Nazývajú ho Coltranom gitary, u Milesa Davisa mal dvere vždy otvorené a zanechal stopu takmer v každom, koho sa dotklo hnutie fusion.
Analógia s Johnom Coltranom nie je žiadnou hyperbolou, akými zvyknú publicisti častovať svoje idoly. Paralely sú hlbšie. Spája ich totiž nesmierna usilovnosť a oddanosť svojmu nástroju, vďaka čomu sa stali vzormi hráčskeho majstrovstva. Obaja sa intenzívne zaujímali o indickú filozofiu a princípy indickej hudby, ktoré aplikovali do vlastnej tvorby a hráčskeho slovníka, nepoužívali ju ako dekoratívny prvok, ale ako dôležitú, prirodzenú súčasť hudobného myslenia. Obaja tiež povýšili hudbu na prostriedok komunikácie s „Najvyšším“ a jej prostredníctvom vytvorili smerom k poslucháčom energetický kanál s neprekonateľnou intenzitou vyžarovania. Aj preto sa ich hudba odlišuje, aj preto patria k najkopírovanejším, no v podstate neokopírovateľným hudobníkom...
Elektrizujúco elektrický
Čokoľvek urobil a ešte urobí John McLaughlin v rámci svojej dlhej, pestrej a neobyčajne plodnej kariéry, bude vždy porovnávané s Mahavishnu Orchestra – skupinou, ku ktorej ho „dotlačil“ jeho najvýznamnejší kapelník Miles Davis a ktorá by neexistovala bez Johnovej dvojročnej „praxe“ v Tony Williams Lifetime z prelomu 70. rokov. Mahavishnu Orchestra sa stal etalónom energetického vyžarovania, hráčskej dokonalosti a široko ponímanej fúzie džezu, rocku, etnických inšpirácií aj klasiky. V 70. rokoch bol McLaughlin vplyvnejším hudobníkom než sám iniciátor hnutia fusion Miles Davis a pred jeho gitarovou mágiou sa skláňali (a dodnes skláňajú) najvýznamnejší jazzoví i rockoví gitaristi. Druhý, najslávnejší album Mahavishnu Orchestra Birds of Fire z roku 1973 sa dokonca umiestnil na 15. priečke v rebríčku Billboardu, čo bolo vzhľadom na typ hudby, jej rytmickú, hráčsku i poslucháčsku náročnosť, neslýchané. I keď mal McLaughlin v očiach väčšiny fanúšikov svoj „nebeský“ zenit v ére prvej zostavy Mahavishnu Orchestra, svoje meno v ďalšej tvorbe nikdy „nepošpinil“ a naďalej patril k určujúcim štýlotvorným osobnostiam elektrickej fusion. Od pozoruhodných nahrávok ďalšej zostavy Mahavishnu Orchestra i comebacku Mahavishnu v 80. rokoch, skupín One Truth Band, Heart of the Things až po nahrávky z posledných rokov, sa stabilne predstavuje ako skladateľ so špecifickou invenciou, ktorý má v krvi komplikovaný rytmus, harmóniu i melodiku. Dlhodobo sa prezentoval aj ako priekopník nových zvukových technológií a podľa vzoru Milesa Davisa ustavične zamestnával najväčšie nastupujúce hráčske talenty.
Iskrivo akustický
V rámci Shakti – akustickej skupiny s indickými hudobníkmi – McLaughlin naplno odhalil svoj vzťah k indickej hudbe, ktorý dovtedy tak sofistikovane „skrýval“ v druhom pláne hudby Mahavishnu Orchestra. Tu ukázal, ako majstrovsky ovláda akustický nástroj (hral na unikátnej gitare s rezonančnými strunami a špeciálne upraveným hmatníkom) a do akých nuáns zachádza jeho poznanie zložitej indickej melodiky a rytmu. Shakti predstavovalo akustický protipól Mahavishnu Orchestra s porovnateľným energetickým vyžarovaním a hudbou, ktorá dodnes patrí k najvýnimočnejším úkazom vo sfére tzv. world-jazzu. K akustickej gitare sa John pravidelne vracia. Koncom 70. rokov sa v jeho hráčskom slovníku udomácnilo španielske flamenco, spolu s Al di Meolom a Paco de Luciom ohúrili v iskrivom gitarovom triu celý svet a ich koncertná nahrávka Friday Night in San Francisco z roku 1981 sa stala bestsellerom. Flamenco podchytil McLaughlin rovnako dôsledne ako predtým indickú hudbu a aj keď hrá výhradne brnkadlom, jeho závratné behy sú až nebezpečne aštýlové. Tak ho zachytili v roku 1985 aj návštevníci Bratislavských jazzových dní, kde vystúpil netradične iba v duu so švédskym basgitaristom Jonasom Hellborgom. Z poetiky flamenca vychádza i najvýznamnejší „akustický“ záchvev McLaughlinovej geniality za posledné dve desaťročia. V triu s indickým perkusionistom Trilokom Gurtuom a basgitaristom Dominique de Piazzom (či Kai Eckhardtom) koncom 80. a začiatkom 90. rokov zažiaril so svojou elegantnou gitarou Our Lady (majstrovský kus zhotovený na zákazku nástrojárom Abrahamom Wechterom), komunikujúcou s gitarovým syntetizátorom Photon Midi Interface. Výsledkom boli nielen efektné simulácie syntetizátorových plôch a paralelne znejúcich gitarových partov, ale predovšetkým podmaňujúci nadžánrový hudobný zážitok.
Aktuálny
I keď je McLaughlinovi blízka aj klasická hudba, jeho aktivity na tejto pôde nie sú až také významné, rovnako ako preceňovaný a energeticky vyprahnutý projekt Remember Shakti, s ktorým sa v posledných rokoch podujal na neľahkú úlohu oživovať odkaz svojho dávneho indického kvarteta. Príležitostne sa McLaughlin necháva vtiahnuť aj hlbšie do vôd džezového mainstreamu, kde sa cíti veľmi pohodlne a sebavedomo, pretože, ako tvrdí, „štandardy môžu byť v správnom kontexte nesmierne príťažlivé“. Jeho hlavnou a stále platnou devízou však zostáva elektrická fusion, kde sa inšpirácie navzájom prelínajú, čo sľubuje aj McLaughlinov najnovší projekt Floating Point, ktorý vyšiel minulý mesiac v malom nezávislom americkom vydavateľstve Abstract Logix. Nahrával sa v Indii a okrem štandardnej zostavy elektrického komba sa na ňom podieľala plejáda indických hudobníkov – „mladých indických levov“.
Čo však u nás v súčasnosti asi najviac rezonuje, je európske turné Johna McLaughlina, ktorý sa 20. mája po vyše dvadsiatich rokoch znovu objaví aj v Bratislave. A ako už naznačilo minuloročné CD z vystúpenia v Severnej Karolíne, koncertný potenciál jeho aktuálneho fusion kvarteta 4th Dimension, v ktorom sa predstaví aj fenomenálny basgitarový objav z Francúzska Hadrien Feraud, nie je na zahodenie. Takže je sa na čo tešiť.
John McLaughlin
Pochádza z anglického Yorkshire, kde sa narodil roku 1942. Ako 11-ročný objavil gitaru a blues. V 60. rokoch hrával s anglickou elitou rhythm&blues Gorgie Famom a Grahamom Bondom i budúcimi jazzovými veličinami Johnom Surmanom či Davom Hollandom. Raketový štart Johnovej kariéry však nastal až po odchode do Ameriky, vďaka účinkovaniu v skupinách Milesa Davisa a Tony Williams Lifetime, kam nastúpil koncom dekády. V roku 1970 sa stal žiakom gurua Sri Chinmoya a v roku 1971 založil vlastnú skupinu Mahavishnu Orchestra, dodnes najvplyvnejšiu skupinu fusion. Spolu s indickým huslistom L. Shankarom založil v polovici 70. rokov akustickú skupinu Shakti a následne ho angažoval aj do svojej elektrickej formácie One Truth Band. V 80. rokoch exceloval v triu s Paco de Luciom a Al di Meolom, oživil značku Mahavishnu a založil world-jazzové trio s Trilokom Gurtuom na perkusiách. Od 90. rokov sa venoval práci v hammondorganovom triu s Joey DeFrancescom, v indickom projekte Remember Shakti a elektrickú fusion prezentovala skupina The Heart of Things. Aktuálne koncertuje so skupinou 4th Dimension. Pred dvoma rokmi vyšla v Amerike prvá knižná monografia o histórii skupiny Mahavishnu Orchestra, ktorej slovenský preklad je na trhu od konca minulého roka.
Analógia s Johnom Coltranom nie je žiadnou hyperbolou, akými zvyknú publicisti častovať svoje idoly. Paralely sú hlbšie. Spája ich totiž nesmierna usilovnosť a oddanosť svojmu nástroju, vďaka čomu sa stali vzormi hráčskeho majstrovstva. Obaja sa intenzívne zaujímali o indickú filozofiu a princípy indickej hudby, ktoré aplikovali do vlastnej tvorby a hráčskeho slovníka, nepoužívali ju ako dekoratívny prvok, ale ako dôležitú, prirodzenú súčasť hudobného myslenia. Obaja tiež povýšili hudbu na prostriedok komunikácie s „Najvyšším“ a jej prostredníctvom vytvorili smerom k poslucháčom energetický kanál s neprekonateľnou intenzitou vyžarovania. Aj preto sa ich hudba odlišuje, aj preto patria k najkopírovanejším, no v podstate neokopírovateľným hudobníkom...
Elektrizujúco elektrický
Čokoľvek urobil a ešte urobí John McLaughlin v rámci svojej dlhej, pestrej a neobyčajne plodnej kariéry, bude vždy porovnávané s Mahavishnu Orchestra – skupinou, ku ktorej ho „dotlačil“ jeho najvýznamnejší kapelník Miles Davis a ktorá by neexistovala bez Johnovej dvojročnej „praxe“ v Tony Williams Lifetime z prelomu 70. rokov. Mahavishnu Orchestra sa stal etalónom energetického vyžarovania, hráčskej dokonalosti a široko ponímanej fúzie džezu, rocku, etnických inšpirácií aj klasiky. V 70. rokoch bol McLaughlin vplyvnejším hudobníkom než sám iniciátor hnutia fusion Miles Davis a pred jeho gitarovou mágiou sa skláňali (a dodnes skláňajú) najvýznamnejší jazzoví i rockoví gitaristi. Druhý, najslávnejší album Mahavishnu Orchestra Birds of Fire z roku 1973 sa dokonca umiestnil na 15. priečke v rebríčku Billboardu, čo bolo vzhľadom na typ hudby, jej rytmickú, hráčsku i poslucháčsku náročnosť, neslýchané. I keď mal McLaughlin v očiach väčšiny fanúšikov svoj „nebeský“ zenit v ére prvej zostavy Mahavishnu Orchestra, svoje meno v ďalšej tvorbe nikdy „nepošpinil“ a naďalej patril k určujúcim štýlotvorným osobnostiam elektrickej fusion. Od pozoruhodných nahrávok ďalšej zostavy Mahavishnu Orchestra i comebacku Mahavishnu v 80. rokoch, skupín One Truth Band, Heart of the Things až po nahrávky z posledných rokov, sa stabilne predstavuje ako skladateľ so špecifickou invenciou, ktorý má v krvi komplikovaný rytmus, harmóniu i melodiku. Dlhodobo sa prezentoval aj ako priekopník nových zvukových technológií a podľa vzoru Milesa Davisa ustavične zamestnával najväčšie nastupujúce hráčske talenty.
Iskrivo akustický
V rámci Shakti – akustickej skupiny s indickými hudobníkmi – McLaughlin naplno odhalil svoj vzťah k indickej hudbe, ktorý dovtedy tak sofistikovane „skrýval“ v druhom pláne hudby Mahavishnu Orchestra. Tu ukázal, ako majstrovsky ovláda akustický nástroj (hral na unikátnej gitare s rezonančnými strunami a špeciálne upraveným hmatníkom) a do akých nuáns zachádza jeho poznanie zložitej indickej melodiky a rytmu. Shakti predstavovalo akustický protipól Mahavishnu Orchestra s porovnateľným energetickým vyžarovaním a hudbou, ktorá dodnes patrí k najvýnimočnejším úkazom vo sfére tzv. world-jazzu. K akustickej gitare sa John pravidelne vracia. Koncom 70. rokov sa v jeho hráčskom slovníku udomácnilo španielske flamenco, spolu s Al di Meolom a Paco de Luciom ohúrili v iskrivom gitarovom triu celý svet a ich koncertná nahrávka Friday Night in San Francisco z roku 1981 sa stala bestsellerom. Flamenco podchytil McLaughlin rovnako dôsledne ako predtým indickú hudbu a aj keď hrá výhradne brnkadlom, jeho závratné behy sú až nebezpečne aštýlové. Tak ho zachytili v roku 1985 aj návštevníci Bratislavských jazzových dní, kde vystúpil netradične iba v duu so švédskym basgitaristom Jonasom Hellborgom. Z poetiky flamenca vychádza i najvýznamnejší „akustický“ záchvev McLaughlinovej geniality za posledné dve desaťročia. V triu s indickým perkusionistom Trilokom Gurtuom a basgitaristom Dominique de Piazzom (či Kai Eckhardtom) koncom 80. a začiatkom 90. rokov zažiaril so svojou elegantnou gitarou Our Lady (majstrovský kus zhotovený na zákazku nástrojárom Abrahamom Wechterom), komunikujúcou s gitarovým syntetizátorom Photon Midi Interface. Výsledkom boli nielen efektné simulácie syntetizátorových plôch a paralelne znejúcich gitarových partov, ale predovšetkým podmaňujúci nadžánrový hudobný zážitok.
Aktuálny
I keď je McLaughlinovi blízka aj klasická hudba, jeho aktivity na tejto pôde nie sú až také významné, rovnako ako preceňovaný a energeticky vyprahnutý projekt Remember Shakti, s ktorým sa v posledných rokoch podujal na neľahkú úlohu oživovať odkaz svojho dávneho indického kvarteta. Príležitostne sa McLaughlin necháva vtiahnuť aj hlbšie do vôd džezového mainstreamu, kde sa cíti veľmi pohodlne a sebavedomo, pretože, ako tvrdí, „štandardy môžu byť v správnom kontexte nesmierne príťažlivé“. Jeho hlavnou a stále platnou devízou však zostáva elektrická fusion, kde sa inšpirácie navzájom prelínajú, čo sľubuje aj McLaughlinov najnovší projekt Floating Point, ktorý vyšiel minulý mesiac v malom nezávislom americkom vydavateľstve Abstract Logix. Nahrával sa v Indii a okrem štandardnej zostavy elektrického komba sa na ňom podieľala plejáda indických hudobníkov – „mladých indických levov“.
Čo však u nás v súčasnosti asi najviac rezonuje, je európske turné Johna McLaughlina, ktorý sa 20. mája po vyše dvadsiatich rokoch znovu objaví aj v Bratislave. A ako už naznačilo minuloročné CD z vystúpenia v Severnej Karolíne, koncertný potenciál jeho aktuálneho fusion kvarteta 4th Dimension, v ktorom sa predstaví aj fenomenálny basgitarový objav z Francúzska Hadrien Feraud, nie je na zahodenie. Takže je sa na čo tešiť.
John McLaughlin
Pochádza z anglického Yorkshire, kde sa narodil roku 1942. Ako 11-ročný objavil gitaru a blues. V 60. rokoch hrával s anglickou elitou rhythm&blues Gorgie Famom a Grahamom Bondom i budúcimi jazzovými veličinami Johnom Surmanom či Davom Hollandom. Raketový štart Johnovej kariéry však nastal až po odchode do Ameriky, vďaka účinkovaniu v skupinách Milesa Davisa a Tony Williams Lifetime, kam nastúpil koncom dekády. V roku 1970 sa stal žiakom gurua Sri Chinmoya a v roku 1971 založil vlastnú skupinu Mahavishnu Orchestra, dodnes najvplyvnejšiu skupinu fusion. Spolu s indickým huslistom L. Shankarom založil v polovici 70. rokov akustickú skupinu Shakti a následne ho angažoval aj do svojej elektrickej formácie One Truth Band. V 80. rokoch exceloval v triu s Paco de Luciom a Al di Meolom, oživil značku Mahavishnu a založil world-jazzové trio s Trilokom Gurtuom na perkusiách. Od 90. rokov sa venoval práci v hammondorganovom triu s Joey DeFrancescom, v indickom projekte Remember Shakti a elektrickú fusion prezentovala skupina The Heart of Things. Aktuálne koncertuje so skupinou 4th Dimension. Pred dvoma rokmi vyšla v Amerike prvá knižná monografia o histórii skupiny Mahavishnu Orchestra, ktorej slovenský preklad je na trhu od konca minulého roka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.