„Tak vám prajem pekné voľné dni,“ lúčil som sa s kolegom z poľskej Gazety Wyborczej, kam v poslednom čase kde-tu niečo napíšem. „Aké voľné dni?“ ozvalo sa nechápavo z varšavského telefónu.
„No predsa 8. máj,“ odvetil som. „Vy to neoslavujete?“ dodal som s istotou, že niečo také ako 8. máj sa predsa musí oslavovať v celej Európe. „Čo by sme my Poliaci oslavovali? Druhú okupáciu...“ poznamenal trochu uštipačne poľský kolega a poprial mi, nech si teda to naše oslobodenie užijem.
Musím povedať, že ako Čech som nikdy o 8. máji nezapochyboval. Bol to deň záchrany, minimálne pre Prahu, ktorá 5. mája povstala, aby sa oslobodila od nacistov. Aj z toho si, samozrejme, Poliaci strieľajú, napokon, Hitler bol už po smrti a Berlín už padol. A miliónová, takmer nedotknutá Schörnerova armáda sa v Čechách usilovala o jediné – dostať sa pokiaľ možno do amerického zajatia. Američania boli v Plzni a do Plzne to bolo z východných Čiech najrýchlejšie cez Prahu.
Napokon, aj pražské povstanie sa skončilo dohodou s Nemcami, že cez Prahu môžu k Američanom utiecť. Tá dohoda však pre stovky tisícov Nemcov prišla neskoro, čo pre veľkú časť z nich znamenalo pomalú smrť niekde v ruských pracovných lágroch na Sibíri. Praha však vyšla z vojny nedotknutá a ktovie, koľko by toho Nemci bez pražského povstania poničili. Až do roku 1990 sa však koniec vojny neoslavoval ôsmeho mája, ale deviateho, pretože až deviateho prišli do Prahy sovietske tanky. Praha síce už v tej chvíli bola vlastne „oslobodená“, ale prímerie bolo krehké a kedykoľvek sa mohlo zvrtnúť. A tak po česky, trochu ako facku Moskve za 21. august 1968, oslavujeme rovnako ako ostatná Európa koniec druhej svetovej vojny na našom kontinente toho 8. mája.
Rusom je to jedno a oslobodenie si oslavujú 9. mája na svojej obrovitej pražskej ambasáde i doma na Červenom námestí. Prahou voňajú orgovány, vodka tečie prúdom a Rusi si pripomínajú časy, keď sa ich kone napili z Vltavy. Ja ako Čech som im vďačný za to, že nás zbavili nacistov. Ale dúfam, že z Vltavy sa už ich ruské kone nikdy nenapijú.
Autor je redaktor Lidových novín
„No predsa 8. máj,“ odvetil som. „Vy to neoslavujete?“ dodal som s istotou, že niečo také ako 8. máj sa predsa musí oslavovať v celej Európe. „Čo by sme my Poliaci oslavovali? Druhú okupáciu...“ poznamenal trochu uštipačne poľský kolega a poprial mi, nech si teda to naše oslobodenie užijem.
Musím povedať, že ako Čech som nikdy o 8. máji nezapochyboval. Bol to deň záchrany, minimálne pre Prahu, ktorá 5. mája povstala, aby sa oslobodila od nacistov. Aj z toho si, samozrejme, Poliaci strieľajú, napokon, Hitler bol už po smrti a Berlín už padol. A miliónová, takmer nedotknutá Schörnerova armáda sa v Čechách usilovala o jediné – dostať sa pokiaľ možno do amerického zajatia. Američania boli v Plzni a do Plzne to bolo z východných Čiech najrýchlejšie cez Prahu.
Napokon, aj pražské povstanie sa skončilo dohodou s Nemcami, že cez Prahu môžu k Američanom utiecť. Tá dohoda však pre stovky tisícov Nemcov prišla neskoro, čo pre veľkú časť z nich znamenalo pomalú smrť niekde v ruských pracovných lágroch na Sibíri. Praha však vyšla z vojny nedotknutá a ktovie, koľko by toho Nemci bez pražského povstania poničili. Až do roku 1990 sa však koniec vojny neoslavoval ôsmeho mája, ale deviateho, pretože až deviateho prišli do Prahy sovietske tanky. Praha síce už v tej chvíli bola vlastne „oslobodená“, ale prímerie bolo krehké a kedykoľvek sa mohlo zvrtnúť. A tak po česky, trochu ako facku Moskve za 21. august 1968, oslavujeme rovnako ako ostatná Európa koniec druhej svetovej vojny na našom kontinente toho 8. mája.
Rusom je to jedno a oslobodenie si oslavujú 9. mája na svojej obrovitej pražskej ambasáde i doma na Červenom námestí. Prahou voňajú orgovány, vodka tečie prúdom a Rusi si pripomínajú časy, keď sa ich kone napili z Vltavy. Ja ako Čech som im vďačný za to, že nás zbavili nacistov. Ale dúfam, že z Vltavy sa už ich ruské kone nikdy nenapijú.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.