Keďže kolega Martin Mojžiš v minulých .týždňoch načal diskusiu o vyučovaní prírodovedných predmetov, zdá sa mi produktívne prijať túto štafetu a rozpísať sa o vyučovaní či nevyučovaní literatúry.
Samotný predmet literárna výchova (nebolo by správnejšie hovoriť o výchove k literatúre?) je pomerne mladý – vznikol až v 19. storočí, hoci ľudstvo sa už stáročia predtým usilovalo využiť literatúru na výchovné ciele.
.homér ako školská látka
Jorge Luis Borges vzdáva hold gréckym študentom, ktorí sa memorovaním Homéra pričinili o to, že sa Ílias a Odysseia, tieto veľké orálne reprezentácie, zachovali do dnešných dní. Nejestvovala iná technika zachovania týchto eposov, ako bolo školské memorovanie. Ono preklenulo čas medzi písomným vákuom. (Čo by preniesli naše deti do budúcich storočí, keby sme sa spoľahli iba na ne?) Súčasná doba (ale ktorá doba nie je súčasná vo svojej dobe?) priniesla školstvu nové výzvy. Ukazuje sa, že doterajšie stratégie dostať do hláv učiacich sa toľko poznatkov, koľko sa len dá, sú pri takých kvantách informácií nesplniteľné. Zdá sa, že súčasná škola môže ísť dvoma cestami. Prvá je dávať študentom know-how pre budúce profesionálne uplatnenie. Cieľom školy tu nemôže byť naučiť láske k literatúre – ako filozofia je láska k múdrosti – ale pripraviť študenta na úspešné testy na vyšší typ školy atď. To spomína už Platón vo svojich Dialógoch, keď opisuje „propast mezi filosofií, výchovou a vzdělaností na straně jedné a znalostí všeho možného, mnohoznalectvím, ,mnohoučeností´.“
.naučiť sa učiť sa
Druhou cestou je chápanie školy ako nikdy nekončiacej sa stratégie, ktorá nás nemá naučiť niečo, hocičo či práve niečo, ale naučiť nás učiť sa, umožniť nám stráviť každé obdobie života hygienicky v rozvoji seba samého. Táto pedagogika sa vníma ako diskusia, ktorej učiteľ je iba moderátorom. O takomto pomere 1:1 hovorí Michel Foucault: „Keď človek má jedného poslucháča, je to vyučovanie; len čo má dvoch, je to vulgarizácia.“ Výzvou pre pedagogiku je zachovať tento intímny pomer jedného k jednému. Dnešný učiteľ, isteže, nemôže prednášať jednému študentovi, ale môže sa pokúsiť vytvoriť tento blízky vzťah, aby videl pred sebou vždy jednotlivého mladého človeka, ktorého zasväcuje do „náuk“ podľa jeho vnútorných predispozícií.
Zasväcovanie je svojou etymológiou späté so sacrom, s posvätným charakterom múdrosti, ktorým sa človek približuje Bohu / bohom a ktoré zároveň činí zo vzdelávania posvätnú, záväznú činnosť smerujúcu k poľudšteniu ľudstva. Zasväcovanie zároveň predpokladá hĺbku, pomalosť, trvanlivosť. Zasväcovať nemôžeme v chvate a povrchne. Tento postulát podporuje názor, že prirodzené sklony jednotlivých žiakov už vopred určujú výberovosť poznatkov. Nie všetko pre všetkých, ale pre každého niečo. A to veľmi starostlivo vyberané niečo. Nie nediferencovaná masa informácií, ktoré musia spracovať masy študentov, ale starostlivo individualizovaná suma múdrosti pre každého jedného vzdelávaného (a vychovávaného).
.vzdelanie na konci a na začiatku
Už Heidegger konštatoval, že „Věk vzdělání je u konce...“ Naše deti nás každým dňom utvrdzujú v tom, že vzdelávanie v tejto kvalite a kvantite je na konci s dychom. Hľadá sa nový model vyučovania. Tento model sa však musí sformovať zdola, iniciatívou žiakov, rodičov, pedagógov. Každá iná reforma vedená z akejkoľvek strany a z akýchkoľvek pohnútok musí stroskotať.
Flusser namiesto o vyučovacích hodinách, ktorých podoba a náplň je asi už naozaj neudržateľná, hovorí o zážitkových programoch, ktoré majú pokryť oblasť „estetických, umeleckých, náboženských hodnôt“. V knihe Trialogy na okraji Západu traja vedci (McKenna, Sheldrake a Abraham) dokonca prichádzajú s tým, že úlohu školy prevezmú dobrovoľne volené workshopy, v ktorých sa zruší konvenčné delenie predmetov podľa vonkajších atribútov. Tieto anarchisticky znejúce postuláty korešpondujú s názormi niektorých vzdelancov: Richard Rorty napríklad tvrdí, že „...úlohou výchovnej filozofie nie je nájsť objektívnu pravdu, ale skôr udržiavať diskusiu.“
Český autor Krámský uvádza: „Humanitní studia... musí ,připravovat bez předpisování´, a mají tak předkládat pouze poznatky, jež zůstanou chápány jako předběžné.“
Predbežnosť sa zaiste chápe ako neukončenosť, otvorenosť voči ďalším impulzom, nie ako bezradnosť z informačného chaosu.
.internet ako škola
Literatúra má tú vlastnosť, že je sama otvoreným systémom, je neukončená a rozpínajúca sa. Ako virtuálny priestor internetu. Zároveň je sieťou, ktorej každá stránka (tu to platí doslovne), každá kniha odkazuje na tisíce iných kníh. Neexistuje kniha, ktorej existencia by bola možná osihotene od ostatných kníh. Z toho môžeme dedukovať, že v každej jednej knihe je zachytená svojím spôsobom celá literatúra. Pre školu z toho vyplýva možnosť, že z ľubovoľnej knihy, ktorú máme k dispozícii, sa dá vyčítať všetko podstatné o charaktere literatúry. Ak prijmeme tieto východiská, zjednodušene povedané, mohli by sme rezignovať na akúsi komplexnosť, ktorá sa aj tak vždy ukáže ako iluzórna. Vyučovanie k literatúre v škole sa musí diať výberovo. V tom je šanca a zároveň nebezpečenstvo, lebo štátna moc má vždy tendenciu určovať literárny kánon v zhode so svojimi mocenskými cieľmi. Preto Kratochvíl apeluje: „...vzdělanci však musí neustále nutit státní moc k tomu, aby jí nárokované vzdělání, které sleduje cíle zčásti tradiční a zčásti utilitární, bylo dostatečně otevřené také pro bytostný náhled a z něj plynoucí odpovědnost...“
.anarchaická škola
Už celé roky nechtiac i vedome vytváram pedagogickú stratégiu, ktorú som nazval anarchaická škola. V tomto novotvare sú zlúčené dve slová: archaický a anarchistický. Obidve majú svoje stáročiami budované negatívne konotácie, ale ja ich beriem ako inšpiratívne živiny, ktoré vytvárajú moju virtuálnu „akadémiu.“ Archaizmus znamená návrat ku koreňom, predovšetkým k antickej pedagogike, ktorá bola radostnou činnosťou určenou na rozvíjanie duchovných potencií najmä dospelých a slobodných občanov. Anarchizmus v oblasti vyučovania beriem ako živelnosť, životnosť, životodarnosť, nespútanosť, tvorivosť, impulzívnosť, hravosť, improvizovanosť, spontánnosť, vitalitu... Pre svoju školu som zatiaľ vytvoril niekoľko „učebníc“, napríklad Heviho Diktátor (zbierka veselých diktátov), Z poslednej lavice (O škole nevážne, vážne a odvážne) či antológiu Naháňačka áut (Básničky pre tých, ktorí neznášajú básne). Tieto svoje misie nazývam konštruktívnou sabotážou na naše školstvo a keď bude záujem, môžem o konkrétnejších princípoch porozprávať niekedy nabudúce. Zatiaľ aspoň ponúkam niekoľko postulátov, ktoré som si sám pre seba sformuloval pre svoje pedagogické pôsobenie.
Hevierove pedagogické minimum
1. Literatúra sa nedá naučiť.
2. Literatúru netreba učiť.
3. Literatúra je najľahší a najkrajší predmet.
4. Niet takého hlupáka, ktorý by musel prepadnúť zo slovenského jazyka a literatúry.
5. Čítaj. Nemusíš sa učiť.
6. Nijaké osnovy nie sú také husté, aby sa do nich nedala prepašovať tvoja iniciatíva.
7. Keď nedokážeš zapáliť, môžeš to zabaliť.
8. Všetko, čo sa len dá, nechaj na iniciatívu žiakov.
9. Nauč žiaka učiť sa.
10. Každá školská reforma je pro forma.
11. Ak sa nedokážeš učiť od žiakov, nebuď učiteľom.
12. Učenie je zasväcovanie a osvecovanie.
13. Literatúra nemá nepriateľa v internete.
14. Nelám. Zmäkčuj.
15. Nemôžeš vyžadovať čítanie kníh, ak sám nečítaš.
16. Učebnicu používaj len v najnevyhnutnejšom prípade.
Samotný predmet literárna výchova (nebolo by správnejšie hovoriť o výchove k literatúre?) je pomerne mladý – vznikol až v 19. storočí, hoci ľudstvo sa už stáročia predtým usilovalo využiť literatúru na výchovné ciele.
.homér ako školská látka
Jorge Luis Borges vzdáva hold gréckym študentom, ktorí sa memorovaním Homéra pričinili o to, že sa Ílias a Odysseia, tieto veľké orálne reprezentácie, zachovali do dnešných dní. Nejestvovala iná technika zachovania týchto eposov, ako bolo školské memorovanie. Ono preklenulo čas medzi písomným vákuom. (Čo by preniesli naše deti do budúcich storočí, keby sme sa spoľahli iba na ne?) Súčasná doba (ale ktorá doba nie je súčasná vo svojej dobe?) priniesla školstvu nové výzvy. Ukazuje sa, že doterajšie stratégie dostať do hláv učiacich sa toľko poznatkov, koľko sa len dá, sú pri takých kvantách informácií nesplniteľné. Zdá sa, že súčasná škola môže ísť dvoma cestami. Prvá je dávať študentom know-how pre budúce profesionálne uplatnenie. Cieľom školy tu nemôže byť naučiť láske k literatúre – ako filozofia je láska k múdrosti – ale pripraviť študenta na úspešné testy na vyšší typ školy atď. To spomína už Platón vo svojich Dialógoch, keď opisuje „propast mezi filosofií, výchovou a vzdělaností na straně jedné a znalostí všeho možného, mnohoznalectvím, ,mnohoučeností´.“
.naučiť sa učiť sa
Druhou cestou je chápanie školy ako nikdy nekončiacej sa stratégie, ktorá nás nemá naučiť niečo, hocičo či práve niečo, ale naučiť nás učiť sa, umožniť nám stráviť každé obdobie života hygienicky v rozvoji seba samého. Táto pedagogika sa vníma ako diskusia, ktorej učiteľ je iba moderátorom. O takomto pomere 1:1 hovorí Michel Foucault: „Keď človek má jedného poslucháča, je to vyučovanie; len čo má dvoch, je to vulgarizácia.“ Výzvou pre pedagogiku je zachovať tento intímny pomer jedného k jednému. Dnešný učiteľ, isteže, nemôže prednášať jednému študentovi, ale môže sa pokúsiť vytvoriť tento blízky vzťah, aby videl pred sebou vždy jednotlivého mladého človeka, ktorého zasväcuje do „náuk“ podľa jeho vnútorných predispozícií.
Zasväcovanie je svojou etymológiou späté so sacrom, s posvätným charakterom múdrosti, ktorým sa človek približuje Bohu / bohom a ktoré zároveň činí zo vzdelávania posvätnú, záväznú činnosť smerujúcu k poľudšteniu ľudstva. Zasväcovanie zároveň predpokladá hĺbku, pomalosť, trvanlivosť. Zasväcovať nemôžeme v chvate a povrchne. Tento postulát podporuje názor, že prirodzené sklony jednotlivých žiakov už vopred určujú výberovosť poznatkov. Nie všetko pre všetkých, ale pre každého niečo. A to veľmi starostlivo vyberané niečo. Nie nediferencovaná masa informácií, ktoré musia spracovať masy študentov, ale starostlivo individualizovaná suma múdrosti pre každého jedného vzdelávaného (a vychovávaného).
.vzdelanie na konci a na začiatku
Už Heidegger konštatoval, že „Věk vzdělání je u konce...“ Naše deti nás každým dňom utvrdzujú v tom, že vzdelávanie v tejto kvalite a kvantite je na konci s dychom. Hľadá sa nový model vyučovania. Tento model sa však musí sformovať zdola, iniciatívou žiakov, rodičov, pedagógov. Každá iná reforma vedená z akejkoľvek strany a z akýchkoľvek pohnútok musí stroskotať.
Flusser namiesto o vyučovacích hodinách, ktorých podoba a náplň je asi už naozaj neudržateľná, hovorí o zážitkových programoch, ktoré majú pokryť oblasť „estetických, umeleckých, náboženských hodnôt“. V knihe Trialogy na okraji Západu traja vedci (McKenna, Sheldrake a Abraham) dokonca prichádzajú s tým, že úlohu školy prevezmú dobrovoľne volené workshopy, v ktorých sa zruší konvenčné delenie predmetov podľa vonkajších atribútov. Tieto anarchisticky znejúce postuláty korešpondujú s názormi niektorých vzdelancov: Richard Rorty napríklad tvrdí, že „...úlohou výchovnej filozofie nie je nájsť objektívnu pravdu, ale skôr udržiavať diskusiu.“
Český autor Krámský uvádza: „Humanitní studia... musí ,připravovat bez předpisování´, a mají tak předkládat pouze poznatky, jež zůstanou chápány jako předběžné.“
Predbežnosť sa zaiste chápe ako neukončenosť, otvorenosť voči ďalším impulzom, nie ako bezradnosť z informačného chaosu.
.internet ako škola
Literatúra má tú vlastnosť, že je sama otvoreným systémom, je neukončená a rozpínajúca sa. Ako virtuálny priestor internetu. Zároveň je sieťou, ktorej každá stránka (tu to platí doslovne), každá kniha odkazuje na tisíce iných kníh. Neexistuje kniha, ktorej existencia by bola možná osihotene od ostatných kníh. Z toho môžeme dedukovať, že v každej jednej knihe je zachytená svojím spôsobom celá literatúra. Pre školu z toho vyplýva možnosť, že z ľubovoľnej knihy, ktorú máme k dispozícii, sa dá vyčítať všetko podstatné o charaktere literatúry. Ak prijmeme tieto východiská, zjednodušene povedané, mohli by sme rezignovať na akúsi komplexnosť, ktorá sa aj tak vždy ukáže ako iluzórna. Vyučovanie k literatúre v škole sa musí diať výberovo. V tom je šanca a zároveň nebezpečenstvo, lebo štátna moc má vždy tendenciu určovať literárny kánon v zhode so svojimi mocenskými cieľmi. Preto Kratochvíl apeluje: „...vzdělanci však musí neustále nutit státní moc k tomu, aby jí nárokované vzdělání, které sleduje cíle zčásti tradiční a zčásti utilitární, bylo dostatečně otevřené také pro bytostný náhled a z něj plynoucí odpovědnost...“
.anarchaická škola
Už celé roky nechtiac i vedome vytváram pedagogickú stratégiu, ktorú som nazval anarchaická škola. V tomto novotvare sú zlúčené dve slová: archaický a anarchistický. Obidve majú svoje stáročiami budované negatívne konotácie, ale ja ich beriem ako inšpiratívne živiny, ktoré vytvárajú moju virtuálnu „akadémiu.“ Archaizmus znamená návrat ku koreňom, predovšetkým k antickej pedagogike, ktorá bola radostnou činnosťou určenou na rozvíjanie duchovných potencií najmä dospelých a slobodných občanov. Anarchizmus v oblasti vyučovania beriem ako živelnosť, životnosť, životodarnosť, nespútanosť, tvorivosť, impulzívnosť, hravosť, improvizovanosť, spontánnosť, vitalitu... Pre svoju školu som zatiaľ vytvoril niekoľko „učebníc“, napríklad Heviho Diktátor (zbierka veselých diktátov), Z poslednej lavice (O škole nevážne, vážne a odvážne) či antológiu Naháňačka áut (Básničky pre tých, ktorí neznášajú básne). Tieto svoje misie nazývam konštruktívnou sabotážou na naše školstvo a keď bude záujem, môžem o konkrétnejších princípoch porozprávať niekedy nabudúce. Zatiaľ aspoň ponúkam niekoľko postulátov, ktoré som si sám pre seba sformuloval pre svoje pedagogické pôsobenie.
Hevierove pedagogické minimum
1. Literatúra sa nedá naučiť.
2. Literatúru netreba učiť.
3. Literatúra je najľahší a najkrajší predmet.
4. Niet takého hlupáka, ktorý by musel prepadnúť zo slovenského jazyka a literatúry.
5. Čítaj. Nemusíš sa učiť.
6. Nijaké osnovy nie sú také husté, aby sa do nich nedala prepašovať tvoja iniciatíva.
7. Keď nedokážeš zapáliť, môžeš to zabaliť.
8. Všetko, čo sa len dá, nechaj na iniciatívu žiakov.
9. Nauč žiaka učiť sa.
10. Každá školská reforma je pro forma.
11. Ak sa nedokážeš učiť od žiakov, nebuď učiteľom.
12. Učenie je zasväcovanie a osvecovanie.
13. Literatúra nemá nepriateľa v internete.
14. Nelám. Zmäkčuj.
15. Nemôžeš vyžadovať čítanie kníh, ak sám nečítaš.
16. Učebnicu používaj len v najnevyhnutnejšom prípade.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.