V tomto článku žiadne fakty nečakajte. Pôjde v ňom o motívy na bankovkách, veľké množstvo mincí a smútok za niečím, čo pôvodne mnohí z nás vôbec nechceli. Veď čím bližšie je prvý január, tým menší zmysel má uvažovať nad výhodnosťou vstupu do eurozóny a tým lepšie sa môžeme sústrediť na marginálne esteticko-emocionálne záležitosti.
1. Bankovky. Keď sa pred pätnástimi rokmi začali kolkovať posledné československé bankovky, mnohým z nás bolo veľmi smutno. Ani nie tak za tými papierikmi, ako za tým, že to bol azda najviditeľnejší, pretože každodenne používaný symbol štátu, s ktorého rozdelením veľa ľudí nesúhlasilo. Potom však prišli nové slovenské platidlá. Smetanu nahradil Hlinka, z tradičnej zelenej stovky bola zrazu červená.... Ale tak ako predtým, aj po osamostatnení sa Slovenskej republiky bankovky symbolizovali prostredníctvom Pribinu či Štefánika históriu tohto územia.
Eurobankovky majú v podstate tiež historické motívy, ale sú akési odľudštené a abstraktné. Je fajn, že na nich vidno vývoj európskej architektúry od antiky po dvadsiate storočie, ale bez toho, že by človek vedel, o aké konkrétne stavby ide, to nie je ono. Možno v tom bola snaha o korektnosť, snaha nikoho neuraziť či neuprednostniť, ale výsledok je skôr veľká nuda.
2. Mince. Kovové platidlá sú z tohto hľadiska oveľa lepšie. Možno nie každého vzrušuje, že Francúzi majú na reverze jednoeurovej mince strom s nápisom Liberté Egalité Fraternité, Fíni labute a Vatikán pápeža, ale v každom prípade je to výraz istej blahosklonnosti zo strany centrálnych bankárov.
V súvislosti s mincami je však oveľa diskutovanejšou otázkou, či teda nakoniec bude treba tie mešce alebo nie. Podľa toho, čo počúvam, vraj veľké množstvo mincí nadmerne zaťaží vrecká. To je možno pravda, ale hádam to má aj výhody, napríklad v oblasti odmeňovania detí. Možno ešte aj dnes existujú deti, ktoré pri pohľade na ponúkaný kov nevyvrátia oči, ale mne sa z nejakého dôvodu vyhýbajú. Myslím si, ale možno je to len túžba, že po príchode euromincí by si mohli aspoň niektoré začať vážiť aj tento druh platidla. Za korunu sa dnes nedá kúpiť nič, ale za päťdesiat centov? To už hej.
3. Výmena. Že vraj je fajn cestovať po celom kontinente s jednou menou. (Keď pôjde šofér pani ministerky Tomanovej po prvom januári do Lisabonu, určite to ocení.) Nič na tom nestratíme, nemusíme zháňať banku, zmenáreň ani veksláka... No, ale čo ak niekomu (nemyslím veksláka) bude práve toto chýbať? Napríklad ilegálnemu pracovníkovi, ktorý si z niektorej krajiny eurozóny prinesie hŕbu bankoviek a tu ich vymení za ešte väčšiu? Bez ohľadu na istú stratu mohol mať doteraz pocit, že vlastne zarobil viackrát. Ešteže väčšina sveta so vstupom do eurozóny zatiaľ váha.
4. NBS. V neposlednom rade bude po zavedení eura zaujímavé sledovať, čo sa stane s centrálnou bankou. Nemyslím ani tak na jej zamestnancov, pretože, ako vieme z Parkisona, snahu rozširovať ich počet majú aj inštitúcie, ktorých kompetencie sa stále zužujú. Skôr by ma zaujímal osud tej budovy. Že je na akúsi pobočku ECB nejaká veľká? Ale prosím vás! Už ste počuli, že by sa nejaká centrálna banka sťahovala do menšieho?
1. Bankovky. Keď sa pred pätnástimi rokmi začali kolkovať posledné československé bankovky, mnohým z nás bolo veľmi smutno. Ani nie tak za tými papierikmi, ako za tým, že to bol azda najviditeľnejší, pretože každodenne používaný symbol štátu, s ktorého rozdelením veľa ľudí nesúhlasilo. Potom však prišli nové slovenské platidlá. Smetanu nahradil Hlinka, z tradičnej zelenej stovky bola zrazu červená.... Ale tak ako predtým, aj po osamostatnení sa Slovenskej republiky bankovky symbolizovali prostredníctvom Pribinu či Štefánika históriu tohto územia.
Eurobankovky majú v podstate tiež historické motívy, ale sú akési odľudštené a abstraktné. Je fajn, že na nich vidno vývoj európskej architektúry od antiky po dvadsiate storočie, ale bez toho, že by človek vedel, o aké konkrétne stavby ide, to nie je ono. Možno v tom bola snaha o korektnosť, snaha nikoho neuraziť či neuprednostniť, ale výsledok je skôr veľká nuda.
2. Mince. Kovové platidlá sú z tohto hľadiska oveľa lepšie. Možno nie každého vzrušuje, že Francúzi majú na reverze jednoeurovej mince strom s nápisom Liberté Egalité Fraternité, Fíni labute a Vatikán pápeža, ale v každom prípade je to výraz istej blahosklonnosti zo strany centrálnych bankárov.
V súvislosti s mincami je však oveľa diskutovanejšou otázkou, či teda nakoniec bude treba tie mešce alebo nie. Podľa toho, čo počúvam, vraj veľké množstvo mincí nadmerne zaťaží vrecká. To je možno pravda, ale hádam to má aj výhody, napríklad v oblasti odmeňovania detí. Možno ešte aj dnes existujú deti, ktoré pri pohľade na ponúkaný kov nevyvrátia oči, ale mne sa z nejakého dôvodu vyhýbajú. Myslím si, ale možno je to len túžba, že po príchode euromincí by si mohli aspoň niektoré začať vážiť aj tento druh platidla. Za korunu sa dnes nedá kúpiť nič, ale za päťdesiat centov? To už hej.
3. Výmena. Že vraj je fajn cestovať po celom kontinente s jednou menou. (Keď pôjde šofér pani ministerky Tomanovej po prvom januári do Lisabonu, určite to ocení.) Nič na tom nestratíme, nemusíme zháňať banku, zmenáreň ani veksláka... No, ale čo ak niekomu (nemyslím veksláka) bude práve toto chýbať? Napríklad ilegálnemu pracovníkovi, ktorý si z niektorej krajiny eurozóny prinesie hŕbu bankoviek a tu ich vymení za ešte väčšiu? Bez ohľadu na istú stratu mohol mať doteraz pocit, že vlastne zarobil viackrát. Ešteže väčšina sveta so vstupom do eurozóny zatiaľ váha.
4. NBS. V neposlednom rade bude po zavedení eura zaujímavé sledovať, čo sa stane s centrálnou bankou. Nemyslím ani tak na jej zamestnancov, pretože, ako vieme z Parkisona, snahu rozširovať ich počet majú aj inštitúcie, ktorých kompetencie sa stále zužujú. Skôr by ma zaujímal osud tej budovy. Že je na akúsi pobočku ECB nejaká veľká? Ale prosím vás! Už ste počuli, že by sa nejaká centrálna banka sťahovala do menšieho?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.