Je to bežná, i keď zvláštna situácia – dvaja turisti sa cez deň stretnú v tej istej reštaurácii a večer v tom istom hosteli. Na obe miesta totiž ich kroky nasmeroval ten istý bedeker.
Bez sprievodcu si dnes cestu do neznáma nejde predstaviť. V histórii to však nie je až také výnimočné – opisy ciest sú tu s nami už od dávnoveku. Obyvatelia starozákonného a antického sveta len zriedka opúšťali rodnú hrudu z vlastnej vôle. Abrahám, Jákob, Mojžiš i Odyseus objavovali cudzie kraje viac-menej z nevyhnutnosti. Biblickí cestovatelia tak konali pre vieru, pre záchranu života alebo národa, Homérov hrdina sa jednoducho chcel vrátiť domov a celé Stredomorie oboplával len pre nepriazeň veľkej časti gréckeho panteónu. Opisy ciest v Mojžišových knihách a v Odysei patria k najstarším, i keď nezamýšľaným dielam svojho druhu.
.antickí turisti
V 5. storočí pred Kristom na ne nepriamo nadviazali už s jasným cieľom vytvorené cestopisy. Najstarším dochovaným je Périégésis – slovný sprievod k mape sveta od Hekataia z Milétu. Neskôr sa pridali najmä moreplavci, ktorí čerili vody Atlantického oceánu či Kaspického mora a prinášali opisy pobrežia a prístavov. Bohaté cestopisné údaje ponúkajú aj knihy historikov Herodota a Xenofona.
Na prelome letopočtov boli cesty ešte stále skôr nevyhnutnosťou, ale chápanie cestovania sa už začalo meniť. Rimania už nevychádzali z domu len za obchodom a vojnami, ale aj za hľadaním rekreácie. „Dovolenkovými“ centrami boli mestá a ostrovy v Neapolskom zálive, Sicília, okolie Atén alebo polostrov Malá Ázia. K dôležitým prameňom na tieto „turistické cesty“ patrili takzvané itineráre – boli to príručky, obsahujúce údaje o cestách, mestách a vzdialenostiach medzi nimi.
Medzi antickými prameňmi, z ktorých radi čerpali aj neskorší archeológovia, vynikalo Pausániovo dielo Cestovanie po Grécku z druhého storočia. Najväčšiu pozornosť v ňom autor venoval Aténam, Olympii a Delfám. Na svojich cestách si všímal a spoľahlivo zaznamenával predovšetkým polohu starých architektonických pamiatok a tieto údaje spestroval historickými a mytologickými výkladmi. Bral pri tom ohľad na ráz krajiny a prírodné zaujímavosti.
.s vierou a romantizmom
Stredoveká európska spoločnosť sa od rekreovania mimo domov odklonila. (I keď ani v Rímskej ríši nešlo o masovú záležitosť.) Premiestňovanie na dlhé vzdialenosti však ani vtedy neslúžilo len obchodu a vojne – nadobudlo aj nový, vznešenejší význam. Pozornosť cestovateľov sa sústredila na kľúčové miesta kresťanskej tradície – najobliehanejšími boli Rím, Jeruzalem a predovšetkým Santiago de Compostela. Práve po pútnikoch, ktorí od 10. storočia masovo tiahli na západ Španielska, ostala rozsiahla literatúra. Medzi rokmi 1130 až 1140 vznikol Sprievodca pútnika k sv. Jakubovi, opisujúci štyri hlavné trasy púte vedúce cez Francúzsko až k Pyrenejám a na atlantické pobrežie.
Koncom 13. storočia prispel do cestopisnej knižnice dielom Milión aj istý Marco Polo. Opisuje v ňom Blízky východ, Strednú Áziu, Čínu, pobrežie Japonska a východnú Afriku. Polovo rozprávanie – pozostávajúce z osobných zážitkov aj z príbehov z druhej ruky – bolo preložené do mnohých európskych jazykov a stalo sa bestsellerom už za jeho života.
Z obdobia zvaného novovek stoja okrem iných za zmienku diela európskych literárnych velikánov. Na základe korešpondencie a zápiskov nemeckého spisovateľa Johanna Wolfganga Goetheho vznikla v 80. rokoch 18. storočia Talianska cesta. Vyslovene umelecký zážitok z opisov cestovania ponúkol začiatkom 19. storočia britský romantický básnik George Gordon, lord Byron. Jeho eposom Childe Haroldova púť prenikajú vlastné zážitky, ako napríklad jeho návšteva mestečka Waterloo, putovanie rýnskym údolím do Švajčiarska či vzrušujúca cesta z Benátok do Ríma.
Osobné opisy a sentimentálna reflexia cudzích krajín uspokojovali najmä čitateľov. Už menej však skutočných cestovateľov, ktorí by uvítali obyčajné praktické rady.
.cestovateľská demokracia
S vydávaním turistických sprievodcov v podobe, ako ich poznáme dnes, začal 1. júla 1827 Nemec Karl Baedeker. Prvé publikácie (za ktoré sa dnes na aukciách platí aj 2 500 eur) z produkcie vydavateľstva Verlag Karl Baedeker mapovali Porýnie v oblasti medzi Kolínom a Mainzom, a oblasť v okolí rieky Mosel. Od štyridsiatych rokov devätnásteho storočia začali pribúdať bedekre mapujúce jednotlivé nemecké štátiky a okolité krajiny – Rakúsko-Uhorsko, Švajčiarsko či Holandsko, ale aj sprievodcovia po väčších mestách (Berlín, Viedeň, Londýn). V sedemdesiatych rokoch záujem vydavateľstva i turistov prekročil hranice kontinentu a začali pribúdať knihy o Palestíne či Egypte.
Okrem iných priaznivých okolností, ako bol koniec napoleonskych vojen, zrýchlenie dopravy či nárast počtu bohatých ľudí s dostatkom voľného času, boli Baedekerove knihy veľkým krokom na ceste k demokratizácii turizmu. Napríklad už v priebehu prvého desaťročia od vydania prvého sprievodcu narástla parníková doprava medzi Kolínom a Mainzom z 18-tisíc na takmer milión pasažierov ročne.
Úspech podnietil vydavateľov v iných krajinách. Známym anglickým vydavateľom bol John Murray III., ktorý okrem publikovania cestopisov Davida Livingstona vydával od roku 1836 edíciu Handbooks for Travellers (Príručky pre cestovateľov), v rámci ktorej zoznamoval cestychtivú britskú verejnosť s krásami a pamiatkami na kontinente.
V priebehu devätnásteho, ale aj začiatkom dvadsiateho storočia prišlo množstvo viac či menej originálnych napodobenín pôvodných bedekrov. K sériám, ktoré si dodnes udržujú veľkú popularitu, patrí od roku 1914 edícia Guide Rosse (Červený sprievodca), vydávaná talianskou asociáciou Touring Club Italiano. Jedinou chybou vreckových kníh v červenej väzbe (ktoré sa nápadne podobajú svojmu nemeckému vzoru) je, že sú k dispozícii len v taliančine.
Jedným „starým“ bedekrom sa môže pochváliť aj Bratislava. Vyšiel pred sto rokmi (nové vydanie je z roku 2005) a oboznamoval čitateľov s prešporskými pamätihodnosťami a secesnými novinkami, s jeho históriou a so životopismi ľudí, ktorí sa v meste narodili alebo pôsobili. Celkovo však bola produkcia slovenských sprievodcov malá, teda aspoň do času, kým sa ňou po druhej svetovej vojne nezačalo zaoberať vydavateľstvo Šport.
.za ručičku
Dnešná ponuka sa už s tou pred storočím nedá porovnať. Existujú špecializované publikácie – od sprievodcov francúzskymi reštauráciami cez publikácie určené výhradne cykloturistom alebo milovníkom módnych obchodov až po bedekre porovnávajúce pamiatky „včera a dnes“. A nad tým všetkým vládne niekoľko značiek, medzi ktoré patrí starý známy Baedeker, ale aj americký Fodor, britské Rough Guides, ale hlavne austrálska Lonely Planet. Všetky ponúkajú veľa – mapy, fotografie, históriu, plániky, bary, požičovne áut, slovníky, odporúčané a preverené trasy, ceny, skúsenosti iných cestovateľov.
Všetko je to fajn. Ale len do chvíle, kým zistíme, že v odporúčaných pamiatkach, hosteloch a reštauráciách nestretávame miestnych, ale len ľudí, ktorí držia v ruke toho istého sprievodcu ako my. Vtedy sa treba vydať na cestu s nepraktickým Byronom alebo si cestu vymyslieť úplne sám.
.tomáš Gális, .denisa Doričová
Bez sprievodcu si dnes cestu do neznáma nejde predstaviť. V histórii to však nie je až také výnimočné – opisy ciest sú tu s nami už od dávnoveku. Obyvatelia starozákonného a antického sveta len zriedka opúšťali rodnú hrudu z vlastnej vôle. Abrahám, Jákob, Mojžiš i Odyseus objavovali cudzie kraje viac-menej z nevyhnutnosti. Biblickí cestovatelia tak konali pre vieru, pre záchranu života alebo národa, Homérov hrdina sa jednoducho chcel vrátiť domov a celé Stredomorie oboplával len pre nepriazeň veľkej časti gréckeho panteónu. Opisy ciest v Mojžišových knihách a v Odysei patria k najstarším, i keď nezamýšľaným dielam svojho druhu.
.antickí turisti
V 5. storočí pred Kristom na ne nepriamo nadviazali už s jasným cieľom vytvorené cestopisy. Najstarším dochovaným je Périégésis – slovný sprievod k mape sveta od Hekataia z Milétu. Neskôr sa pridali najmä moreplavci, ktorí čerili vody Atlantického oceánu či Kaspického mora a prinášali opisy pobrežia a prístavov. Bohaté cestopisné údaje ponúkajú aj knihy historikov Herodota a Xenofona.
Na prelome letopočtov boli cesty ešte stále skôr nevyhnutnosťou, ale chápanie cestovania sa už začalo meniť. Rimania už nevychádzali z domu len za obchodom a vojnami, ale aj za hľadaním rekreácie. „Dovolenkovými“ centrami boli mestá a ostrovy v Neapolskom zálive, Sicília, okolie Atén alebo polostrov Malá Ázia. K dôležitým prameňom na tieto „turistické cesty“ patrili takzvané itineráre – boli to príručky, obsahujúce údaje o cestách, mestách a vzdialenostiach medzi nimi.
Medzi antickými prameňmi, z ktorých radi čerpali aj neskorší archeológovia, vynikalo Pausániovo dielo Cestovanie po Grécku z druhého storočia. Najväčšiu pozornosť v ňom autor venoval Aténam, Olympii a Delfám. Na svojich cestách si všímal a spoľahlivo zaznamenával predovšetkým polohu starých architektonických pamiatok a tieto údaje spestroval historickými a mytologickými výkladmi. Bral pri tom ohľad na ráz krajiny a prírodné zaujímavosti.
.s vierou a romantizmom
Stredoveká európska spoločnosť sa od rekreovania mimo domov odklonila. (I keď ani v Rímskej ríši nešlo o masovú záležitosť.) Premiestňovanie na dlhé vzdialenosti však ani vtedy neslúžilo len obchodu a vojne – nadobudlo aj nový, vznešenejší význam. Pozornosť cestovateľov sa sústredila na kľúčové miesta kresťanskej tradície – najobliehanejšími boli Rím, Jeruzalem a predovšetkým Santiago de Compostela. Práve po pútnikoch, ktorí od 10. storočia masovo tiahli na západ Španielska, ostala rozsiahla literatúra. Medzi rokmi 1130 až 1140 vznikol Sprievodca pútnika k sv. Jakubovi, opisujúci štyri hlavné trasy púte vedúce cez Francúzsko až k Pyrenejám a na atlantické pobrežie.
Koncom 13. storočia prispel do cestopisnej knižnice dielom Milión aj istý Marco Polo. Opisuje v ňom Blízky východ, Strednú Áziu, Čínu, pobrežie Japonska a východnú Afriku. Polovo rozprávanie – pozostávajúce z osobných zážitkov aj z príbehov z druhej ruky – bolo preložené do mnohých európskych jazykov a stalo sa bestsellerom už za jeho života.
Z obdobia zvaného novovek stoja okrem iných za zmienku diela európskych literárnych velikánov. Na základe korešpondencie a zápiskov nemeckého spisovateľa Johanna Wolfganga Goetheho vznikla v 80. rokoch 18. storočia Talianska cesta. Vyslovene umelecký zážitok z opisov cestovania ponúkol začiatkom 19. storočia britský romantický básnik George Gordon, lord Byron. Jeho eposom Childe Haroldova púť prenikajú vlastné zážitky, ako napríklad jeho návšteva mestečka Waterloo, putovanie rýnskym údolím do Švajčiarska či vzrušujúca cesta z Benátok do Ríma.
Osobné opisy a sentimentálna reflexia cudzích krajín uspokojovali najmä čitateľov. Už menej však skutočných cestovateľov, ktorí by uvítali obyčajné praktické rady.
.cestovateľská demokracia
S vydávaním turistických sprievodcov v podobe, ako ich poznáme dnes, začal 1. júla 1827 Nemec Karl Baedeker. Prvé publikácie (za ktoré sa dnes na aukciách platí aj 2 500 eur) z produkcie vydavateľstva Verlag Karl Baedeker mapovali Porýnie v oblasti medzi Kolínom a Mainzom, a oblasť v okolí rieky Mosel. Od štyridsiatych rokov devätnásteho storočia začali pribúdať bedekre mapujúce jednotlivé nemecké štátiky a okolité krajiny – Rakúsko-Uhorsko, Švajčiarsko či Holandsko, ale aj sprievodcovia po väčších mestách (Berlín, Viedeň, Londýn). V sedemdesiatych rokoch záujem vydavateľstva i turistov prekročil hranice kontinentu a začali pribúdať knihy o Palestíne či Egypte.
Okrem iných priaznivých okolností, ako bol koniec napoleonskych vojen, zrýchlenie dopravy či nárast počtu bohatých ľudí s dostatkom voľného času, boli Baedekerove knihy veľkým krokom na ceste k demokratizácii turizmu. Napríklad už v priebehu prvého desaťročia od vydania prvého sprievodcu narástla parníková doprava medzi Kolínom a Mainzom z 18-tisíc na takmer milión pasažierov ročne.
Úspech podnietil vydavateľov v iných krajinách. Známym anglickým vydavateľom bol John Murray III., ktorý okrem publikovania cestopisov Davida Livingstona vydával od roku 1836 edíciu Handbooks for Travellers (Príručky pre cestovateľov), v rámci ktorej zoznamoval cestychtivú britskú verejnosť s krásami a pamiatkami na kontinente.
V priebehu devätnásteho, ale aj začiatkom dvadsiateho storočia prišlo množstvo viac či menej originálnych napodobenín pôvodných bedekrov. K sériám, ktoré si dodnes udržujú veľkú popularitu, patrí od roku 1914 edícia Guide Rosse (Červený sprievodca), vydávaná talianskou asociáciou Touring Club Italiano. Jedinou chybou vreckových kníh v červenej väzbe (ktoré sa nápadne podobajú svojmu nemeckému vzoru) je, že sú k dispozícii len v taliančine.
Jedným „starým“ bedekrom sa môže pochváliť aj Bratislava. Vyšiel pred sto rokmi (nové vydanie je z roku 2005) a oboznamoval čitateľov s prešporskými pamätihodnosťami a secesnými novinkami, s jeho históriou a so životopismi ľudí, ktorí sa v meste narodili alebo pôsobili. Celkovo však bola produkcia slovenských sprievodcov malá, teda aspoň do času, kým sa ňou po druhej svetovej vojne nezačalo zaoberať vydavateľstvo Šport.
.za ručičku
Dnešná ponuka sa už s tou pred storočím nedá porovnať. Existujú špecializované publikácie – od sprievodcov francúzskymi reštauráciami cez publikácie určené výhradne cykloturistom alebo milovníkom módnych obchodov až po bedekre porovnávajúce pamiatky „včera a dnes“. A nad tým všetkým vládne niekoľko značiek, medzi ktoré patrí starý známy Baedeker, ale aj americký Fodor, britské Rough Guides, ale hlavne austrálska Lonely Planet. Všetky ponúkajú veľa – mapy, fotografie, históriu, plániky, bary, požičovne áut, slovníky, odporúčané a preverené trasy, ceny, skúsenosti iných cestovateľov.
Všetko je to fajn. Ale len do chvíle, kým zistíme, že v odporúčaných pamiatkach, hosteloch a reštauráciách nestretávame miestnych, ale len ľudí, ktorí držia v ruke toho istého sprievodcu ako my. Vtedy sa treba vydať na cestu s nepraktickým Byronom alebo si cestu vymyslieť úplne sám.
.tomáš Gális, .denisa Doričová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.