Kedysi obľúbené letovisko ruských spisovateľov, cárov a neskôr komunistických vodcov. Dnes atraktívna destinácia, kde nájdete pláže, dlhé promenády, pamiatky aj očarujúcu prírodu. Pre nás však stále veľká neznáma. Polostrov Krym.
Začiatok cesty je nad očakávanie obyčajný. Jedinou zvláštnosťou pri vstupe na Ukrajinu je akési malé tlačivo, ktoré každý musí vypísať. Všetko ide hladko, len vodiči autobusu s colníkmi urobili dajaký obchod, v ktorom jednu z hlavných úloh hrala saláma. Tlačivo zatiaľ rozdelili na dve polovice. S tou druhou sa treba preukázať pri odchode z krajiny. A keby sa medzitým stratilo... No, radšej sa vraj stratiť nemá.
Na druhej strane čiary všetkých víta emotívne rozpažená socha partizána. Čas sa posunul o hodinu dopredu. A to je zatiaľ tá najmenšia zmena.
.kde vznikal Višňový sad
Keby na Ukrajine nič nefungovalo, vlaky budú presné. Stále predstavujú najlacnejší a najpohodlnejší spôsob dopravy. Kúpiť lístok z Užhorodu kamkoľvek na juhovýchod je však ťažké. Treba zabojovať, podplatiť, uhovoriť. Vystáť správny rad pre inostrancov. Domáci si dávno zvykli. Na rady, reklamácie, zaklapnutie okienka a vystrčenie tabuľky „nerabótaju“ pred nosom.
Ale napriek rečiam o divokej Ukrajine je cesta vlakom bezpečná. Lístky sa predávajú na meno, takže sprievodca vie o každom pasažierovi. Aj preto si dvadsaťhodinový pobyt v štvorposteľovom kupé môžete vychutnať. Dať sa unášať pohľadom na sivozelené, divoké a od dažďa vlhké polia.
Vlakové stanice sa na seba neuveriteľne ponášajú. Na nástupištiach sa mrvia ľudia. Po šírych stepiach bez známok civilizácie sú pastvou pre oči. Ženy a muži, starci a starenky, deti. Všetci sa prechádzajú. Vo vetre cítiť pach zaolejovaných motoriek, zemitú vôňu kobylincov. Starenka ponúka žlté dyne, ktoré by človek rád kúpil už kvôli nej. Muž otvára igelitovú tašku s chladenými pivami a sušenou rybou. Už sme ďaleko.
Krymská autonómna republika leží na polostrove na severe Čierneho mora a stále je súčasťou Ukrajiny. Rusi, ktorí roky s obľubou navštevovali Krym, sa s týmto faktom zmierujú veľmi ťažko. Nečudo, veď už v 19. storočí bol útočiskom pre ruské vyššie vrstvy, ale aj literátov. Inšpiráciu tu hľadal aj Čechov a vo vile na Jalte napísal známu divadelnú hru Višňový sad. Za Sovietskeho zväzu sa na Krym chodili rekreovať funkcionári strany a štátni predstavitelia. Neďaleko mesta Gurzuf stojí Artek, kedysi najväčší pioniersky tábor na svete.
Simferopoľ, administratívne centrum Krymu, je pre mnohých turistov východiskovým bodom na výlety po polostrove. Navyše sa môže pochváliť zaujímavými výtvarnými zbierkami a múzeami. Juhozápadne od mesta nájdete Bachčisaraj, v preklade „záhradný palác“ – niekdajšie sídlo krymských chánov. Očarí najmä Chánsky Dvorec, palác vodcu Tatárov postavený v 16. storočí. Ornamentálna výzdoba spájajúca majstrovstvo perzských, otomanských a talianskych staviteľov vyzerá ako z ilustrácií rozprávkovej knihy o Ruslanovi a Ľudmile. Obďaleč nad mestom čnejú obrovské oblé skaly veľkosti panelákov, z ktorých vidieť celý Bachčisaraj. Pod nohami sa dostratena tiahne čarovná dolina s podobnými skalnými útvarmi. Na takomto mystickom mieste človeka zarazí, že v Chánskom Dvorci sa turisti fotia v napodobeninách tatárskych šiat, hoci kúsok od nich by našli miesto, ktoré skutočnou krásou vyráža dych.
.zakázané mesto
O pravosti atmosféry sa nedá pochybovať ani vo vlaku do Sevastopoľa. Sedíme s domorodcami na drevených laviciach, za chrbtom mladíci s gitarou a akordeónom.
Sevastopoľ, to má zvuk. Kedysi zakázané mesto Sovietov, dnes jeden z najvýznamnejších krymských prístavov. Práve tu totiž kotví celá čiernomorská flotila s krížnikmi, torpédoborcami, ponorkami. Mesto evokuje námornícky život so všetkým, čo k nemu podľa kníh patrí. V meste naozaj stretnete pravých námorníkov. S bielymi čiapkami, bielymi košeľami na pásikavých tričkách, veľkými goliermi a vyžehlenými nohavicami. Sekáči ako Pepek Námorník.
Jediný krok, ktorý musíte podniknúť, aby ste sa v hociktorom meste na Kryme ubytovali, je vyjsť zo stanice a vyzerať ako turista. Potom ide všetko samo. Bábušky. Tety. Veľké, malé, tučné, chudé, v ručníkoch, s trvalou, namaľované, fajčiace, stojace, sediace, klamúce či neklamúce. Prosto bábušky. Väčšinou majú pripnutý kúsok kartónu s nápisom: „zdáju kvartir i kómnatu“. Keď sa objavíte v ich lovisku, ožijú a vyštartujú. Jedna je vždy prvá a ponúka. Príde však ďalšia a z bezpečnej vzdialenosti navrhne lepšiu cenu. Ak sa človek len trochu jedná, do pätnástich minút odkráča s jednou z nich v ústrety lepšej a lacnejšej budúcnosti.
.autobusom po pobreží a k Tatárom
Autobus sa hnal cestou pomedzi vysoké bralá a skalnaté hory ako z rozprávky. Hornatý juh Krymu prekvapí aj najskúsenejších cestovateľov. Údolie s jazerom, ktoré vyzerá, akoby ho tam Pán Boh prskol z oblohy ako vajíčko zo škrupinky. Násyp pod cestou je miestami štrkový, kamene odskakujú spod kolies a rútia sa do priepasti. Doliny sa tiahnu do všetkých strán a strácajú sa v hmle. Skaly nad hlavami tienia aj slnko.
Pri skalnatom pobreží sa na miernom kopci na východ tiahnu mestečká, jedno ako druhé, spája ich jedna veľká cesta. Nad ňou skalná stena – kto chce dovidieť na jej hrebeň v mrakoch, rozbolí ho od zakláňania hlavy zátylok.
Mesto Sudak vyzerá ako centrum krymských Tatárov na juhu. Skupinky domov sú roztrúsené pomedzi vinohrady a žlté kopce. Pár kilometrov cesty maršrútkou, malou bielou dodávkou premávajúcou nepravidelne na krátke vzdialenosti, a natrafíte na Sudackú pevnosť z 15. storočia. Po kopci porastenom žltou trávou sa vinú hradby a nádvorie je dosť veľké pre súkromie všetkých turistov. Aj na meditácie pri pohľade na šíru krajinu. Zo skál pozorujete jazdcov na koňoch a žriebätá pobehujúce pomedzi zrúcané kamenné múry. Stačí zopár minút cesty okolo zvyškov starých stavieb na vrchol kopca a človek zažije pocit, aký prichádza len vo výške. Ak chcete, aby sa vám splnilo želanie, treba tu na strom priviazať kúsok látky či igelitového vrecka.
Taxikár sa hlási k tatárskej etnickej príslušnosti a dokladuje to miniatúrnym Koránom visiacim zo spätného zrkadielka. Nie je prečo mu neveriť. Tu sú všetci Tatári.
Kaktibieľ. Ďalšie mestečko na pobreží Čierneho mora obklopené asi najznámejšími vinicami na Kryme. Horúca noc ako v iných prímorských mestách. Vstúpite do zamatovej mágie pobrežného korza a tanečným krokom sa pohybujete pomedzi ľudmi. Ruskí turisti to už roztočili. V stánkoch sa predávajú mušle, pohľadnice, šatky, jedlo a omamné nápoje. Slečny sa v dave obtierajú o junákov. Na obrazovkách v niektorých kluboch idú k hudbe krátke pornografické klipy. Dekadentné, prekvapivé, plné potu a hormónov. Sovietsky zväz je minulosťou. Pochopili to aj miestni. Pred jednou z diskoték, kde sa vlnia polonahé rozkročené samičky a lejú si na bradavky studenú vodu, stojí drobná starenka, starček a oslík. Rozpačito sa usmievajú do ohlušeného, oslepeného davu a čakajú na turistov, ktorí by sa chceli vyfotiť s ich oslíkom. Akoby sa tu zjavili z rozprávky.
.arabatskaja Strelka
Ak si myslíte, že dokonalá cesta neexistuje, mýlite sa. Arabatskaja Strelka ňou je. Zvláštny pruh stepou porasteného násypu piesku medzi Azovským morom a kanálom Sivaš, ktorý sa tiahne asi 120 kilometrov popri severovýchodnom pobreží Krymu. Je široký asi pol kilometra.
Z legendárneho mesta Feodosie vedie cesta pustatinou do dedinky Bataľnoje. Vystúpite na rozbitú asfaltku, autobus pokračuje dostratena a ste na konci sveta i civilizácie. Na všetko, čo ste doteraz videli, môžete na čas zabudnúť.
V blízkom mahazíne starého predavača zaujali cudzinci, ktorí sem akiste chodia málo. Zásoby jedla zaúčtoval na počítadle s tmavými a svetlými drevenými korálikmi. A rozdiel, ktorý mal vydať v kopejkách, vyplatil v cukríkoch.
K Strelke autobusy ani maršrútky nechodia, treba len stopovať. Vystrčiť palec a čakať, kto zastane. Nám zastavil žigulák, o ktorého dobrom technickom stave by sa dalo polemizovať. Na mieste spolujazdca počerný zarastený chlap. Šofér – ústa s vyhnitými zubami, nepekná vyrážka na pravom líci a červená pirátska šatka na hlave – vystúpi a otvorí kufor. Zostáva iba nastúpiť a veriť. Chlapi síce vyzerajú ako skúsení vrahovia, ale srdcia majú zlaté. Na konci cesty pirát so šatkou a hands-free sadou na mobile vyhlási: “Vsje ľudi bráťja, vsje žénštiny sestry“.
Dedina Kamenskoje leží na pobreží Azovského mora a je miestom, odkiaľ sa kráča k Strelke. Je tu rozstrieľaná strážna búdka s nápisom „Arabatskij“ a smerom na severozápad sa tiahne prašná cesta dlhá 120 kilometrov.
Niekoľko stoviek metrov za soliarskou dedinou Solennoje zmizne elektrické vedenie. Tu nie je naozaj nič. Len dve koľaje odnikiaľ nikam. Od obzoru po obzor. A vašou jedinou starosťou je kráčať.
Ľudí stretnete málo. Iba rybári z kolchozu tu majú svoje malé maringotky, v ktorých žijú a pracujú počas celého roka. Tí však nepoznajú iný svet ako breh mora. Keď sa objektív s efektným tichým zabzučaním vysunie a displej sa rozsvieti, vyvalia oči. Nikdy nevideli digitálny fotoaparát.
.tu miznú bábušky
Džankoj je jedným z posledných miest Krymu. Výrazne sa odlišuje od južného pobrežia či Simferopoľu. Nevlastní nič s prívlastkom „turistické“. Pôsobí dokonca nebezpečne a ovzdušie je plné arómy, akú vydávajú nepísané pravidlá. Džankoj je skôr Ukrajina ako Krym.
Napríklad tu nemajú bábušky s izbami. Ani taxikári nereagujú ako zvyčajne. Od tohto momentu bude ruských nápisov len málo. Všetky sa zmenia na ukrajinské. Obrovská socha Lenina kývajúceho rukou ľudu je aj po toľkých rokoch stále považovaná za centrum mesta. Pózovanie mladomanželov kameramanovi pod jeho sochou nie je recesia. Chlapi sú silní a odporovať sa im neoplatí. Jedlo je lacné a vynikajúce.
Ukrajinská realita je stále plná biedy, ale Krym akoby do nej nepatril. Postupne oprašuje svoju zašlú slávu. Domáci aj zahraniční dovolenkári sem radi chodia míňať peniaze. Spoznať históriu krajiny. A vidieť kúsok zatiaľ nedotknutej prírody.
Autorka študuje žurnalistiku.
Začiatok cesty je nad očakávanie obyčajný. Jedinou zvláštnosťou pri vstupe na Ukrajinu je akési malé tlačivo, ktoré každý musí vypísať. Všetko ide hladko, len vodiči autobusu s colníkmi urobili dajaký obchod, v ktorom jednu z hlavných úloh hrala saláma. Tlačivo zatiaľ rozdelili na dve polovice. S tou druhou sa treba preukázať pri odchode z krajiny. A keby sa medzitým stratilo... No, radšej sa vraj stratiť nemá.
Na druhej strane čiary všetkých víta emotívne rozpažená socha partizána. Čas sa posunul o hodinu dopredu. A to je zatiaľ tá najmenšia zmena.
.kde vznikal Višňový sad
Keby na Ukrajine nič nefungovalo, vlaky budú presné. Stále predstavujú najlacnejší a najpohodlnejší spôsob dopravy. Kúpiť lístok z Užhorodu kamkoľvek na juhovýchod je však ťažké. Treba zabojovať, podplatiť, uhovoriť. Vystáť správny rad pre inostrancov. Domáci si dávno zvykli. Na rady, reklamácie, zaklapnutie okienka a vystrčenie tabuľky „nerabótaju“ pred nosom.
Ale napriek rečiam o divokej Ukrajine je cesta vlakom bezpečná. Lístky sa predávajú na meno, takže sprievodca vie o každom pasažierovi. Aj preto si dvadsaťhodinový pobyt v štvorposteľovom kupé môžete vychutnať. Dať sa unášať pohľadom na sivozelené, divoké a od dažďa vlhké polia.
Vlakové stanice sa na seba neuveriteľne ponášajú. Na nástupištiach sa mrvia ľudia. Po šírych stepiach bez známok civilizácie sú pastvou pre oči. Ženy a muži, starci a starenky, deti. Všetci sa prechádzajú. Vo vetre cítiť pach zaolejovaných motoriek, zemitú vôňu kobylincov. Starenka ponúka žlté dyne, ktoré by človek rád kúpil už kvôli nej. Muž otvára igelitovú tašku s chladenými pivami a sušenou rybou. Už sme ďaleko.
Krymská autonómna republika leží na polostrove na severe Čierneho mora a stále je súčasťou Ukrajiny. Rusi, ktorí roky s obľubou navštevovali Krym, sa s týmto faktom zmierujú veľmi ťažko. Nečudo, veď už v 19. storočí bol útočiskom pre ruské vyššie vrstvy, ale aj literátov. Inšpiráciu tu hľadal aj Čechov a vo vile na Jalte napísal známu divadelnú hru Višňový sad. Za Sovietskeho zväzu sa na Krym chodili rekreovať funkcionári strany a štátni predstavitelia. Neďaleko mesta Gurzuf stojí Artek, kedysi najväčší pioniersky tábor na svete.
Simferopoľ, administratívne centrum Krymu, je pre mnohých turistov východiskovým bodom na výlety po polostrove. Navyše sa môže pochváliť zaujímavými výtvarnými zbierkami a múzeami. Juhozápadne od mesta nájdete Bachčisaraj, v preklade „záhradný palác“ – niekdajšie sídlo krymských chánov. Očarí najmä Chánsky Dvorec, palác vodcu Tatárov postavený v 16. storočí. Ornamentálna výzdoba spájajúca majstrovstvo perzských, otomanských a talianskych staviteľov vyzerá ako z ilustrácií rozprávkovej knihy o Ruslanovi a Ľudmile. Obďaleč nad mestom čnejú obrovské oblé skaly veľkosti panelákov, z ktorých vidieť celý Bachčisaraj. Pod nohami sa dostratena tiahne čarovná dolina s podobnými skalnými útvarmi. Na takomto mystickom mieste človeka zarazí, že v Chánskom Dvorci sa turisti fotia v napodobeninách tatárskych šiat, hoci kúsok od nich by našli miesto, ktoré skutočnou krásou vyráža dych.
.zakázané mesto
O pravosti atmosféry sa nedá pochybovať ani vo vlaku do Sevastopoľa. Sedíme s domorodcami na drevených laviciach, za chrbtom mladíci s gitarou a akordeónom.
Sevastopoľ, to má zvuk. Kedysi zakázané mesto Sovietov, dnes jeden z najvýznamnejších krymských prístavov. Práve tu totiž kotví celá čiernomorská flotila s krížnikmi, torpédoborcami, ponorkami. Mesto evokuje námornícky život so všetkým, čo k nemu podľa kníh patrí. V meste naozaj stretnete pravých námorníkov. S bielymi čiapkami, bielymi košeľami na pásikavých tričkách, veľkými goliermi a vyžehlenými nohavicami. Sekáči ako Pepek Námorník.
Jediný krok, ktorý musíte podniknúť, aby ste sa v hociktorom meste na Kryme ubytovali, je vyjsť zo stanice a vyzerať ako turista. Potom ide všetko samo. Bábušky. Tety. Veľké, malé, tučné, chudé, v ručníkoch, s trvalou, namaľované, fajčiace, stojace, sediace, klamúce či neklamúce. Prosto bábušky. Väčšinou majú pripnutý kúsok kartónu s nápisom: „zdáju kvartir i kómnatu“. Keď sa objavíte v ich lovisku, ožijú a vyštartujú. Jedna je vždy prvá a ponúka. Príde však ďalšia a z bezpečnej vzdialenosti navrhne lepšiu cenu. Ak sa človek len trochu jedná, do pätnástich minút odkráča s jednou z nich v ústrety lepšej a lacnejšej budúcnosti.
.autobusom po pobreží a k Tatárom
Autobus sa hnal cestou pomedzi vysoké bralá a skalnaté hory ako z rozprávky. Hornatý juh Krymu prekvapí aj najskúsenejších cestovateľov. Údolie s jazerom, ktoré vyzerá, akoby ho tam Pán Boh prskol z oblohy ako vajíčko zo škrupinky. Násyp pod cestou je miestami štrkový, kamene odskakujú spod kolies a rútia sa do priepasti. Doliny sa tiahnu do všetkých strán a strácajú sa v hmle. Skaly nad hlavami tienia aj slnko.
Pri skalnatom pobreží sa na miernom kopci na východ tiahnu mestečká, jedno ako druhé, spája ich jedna veľká cesta. Nad ňou skalná stena – kto chce dovidieť na jej hrebeň v mrakoch, rozbolí ho od zakláňania hlavy zátylok.
Mesto Sudak vyzerá ako centrum krymských Tatárov na juhu. Skupinky domov sú roztrúsené pomedzi vinohrady a žlté kopce. Pár kilometrov cesty maršrútkou, malou bielou dodávkou premávajúcou nepravidelne na krátke vzdialenosti, a natrafíte na Sudackú pevnosť z 15. storočia. Po kopci porastenom žltou trávou sa vinú hradby a nádvorie je dosť veľké pre súkromie všetkých turistov. Aj na meditácie pri pohľade na šíru krajinu. Zo skál pozorujete jazdcov na koňoch a žriebätá pobehujúce pomedzi zrúcané kamenné múry. Stačí zopár minút cesty okolo zvyškov starých stavieb na vrchol kopca a človek zažije pocit, aký prichádza len vo výške. Ak chcete, aby sa vám splnilo želanie, treba tu na strom priviazať kúsok látky či igelitového vrecka.
Taxikár sa hlási k tatárskej etnickej príslušnosti a dokladuje to miniatúrnym Koránom visiacim zo spätného zrkadielka. Nie je prečo mu neveriť. Tu sú všetci Tatári.
Kaktibieľ. Ďalšie mestečko na pobreží Čierneho mora obklopené asi najznámejšími vinicami na Kryme. Horúca noc ako v iných prímorských mestách. Vstúpite do zamatovej mágie pobrežného korza a tanečným krokom sa pohybujete pomedzi ľudmi. Ruskí turisti to už roztočili. V stánkoch sa predávajú mušle, pohľadnice, šatky, jedlo a omamné nápoje. Slečny sa v dave obtierajú o junákov. Na obrazovkách v niektorých kluboch idú k hudbe krátke pornografické klipy. Dekadentné, prekvapivé, plné potu a hormónov. Sovietsky zväz je minulosťou. Pochopili to aj miestni. Pred jednou z diskoték, kde sa vlnia polonahé rozkročené samičky a lejú si na bradavky studenú vodu, stojí drobná starenka, starček a oslík. Rozpačito sa usmievajú do ohlušeného, oslepeného davu a čakajú na turistov, ktorí by sa chceli vyfotiť s ich oslíkom. Akoby sa tu zjavili z rozprávky.
.arabatskaja Strelka
Ak si myslíte, že dokonalá cesta neexistuje, mýlite sa. Arabatskaja Strelka ňou je. Zvláštny pruh stepou porasteného násypu piesku medzi Azovským morom a kanálom Sivaš, ktorý sa tiahne asi 120 kilometrov popri severovýchodnom pobreží Krymu. Je široký asi pol kilometra.
Z legendárneho mesta Feodosie vedie cesta pustatinou do dedinky Bataľnoje. Vystúpite na rozbitú asfaltku, autobus pokračuje dostratena a ste na konci sveta i civilizácie. Na všetko, čo ste doteraz videli, môžete na čas zabudnúť.
V blízkom mahazíne starého predavača zaujali cudzinci, ktorí sem akiste chodia málo. Zásoby jedla zaúčtoval na počítadle s tmavými a svetlými drevenými korálikmi. A rozdiel, ktorý mal vydať v kopejkách, vyplatil v cukríkoch.
K Strelke autobusy ani maršrútky nechodia, treba len stopovať. Vystrčiť palec a čakať, kto zastane. Nám zastavil žigulák, o ktorého dobrom technickom stave by sa dalo polemizovať. Na mieste spolujazdca počerný zarastený chlap. Šofér – ústa s vyhnitými zubami, nepekná vyrážka na pravom líci a červená pirátska šatka na hlave – vystúpi a otvorí kufor. Zostáva iba nastúpiť a veriť. Chlapi síce vyzerajú ako skúsení vrahovia, ale srdcia majú zlaté. Na konci cesty pirát so šatkou a hands-free sadou na mobile vyhlási: “Vsje ľudi bráťja, vsje žénštiny sestry“.
Dedina Kamenskoje leží na pobreží Azovského mora a je miestom, odkiaľ sa kráča k Strelke. Je tu rozstrieľaná strážna búdka s nápisom „Arabatskij“ a smerom na severozápad sa tiahne prašná cesta dlhá 120 kilometrov.
Niekoľko stoviek metrov za soliarskou dedinou Solennoje zmizne elektrické vedenie. Tu nie je naozaj nič. Len dve koľaje odnikiaľ nikam. Od obzoru po obzor. A vašou jedinou starosťou je kráčať.
Ľudí stretnete málo. Iba rybári z kolchozu tu majú svoje malé maringotky, v ktorých žijú a pracujú počas celého roka. Tí však nepoznajú iný svet ako breh mora. Keď sa objektív s efektným tichým zabzučaním vysunie a displej sa rozsvieti, vyvalia oči. Nikdy nevideli digitálny fotoaparát.
.tu miznú bábušky
Džankoj je jedným z posledných miest Krymu. Výrazne sa odlišuje od južného pobrežia či Simferopoľu. Nevlastní nič s prívlastkom „turistické“. Pôsobí dokonca nebezpečne a ovzdušie je plné arómy, akú vydávajú nepísané pravidlá. Džankoj je skôr Ukrajina ako Krym.
Napríklad tu nemajú bábušky s izbami. Ani taxikári nereagujú ako zvyčajne. Od tohto momentu bude ruských nápisov len málo. Všetky sa zmenia na ukrajinské. Obrovská socha Lenina kývajúceho rukou ľudu je aj po toľkých rokoch stále považovaná za centrum mesta. Pózovanie mladomanželov kameramanovi pod jeho sochou nie je recesia. Chlapi sú silní a odporovať sa im neoplatí. Jedlo je lacné a vynikajúce.
Ukrajinská realita je stále plná biedy, ale Krym akoby do nej nepatril. Postupne oprašuje svoju zašlú slávu. Domáci aj zahraniční dovolenkári sem radi chodia míňať peniaze. Spoznať históriu krajiny. A vidieť kúsok zatiaľ nedotknutej prírody.
Autorka študuje žurnalistiku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.