No vidíš, nevieš, lebo si spal, vraví potichu žena.
Hovorím ti, že som nespal, kričí muž, ale potichu.
Prečo sa rozčuľuješ potichu, pýta sa žena, tiež potichu.
Pretože sú tri hodiny v noci. Všetci spia, len ja nie.
Ani ja.
A ty prečo nespíš, veď si sa nedívala na televíziu.
Nie, žehlila som.
Tak prečo nespíš?
Lebo si ma zobudil.
Veď som bol ticho, ani som sa nepohol.
Ale bol si hore.
Ako si to zistila?
Neviem. Keď spíš, spím aj ja. Keď nespíš, zobudím sa.
Fakt?
Čuduješ sa? Tridsať rokov v jednej posteli. Sme spojené nádoby.
Pamätáš sa?
Pravdaže sa pamätám.
Veď som nepovedal na čo.
Netreba. Pamätám sa.
Ako dlho budeme ešte spolu v jednej posteli?
Kým nezaspíš.
A keď zaspím, vstaneš?
Nemyslím teraz. Keď zaspíš naveky.
To má byť humor?
Nie, mne sa to zdá smutné.
A prečo si myslíš, že ja odídem prvý?
Je to štatisticky dokázané. Muži umierajú skôr.
A čo budeš potom robiť? Bezo mňa?
Budem v noci spať.
Slnko sa vynára spoza obzoru, vtáky štebocú, májové ráno.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.