V Bratislave sa konal 4. ročník festivalu Nová dráma. Množstvo inscenácií , rozosiatych do desiatich divadelných aj nedivadelných priestorov, bolo možné vnímať ako jeden šesťdňový smiešno-vážny kabaret o podobách súčasnej drámy. Tej divadelnej aj tej, ktorú dennodenne žijeme.
Napríklad inscenácia Redukcia (azas), ktorú so štyrmi hercami divadla Fórum a S.T.O.K.A. pripravil Blaho Uhlár: 18 banálnych stretnutí ľudí, ktorí sa míňajú, nerozumejú si, slová jedného nenachádzajú uši druhého, zo začiatku to vyzerá ako pásmo skečov „zo života“, no na konci tušíme tragiku. Uhlárovi herci (medzi nimi spolupracovník .týždňa Matej Lauko) hrajú bez afektu, prirodzene – ako keby ani nehrali. Zvláštnosťou tohto predstavenia je aj to, že sa hrá v jednej z miestností bratislavskej „Cvernovky“. Diváci sa stretnú pred vchodom do továrne, jedna z organizátoriek ich následne prevedie opusteným bludiskom, hore schodmi až do malého improvizovaného baru, kde si možno kúpiť plechovku piva, sadnúť si na rozheganú stoličku (alebo na zem) a venovať sa minimalistickému, no maximálne silnému divadlu.
Alebo o deň neskôr najväčšie divadelné javisko na Slovensku – v Sále opery a baletu novej budovy SND – a na ňom Piargy. Monumentálne predstavenie, ktoré v nitrianskom Divadle A. Bagara režíroval Roman Polák. Nielen režíroval, ale spolu s dramaturgom Danom Majlingom z diel Františka Švantnera, Margity Figuli a Dobroslava Chrobáka aj povyberal, poskladal a pre divadlo napísal.
Piargy sú skutočnou veľkou drámou, ktorá nahor aj nadol presahuje priestor vymedzený nebom a zemou. Hoci sa tragédia v Piargoch deje pred nejakými osemdesiatimi rokmi, vďaka svojim anticko-biblickým rozmerom vrhá hrozivý tieň aj na nás. Napriek zvláštnemu koncu, keď režisér zrejme nevedel, čo si počať s množstvom mŕtvych, ktorí sa mu nebezpečne kopili na javisku, ide o pozoruhodné predstavenie. Veľmi dobrý nápad, zaujímavo pripravený, tvorivo zrežírovaný a pôsobivo zahraný. Minulý rok na Novej dráme zaujala nitrianska Portia Coughlandová, teraz Piargy. A to sa hovorí, že zo všetkého najlepšie sú Statky-zmätky v réžii Svetozára Sprušanského. Nuž, monštrózna divadelná budova sa zrejme s odvahou a tvorivosťou nemusí vždy vylučovať.
Drámou viac tušenou ako videnou bola India Song v Divadle Aréna. Zaujímavý text Marguerite Durasovej o milostnej tragédii v koloniálnej Indii, nekonvenčné spracovanie rakúskeho režiséra Hansa Hollmanna (príbeh je prerozprávaný, na javisku sa deje akési „nemé divadlo“), šikovne vymyslená scéna Hansa Hoffera (hrá sa za žalúziami) ani brilantná Ingrid Timková v hlavnej úlohe z tohto sofistikovaného predstavenia drámu nevyrobili. Prvých desať minút to človek obdivuje, ďalšiu polhodinu si hovorí, že predsa ide o „veľké umenie“, a tak sa musí sústrediť. Ak nemá toľko drzosti ako približne 20 divákov, ktorí z predstavenia ostentatívne odišli, tak poslednú hodinu bojuje so spánkom a nudou.
Drámou utajenou bolo predstavenie žilinského phenomenontheatre Stamina Report. Režisér Edo Kudláč ho označil skromne ako „sentimentálny koncept / skica“. Išlo pritom o scénický prednes textov reálneho bloggera s prezývkou Stamina. Tvorili ich v podstate jednoduché, ale celkom presné a miestami aj dosť vtipné pozorovania z každodenného života mladého človeka. Kreatívna jazyková hra s asi tromi najbežnejšími slovenskými vulgarizmami (mužský pohlavný orgán, ženský pohlavný orgán a to, čo sa deje medzi nimi). Čo všetko sa dá takýmto úsporným slovníkom povedať! Chvíľami to vyzeralo ako samoúčelná exhibícia, ale istý pôvab sa tejto „skici“ uprieť nedal.
Toto predstavenie sa konalo v priestore A4, ktorý bol tradične klubovým srdcom celého festivalu. Zrejme poslednýkrát, pretože práve prebieha konkurz o lukratívnejšie využitie tejto dôležitej kultúrnej inštitúcie v centre Bratislavy. Ale to už nie je divadelná, ale úplne reálna dráma. A zo všetkých najsúčasnejšia.
Poznanie z festivalu Nová dráma je nasledovné: dobré divadlo sa dá hrať v továrenskej hale, malom klube, ba dokonca aj v betónovej „novostavbe“. Má rôzne podoby, vzrušuje, dojíma, zabáva, prekvapuje a len málokedy nudí. Súčasné slovenské drámy stojí za to vidieť. Radšej, ako ich každodenne prežívať.
Festival Nová dráma, 9. – 14. máj 2008, Bratislava.
Napríklad inscenácia Redukcia (azas), ktorú so štyrmi hercami divadla Fórum a S.T.O.K.A. pripravil Blaho Uhlár: 18 banálnych stretnutí ľudí, ktorí sa míňajú, nerozumejú si, slová jedného nenachádzajú uši druhého, zo začiatku to vyzerá ako pásmo skečov „zo života“, no na konci tušíme tragiku. Uhlárovi herci (medzi nimi spolupracovník .týždňa Matej Lauko) hrajú bez afektu, prirodzene – ako keby ani nehrali. Zvláštnosťou tohto predstavenia je aj to, že sa hrá v jednej z miestností bratislavskej „Cvernovky“. Diváci sa stretnú pred vchodom do továrne, jedna z organizátoriek ich následne prevedie opusteným bludiskom, hore schodmi až do malého improvizovaného baru, kde si možno kúpiť plechovku piva, sadnúť si na rozheganú stoličku (alebo na zem) a venovať sa minimalistickému, no maximálne silnému divadlu.
Alebo o deň neskôr najväčšie divadelné javisko na Slovensku – v Sále opery a baletu novej budovy SND – a na ňom Piargy. Monumentálne predstavenie, ktoré v nitrianskom Divadle A. Bagara režíroval Roman Polák. Nielen režíroval, ale spolu s dramaturgom Danom Majlingom z diel Františka Švantnera, Margity Figuli a Dobroslava Chrobáka aj povyberal, poskladal a pre divadlo napísal.
Piargy sú skutočnou veľkou drámou, ktorá nahor aj nadol presahuje priestor vymedzený nebom a zemou. Hoci sa tragédia v Piargoch deje pred nejakými osemdesiatimi rokmi, vďaka svojim anticko-biblickým rozmerom vrhá hrozivý tieň aj na nás. Napriek zvláštnemu koncu, keď režisér zrejme nevedel, čo si počať s množstvom mŕtvych, ktorí sa mu nebezpečne kopili na javisku, ide o pozoruhodné predstavenie. Veľmi dobrý nápad, zaujímavo pripravený, tvorivo zrežírovaný a pôsobivo zahraný. Minulý rok na Novej dráme zaujala nitrianska Portia Coughlandová, teraz Piargy. A to sa hovorí, že zo všetkého najlepšie sú Statky-zmätky v réžii Svetozára Sprušanského. Nuž, monštrózna divadelná budova sa zrejme s odvahou a tvorivosťou nemusí vždy vylučovať.
Drámou viac tušenou ako videnou bola India Song v Divadle Aréna. Zaujímavý text Marguerite Durasovej o milostnej tragédii v koloniálnej Indii, nekonvenčné spracovanie rakúskeho režiséra Hansa Hollmanna (príbeh je prerozprávaný, na javisku sa deje akési „nemé divadlo“), šikovne vymyslená scéna Hansa Hoffera (hrá sa za žalúziami) ani brilantná Ingrid Timková v hlavnej úlohe z tohto sofistikovaného predstavenia drámu nevyrobili. Prvých desať minút to človek obdivuje, ďalšiu polhodinu si hovorí, že predsa ide o „veľké umenie“, a tak sa musí sústrediť. Ak nemá toľko drzosti ako približne 20 divákov, ktorí z predstavenia ostentatívne odišli, tak poslednú hodinu bojuje so spánkom a nudou.
Drámou utajenou bolo predstavenie žilinského phenomenontheatre Stamina Report. Režisér Edo Kudláč ho označil skromne ako „sentimentálny koncept / skica“. Išlo pritom o scénický prednes textov reálneho bloggera s prezývkou Stamina. Tvorili ich v podstate jednoduché, ale celkom presné a miestami aj dosť vtipné pozorovania z každodenného života mladého človeka. Kreatívna jazyková hra s asi tromi najbežnejšími slovenskými vulgarizmami (mužský pohlavný orgán, ženský pohlavný orgán a to, čo sa deje medzi nimi). Čo všetko sa dá takýmto úsporným slovníkom povedať! Chvíľami to vyzeralo ako samoúčelná exhibícia, ale istý pôvab sa tejto „skici“ uprieť nedal.
Toto predstavenie sa konalo v priestore A4, ktorý bol tradične klubovým srdcom celého festivalu. Zrejme poslednýkrát, pretože práve prebieha konkurz o lukratívnejšie využitie tejto dôležitej kultúrnej inštitúcie v centre Bratislavy. Ale to už nie je divadelná, ale úplne reálna dráma. A zo všetkých najsúčasnejšia.
Poznanie z festivalu Nová dráma je nasledovné: dobré divadlo sa dá hrať v továrenskej hale, malom klube, ba dokonca aj v betónovej „novostavbe“. Má rôzne podoby, vzrušuje, dojíma, zabáva, prekvapuje a len málokedy nudí. Súčasné slovenské drámy stojí za to vidieť. Radšej, ako ich každodenne prežívať.
Festival Nová dráma, 9. – 14. máj 2008, Bratislava.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.