Zmrznutý konflikt na Kaukaze sa prebúdza k novému životu. Angažovanie sa Ruska v záujme dvoch odpadlíckych regiónov Abcházska a Južného Osetska vyprovokovalo viacerých gruzínskych vládnych predstaviteľov až k vyhláseniam, že vojna s Ruskom je na spadnutie.
Rusi obviňujú Gruzíncov, že sa chystajú na Abcházsko zaútočiť a pod touto zámienkou zvýšili v regióne počet svojich vojakov, ktorí tam fungujú v rámci „mierových síl“. Svoje vojenské jednotky na hraniciach s Abcházskom následne začalo posilňovať aj Gruzínsko.
Ruskej zahraničnej politike veľmi záleží na tom, aby sa dnešné napätie v tejto časti Kaukazu vnímalo ako dôsledok vyhlásenia nezávislého Kosova. Logika je jasná: ak má na samostatný štát nárok bývala juhosrbská provincia, majú ho aj obidva kaukazské regióny, v ktorých 80 percent obyvateľov tvoria držitelia ruských pasov. Krátko po vyhlásení nezávislého Kosova vyzvali ruskí poslanci prezidenta Putina, aby vzhľadom na tento krok zvážil diplomatické uznanie Abcházska a Južného Osetska. Ruský prezident vzápätí nariadil vláde, aby s oboma regiónmi nadviazala tesnejšie vzťahy. Abcházsky prezident Sergej Bagapš zase na nezávislosť Kosova reagoval vyhlásením, že ak si niekto myslí, že jeho krajina bude po tomto akte postupovať ako doteraz, hlboko sa mýli.
.nie celkom Kosovo
Kosovské paralely ruských politikov však len zahmlievajú inú ruskú hru. Táto veľmoc nemá žiadny veľký záujem na diplomatickom uznaní alebo pripojení týchto dvoch, doteraz nikým neuznaných republík. Hoci abcházski a juhoosetskí politici by si tento krok veľmi želali. Rusku vyhovuje nervozita a status quo. Ich vplyv na oba regióny a možnosť hroziť ich diplomatickým uznaním predstavuje pre Kremeľ jeden z posledných účinných nástrojov, ako odradiť gruzínsku verejnosť a politikov od vstupu do NATO, prípadne EÚ. Svedčia a tom aj udalosti z jari tohto roku. Gruzínsky prezident Michail Saakašvili ponúkol obom republikám širokú autonómiu, ak sa vrátia do zväzku s Gruzínskom. Mali by viceprezidenta a právo veta vo všetkých záležitostiach, ktoré sa týkajú ich územia. Obidve republiky to rozhodne odmietli. Celkom inak sa však veci vyvíjali v Moldavku, kde miestny prezident prišiel s podobnou ponukou pre separatistickú Podnesterskú republiku. Rusko v tomto prípade, za sľub, že Moldavsko sa nikdy nebude usilovať o vstup do NATO, vyzvalo podnesterských proruských politikov, aby zasadli k rokovaciemu stolu. Ponuka moldavského prezidenta Voronina sa pritom od návrhu autonómie, s ktorou prišiel prezident Saakašvili, odlišuje len minimálne.
.hra s emóciami
Hoci vplyv na Kaukaze a kontrola nad Čiernomorským pobrežím patria k starým ruským imperiálnym ambíciám, v prípade Abcházska a Južného Osetska sa Moskva zahráva s emóciami, ktoré sa jej nakoniec môžu vymknúť z rúk. Čečensko je príkladom, že konflikty v tejto oblasti bývajú dlhé a krvavé.
Rusi obviňujú Gruzíncov, že sa chystajú na Abcházsko zaútočiť a pod touto zámienkou zvýšili v regióne počet svojich vojakov, ktorí tam fungujú v rámci „mierových síl“. Svoje vojenské jednotky na hraniciach s Abcházskom následne začalo posilňovať aj Gruzínsko.
Ruskej zahraničnej politike veľmi záleží na tom, aby sa dnešné napätie v tejto časti Kaukazu vnímalo ako dôsledok vyhlásenia nezávislého Kosova. Logika je jasná: ak má na samostatný štát nárok bývala juhosrbská provincia, majú ho aj obidva kaukazské regióny, v ktorých 80 percent obyvateľov tvoria držitelia ruských pasov. Krátko po vyhlásení nezávislého Kosova vyzvali ruskí poslanci prezidenta Putina, aby vzhľadom na tento krok zvážil diplomatické uznanie Abcházska a Južného Osetska. Ruský prezident vzápätí nariadil vláde, aby s oboma regiónmi nadviazala tesnejšie vzťahy. Abcházsky prezident Sergej Bagapš zase na nezávislosť Kosova reagoval vyhlásením, že ak si niekto myslí, že jeho krajina bude po tomto akte postupovať ako doteraz, hlboko sa mýli.
.nie celkom Kosovo
Kosovské paralely ruských politikov však len zahmlievajú inú ruskú hru. Táto veľmoc nemá žiadny veľký záujem na diplomatickom uznaní alebo pripojení týchto dvoch, doteraz nikým neuznaných republík. Hoci abcházski a juhoosetskí politici by si tento krok veľmi želali. Rusku vyhovuje nervozita a status quo. Ich vplyv na oba regióny a možnosť hroziť ich diplomatickým uznaním predstavuje pre Kremeľ jeden z posledných účinných nástrojov, ako odradiť gruzínsku verejnosť a politikov od vstupu do NATO, prípadne EÚ. Svedčia a tom aj udalosti z jari tohto roku. Gruzínsky prezident Michail Saakašvili ponúkol obom republikám širokú autonómiu, ak sa vrátia do zväzku s Gruzínskom. Mali by viceprezidenta a právo veta vo všetkých záležitostiach, ktoré sa týkajú ich územia. Obidve republiky to rozhodne odmietli. Celkom inak sa však veci vyvíjali v Moldavku, kde miestny prezident prišiel s podobnou ponukou pre separatistickú Podnesterskú republiku. Rusko v tomto prípade, za sľub, že Moldavsko sa nikdy nebude usilovať o vstup do NATO, vyzvalo podnesterských proruských politikov, aby zasadli k rokovaciemu stolu. Ponuka moldavského prezidenta Voronina sa pritom od návrhu autonómie, s ktorou prišiel prezident Saakašvili, odlišuje len minimálne.
.hra s emóciami
Hoci vplyv na Kaukaze a kontrola nad Čiernomorským pobrežím patria k starým ruským imperiálnym ambíciám, v prípade Abcházska a Južného Osetska sa Moskva zahráva s emóciami, ktoré sa jej nakoniec môžu vymknúť z rúk. Čečensko je príkladom, že konflikty v tejto oblasti bývajú dlhé a krvavé.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.