Bolo raz jedno dievčatko. Volalo sa Červená čiapočka. Ak si myslíte, že sa tak volalo preto, lebo nosilo na hlave červenú čiapočku, uhádli ste. To znamená, že ste inteligentné a bystré deti. Pravdu povediac, nečakali sme to. Netušili sme, že naša mládež je až tak zarážajúco bystrá.
To znamená, že budeme musieť upraviť niektoré rozprávky aj niektoré hádanky, pretože, už to tak vyzerá, bude pre vás hračkou rozlúštiť ich. Napríklad tú, že to má štyri rohy a môžete sa tým prikryť. Pravdaže, perina, vykríknete. Ale ani my nie sme takí naivní, ako si myslíte, moji milí. Nie je to perina. Je to paplón. Alebo: aká raketa nelieta vo vesmíre? Sú aj takí viťúzi, čo by povedali : tenisová. Omyl. Nevystrelená. Bol to chyták. Takže pozor, aj keď ste inteligentné, neznamená to, že ste už požrali všetku múdrosť sveta, niekedy naozaj treba pohnúť rozumom, ak chce človek uhádnuť, čo je v hádanke ukryté. Napríklad: má to štyri nohy a predsa sa potkne. Už počujem ako víťazoslávne vykrikujete, že kôň. Opäť omyl. Je to krava. A má to štyri nohy a nehýbe sa to? Trt je to stôl. Je to kôň, ktorý stojí. Viete milé deti, ide o to, že my rozprávkari, sme predsa len o čosi bystrejší ako vy. Na nás, skrátka, nemáte. Vráťme sa teraz k Červenej čiapočke.
Darmo by ste ju vyzerali v lese. To dievčatko červenú čiapočku už dávno nenosí. Prefarbilo si ju na zeleno. Aj z dôvodov politických, aj z dôvodov ekologických. Ale aj z estetických. Veď zelená je v lese najvhodnejšia, hodí sa, takpovediac, do terénu a neruší. Zelená čiapočka ide teda o lese a nesie starej mame obed. Nie v košíku, ako ste zvyknuté, milé deti, ale v batôžku. Má ho na chrbte. A teraz pozor, ten je červený. Zelená čiapočka, červený batôžtek, hustý les. Čiapočka je síce zelená, ale v lese sa veľmi nevyzná, takže zablúdi. Sadne si pod strom a keďže dostane hlad, zje starej mame obed. Potom si zdriemne. Prebudí ju až horár, ktorý si po lese vykračuje v podnapitom stave a s piesňou na perách. Má dobrú náladu. „Čo tu robíš, dievčatko“ opýta sa Čiapočky. „Nesiem starej mame obed a zadriemala som.“ „Tak sa ponáhľaj, práve idem odtiaľ a môžem ti povedať, že stará mama má poriadny apetít,“ povie horár a žmurkne na Čiapočku. Lenže Čiapočka nič nechápe, lebo má dlhé vedenie. Nepodala sa veru na starú mamu, kdeže. Horár sa usmeje na Čiapočku a opýta sa „A ty, moja, koľkože máš rôčkov?“ „Dvanásť.“ „Tak potom nič,“ zašomre horár a spievajúc pokračuje v ceste. Čiapočka nie je síce nijaký Einstein, ale pochopila, že stará mama je o.k. a že je po horárovej návšteve spokojná a nasýtená. Tak sa zdvihne spod stromu a keďže obed je zjedený, aj rozprávky je koniec. Ak sa pýtate, aké ponaučenie vyplýva z tejto rozprávky, tak to chcete odo mňa priveľa. Hádam len, že život ide ďalej... A na záver hádanka. Kde bol vlk?
To znamená, že budeme musieť upraviť niektoré rozprávky aj niektoré hádanky, pretože, už to tak vyzerá, bude pre vás hračkou rozlúštiť ich. Napríklad tú, že to má štyri rohy a môžete sa tým prikryť. Pravdaže, perina, vykríknete. Ale ani my nie sme takí naivní, ako si myslíte, moji milí. Nie je to perina. Je to paplón. Alebo: aká raketa nelieta vo vesmíre? Sú aj takí viťúzi, čo by povedali : tenisová. Omyl. Nevystrelená. Bol to chyták. Takže pozor, aj keď ste inteligentné, neznamená to, že ste už požrali všetku múdrosť sveta, niekedy naozaj treba pohnúť rozumom, ak chce človek uhádnuť, čo je v hádanke ukryté. Napríklad: má to štyri nohy a predsa sa potkne. Už počujem ako víťazoslávne vykrikujete, že kôň. Opäť omyl. Je to krava. A má to štyri nohy a nehýbe sa to? Trt je to stôl. Je to kôň, ktorý stojí. Viete milé deti, ide o to, že my rozprávkari, sme predsa len o čosi bystrejší ako vy. Na nás, skrátka, nemáte. Vráťme sa teraz k Červenej čiapočke.
Darmo by ste ju vyzerali v lese. To dievčatko červenú čiapočku už dávno nenosí. Prefarbilo si ju na zeleno. Aj z dôvodov politických, aj z dôvodov ekologických. Ale aj z estetických. Veď zelená je v lese najvhodnejšia, hodí sa, takpovediac, do terénu a neruší. Zelená čiapočka ide teda o lese a nesie starej mame obed. Nie v košíku, ako ste zvyknuté, milé deti, ale v batôžku. Má ho na chrbte. A teraz pozor, ten je červený. Zelená čiapočka, červený batôžtek, hustý les. Čiapočka je síce zelená, ale v lese sa veľmi nevyzná, takže zablúdi. Sadne si pod strom a keďže dostane hlad, zje starej mame obed. Potom si zdriemne. Prebudí ju až horár, ktorý si po lese vykračuje v podnapitom stave a s piesňou na perách. Má dobrú náladu. „Čo tu robíš, dievčatko“ opýta sa Čiapočky. „Nesiem starej mame obed a zadriemala som.“ „Tak sa ponáhľaj, práve idem odtiaľ a môžem ti povedať, že stará mama má poriadny apetít,“ povie horár a žmurkne na Čiapočku. Lenže Čiapočka nič nechápe, lebo má dlhé vedenie. Nepodala sa veru na starú mamu, kdeže. Horár sa usmeje na Čiapočku a opýta sa „A ty, moja, koľkože máš rôčkov?“ „Dvanásť.“ „Tak potom nič,“ zašomre horár a spievajúc pokračuje v ceste. Čiapočka nie je síce nijaký Einstein, ale pochopila, že stará mama je o.k. a že je po horárovej návšteve spokojná a nasýtená. Tak sa zdvihne spod stromu a keďže obed je zjedený, aj rozprávky je koniec. Ak sa pýtate, aké ponaučenie vyplýva z tejto rozprávky, tak to chcete odo mňa priveľa. Hádam len, že život ide ďalej... A na záver hádanka. Kde bol vlk?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.