Súd
Rozhodnutia súdov sa v slobodnej spoločnosti rešpektujú. Ale existuje miera, ktorá už nedovoľuje mlčať. Napríklad teraz. A vôbec nie je reč o škandalóznom prepustení ďalšieho mafiána.
V komentári o Ivanovi Lexovi som ešte v týždenníku Domino fórum v auguste 2002 napísal, že ho považujem za najväčšieho darebáka. Bolo to v čase, keď už dávno vyšli najavo praktiky tajnej služby počas Mečiarových vlád. Keď sa ma vtedy Okresný súd Bratislava 4 opýtal, prečo si myslím, že Lexa, sediaci kúsok odo mňa, je najväčší darebák, vymenoval som mnohé známe kauzy, vrátane únosu, diskreditácie cirkvi, pokusu o odvolanie prezidenta, sledovanie a obťažovanie novinárov či opozície. Ivan Lexa mi vtedy povedal, čo si to dovoľujem, ja som mu odpovedal rovnako, a súd sa skončil. Po pár týždňoch prišiel rozsudok – milión korún a ospravedlnenie v prospech bývalého šéfa tajnej služby. Keďže som po odchode z Domina kauzu prestal sledovať, viem už len to, že po odvolaní krajský súd vrátil vec na došetrenie, a okresný súd zrušil pokutu. Ostala „len“ povinnosť ospravedlniť sa Ivanovi Lexovi. Ešte raz – povinnosť ospravedlniť sa Ivanovi Lexovi.
Teraz som bol na súde znovu. V prvej kauze ide o fotografiu. Vo vianočnom dvojčísle .týždňa
52–53/2004 sme uverejnili komentár Pravda je drahá. Išlo o problém sudcu Stiffela. Ako fotografiu sme použili maličký portrét, ktorý nám na svojej stránke ponúkla štátna agentúra. Fotku sme si riadne objednali, zaplatili a označili copyrightom TASR. Lenže TASR urobila chybu, pretože nad menom a funkciou sudcu Stiffela neumiestnila vo svojej databáze jeho portrét, ale portrét sudcu Štefana Minárika. V nasledujúcom čísle sme sa za chybu, ktorú urobila TASR, ospravedlnili. Ale tým sa vec neskončila.
Štefan Minárik pôvodne chcel, aby sme pre miniatúrnu fotku stiahli celý náklad z predaja, neskôr sa obrátil na Okresný súd Bratislava 2. A ten práve teraz vyniesol rozsudok – 300-tisíc korún pre Minárika. Keď mi to náš advokát oznámil, neveril som. Už verím.
Druhá kauza sa týka človeka, ktorý bol v roku 1951 komunistami obvinený z vlastizrady. Odsedel si šesť rokov, v roku 1959 emigroval do Rakúska. V článku Únos špióna v čísle 1/2005 sme napísali, že Emila Šveca v roku 1962 komunistická tajná polícia uniesla z Rakúska naspäť do Československa. Zavreli ho na ďalších sedem rokov. V roku 1969 ho pustili na slobodu, lenže trápenie sa neskončilo. Po sťažnosti prokurátora, ktorému sa nepáčilo jeho prepustenie, podal sťažnosť aj on, ale keď zistil, kto prípad dostal, na dva roky zmizol. Potom ho znovu zavreli a roku 1974 sa začalo obnovené konanie. Predsedom bystrického senátu bol Štefan Minárik. A tu sme pri našej druhej kauze. Emil Švec v článku povedal: „Sudca Minárik ma však odrovnal argumentom, že nemá k dispozícii zápisnicu z rehabilitačného konania. Takže namiesto toho, aby prerušil pojednávanie, ponechal v platnosti pôvodný, 15-ročný rozsudok za špionáž.“ Keďže Emil Švec nie je právnik a nemusí si veci presne pamätať, obrátili sme sa v tom istom čísle aj na Štefana Minárika. Ten nám povedal: „Ja som pána Šveca neodsúdil, ani som mu neuložil žiaden trest. On sa ocitol vo väzení ešte predtým, ako sme sa tým zaoberali. Jednoducho si podal žiadosť o obnovu konania, ktorú náš senát zamietol.“ Na pripomienku, že Švec ostal vo väzení aj po rozhodnutí senátu, ktorému predsedal, reagoval Minárik slovami: „No, to je možné, keď neboli splnené zákonné dôvody na obnovu konania. To znamená, že sa neobjavili nové skutočnosti, ktoré neboli súdu známe v čase, keď bol odsúdený. Pán Švec chcel pravdepodobne len zopakovať to, čo už raz prešlo súdom.“ Celú túto Minárikovu odpoveď sme uverejnili hneď vedľa vyjadrení Emila Šveca. Napriek tomu sa Minárik obrátil na súd. A Okresný súd Bratislava 2 nás za článok, v ktorom sme korektne uverejnili pohľad oboch strán, práve teraz odsúdil na ďalších 300-tisíc a ospravedlnenie Minárikovi.
Kto tým čo sleduje? A čo vlastne môžeme robiť? Odvoláme sa. Ale je to omnoho vážnejšia otázka.
Rozhodnutia súdov sa v slobodnej spoločnosti rešpektujú. Ale existuje miera, ktorá už nedovoľuje mlčať. Napríklad teraz. A vôbec nie je reč o škandalóznom prepustení ďalšieho mafiána.
V komentári o Ivanovi Lexovi som ešte v týždenníku Domino fórum v auguste 2002 napísal, že ho považujem za najväčšieho darebáka. Bolo to v čase, keď už dávno vyšli najavo praktiky tajnej služby počas Mečiarových vlád. Keď sa ma vtedy Okresný súd Bratislava 4 opýtal, prečo si myslím, že Lexa, sediaci kúsok odo mňa, je najväčší darebák, vymenoval som mnohé známe kauzy, vrátane únosu, diskreditácie cirkvi, pokusu o odvolanie prezidenta, sledovanie a obťažovanie novinárov či opozície. Ivan Lexa mi vtedy povedal, čo si to dovoľujem, ja som mu odpovedal rovnako, a súd sa skončil. Po pár týždňoch prišiel rozsudok – milión korún a ospravedlnenie v prospech bývalého šéfa tajnej služby. Keďže som po odchode z Domina kauzu prestal sledovať, viem už len to, že po odvolaní krajský súd vrátil vec na došetrenie, a okresný súd zrušil pokutu. Ostala „len“ povinnosť ospravedlniť sa Ivanovi Lexovi. Ešte raz – povinnosť ospravedlniť sa Ivanovi Lexovi.
Teraz som bol na súde znovu. V prvej kauze ide o fotografiu. Vo vianočnom dvojčísle .týždňa
52–53/2004 sme uverejnili komentár Pravda je drahá. Išlo o problém sudcu Stiffela. Ako fotografiu sme použili maličký portrét, ktorý nám na svojej stránke ponúkla štátna agentúra. Fotku sme si riadne objednali, zaplatili a označili copyrightom TASR. Lenže TASR urobila chybu, pretože nad menom a funkciou sudcu Stiffela neumiestnila vo svojej databáze jeho portrét, ale portrét sudcu Štefana Minárika. V nasledujúcom čísle sme sa za chybu, ktorú urobila TASR, ospravedlnili. Ale tým sa vec neskončila.
Štefan Minárik pôvodne chcel, aby sme pre miniatúrnu fotku stiahli celý náklad z predaja, neskôr sa obrátil na Okresný súd Bratislava 2. A ten práve teraz vyniesol rozsudok – 300-tisíc korún pre Minárika. Keď mi to náš advokát oznámil, neveril som. Už verím.
Druhá kauza sa týka človeka, ktorý bol v roku 1951 komunistami obvinený z vlastizrady. Odsedel si šesť rokov, v roku 1959 emigroval do Rakúska. V článku Únos špióna v čísle 1/2005 sme napísali, že Emila Šveca v roku 1962 komunistická tajná polícia uniesla z Rakúska naspäť do Československa. Zavreli ho na ďalších sedem rokov. V roku 1969 ho pustili na slobodu, lenže trápenie sa neskončilo. Po sťažnosti prokurátora, ktorému sa nepáčilo jeho prepustenie, podal sťažnosť aj on, ale keď zistil, kto prípad dostal, na dva roky zmizol. Potom ho znovu zavreli a roku 1974 sa začalo obnovené konanie. Predsedom bystrického senátu bol Štefan Minárik. A tu sme pri našej druhej kauze. Emil Švec v článku povedal: „Sudca Minárik ma však odrovnal argumentom, že nemá k dispozícii zápisnicu z rehabilitačného konania. Takže namiesto toho, aby prerušil pojednávanie, ponechal v platnosti pôvodný, 15-ročný rozsudok za špionáž.“ Keďže Emil Švec nie je právnik a nemusí si veci presne pamätať, obrátili sme sa v tom istom čísle aj na Štefana Minárika. Ten nám povedal: „Ja som pána Šveca neodsúdil, ani som mu neuložil žiaden trest. On sa ocitol vo väzení ešte predtým, ako sme sa tým zaoberali. Jednoducho si podal žiadosť o obnovu konania, ktorú náš senát zamietol.“ Na pripomienku, že Švec ostal vo väzení aj po rozhodnutí senátu, ktorému predsedal, reagoval Minárik slovami: „No, to je možné, keď neboli splnené zákonné dôvody na obnovu konania. To znamená, že sa neobjavili nové skutočnosti, ktoré neboli súdu známe v čase, keď bol odsúdený. Pán Švec chcel pravdepodobne len zopakovať to, čo už raz prešlo súdom.“ Celú túto Minárikovu odpoveď sme uverejnili hneď vedľa vyjadrení Emila Šveca. Napriek tomu sa Minárik obrátil na súd. A Okresný súd Bratislava 2 nás za článok, v ktorom sme korektne uverejnili pohľad oboch strán, práve teraz odsúdil na ďalších 300-tisíc a ospravedlnenie Minárikovi.
Kto tým čo sleduje? A čo vlastne môžeme robiť? Odvoláme sa. Ale je to omnoho vážnejšia otázka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.