Energicky pôsobiaci starý harcovník Glenn Hughes, bývalý spevák skupín Trapeze, Deep Purple a Black Sabbath, sa tretíkrát vracia na Slovensko. Prinesie so sebou hard rock, blues, soul, funk. Aj FUNK.
.váš nový album má zvláštny názov First Underground Nuclear Kitchen. Okrem toho, že prvé písmená tvoria slovo FUNK, má to ešte nejaký ďalší, skrytý význam?
Základom je naozaj slovo FUNK, ktoré podľa mňa najlepšie vystihuje nový album. Ale v súvislosti s touto nahrávkou majú význam aj jednotlivé slová. „Underground“ znamená, že to má byť niečo avantgardné a kultové, lebo nemá zmysel robiť veci sivé a konvenčné. „Nuclear“ má vyjadrovať explóziu energie, ktorú som sa usiloval zachytiť. No a slovo „kitchen“ označuje moje štúdio – trávim tam každý deň a je to naozaj ako moja kuchyňa, v ktorej varím hudbu. Tak už len dúfam, že poslucháčom bude chutiť... (Smiech.)
.čo si predstavíte ako prvé, keď počujete slovo funk?
Funk je hudba, ktorá je veľmi sexy a má v sebe úžasný rytmus a ťah, má v sebe „groove“. Funk nie je zložitý, ale hrať ho dokáže len ten, kto mu rozumie, kto to má v sebe. Funk vymysleli americkí černošskí muzikanti a dodnes ho vie hrať len veľmi málo belochov. Neskromne si myslím, že som jedným z nich.
.hráte aj hard rock, blues, soul... K čomu máte najbližšie?
U mňa sa to všetko stretá. Začiatkom sedemdesiatych rokov som ako prvý spojil americký funk a soul s britským hard rockom. Hlasovo mám asi najbližšie k soulu, ale bez ohľadu na to, či práve hrám tvrdšiu alebo melodickejšiu muziku, je v tom vždy prítomný aj funk. Je to základ všetkého, čo robím.
.funk je skôr „telesná“ hudba, vy sa však vo svojich textoch často venujete aj duchovným témam...
Duchovno sa dá vyjadriť každou hudbou, nielen gospelom alebo soulom, hoci tie sa na to hodia asi najlepšie. Odkedy som sa zbavil závislosti a som triezvy, pokúšam sa žiť duchovne – mojím cieľom je ustavičné duchovné napredovanie. Na novom albume je tentoraz spirituálnych tém menej, je to skôr hudba do tanca než na meditáciu – ale aj tak je tam určité duchovné posolstvo.
.predchádzajúci album Music For The Divine bol skôr akustický, nový album má tvrdší zvuk. S čím to súvisí?
Na Music For The Divine bolo viac akustických zvukov a sláčikov, bol to skôr „britský“ album. Nový album je akýmsi návratom k mojim koreňom v Los Angeles, kde žijem, je na ňom výraznejšia gitara a basgitara, je to celé zemitejšie a zmyselnejšie.
.ste Angličan, ale už dlhé roky žijete v Los Angeles. Čo je na tom mieste také inšpiratívne? Existuje tu ešte osobitá rocková scéna, ako to bolo v osemdesiatych rokoch?
Narodil som sa v Anglicku, žijú tam moji rodičia a päť-šesť ráz do roka tam chodievam na návštevu, ale dušou som Kalifornčan. Mám dom na pláži s výhľadom na Tichý oceán, vyhovuje mi tunajšia klíma, chutí mi tunajšia strava, mám tu priateľov... Ale rocková scéna je tu už mŕtva, tú dnes nájdete skôr v Londýne. V Los Angeles je teraz najviac pesničkárov.
.nový album ste opäť nahrali s vaším dlhoročným spolupracovníkom, bubeníkom Chadom Smithom zo skupiny Red Hot Chili Peppers. Ako sa podieľa na skladbách? Dávate mu vopred demonahrávky, alebo improvizujete priamo v štúdiu?
Pred nahrávaním albumu som vždy v nedeľu chodieval na návštevu do jeho domu v Malibu. Naše manželky sa rozprávali a my dvaja sme si sadli s akustickými gitarami a venovali sme sa hudbe. Hral som mu svoje nápady a rozmýšľali sme, ako tie skladby rozvinúť a vylepšiť. Všetko prebiehalo prirodzene, v uvoľnenej rodinnej atmosfére. Chad je môj najlepší priateľ, mám ho rád ako brata. Je to úžasne milý a vtipný človek, vzorný manžel a otec, ale keď sa posadí za bicie, stáva sa z neho maniak. Je to jeden z mála belochov, ktorí vedia hrať funk.
.štúdio, v ktorom ste nahrávali, pôsobí na fotkách veľmi útulne. Do akej miery vás ovplyvňuje prostredie, v ktorom pracujete?
Koberce na stenách, sviečky – to všetko je pre mňa veľmi dôležité. Vždy sa v štúdiu obklopujem fajn vecami, aby som si vytvoril príjemnú, trochu exotickú a zmyselnú atmosféru. Demonahrávky pripravujem doma vo vlastnom štúdiu, samo nahrávanie prebiehalo v štúdiu producenta a zvukového inžiniera Jima Scotta, ktorý pracoval napríklad s Johnnym Cashom, Stingom, Foo Fighters, Tomom Pettym alebo Red Hot Chili Peppers.
.je o vás známe, že sa venujete joge, meditácii, dychovým cvičeniam a aj vďaka tomu ste si zachovali hlas. Používate nejaké špeciálne techniky počas nahrávania?
Správne dýchanie je pri speve veľmi dôležité a v tom mi naozaj pomáha joga. Počas nahrávania však nijaké špeciálne techniky nepoužívam. Spev väčšinou nahrávam na prvý alebo druhý raz – celý album som naspieval za dva dni.
.nie ste len spevák, ale aj basgitarista. Niektorí hudobníci sú verní jednému nástroju, vy ich často striedate. Stále hľadáte ideálny zvuk, alebo sa rozhodujete podľa nálady?
Radšej ani nechcite vedieť, koľko mám doma basgitár. (Smiech.) Samozrejme, čestné miesto medzi nimi majú staré Fendery ešte zo šesťdesiatych rokov, ktoré stále znejú úžasne, ale rád skúšam aj nové zvuky – momentálne používam nástroj, ktorý mi podľa mojich požiadaviek vyrobili priatelia z firmy Yamaha. Toto všetko vlastne platí aj o mojej hudbe – nezapieram svoju minulosť, ale nebaví ma stáť na jednom mieste. Usilujem sa byť otvorený, vnímať, čo sa deje. Na druhej strane, nepočúvam priveľa cudzej hudby – chcem, aby to, čo robím, bolo svieže a jedinečné.
.váš nový album má zvláštny názov First Underground Nuclear Kitchen. Okrem toho, že prvé písmená tvoria slovo FUNK, má to ešte nejaký ďalší, skrytý význam?
Základom je naozaj slovo FUNK, ktoré podľa mňa najlepšie vystihuje nový album. Ale v súvislosti s touto nahrávkou majú význam aj jednotlivé slová. „Underground“ znamená, že to má byť niečo avantgardné a kultové, lebo nemá zmysel robiť veci sivé a konvenčné. „Nuclear“ má vyjadrovať explóziu energie, ktorú som sa usiloval zachytiť. No a slovo „kitchen“ označuje moje štúdio – trávim tam každý deň a je to naozaj ako moja kuchyňa, v ktorej varím hudbu. Tak už len dúfam, že poslucháčom bude chutiť... (Smiech.)
.čo si predstavíte ako prvé, keď počujete slovo funk?
Funk je hudba, ktorá je veľmi sexy a má v sebe úžasný rytmus a ťah, má v sebe „groove“. Funk nie je zložitý, ale hrať ho dokáže len ten, kto mu rozumie, kto to má v sebe. Funk vymysleli americkí černošskí muzikanti a dodnes ho vie hrať len veľmi málo belochov. Neskromne si myslím, že som jedným z nich.
.hráte aj hard rock, blues, soul... K čomu máte najbližšie?
U mňa sa to všetko stretá. Začiatkom sedemdesiatych rokov som ako prvý spojil americký funk a soul s britským hard rockom. Hlasovo mám asi najbližšie k soulu, ale bez ohľadu na to, či práve hrám tvrdšiu alebo melodickejšiu muziku, je v tom vždy prítomný aj funk. Je to základ všetkého, čo robím.
.funk je skôr „telesná“ hudba, vy sa však vo svojich textoch často venujete aj duchovným témam...
Duchovno sa dá vyjadriť každou hudbou, nielen gospelom alebo soulom, hoci tie sa na to hodia asi najlepšie. Odkedy som sa zbavil závislosti a som triezvy, pokúšam sa žiť duchovne – mojím cieľom je ustavičné duchovné napredovanie. Na novom albume je tentoraz spirituálnych tém menej, je to skôr hudba do tanca než na meditáciu – ale aj tak je tam určité duchovné posolstvo.
.predchádzajúci album Music For The Divine bol skôr akustický, nový album má tvrdší zvuk. S čím to súvisí?
Na Music For The Divine bolo viac akustických zvukov a sláčikov, bol to skôr „britský“ album. Nový album je akýmsi návratom k mojim koreňom v Los Angeles, kde žijem, je na ňom výraznejšia gitara a basgitara, je to celé zemitejšie a zmyselnejšie.
| Glenn Hughes / Spevák, skladateľ a basgitarista Glenn Hughes sa narodil v roku 1952 v anglickom meste Cannock, žije v Los Angeles. Od konca 60. rokov hrával v skupine Trapeze, v roku 1973 sa stal členom skupiny Deep Purple, s ktorou nahral legendárne albumy Burn, Stormbringer a Come Taste The Band. V roku 1976 odišiel na sólovú dráhu, v polovici 80. rokov nastúpil do Black Sabbath a naspieval album Seventh Star. Vydal vyše desiatky samostatných albumov, na ktorých spája hard rock, funk, blues a soul. Spolupracuje s bubeníkom Chadom Smithom z Red Hot Chili Peppers. Dňa 23. mája vystúpi v bratislavskom divadle Aréna. |
.ste Angličan, ale už dlhé roky žijete v Los Angeles. Čo je na tom mieste také inšpiratívne? Existuje tu ešte osobitá rocková scéna, ako to bolo v osemdesiatych rokoch?
Narodil som sa v Anglicku, žijú tam moji rodičia a päť-šesť ráz do roka tam chodievam na návštevu, ale dušou som Kalifornčan. Mám dom na pláži s výhľadom na Tichý oceán, vyhovuje mi tunajšia klíma, chutí mi tunajšia strava, mám tu priateľov... Ale rocková scéna je tu už mŕtva, tú dnes nájdete skôr v Londýne. V Los Angeles je teraz najviac pesničkárov.
.nový album ste opäť nahrali s vaším dlhoročným spolupracovníkom, bubeníkom Chadom Smithom zo skupiny Red Hot Chili Peppers. Ako sa podieľa na skladbách? Dávate mu vopred demonahrávky, alebo improvizujete priamo v štúdiu?
Pred nahrávaním albumu som vždy v nedeľu chodieval na návštevu do jeho domu v Malibu. Naše manželky sa rozprávali a my dvaja sme si sadli s akustickými gitarami a venovali sme sa hudbe. Hral som mu svoje nápady a rozmýšľali sme, ako tie skladby rozvinúť a vylepšiť. Všetko prebiehalo prirodzene, v uvoľnenej rodinnej atmosfére. Chad je môj najlepší priateľ, mám ho rád ako brata. Je to úžasne milý a vtipný človek, vzorný manžel a otec, ale keď sa posadí za bicie, stáva sa z neho maniak. Je to jeden z mála belochov, ktorí vedia hrať funk.
.štúdio, v ktorom ste nahrávali, pôsobí na fotkách veľmi útulne. Do akej miery vás ovplyvňuje prostredie, v ktorom pracujete?
Koberce na stenách, sviečky – to všetko je pre mňa veľmi dôležité. Vždy sa v štúdiu obklopujem fajn vecami, aby som si vytvoril príjemnú, trochu exotickú a zmyselnú atmosféru. Demonahrávky pripravujem doma vo vlastnom štúdiu, samo nahrávanie prebiehalo v štúdiu producenta a zvukového inžiniera Jima Scotta, ktorý pracoval napríklad s Johnnym Cashom, Stingom, Foo Fighters, Tomom Pettym alebo Red Hot Chili Peppers.
.je o vás známe, že sa venujete joge, meditácii, dychovým cvičeniam a aj vďaka tomu ste si zachovali hlas. Používate nejaké špeciálne techniky počas nahrávania?
Správne dýchanie je pri speve veľmi dôležité a v tom mi naozaj pomáha joga. Počas nahrávania však nijaké špeciálne techniky nepoužívam. Spev väčšinou nahrávam na prvý alebo druhý raz – celý album som naspieval za dva dni.
.nie ste len spevák, ale aj basgitarista. Niektorí hudobníci sú verní jednému nástroju, vy ich často striedate. Stále hľadáte ideálny zvuk, alebo sa rozhodujete podľa nálady?
Radšej ani nechcite vedieť, koľko mám doma basgitár. (Smiech.) Samozrejme, čestné miesto medzi nimi majú staré Fendery ešte zo šesťdesiatych rokov, ktoré stále znejú úžasne, ale rád skúšam aj nové zvuky – momentálne používam nástroj, ktorý mi podľa mojich požiadaviek vyrobili priatelia z firmy Yamaha. Toto všetko vlastne platí aj o mojej hudbe – nezapieram svoju minulosť, ale nebaví ma stáť na jednom mieste. Usilujem sa byť otvorený, vnímať, čo sa deje. Na druhej strane, nepočúvam priveľa cudzej hudby – chcem, aby to, čo robím, bolo svieže a jedinečné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.