Lesk strieborného plátna, šero v sále. Gong. Odrazu kdesi spoza chrbta zaznie tlmený zvuk premietačky, nad nami sa mihotajú lúče svetla a pred očami bežia titulky a pohyblivé obrázky. Priestor zaplní hudba a slová. Možno je nás dvadsať alebo dvesto. Vitajte v klube!
Pred pätnástimi rokmi vznikla rozdelením niekdajšej Československej federácie filmových klubov Asociácia slovenských filmových klubov (ASFK). Toto občianske združenie vo svojej klubotéke ponúka takmer 400 filmov a zabezpečuje činnosť 45 filmových klubov na Slovensku.
.krátky film o histórii
Ľudia so záujmom o filmové umenie sa v bývalom Československu stretávali už koncom päťdesiatych rokov v Kurzoch pre náročných divákov. Existencia kurzov podnietila v roku 1961 vznik filmových Klubov náročného diváka, najskôr v Čechách a vzápätí na Slovensku, okrem Bratislavy aj vo Zvolene, Žiline či Košiciach. Filmové kluby od svojho vzniku tvorili akési ‘ostrovčeky pozitívnej deviácie‘, kde bola jediná možnosť stretávať sa nielen pri zaujímavých filmoch, ale kde sa dalo aj diskutovať a vymieňať si názory.
„Myslím si, že sedemdesiat percent klubových divákov vtedy vnímalo návštevu klubového predstavenia aj ako možnosť diskutovať nielen o filmoch, ale aj o literatúre, umení, a určite aj o politickej a spoločenskej situácii,“ vraví predseda ASFK Peter Dubecký.
Do novembra 1989 išlo o akýsi druh výsady. Iba v kluboch mohol divák vidieť mnohé talianske, americké, anglické, ale aj maďarské či poľské filmy, ktoré sa do oficiálnej distribúcie nedostali. Neskôr začali paralelne s oficiálnou a schválenou dramaturgiou aj projekcie filmov, ktoré poskytli kultúrne inštitúty a ambasády rôznych krajín. Premietali sa profily režisérov, do klubov sa dostali filmy poľskej filmovej školy Kino morálneho nepokoja. Tie sa premietali na 16-milimetrových kópiách; nebolo to ako dnes, v čase videokaziet, DVD a internetu.
.ostro sledované filmy
„Bol som fanatikom, ktorého očarili pohyblivé obrázky. Mal som asi dvadsaťpäť rokov, keď sme s Mariánom Hudecom koncom sedemdesiatych rokov zakladali filmový klub pri vtedajšom Mestskom kultúrnom stredisku v Liptovskom Mikuláši,“ spomína Zolo Šiposs. V tých časoch pracoval na propagačnom oddelení v miestnej textilke. Popri zamestnaní, neskôr na plný úväzok, robil premietača v kine Tatra. Dnes to znie neuveriteľne, ale mali vari tisíc členov a 300-miestne kino bolo neraz vypredané aj na dve klubové predstavenia. Ľudí lákalo to, čo nebolo možné vidieť v kinách, o televízii nehovoriac. Keďže bulletiny a plagáty neboli, vyrábali si ich svojpomocne. Okolo klubu sa sformovala partia nadšencov, vznikali priateľstvá, dokonca aj partnerské vzťahy.
Šiposs s bratom Petrom, ktorý roky žije v Prievidzi, kde založil Filmový klub ´93, chodievali na filmy do Budapešti aj do Krakova. „Vymetali sme kiná. Čo sa dalo, to sme videli. Formanov Hair aspoň päťdesiatkrát, takisto Felliniho, Bergmana, Sauru, Passoliniho, Kurosawu,“ spomína Šiposs.
Už len úsmevná je spomienka na predstavenie Passoliniho filmu Evanjelium svätého Matúša v miestnom klube pred vyše dvadsiatimi rokmi. „Rudolf Ábel, vtedajší vedúci odboru kultúry na okrese, prišiel na predstavenie a pozorne si robil poznámky z lektorského úvodu Eleny Chovanovej a zapisoval si, kto sedí v preplnenom kine. Ktovie, čo tým sledoval...“ zamyslí sa Šiposs.
Filmové kluby boli ako výsostný priestor slobody a náročného umenia komunistickej moci tak trochu podozrivé. Veľakrát sa v nich premietali zakázané, trezorové filmy, napríklad Jakubiskove, Formanove, Hanákove, ktoré sa často podarilo získať nie celkom legálnym spôsobom. Václav Macek a Jelena Paštéková v Dejinách slovenskej kinematografie píšu, že vtedy boli kluby ‘očistou kinematografie‘. Pre režiséra bolo cťou, ak sa jeho film pred nasadením do oficiálnej distribúcie predpremiéroval v kluboch.
Na druhej strane, do klubov sa ťažko dostávali klasické komunistické mainstreamové tituly. V kluboch sa jednoducho hrali filmy pre minoritného (alebo, ak chcete, náročného) diváka: Hanákove Ružové sny, Jakubiskov Postav dom, zasaď strom, Chytilovej Hra o jablko, Panelstory aneb Jak se rodí sídliště, Menzlových 30 panen a Pythagoras, Herzove, Vláčilove diela. Filmy sa uvádzali kvalifikovaným lektorským úvodom. Mnohí z tých, ktorí začínali ako lektori v kluboch, sa neskôr stali erudovanými filmovými kritikmi, napríklad Peter Mihálik, niekdajší dramaturg bratislavského kina Mladosť.
.všadeprítomné ucho
Činnosť klubov bola komunistickým režimom pozorne mapovaná, aj keď na ich pôde nevznikal nijaký „odboj“ ani „alternatívne centrum moci“. Mnohí tvorcovia, ktorí mali po roku 1968 zakázané verejne vystupovať, dostávali na svoje filmy, ktoré sa v oficiálnej distribúcii nesmeli objaviť, priestor práve v kluboch. Napríklad Elmar Klos a Ján Kadár takto uviedli filmy Tři přání, Touha zvaná Anada, Katka, neskôr aj oscarový Obchod na korze. Kluby boli ideálnym miestom, ako dostať takéto diela k divákovi. Všadeprítomné stranícke ucho tu trpelo čiastočnou hluchotou a oko slepotou. Kluby boli aj auditóriom školských a animovaných filmov i dokumentov.
„Často sme argumentovali známym Leninovým výrokom ‘film je najdôležitejšie umenie‘, tak prečo nám nie je umožnené nejaký film premietnuť? Pod pláštikom takýchto argumentov a lektorského úvodu sme uvádzali aj filmy, ktoré by nikdy neboli v bežnom kine ani v televízii. Boli to hlavne psychologické filmy, drámy, diela vyžadujúce isté intelektuálne partnerstvo, potenciál diváka, aby v ňom mohli zarezonovať. Treba sa tešiť, že väčšina vtedajších ideológov a tých, ktorí mali moc, intelektom veľmi neoplývali,“ poznamenáva Peter Dubecký a zaspomína si: „S Pavlom Melounkom z Prahy sme vymysleli cyklus Mladý hrdina v českom a slovenskom filme. Povyťahovali sme staré Juráčkove filmy, filmy s Pavlom Landovským, filmy z éry ‘československého filmového zázraku‘, a vďaka výbornej voľbe názvu cyklu sme ich mohli verejne uviesť. Na klubovej pôde vzniklo aj Fórum mladého filmu, kde sme dostali napríklad Feničov Džusový román, Vorlovu Pražskú pětku. Vďaka tomu, že boli uvedené na fóre, začalo sa o nich písať, a potom už bolo ideológom oveľa ťažšie stiahnuť ich do trezorov.“
.vodka a kult pokánia
Zimné a Letné filmové školy boli akýmisi vlajkovými loďami klubovej činnosti. Samozrejme, aj program týchto podujatí schvaľovali stranícki ideologickí tajomníci a tí, ktorí rozhodovali, či sa film zakáže. „Do programov sme zaraďovali aj novinky, nielen staré, klasické filmy. S tými, o ktorých sme vedeli, že sú napojení na ŠtB alebo sú priamo eštebákmi, vždy niekto ako obeť družne debatoval, popíjala sa vodka, a zatiaľ stopäťdesiat – dvesto ľudí videlo Passoliniho Evanjelium podľa Matúša, Saló alebo 120 dní Sodomy či Felliniho Satyricon,“ usmieva sa Peter Dubecký a upozorňuje na paradoxy doby: „Poľská i maďarská oficiálna distribúcia boli v porovnaní s československou oveľa liberálnejšie v uvádzaní zahraničných filmov. Filmy, ktoré sa u nás nikdy nedostali do distribúcie, boli uvedené v kluboch, napríklad Wajdov Človek zo železa. V Československu sa pritom nemohli premietať ani filmy poľských tvorcov (Skolmowski, Polanski), ktorí emigrovali. V Poľsku ich však bežne uvádzali. To isté sa týkalo aj maďarských filmov. Napokon, i sovietska perestrojka bola u nás dlho prikrytá, tlačená dozadu, a filmy, ktoré v tom období a duchu v ZSSR vznikali, naši ideológovia veľmi neradi videli v distribúcii. Ale keď ich už pustili do kín, napríklad Pičulovu Malú Vieru alebo Abuladzeho Pokánie, návštevnosť bola obrovská. Boli to iné kultové filmy než tie, ktoré sa takýmto prívlastkom bulvárne označujú dnes.“
.ružové sny spod Tatier
Eva Javorská, vedúca kina Tatran v Poprade, nevidí budúcnosť v čiernych farbách: „Náš klub nie je odkázaný na to, či si zarobí na náklady. Takže obyčajné komerčné predstavenia zarobia aj na klub. Klubových predstavení je síce menej, ale majú stabilnejšie divácke zázemie. Ostatné filmy majú kolísavú návštevnosť, rozdiel v tom však nevidíme.“
Rok 2007 bol pre kino veľmi ťažký. Návštevnosť klesla, tak ako všade na Slovensku. Kino však komerčnými predstaveniami zarobí na prevádzku filmového klubu. A to je dobrá správa. Popradský klub mal kedysi 200 až 300 členov. Zlaté časy? Možno. Potom však prišlo dvakrát prerušenie činnosti klubu – a ľudia prestávali chodiť. „Počkajme, uvidíme,“ povedali si jeho tvorcovia, pretože klub nechceli zrušiť. Oplatilo sa. Po dvoch rokoch záujem opäť vzrástol. Potešiteľné bolo, že ľudia sa na klub začali vypytovať a zaujímať sa oň. Chýbal im.
V tom čase sa rekonštruovalo kino Tatran. Klub preto fungoval v kine Gerlach, v bývalej zasadačke mestského úradu, odkiaľ sa presunul do nového kina v Poprade – Veľkej. Lenže to ľuďom nevyhovovalo, je to v okrajovej časti mesta, a tak sa klub po rekonštrukcii kina Tatran v roku 1998 vrátil do pôvodných priestorov.
Dnes má okolo 150 až 170 členov a priemernú návštevnosť okolo štyridsať ľudí na predstavenie. Veľa či málo v meste, ktoré má 52-tisíc obyvateľov? V každom prípade je radostnou správou už sama existencia klubu. Premieta sa dvakrát mesačne po jednom predstavení, okrem toho býva Febiofest a Projekt 100, keď je do mesiaca sedem a viac predstavení.
Záujem o klub podľa Javorskej súvisí so životným štýlom, technickými vymoženosťami (domáce kino) a uponáhľanou dobou: „Kým naša generácia bola na kino naučená od útleho detstva, dnes si už mladí, ale aj stredná generácia, pozrú film na internete alebo „dévedéčku“. Necítia potrebu zážitku z kina. Pokles návštevnosti je však podľa mňa prechodný. Spomínam si, že keď sa po roku 1989 otvárali videopožičovne, už vtedy sa predpovedal zánik kín. Ale prešlo to, vlna opadla a ľudia si uvedomili, že vidieť film v kine je niečo iné, ako sledovať video v televízore. Tak isto aj teraz – ľudia prídu na to, že sledovať film na počítači a vidieť ho v kine je rozdiel.“
.detstvo budúceho filmového diváka
Tak ako fotografia „nezabila“ maľbu a výtvarné umenie, tak ani video, DVD a internet nezlikvidovali film ako médium. Zatiaľ... Problém je skôr v tom, či prežijú kiná a s nimi aj filmové kluby a či prežije filmový divák. Pretože tí starší si akosi podvedome kvalitu spájajú s celuloidovým pásom a mihotavým obrazom dávno odpísanej železnej premietačky.
Dubecký sa nazdáva, že pojem ‘kino pre náročného diváka‘ je dnes už asi prežitý a nahradil by ho radšej spojením ‘alternatívna distribúcia‘. Dnešné filmové kluby určite nie sú podľa neho odsúdené na vyhynutie. Ich existencia je a bude stále dôležitá pre spoločnosť, pretože na kultivovanie filmového aj televízneho diváka neexistuje nič lepšie.
Výchova budúceho filmového diváka sa pritom nedá nahradiť školskými filmovými predstaveniami, kde pedagógovia dajú prednosť pri výbere filmov pre školákov bezduchej komercii. Nemajú snahu vybrať filmy napríklad z projektu Malý zlatý fond kinematografie. Časy, keď sa chodilo na skutočne dobré, čo na tom, že sovietske, filmy – napríklad A rána sú tiché, Žeriavy tiahnu – sú stratené.
„Je to nielen nelogické, ale aj nebezpečné,“ varuje Dubecký a pokračuje: „Konzumná uniformita je prítomná aj v prostredí, kde to najmenej čakáme, v základnom výučbovom procese. Môžeme predpokladať, že takíto žiaci, stredoškoláci si budú chcieť pozrieť aj iné filmy? Prepad vedomostnej úrovne mladých ľudí je markantný. Ale kde sa má začať s nápravou? Pretože ak o niečom neviem, v tomto prípade o hodnotných a zaujímavých filmoch, tak to nemôžem chcieť vidieť. Na druhej strane je potešiteľné, že v našej verejnoprávnej televízii, aj českej, existuje program Filmový klub, ktorého dramaturgia je často výrazne inšpirovaná našou klubovou.“
.návrat klubovej renesancie
Problémom je aj fakt, že „kamenné kiná“ pomaly zanikajú. A multiplexy fungujú ako bežné obchodné reťazce, vyvárajúce istý podsystém, ktorý distribúciu deštruuje. Do multiplexov sa iba výnimočne dostanú aj klubové filmy.
„Som smutný, keď vidím, že napríklad Faunov labyrint, nový oscarový film, ktorý má oveľa lepšie výsledky návštevnosti než bežný komerčný film, je vyradený tlakom veľmi silných distributérov. Tí potrebujú mať svoje filmy nasadené v kinách na päťdesiat alebo osemdesiat predstavení za týždeň. Ekonomické výsledky za každú cenu – to nie je dobrá filozofia zriaďovateľov kín, aby klubové predstavenia mali rovnaký ekonomický výsledok ako má predstavenie komerčného filmového trháku,“ upozorňuje Dubecký.
Filmové kluby stále ponúkajú nielen dobré filmy, ale aj sekundárne možnosti stretnúť sa v kine s ľuďmi podobných názorov, záujmov, naladených na rovnaké vlny. Diváci klubov sú sociálne aj intelektuálne vyváženejším publikom než diváci na obyčajnom komerčnom titule. Snaha klubov dostať do programu aj filmy z ponuky iných distribučných spoločností, blížiace sa k filmovej alternatíve, je ďalším plusom, pre ktorý sa oplatí za pár desiatok korún kúpiť si preukaz Asociácie. Kiná to robia preto, lebo tak reagujú na požiadavku divákov.
Dobrých filmov je veľa, a zďaleka nie len v ponuke ASFK. Kluby si robia svoju dramaturgiu špecificky pre svoj klub, mesto, kino a diváka. Mať preukaz člena Asociácie nie je teda nejakou sociálnou pomocou, v zmysle zľavneného vstupného do kina, ale prináša to aj istú exkluzivitu a otvorený priestor na objavovanie filmového umenia. A ten, azda, nezanikne nikdy.
Pred pätnástimi rokmi vznikla rozdelením niekdajšej Československej federácie filmových klubov Asociácia slovenských filmových klubov (ASFK). Toto občianske združenie vo svojej klubotéke ponúka takmer 400 filmov a zabezpečuje činnosť 45 filmových klubov na Slovensku.
.krátky film o histórii
Ľudia so záujmom o filmové umenie sa v bývalom Československu stretávali už koncom päťdesiatych rokov v Kurzoch pre náročných divákov. Existencia kurzov podnietila v roku 1961 vznik filmových Klubov náročného diváka, najskôr v Čechách a vzápätí na Slovensku, okrem Bratislavy aj vo Zvolene, Žiline či Košiciach. Filmové kluby od svojho vzniku tvorili akési ‘ostrovčeky pozitívnej deviácie‘, kde bola jediná možnosť stretávať sa nielen pri zaujímavých filmoch, ale kde sa dalo aj diskutovať a vymieňať si názory.
„Myslím si, že sedemdesiat percent klubových divákov vtedy vnímalo návštevu klubového predstavenia aj ako možnosť diskutovať nielen o filmoch, ale aj o literatúre, umení, a určite aj o politickej a spoločenskej situácii,“ vraví predseda ASFK Peter Dubecký.
Do novembra 1989 išlo o akýsi druh výsady. Iba v kluboch mohol divák vidieť mnohé talianske, americké, anglické, ale aj maďarské či poľské filmy, ktoré sa do oficiálnej distribúcie nedostali. Neskôr začali paralelne s oficiálnou a schválenou dramaturgiou aj projekcie filmov, ktoré poskytli kultúrne inštitúty a ambasády rôznych krajín. Premietali sa profily režisérov, do klubov sa dostali filmy poľskej filmovej školy Kino morálneho nepokoja. Tie sa premietali na 16-milimetrových kópiách; nebolo to ako dnes, v čase videokaziet, DVD a internetu.
.ostro sledované filmy
„Bol som fanatikom, ktorého očarili pohyblivé obrázky. Mal som asi dvadsaťpäť rokov, keď sme s Mariánom Hudecom koncom sedemdesiatych rokov zakladali filmový klub pri vtedajšom Mestskom kultúrnom stredisku v Liptovskom Mikuláši,“ spomína Zolo Šiposs. V tých časoch pracoval na propagačnom oddelení v miestnej textilke. Popri zamestnaní, neskôr na plný úväzok, robil premietača v kine Tatra. Dnes to znie neuveriteľne, ale mali vari tisíc členov a 300-miestne kino bolo neraz vypredané aj na dve klubové predstavenia. Ľudí lákalo to, čo nebolo možné vidieť v kinách, o televízii nehovoriac. Keďže bulletiny a plagáty neboli, vyrábali si ich svojpomocne. Okolo klubu sa sformovala partia nadšencov, vznikali priateľstvá, dokonca aj partnerské vzťahy.
Šiposs s bratom Petrom, ktorý roky žije v Prievidzi, kde založil Filmový klub ´93, chodievali na filmy do Budapešti aj do Krakova. „Vymetali sme kiná. Čo sa dalo, to sme videli. Formanov Hair aspoň päťdesiatkrát, takisto Felliniho, Bergmana, Sauru, Passoliniho, Kurosawu,“ spomína Šiposs.
Už len úsmevná je spomienka na predstavenie Passoliniho filmu Evanjelium svätého Matúša v miestnom klube pred vyše dvadsiatimi rokmi. „Rudolf Ábel, vtedajší vedúci odboru kultúry na okrese, prišiel na predstavenie a pozorne si robil poznámky z lektorského úvodu Eleny Chovanovej a zapisoval si, kto sedí v preplnenom kine. Ktovie, čo tým sledoval...“ zamyslí sa Šiposs.
Filmové kluby boli ako výsostný priestor slobody a náročného umenia komunistickej moci tak trochu podozrivé. Veľakrát sa v nich premietali zakázané, trezorové filmy, napríklad Jakubiskove, Formanove, Hanákove, ktoré sa často podarilo získať nie celkom legálnym spôsobom. Václav Macek a Jelena Paštéková v Dejinách slovenskej kinematografie píšu, že vtedy boli kluby ‘očistou kinematografie‘. Pre režiséra bolo cťou, ak sa jeho film pred nasadením do oficiálnej distribúcie predpremiéroval v kluboch.
Na druhej strane, do klubov sa ťažko dostávali klasické komunistické mainstreamové tituly. V kluboch sa jednoducho hrali filmy pre minoritného (alebo, ak chcete, náročného) diváka: Hanákove Ružové sny, Jakubiskov Postav dom, zasaď strom, Chytilovej Hra o jablko, Panelstory aneb Jak se rodí sídliště, Menzlových 30 panen a Pythagoras, Herzove, Vláčilove diela. Filmy sa uvádzali kvalifikovaným lektorským úvodom. Mnohí z tých, ktorí začínali ako lektori v kluboch, sa neskôr stali erudovanými filmovými kritikmi, napríklad Peter Mihálik, niekdajší dramaturg bratislavského kina Mladosť.
.všadeprítomné ucho
Činnosť klubov bola komunistickým režimom pozorne mapovaná, aj keď na ich pôde nevznikal nijaký „odboj“ ani „alternatívne centrum moci“. Mnohí tvorcovia, ktorí mali po roku 1968 zakázané verejne vystupovať, dostávali na svoje filmy, ktoré sa v oficiálnej distribúcii nesmeli objaviť, priestor práve v kluboch. Napríklad Elmar Klos a Ján Kadár takto uviedli filmy Tři přání, Touha zvaná Anada, Katka, neskôr aj oscarový Obchod na korze. Kluby boli ideálnym miestom, ako dostať takéto diela k divákovi. Všadeprítomné stranícke ucho tu trpelo čiastočnou hluchotou a oko slepotou. Kluby boli aj auditóriom školských a animovaných filmov i dokumentov.
„Často sme argumentovali známym Leninovým výrokom ‘film je najdôležitejšie umenie‘, tak prečo nám nie je umožnené nejaký film premietnuť? Pod pláštikom takýchto argumentov a lektorského úvodu sme uvádzali aj filmy, ktoré by nikdy neboli v bežnom kine ani v televízii. Boli to hlavne psychologické filmy, drámy, diela vyžadujúce isté intelektuálne partnerstvo, potenciál diváka, aby v ňom mohli zarezonovať. Treba sa tešiť, že väčšina vtedajších ideológov a tých, ktorí mali moc, intelektom veľmi neoplývali,“ poznamenáva Peter Dubecký a zaspomína si: „S Pavlom Melounkom z Prahy sme vymysleli cyklus Mladý hrdina v českom a slovenskom filme. Povyťahovali sme staré Juráčkove filmy, filmy s Pavlom Landovským, filmy z éry ‘československého filmového zázraku‘, a vďaka výbornej voľbe názvu cyklu sme ich mohli verejne uviesť. Na klubovej pôde vzniklo aj Fórum mladého filmu, kde sme dostali napríklad Feničov Džusový román, Vorlovu Pražskú pětku. Vďaka tomu, že boli uvedené na fóre, začalo sa o nich písať, a potom už bolo ideológom oveľa ťažšie stiahnuť ich do trezorov.“
.vodka a kult pokánia
Zimné a Letné filmové školy boli akýmisi vlajkovými loďami klubovej činnosti. Samozrejme, aj program týchto podujatí schvaľovali stranícki ideologickí tajomníci a tí, ktorí rozhodovali, či sa film zakáže. „Do programov sme zaraďovali aj novinky, nielen staré, klasické filmy. S tými, o ktorých sme vedeli, že sú napojení na ŠtB alebo sú priamo eštebákmi, vždy niekto ako obeť družne debatoval, popíjala sa vodka, a zatiaľ stopäťdesiat – dvesto ľudí videlo Passoliniho Evanjelium podľa Matúša, Saló alebo 120 dní Sodomy či Felliniho Satyricon,“ usmieva sa Peter Dubecký a upozorňuje na paradoxy doby: „Poľská i maďarská oficiálna distribúcia boli v porovnaní s československou oveľa liberálnejšie v uvádzaní zahraničných filmov. Filmy, ktoré sa u nás nikdy nedostali do distribúcie, boli uvedené v kluboch, napríklad Wajdov Človek zo železa. V Československu sa pritom nemohli premietať ani filmy poľských tvorcov (Skolmowski, Polanski), ktorí emigrovali. V Poľsku ich však bežne uvádzali. To isté sa týkalo aj maďarských filmov. Napokon, i sovietska perestrojka bola u nás dlho prikrytá, tlačená dozadu, a filmy, ktoré v tom období a duchu v ZSSR vznikali, naši ideológovia veľmi neradi videli v distribúcii. Ale keď ich už pustili do kín, napríklad Pičulovu Malú Vieru alebo Abuladzeho Pokánie, návštevnosť bola obrovská. Boli to iné kultové filmy než tie, ktoré sa takýmto prívlastkom bulvárne označujú dnes.“
.ružové sny spod Tatier
Eva Javorská, vedúca kina Tatran v Poprade, nevidí budúcnosť v čiernych farbách: „Náš klub nie je odkázaný na to, či si zarobí na náklady. Takže obyčajné komerčné predstavenia zarobia aj na klub. Klubových predstavení je síce menej, ale majú stabilnejšie divácke zázemie. Ostatné filmy majú kolísavú návštevnosť, rozdiel v tom však nevidíme.“
Rok 2007 bol pre kino veľmi ťažký. Návštevnosť klesla, tak ako všade na Slovensku. Kino však komerčnými predstaveniami zarobí na prevádzku filmového klubu. A to je dobrá správa. Popradský klub mal kedysi 200 až 300 členov. Zlaté časy? Možno. Potom však prišlo dvakrát prerušenie činnosti klubu – a ľudia prestávali chodiť. „Počkajme, uvidíme,“ povedali si jeho tvorcovia, pretože klub nechceli zrušiť. Oplatilo sa. Po dvoch rokoch záujem opäť vzrástol. Potešiteľné bolo, že ľudia sa na klub začali vypytovať a zaujímať sa oň. Chýbal im.
V tom čase sa rekonštruovalo kino Tatran. Klub preto fungoval v kine Gerlach, v bývalej zasadačke mestského úradu, odkiaľ sa presunul do nového kina v Poprade – Veľkej. Lenže to ľuďom nevyhovovalo, je to v okrajovej časti mesta, a tak sa klub po rekonštrukcii kina Tatran v roku 1998 vrátil do pôvodných priestorov.
Dnes má okolo 150 až 170 členov a priemernú návštevnosť okolo štyridsať ľudí na predstavenie. Veľa či málo v meste, ktoré má 52-tisíc obyvateľov? V každom prípade je radostnou správou už sama existencia klubu. Premieta sa dvakrát mesačne po jednom predstavení, okrem toho býva Febiofest a Projekt 100, keď je do mesiaca sedem a viac predstavení.
Záujem o klub podľa Javorskej súvisí so životným štýlom, technickými vymoženosťami (domáce kino) a uponáhľanou dobou: „Kým naša generácia bola na kino naučená od útleho detstva, dnes si už mladí, ale aj stredná generácia, pozrú film na internete alebo „dévedéčku“. Necítia potrebu zážitku z kina. Pokles návštevnosti je však podľa mňa prechodný. Spomínam si, že keď sa po roku 1989 otvárali videopožičovne, už vtedy sa predpovedal zánik kín. Ale prešlo to, vlna opadla a ľudia si uvedomili, že vidieť film v kine je niečo iné, ako sledovať video v televízore. Tak isto aj teraz – ľudia prídu na to, že sledovať film na počítači a vidieť ho v kine je rozdiel.“
.detstvo budúceho filmového diváka
Tak ako fotografia „nezabila“ maľbu a výtvarné umenie, tak ani video, DVD a internet nezlikvidovali film ako médium. Zatiaľ... Problém je skôr v tom, či prežijú kiná a s nimi aj filmové kluby a či prežije filmový divák. Pretože tí starší si akosi podvedome kvalitu spájajú s celuloidovým pásom a mihotavým obrazom dávno odpísanej železnej premietačky.
Dubecký sa nazdáva, že pojem ‘kino pre náročného diváka‘ je dnes už asi prežitý a nahradil by ho radšej spojením ‘alternatívna distribúcia‘. Dnešné filmové kluby určite nie sú podľa neho odsúdené na vyhynutie. Ich existencia je a bude stále dôležitá pre spoločnosť, pretože na kultivovanie filmového aj televízneho diváka neexistuje nič lepšie.
Výchova budúceho filmového diváka sa pritom nedá nahradiť školskými filmovými predstaveniami, kde pedagógovia dajú prednosť pri výbere filmov pre školákov bezduchej komercii. Nemajú snahu vybrať filmy napríklad z projektu Malý zlatý fond kinematografie. Časy, keď sa chodilo na skutočne dobré, čo na tom, že sovietske, filmy – napríklad A rána sú tiché, Žeriavy tiahnu – sú stratené.
„Je to nielen nelogické, ale aj nebezpečné,“ varuje Dubecký a pokračuje: „Konzumná uniformita je prítomná aj v prostredí, kde to najmenej čakáme, v základnom výučbovom procese. Môžeme predpokladať, že takíto žiaci, stredoškoláci si budú chcieť pozrieť aj iné filmy? Prepad vedomostnej úrovne mladých ľudí je markantný. Ale kde sa má začať s nápravou? Pretože ak o niečom neviem, v tomto prípade o hodnotných a zaujímavých filmoch, tak to nemôžem chcieť vidieť. Na druhej strane je potešiteľné, že v našej verejnoprávnej televízii, aj českej, existuje program Filmový klub, ktorého dramaturgia je často výrazne inšpirovaná našou klubovou.“
.návrat klubovej renesancie
Problémom je aj fakt, že „kamenné kiná“ pomaly zanikajú. A multiplexy fungujú ako bežné obchodné reťazce, vyvárajúce istý podsystém, ktorý distribúciu deštruuje. Do multiplexov sa iba výnimočne dostanú aj klubové filmy.
„Som smutný, keď vidím, že napríklad Faunov labyrint, nový oscarový film, ktorý má oveľa lepšie výsledky návštevnosti než bežný komerčný film, je vyradený tlakom veľmi silných distributérov. Tí potrebujú mať svoje filmy nasadené v kinách na päťdesiat alebo osemdesiat predstavení za týždeň. Ekonomické výsledky za každú cenu – to nie je dobrá filozofia zriaďovateľov kín, aby klubové predstavenia mali rovnaký ekonomický výsledok ako má predstavenie komerčného filmového trháku,“ upozorňuje Dubecký.
Filmové kluby stále ponúkajú nielen dobré filmy, ale aj sekundárne možnosti stretnúť sa v kine s ľuďmi podobných názorov, záujmov, naladených na rovnaké vlny. Diváci klubov sú sociálne aj intelektuálne vyváženejším publikom než diváci na obyčajnom komerčnom titule. Snaha klubov dostať do programu aj filmy z ponuky iných distribučných spoločností, blížiace sa k filmovej alternatíve, je ďalším plusom, pre ktorý sa oplatí za pár desiatok korún kúpiť si preukaz Asociácie. Kiná to robia preto, lebo tak reagujú na požiadavku divákov.
Dobrých filmov je veľa, a zďaleka nie len v ponuke ASFK. Kluby si robia svoju dramaturgiu špecificky pre svoj klub, mesto, kino a diváka. Mať preukaz člena Asociácie nie je teda nejakou sociálnou pomocou, v zmysle zľavneného vstupného do kina, ale prináša to aj istú exkluzivitu a otvorený priestor na objavovanie filmového umenia. A ten, azda, nezanikne nikdy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.