Predvolebná kampaň je v Amerike zaujímavejšia, než jej konečné výsledky. Američania sa o svojich kandidátoch dozvedeli viac, ako Slováci o politikoch, ktorí odchádzajú do dôchodku.
Ešte pred pol rokom si tvrdé jadro konzervatívcov želalo za kandidátku Hillary Clinton. Mnohí si dokonca dali tú námahu a kde to bolo možné, hodili jej svoj hlas. Cieľ bol jasný: Hillary je známa firma, zaručený symbol americkej ľavice, čo zjednotí rozdelenú pravicu, vystraší umiernený stred. Veď to prefláknuté priezvisko, to proste musí fungovať. Hillary však prekvapila. Akoby si zaspomínala na mladé roky, keď v roku 1964 podporovala za prezidenta libertariánskeho konzervatívca Barryho Goldwatera. Ukázala inú tvár: namiesto naškrobeného elitárstva sa predstavila ako konzervatívna demokratka. Samozrejme, aj ako populistka tvrdého zrna. Zaspomínala si napríklad, ako sa s otcom učila strieľať, pila pritom pivo a presviedčala, že chce znižovať dane na benzín. Populizmus to bol riadny: špeciálne dane by totiž práve podľa nej mali platiť americké Slovnafty...
Ale Hillary má aj svoj štýl: americká Mrs. Fico bola prirodzená, spontánna, dokonca vtipná. A pritom tvrdá: dominovala medzi ženami a pritom účinne podrývala Obamovu autoritu medzi mužmi. Výsledok? Zjednotila konzervatívnejších demokratov, ktorým sa kedysi hovorilo Reaganovi demokrati. Na získanie nominácie na prezidenta za ľavicovú Demokratickú stranu to asi stačiť nebude, ale Hillary ukázala: Obama sa dá poraziť. V podstate všade, kde rozhodujú bieli Američania – si stačí nasadiť rukavice a ísť do tela.
A čo Barack? Ako si vedie tento čierny muž s arabským stredným menom? Aj on je plný prekvapení. Na začiatku začal s kennedyovskou charizmou, nestraníckosťou a osobitým patriotizmom. Dnes je jeho najväčším problémom práve náboženstvo, ktorým dokazoval svoju nadstraníckosť. Jeho pastor preklína Ameriku a vedie rasistické reči plné obvinení typu, že ochorenie AIDS vymyslela americká vláda ako nástroj genocídy proti čiernej rase. Čo vlastne vypovedá o Obamovi, že tomuto protestantskému pastorovi chodil na bohoslužby posledných dvadsať rokov? Obama samozrejme nežije v jeho farnosti. Z lukratívnej univerzitnej štvrti je to za pastorom Wrightom vyše hodiny cesty. Viete si predstaviť dochádzať v nedeľu na bohoslužby tak ďaleko? Aký mal na to akademický liberál dôvod? Nech už to bol kalkul alebo hlas srdca, ani jedno mu dnes nepomáha. Rovnako ako chýbajúca vlajka na saku, povinná výbava politickej triedy po 9/11. A vôbec, ako sa vlastne na kresťanského konvertitu, ktorý je potomkom moslima a býva pri židovskej synagóge, bude dívať arabská ulica?
Zdá sa, že to, čo bola včera výhoda, je dnes príťaž. John McCain vie o tom svoje. O náboženstve, striktnom výklade ústavy a ochrane života pred narodením nehovoril toľko tento muž, ktorý sedí práve na senátorskej stoličke Barryho Goldwatera, nikdy vo svojom živote. Ešte prednedávnom takmer prešiel od republikánov k demokratom – a dnes ich presviedča o svojej konzervatívnosti.
Pol roka pred voľbami sa Hillary tvári, že je vpravo, Obama chce byť stranícky liberál a McCain sa pokúša vyzerať ako konzervatívec. Aj toto je dnešná Amerika.
Autor je redaktor revue Impulz.
Ešte pred pol rokom si tvrdé jadro konzervatívcov želalo za kandidátku Hillary Clinton. Mnohí si dokonca dali tú námahu a kde to bolo možné, hodili jej svoj hlas. Cieľ bol jasný: Hillary je známa firma, zaručený symbol americkej ľavice, čo zjednotí rozdelenú pravicu, vystraší umiernený stred. Veď to prefláknuté priezvisko, to proste musí fungovať. Hillary však prekvapila. Akoby si zaspomínala na mladé roky, keď v roku 1964 podporovala za prezidenta libertariánskeho konzervatívca Barryho Goldwatera. Ukázala inú tvár: namiesto naškrobeného elitárstva sa predstavila ako konzervatívna demokratka. Samozrejme, aj ako populistka tvrdého zrna. Zaspomínala si napríklad, ako sa s otcom učila strieľať, pila pritom pivo a presviedčala, že chce znižovať dane na benzín. Populizmus to bol riadny: špeciálne dane by totiž práve podľa nej mali platiť americké Slovnafty...
Ale Hillary má aj svoj štýl: americká Mrs. Fico bola prirodzená, spontánna, dokonca vtipná. A pritom tvrdá: dominovala medzi ženami a pritom účinne podrývala Obamovu autoritu medzi mužmi. Výsledok? Zjednotila konzervatívnejších demokratov, ktorým sa kedysi hovorilo Reaganovi demokrati. Na získanie nominácie na prezidenta za ľavicovú Demokratickú stranu to asi stačiť nebude, ale Hillary ukázala: Obama sa dá poraziť. V podstate všade, kde rozhodujú bieli Američania – si stačí nasadiť rukavice a ísť do tela.
A čo Barack? Ako si vedie tento čierny muž s arabským stredným menom? Aj on je plný prekvapení. Na začiatku začal s kennedyovskou charizmou, nestraníckosťou a osobitým patriotizmom. Dnes je jeho najväčším problémom práve náboženstvo, ktorým dokazoval svoju nadstraníckosť. Jeho pastor preklína Ameriku a vedie rasistické reči plné obvinení typu, že ochorenie AIDS vymyslela americká vláda ako nástroj genocídy proti čiernej rase. Čo vlastne vypovedá o Obamovi, že tomuto protestantskému pastorovi chodil na bohoslužby posledných dvadsať rokov? Obama samozrejme nežije v jeho farnosti. Z lukratívnej univerzitnej štvrti je to za pastorom Wrightom vyše hodiny cesty. Viete si predstaviť dochádzať v nedeľu na bohoslužby tak ďaleko? Aký mal na to akademický liberál dôvod? Nech už to bol kalkul alebo hlas srdca, ani jedno mu dnes nepomáha. Rovnako ako chýbajúca vlajka na saku, povinná výbava politickej triedy po 9/11. A vôbec, ako sa vlastne na kresťanského konvertitu, ktorý je potomkom moslima a býva pri židovskej synagóge, bude dívať arabská ulica?
Zdá sa, že to, čo bola včera výhoda, je dnes príťaž. John McCain vie o tom svoje. O náboženstve, striktnom výklade ústavy a ochrane života pred narodením nehovoril toľko tento muž, ktorý sedí práve na senátorskej stoličke Barryho Goldwatera, nikdy vo svojom živote. Ešte prednedávnom takmer prešiel od republikánov k demokratom – a dnes ich presviedča o svojej konzervatívnosti.
Pol roka pred voľbami sa Hillary tvári, že je vpravo, Obama chce byť stranícky liberál a McCain sa pokúša vyzerať ako konzervatívec. Aj toto je dnešná Amerika.
Autor je redaktor revue Impulz.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.