Knihy sa píšu. Tým sa vytvára duchovný obal ľudskej civilizácie. Knihy sa čítajú. Tým vzniká permanentný kolobeh myšlienok, snov, vízií, spomienok, príbehov. Knihy sa kupujú. Tým sa vytvorilo jedno z najprosperujúcejších odvetví svetovej ekonomiky. Z literatúry sa stal priemysel.
Napokon, keď môže hudba, výtvarné umenie, film...
Literárny priemysel je obchodovanie s tým, bez čoho by sme ako ľudia nemohli žiť: s príbehmi, historkami, predstavami... Darmo by proti nemu protestovali Dante, Rimbaud, Janko Kráľ... Sú už dávno jeho súčasťou. Nesmieme si totiž myslieť, že literárny priemysel vznikol len nedávno ako súčasť amerického speňažovania všetkého, čo sa dá predať. Má svoje korene pri samom úsvite ľudskej civilizácie.
.istý Simónides
nebol prvý obchodník s príbehmi, aj keď je známy ako prvý básnik, ktorý navrhol techniku, ako si zapamätať a následne zopakovať počutú báseň. Tento grécky Básnik z Keu, ako ho nazývali, si vyslúžil opovrhnutie vznešených filozofov a rétorov antického sveta práve za profánne využitie posvätných gréckych mýtov. Už dávno sa vie, že najväčšie mýty našej západnej literatúry, Ílias a Odysea, sú z veľkej, možno prevažnej časti zostavené z ustálených slovných spojení, ktoré kolovali na gréckych trhoviskách, prístaviskách, kúpeľoch a všade tam, kde z hemženia davov a hovorov ľudí vznikajú príbehy alebo sa oprašujú staré historky. Napokon, aj anonymní rozprávači (v Oriente to funguje dodnes) rozprávali svoje príbehy ako profesionáli. Dostávali za ne mzdu vo forme peňažných darov alebo naturálií.
.istý Guttenberg
Literatúra ako priemysel sa prvýkrát nadýchla až Guttenbergovým geniálnym vynálezom kníhtlače. Ako tvrdí Ong: „Tisk...vytvořil zcela nový pocit, že slova jsou soukromým vlastnictvím.“ Prvou knihou v angličtine bola síce Biblia, ale už druhá publikácia bola príručka o šachu. Na zadnej strane Mája ( z roku 1836) od Karla Hynka Máchu, áno, toho romantika, ktorému bola odporná banalita všedného života, stojí: „K dostání pouze u spisovatele na dobytčím trhu číslo 551, za 14 kr. stříbra.“ Nie je to výhodná kúpa: len 14 grajciarov v striebre za takýto skvost európskej romantickej lyriky! Budúci tvorca filmu o Máchovi by nemal zabudnúť na malebnú scénu z dobytčieho trhu, kde medzi hovädami a hoviadkami predáva svoje sny živoriaci básnik. A že aj na film o Máchovi raz príde rad, na to vezmite jed. Kombajny príbehov nenásytne melú surovinu zaujímavých životov, aby z nich vytvárali fikcie, ktoré prinesú zisk. Jiřina Šmejkalová na otázku, čo určuje chod „globální papírové vesnice“, odpovedá lapidárne: „angličtina, peníze a počítače“.
Kníhtlač preniesla metafyzické literárno do podoby rýdzo materiálnej. Kniha nie je iba nehmotný obsah myšlienok a ideí, ale najmä fyzický produkt, výrobok. Jej obálka je vývesný štít, reklama na samu seba. Jej dnešná podoba je sofistikovaným výsledkom dlhého procesu, keď sa učila, ako sa predať. Od ozdobných ornamentov s dlhosiahlymi titulmi a podnadpismi dospela k jednoznačnej vizuálnej lapidárnosti. Taká Steelová má na všetkých obálkach svojich kníh jednotné písmo svojho mena, ktoré sa tak stáva obchodnou značkou. Trvá na tom, aby bolo vytlačené zlatou, alebo prinajhoršom striebornou farbou. Niet sa čo čudovať, že na jej oficiálne stránke figuruje okrem obálok jej kníh aj kolekcia parfémov značky Danielle.
O čo neobchodníckejšie pôsobí požiadavka J. D. Salingera, ktorý zakázal na obálkach svojich kníh uverejňovať ilustráciu a meno autora musí byť uvádzané menším písmom ako názov knihy.
.istý Brown
O tom, ako funguje v praxi chod literárneho biznisu na tej najvyššej úrovni, nám podáva svedectvo kniha Lisy Rogakovej Muž, ktorý stvoril Da Vinciho kód, čo je neautorizovaný životopis Dana Browna. S netajeným obdivom píše o úspechu spisovateľa, ktorý sa dostal do ekonomického neba knižného biznisu. Ako to pri takomto nekritickom obdive býva, medzi riadky sa dostanú informácie, ktoré objektu uctievania nerobia veľkú slávu. A tak sa stretáme s prototypom autora, ktorý má síce priemerné spisovateľské zručnosti, dokáže ich však maximálne zefektívniť a finančne i spoločensky zhodnotiť. Dan Brown po troch priemerných knihách veľmi racionálne a chladnokrvne uvažoval nad tematikou štvrtej knihy, ktorá mala rozhodnúť, či sa naďalej bude živiť písaním. Vedel, že rozhodujúcim faktorom nie je ani spisovateľské umenie, ani jazykové majstrovstvo, ani imaginácia, ale téma. „Vydavatelia vedia, že kontroverzné témy predávajú knihy a modlia sa, aby sa objavila nejaká rozhorčená autorita vyzývajúca na bojkot knihy. To má obvykle opačný účinok, pričom predajnosť knihy vystrelí k hviezdam a vydavatelia i autor môžu byť veľmi spokojní,“ s odzbrojujúcou naivitou píše autorka o Brownovi. Brown ani neprejavil veľkú vynaliezavosť, keď našiel takú tému: svätá osoba Ježiša degradovaná na pozemskú (a telesnú) stránku. Ako pokračuje autorka, „Sex v kombinácii s náboženstvom boli vždy istou výhrou.“
Potom autorka opisuje mechanizmus úspechu, ktorý sa nemohol nedostaviť. Dan Brown napísal podrobný synopsis zamýšľaného románu, konfrontoval ho s okruhom spolupracovníkov, a napokon mu ho odobril jeho literárny agent, ďalšia dôležitá figúra literárneho biznisu. Napokon vyhliadli vydavateľstvo, dostali tučný preddavok, a potom sa už len čakalo na načasovanie. Všetci potrebovali trhák, ktorý rozhýbe stojaté vody predaja kníh. Vopred sa veľmi rafinovane a podprahovo vytvárala propaganda, šepkaná i hlasitá, precízne sa dávkovalo očakávanie a náznaky sľubov. Svedok tohto ekonomického spriahnutia opisuje celú aktivitu takto: „Nikdy som nevidel, aby sa celý knižný priemysel tak zhodol na propagácii jedinej knihy, ako to urobili s Da Vinciho kódom.“ Kniha bola vypredaná dávno predtým, ako fyzicky opustila tlačiareň. Plánovito sa pracovalo s dotlačami, negatívnou i obdivnou odozvou, obvineniami z plagiátorstva, súdnymi žalobami, internetovým názorovým prostredím, úspechom čarodejníckej ságy o Potterovi. Samozrejme, došlo na reedície predošlých Brownových kníh, ktoré odrazu dostali nový lesk bestsellerov. A ako vždy, vyrojili sa desiatky kníh o tejto knihe, v ktorých autori upozorňujú na omyly, ale najmä sa priživujú na sláve a úspechu pôvodiny. Aj pokračovanie je symptomatické: autor sa stal cennou akvizíciou vydavateľstva, ktorého akcionári majú oňho záujem ako o hocijaké výnosné priemyselné odvetvie či produkt. Chladnokrvne sa kalkuluje s nasledujúcou knihou, Šalamúnovým kľúčom, naťahuje sa struna trpezlivosti, takže nevydaná kniha je už teraz virtuálnym megabestsellerom.
.istý Houellebecq
Literárny priemysel má však aj iné poschodia a úrovne, ktoré by sme mohli označiť za vyššie (kvalitatívne) a zároveň za nižšie (ekonomické zhodnotenie). Má aj svoj literárny underground, ktorý je však súčasťou celého biznisu. Do tejto kategórie patrí francúzsky autor Michel Houellebecq, ktorý píše veľmi depresívne knihy zobrazujúce prázdnotu životov svojich antihrdinov. Jediné oživenie predstavujú veľmi šťavnato napísané pasáže o sexuálnom obcovaní rôzneho rangu a perverzity. V knihe Platforma ostro satirizuje literárnych kalkulátorov typu Johna Grishama, o ktorého bestsellere Firma píše: „Byl to americký bestseller, jeden z nejlepších; rozumí se jeden z nejprodávanějších. Hlavní hrdina byl právník s velkou budoucností, skvělý a pohledný, který pracoval devadesát hodin týdně; nejenže z té sračky až nemravně čišel budoucí scenář, bylo dokonce cítit, že autor už myslel na casting a tu roli psal na míru Tomu Cruisovi. Hrdinova manželka taky nebyla špatná, i když makala jen osmdesát hodin týdně; tady to však na Nicole Kidmanovou nevypadalo, nebyla to role pro kaděřavou... Byl to napínavý příběh, teda napínavý do určité míry: od druhé kapitoly bylo jasné, že vedoucí firmy jsou zloduši, a nepřicházelo v úvahu, aby hrdina na konci umřel... Nicméně aby romanopisec ukázal, že nežertuje, rozhodl se obětovat několik sympatických druhořadých postav; zbývalo zjistit které, to mohlo být důvodem k četbě.“ Houellebecq sa však stal (dobrovoľnou?) obeťou rovnakého kalkulu s úspechom, aj keď zobral na seba masku cynika a chlapa nedbajúceho o úspech. K ekonomického zhodnoteniu jeho písania iste prispejú aj škandalózne vystúpenia jeho matky, ktorá ho obviňuje z cynizmu a verejného hanobenia.
Literatúra je komunikačným prúdom, kde autor i čitateľ hrajú niekoľko strategických hier: autor je tu na to, aby vystaval pútavý príbeh, ktorý by čitateľ zhltol na jeden dúšok, pričom čas obetovaný fiktívnym dejom by nemal byť ani utrpením, ani rýchlohubkou, po ktorej cítime pocit trápnosti a estetickej urážky. Literárny priemysel bude vždy fungovať, pretože je zakódovaný vo svojom produkte – knihe. V postmodernej realite sa zapletajú i rozpletajú siete významov a podtextov na rôznej úrovni. Tí najhlbší a najkvalitnejší autori súčasnosti (pretože aj takých má svet dnešnej literatúry) dokážu spojiť zaujímavý príbeh (dnes je nevyhnutnou súčasťou istá dávka mysterióznosti či iracionálna) s literárnou bravúrou, vnútornou (seba)iróniou, celou sieťou kultúrnych a sociálnych odkazov. Ich knihy sa občas dostávajú do kolónok najpredávanejších titulov, niektoré sa dokonca dočkajú aj sfilmovania a niektoré sfilmovania sú dokonca také dobré ako literárna predloha.
Napokon, keď môže hudba, výtvarné umenie, film...
Literárny priemysel je obchodovanie s tým, bez čoho by sme ako ľudia nemohli žiť: s príbehmi, historkami, predstavami... Darmo by proti nemu protestovali Dante, Rimbaud, Janko Kráľ... Sú už dávno jeho súčasťou. Nesmieme si totiž myslieť, že literárny priemysel vznikol len nedávno ako súčasť amerického speňažovania všetkého, čo sa dá predať. Má svoje korene pri samom úsvite ľudskej civilizácie.
.istý Simónides
nebol prvý obchodník s príbehmi, aj keď je známy ako prvý básnik, ktorý navrhol techniku, ako si zapamätať a následne zopakovať počutú báseň. Tento grécky Básnik z Keu, ako ho nazývali, si vyslúžil opovrhnutie vznešených filozofov a rétorov antického sveta práve za profánne využitie posvätných gréckych mýtov. Už dávno sa vie, že najväčšie mýty našej západnej literatúry, Ílias a Odysea, sú z veľkej, možno prevažnej časti zostavené z ustálených slovných spojení, ktoré kolovali na gréckych trhoviskách, prístaviskách, kúpeľoch a všade tam, kde z hemženia davov a hovorov ľudí vznikajú príbehy alebo sa oprašujú staré historky. Napokon, aj anonymní rozprávači (v Oriente to funguje dodnes) rozprávali svoje príbehy ako profesionáli. Dostávali za ne mzdu vo forme peňažných darov alebo naturálií.
.istý Guttenberg
Literatúra ako priemysel sa prvýkrát nadýchla až Guttenbergovým geniálnym vynálezom kníhtlače. Ako tvrdí Ong: „Tisk...vytvořil zcela nový pocit, že slova jsou soukromým vlastnictvím.“ Prvou knihou v angličtine bola síce Biblia, ale už druhá publikácia bola príručka o šachu. Na zadnej strane Mája ( z roku 1836) od Karla Hynka Máchu, áno, toho romantika, ktorému bola odporná banalita všedného života, stojí: „K dostání pouze u spisovatele na dobytčím trhu číslo 551, za 14 kr. stříbra.“ Nie je to výhodná kúpa: len 14 grajciarov v striebre za takýto skvost európskej romantickej lyriky! Budúci tvorca filmu o Máchovi by nemal zabudnúť na malebnú scénu z dobytčieho trhu, kde medzi hovädami a hoviadkami predáva svoje sny živoriaci básnik. A že aj na film o Máchovi raz príde rad, na to vezmite jed. Kombajny príbehov nenásytne melú surovinu zaujímavých životov, aby z nich vytvárali fikcie, ktoré prinesú zisk. Jiřina Šmejkalová na otázku, čo určuje chod „globální papírové vesnice“, odpovedá lapidárne: „angličtina, peníze a počítače“.
Kníhtlač preniesla metafyzické literárno do podoby rýdzo materiálnej. Kniha nie je iba nehmotný obsah myšlienok a ideí, ale najmä fyzický produkt, výrobok. Jej obálka je vývesný štít, reklama na samu seba. Jej dnešná podoba je sofistikovaným výsledkom dlhého procesu, keď sa učila, ako sa predať. Od ozdobných ornamentov s dlhosiahlymi titulmi a podnadpismi dospela k jednoznačnej vizuálnej lapidárnosti. Taká Steelová má na všetkých obálkach svojich kníh jednotné písmo svojho mena, ktoré sa tak stáva obchodnou značkou. Trvá na tom, aby bolo vytlačené zlatou, alebo prinajhoršom striebornou farbou. Niet sa čo čudovať, že na jej oficiálne stránke figuruje okrem obálok jej kníh aj kolekcia parfémov značky Danielle.
O čo neobchodníckejšie pôsobí požiadavka J. D. Salingera, ktorý zakázal na obálkach svojich kníh uverejňovať ilustráciu a meno autora musí byť uvádzané menším písmom ako názov knihy.
.istý Brown
O tom, ako funguje v praxi chod literárneho biznisu na tej najvyššej úrovni, nám podáva svedectvo kniha Lisy Rogakovej Muž, ktorý stvoril Da Vinciho kód, čo je neautorizovaný životopis Dana Browna. S netajeným obdivom píše o úspechu spisovateľa, ktorý sa dostal do ekonomického neba knižného biznisu. Ako to pri takomto nekritickom obdive býva, medzi riadky sa dostanú informácie, ktoré objektu uctievania nerobia veľkú slávu. A tak sa stretáme s prototypom autora, ktorý má síce priemerné spisovateľské zručnosti, dokáže ich však maximálne zefektívniť a finančne i spoločensky zhodnotiť. Dan Brown po troch priemerných knihách veľmi racionálne a chladnokrvne uvažoval nad tematikou štvrtej knihy, ktorá mala rozhodnúť, či sa naďalej bude živiť písaním. Vedel, že rozhodujúcim faktorom nie je ani spisovateľské umenie, ani jazykové majstrovstvo, ani imaginácia, ale téma. „Vydavatelia vedia, že kontroverzné témy predávajú knihy a modlia sa, aby sa objavila nejaká rozhorčená autorita vyzývajúca na bojkot knihy. To má obvykle opačný účinok, pričom predajnosť knihy vystrelí k hviezdam a vydavatelia i autor môžu byť veľmi spokojní,“ s odzbrojujúcou naivitou píše autorka o Brownovi. Brown ani neprejavil veľkú vynaliezavosť, keď našiel takú tému: svätá osoba Ježiša degradovaná na pozemskú (a telesnú) stránku. Ako pokračuje autorka, „Sex v kombinácii s náboženstvom boli vždy istou výhrou.“
Potom autorka opisuje mechanizmus úspechu, ktorý sa nemohol nedostaviť. Dan Brown napísal podrobný synopsis zamýšľaného románu, konfrontoval ho s okruhom spolupracovníkov, a napokon mu ho odobril jeho literárny agent, ďalšia dôležitá figúra literárneho biznisu. Napokon vyhliadli vydavateľstvo, dostali tučný preddavok, a potom sa už len čakalo na načasovanie. Všetci potrebovali trhák, ktorý rozhýbe stojaté vody predaja kníh. Vopred sa veľmi rafinovane a podprahovo vytvárala propaganda, šepkaná i hlasitá, precízne sa dávkovalo očakávanie a náznaky sľubov. Svedok tohto ekonomického spriahnutia opisuje celú aktivitu takto: „Nikdy som nevidel, aby sa celý knižný priemysel tak zhodol na propagácii jedinej knihy, ako to urobili s Da Vinciho kódom.“ Kniha bola vypredaná dávno predtým, ako fyzicky opustila tlačiareň. Plánovito sa pracovalo s dotlačami, negatívnou i obdivnou odozvou, obvineniami z plagiátorstva, súdnymi žalobami, internetovým názorovým prostredím, úspechom čarodejníckej ságy o Potterovi. Samozrejme, došlo na reedície predošlých Brownových kníh, ktoré odrazu dostali nový lesk bestsellerov. A ako vždy, vyrojili sa desiatky kníh o tejto knihe, v ktorých autori upozorňujú na omyly, ale najmä sa priživujú na sláve a úspechu pôvodiny. Aj pokračovanie je symptomatické: autor sa stal cennou akvizíciou vydavateľstva, ktorého akcionári majú oňho záujem ako o hocijaké výnosné priemyselné odvetvie či produkt. Chladnokrvne sa kalkuluje s nasledujúcou knihou, Šalamúnovým kľúčom, naťahuje sa struna trpezlivosti, takže nevydaná kniha je už teraz virtuálnym megabestsellerom.
.istý Houellebecq
Literárny priemysel má však aj iné poschodia a úrovne, ktoré by sme mohli označiť za vyššie (kvalitatívne) a zároveň za nižšie (ekonomické zhodnotenie). Má aj svoj literárny underground, ktorý je však súčasťou celého biznisu. Do tejto kategórie patrí francúzsky autor Michel Houellebecq, ktorý píše veľmi depresívne knihy zobrazujúce prázdnotu životov svojich antihrdinov. Jediné oživenie predstavujú veľmi šťavnato napísané pasáže o sexuálnom obcovaní rôzneho rangu a perverzity. V knihe Platforma ostro satirizuje literárnych kalkulátorov typu Johna Grishama, o ktorého bestsellere Firma píše: „Byl to americký bestseller, jeden z nejlepších; rozumí se jeden z nejprodávanějších. Hlavní hrdina byl právník s velkou budoucností, skvělý a pohledný, který pracoval devadesát hodin týdně; nejenže z té sračky až nemravně čišel budoucí scenář, bylo dokonce cítit, že autor už myslel na casting a tu roli psal na míru Tomu Cruisovi. Hrdinova manželka taky nebyla špatná, i když makala jen osmdesát hodin týdně; tady to však na Nicole Kidmanovou nevypadalo, nebyla to role pro kaděřavou... Byl to napínavý příběh, teda napínavý do určité míry: od druhé kapitoly bylo jasné, že vedoucí firmy jsou zloduši, a nepřicházelo v úvahu, aby hrdina na konci umřel... Nicméně aby romanopisec ukázal, že nežertuje, rozhodl se obětovat několik sympatických druhořadých postav; zbývalo zjistit které, to mohlo být důvodem k četbě.“ Houellebecq sa však stal (dobrovoľnou?) obeťou rovnakého kalkulu s úspechom, aj keď zobral na seba masku cynika a chlapa nedbajúceho o úspech. K ekonomického zhodnoteniu jeho písania iste prispejú aj škandalózne vystúpenia jeho matky, ktorá ho obviňuje z cynizmu a verejného hanobenia.
Literatúra je komunikačným prúdom, kde autor i čitateľ hrajú niekoľko strategických hier: autor je tu na to, aby vystaval pútavý príbeh, ktorý by čitateľ zhltol na jeden dúšok, pričom čas obetovaný fiktívnym dejom by nemal byť ani utrpením, ani rýchlohubkou, po ktorej cítime pocit trápnosti a estetickej urážky. Literárny priemysel bude vždy fungovať, pretože je zakódovaný vo svojom produkte – knihe. V postmodernej realite sa zapletajú i rozpletajú siete významov a podtextov na rôznej úrovni. Tí najhlbší a najkvalitnejší autori súčasnosti (pretože aj takých má svet dnešnej literatúry) dokážu spojiť zaujímavý príbeh (dnes je nevyhnutnou súčasťou istá dávka mysterióznosti či iracionálna) s literárnou bravúrou, vnútornou (seba)iróniou, celou sieťou kultúrnych a sociálnych odkazov. Ich knihy sa občas dostávajú do kolónok najpredávanejších titulov, niektoré sa dokonca dočkajú aj sfilmovania a niektoré sfilmovania sú dokonca také dobré ako literárna predloha.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.