Scenáru, že po hlasovaní o európskej zmluve sa SDKÚ a KDH budú chvíľu stretávať separátne, sa zrejme vyhnúť nedalo, keďže krok SMK úplne bez odozvy zostať nemohol.
Vyhlásenie „užšej spolupráce“ dvoch strán bez SMK, ktorým prekvapili na „polisabonskej“ opozičnej rade, je však premrštená reakcia.
Aj keď je „Lisabon“ najškaredší čin, akého sa SMK vo svojej histórii dopustila, takáto „principiálnosť“ je pretvárka. Na tvrdenie, že SMK „nie je opozičná, hrá na všetky svetové strany“, nemá nárok Dzurinda, ale ani Hrušovský, ktorý sa napríklad v otázke vyšetrovacích výborov celkom nedávno ponáhľal Ficovi v ústrety. Bez konzultácie s SDKÚ...
Vynechanie SMK je len pozdrav voličom. V SDKÚ a najmä KDH zrejme prežíva obava, že aj napriek osemročnej vládnej spolupráci by užšie spojenectvo s Maďarmi v opozícii mohlo byť príťažou. Podozreniu nahráva fakt, že na „užšej spolupráci“ sa dohodli okamžite, ako sa našla prekážka pre účasť SMK.
Ale čo sa týka alternatívy, postreh je správny. Dominantná pozícia Ficovej strany v prieskumoch vytvára dojem rozhodnutých volieb v roku 2010, v ktorých teda nepôjde o súťaž rôznych koncepcií, ale len o to, koho Smer pozve na ďalšie štyri roky k budovaniu „sociálneho štátu“ a najmä k prestretému stolu. Takáto perspektíva škodí nielen dnešnej opozícii, keďže nerozhodnutí sa zvyknú vždy prikláňať k silnejším, ale i celému politickému systému, ktorý funguje na spore rôznych verzií vládnutia. Jedna veľká strana a komparz rozdrobených satelitov je schéma, ktorá existuje akurát v Rusku.
Keďže SDKÚ a KDH individuálne nemajú na „alternatívu“ silu, myšlienke bloku sa nedá veľa vytknúť. Projektu však chýba dôslednosť, najmä jednoznačná deklarácia o spoločnom povolebnom postupe voči Smeru. Nelogický je však práve bojkot SMK, pretože bez integrácie menšinových voličov sú reči SDKÚ a KDH, že „chcú vyhrať voľby“, na smiech. Na tom nič nemení, že ten, kto v opozícii najdôraznejšie odmieta záväzok nejsť do koalície so Smerom, je Csáky...
Zásadný problém „užšej spolupráce“ je však dôveryhodnosť. Dzurinda a Hrušovský, a tiež širšie vedenia SDKÚ a KDH, už dávno prečerpali kredit, s ktorým by sa mohli vierohodne hrať na „nový začiatok“. Obaja predsedovia si nesú zo spoločného vládnutia záťaže, ktoré bránia vidieť ich novú spoluprácu ako čosi viac než len marketingový ťah zo zúfalstva, zameraný tak trochu aj na zakrytie vnútornej situácie v oboch stranách. Všeobecná skepsa, s akou bola „alternatíva“ prijatá, by hneď klesla, keby projekt mal inú personálnu garanciu. Dzurinda má za sebou zradu z SDK, skupinku a pred sebou Branisko, Hrušovský je zasa živý príklad politika, ktorého „urobila“ ústavná funkcia, no ktorý bez nej nemá žiadnu autoritu.
Mediálny obraz slovenskej opozície je chabý a jedna deklarácia s vytvorením štyroch spoločných komisií (niektoré s populistickým zadaním ako sú regionálne rozdiely) nepohne ani len preferenciami. Na alternatívu treba viac.
Ako bez hlbokých reforiem v jednotlivých stranách obnoviť dôveru, zostáva otázkou pre celú opozíciu, slovenskú i maďarskú. Pri poznaní faktu, že určité typy zmien sú v našich stranách nevymožiteľné, je „užšia spolupráca“ so zahmleným koncom i obsahom aspoň o trochu viac ako nič.
Vyhlásenie „užšej spolupráce“ dvoch strán bez SMK, ktorým prekvapili na „polisabonskej“ opozičnej rade, je však premrštená reakcia.
Aj keď je „Lisabon“ najškaredší čin, akého sa SMK vo svojej histórii dopustila, takáto „principiálnosť“ je pretvárka. Na tvrdenie, že SMK „nie je opozičná, hrá na všetky svetové strany“, nemá nárok Dzurinda, ale ani Hrušovský, ktorý sa napríklad v otázke vyšetrovacích výborov celkom nedávno ponáhľal Ficovi v ústrety. Bez konzultácie s SDKÚ...
Vynechanie SMK je len pozdrav voličom. V SDKÚ a najmä KDH zrejme prežíva obava, že aj napriek osemročnej vládnej spolupráci by užšie spojenectvo s Maďarmi v opozícii mohlo byť príťažou. Podozreniu nahráva fakt, že na „užšej spolupráci“ sa dohodli okamžite, ako sa našla prekážka pre účasť SMK.
Ale čo sa týka alternatívy, postreh je správny. Dominantná pozícia Ficovej strany v prieskumoch vytvára dojem rozhodnutých volieb v roku 2010, v ktorých teda nepôjde o súťaž rôznych koncepcií, ale len o to, koho Smer pozve na ďalšie štyri roky k budovaniu „sociálneho štátu“ a najmä k prestretému stolu. Takáto perspektíva škodí nielen dnešnej opozícii, keďže nerozhodnutí sa zvyknú vždy prikláňať k silnejším, ale i celému politickému systému, ktorý funguje na spore rôznych verzií vládnutia. Jedna veľká strana a komparz rozdrobených satelitov je schéma, ktorá existuje akurát v Rusku.
Keďže SDKÚ a KDH individuálne nemajú na „alternatívu“ silu, myšlienke bloku sa nedá veľa vytknúť. Projektu však chýba dôslednosť, najmä jednoznačná deklarácia o spoločnom povolebnom postupe voči Smeru. Nelogický je však práve bojkot SMK, pretože bez integrácie menšinových voličov sú reči SDKÚ a KDH, že „chcú vyhrať voľby“, na smiech. Na tom nič nemení, že ten, kto v opozícii najdôraznejšie odmieta záväzok nejsť do koalície so Smerom, je Csáky...
Zásadný problém „užšej spolupráce“ je však dôveryhodnosť. Dzurinda a Hrušovský, a tiež širšie vedenia SDKÚ a KDH, už dávno prečerpali kredit, s ktorým by sa mohli vierohodne hrať na „nový začiatok“. Obaja predsedovia si nesú zo spoločného vládnutia záťaže, ktoré bránia vidieť ich novú spoluprácu ako čosi viac než len marketingový ťah zo zúfalstva, zameraný tak trochu aj na zakrytie vnútornej situácie v oboch stranách. Všeobecná skepsa, s akou bola „alternatíva“ prijatá, by hneď klesla, keby projekt mal inú personálnu garanciu. Dzurinda má za sebou zradu z SDK, skupinku a pred sebou Branisko, Hrušovský je zasa živý príklad politika, ktorého „urobila“ ústavná funkcia, no ktorý bez nej nemá žiadnu autoritu.
Mediálny obraz slovenskej opozície je chabý a jedna deklarácia s vytvorením štyroch spoločných komisií (niektoré s populistickým zadaním ako sú regionálne rozdiely) nepohne ani len preferenciami. Na alternatívu treba viac.
Ako bez hlbokých reforiem v jednotlivých stranách obnoviť dôveru, zostáva otázkou pre celú opozíciu, slovenskú i maďarskú. Pri poznaní faktu, že určité typy zmien sú v našich stranách nevymožiteľné, je „užšia spolupráca“ so zahmleným koncom i obsahom aspoň o trochu viac ako nič.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.