„U mě dobrý“

Aj keď si to my Česi neuvedomujeme, prežíva český film jedno zo svojich zlatých období, porovnateľné s tridsiatymi a dokonca aj šesťdesiatymi rokmi. Nakrúcajú sa filmy výnimočné aj nevýnimočné, skvelé, dobré aj úplne hlúpe a nakrúcajú sa ich desiatky. To, čo je pre mňa ako pre mierne náročného diváka dôležité – nakrúca sa čoraz viac veselohier. V takom Poľsku sa už česká veselohra stala pojmom a noviny s DVD, na ktorých sú české komédie, sú rozobrané neuveriteľnou rýchlosťou.
Na novinársku predpremiéru filmu Jana Hřebejka U mě dobrý som sa tešil. Najmä preto, že je o deväťdesiatych rokoch, dobe, keď mne a celej mojej generácii bolo asi najlepšie. Azda okrem dneška, ale to sa uvidí až časom. Vo filme si zahrala romantická partia na severe Prahy – Libenský ostrov, ktorý je dodnes obstavovaný novodobými panelákmi, čo byt, to sedem až desať miliónov. Záhradkárska kolónia, krčmička aj prístavisko hausbótov, môžu byť preto o pár rokov minulosťou. Zato obrovský blší trh na udupanej hline v pražských Vysočanoch je stále až nepríjemne prítomný.
Hřebejk, podobne ako vo filme Šakalí léta o rokoch päťdesiatych, nakrútil ďalšiu rozprávku pre dospelých – tentoraz o veľmi nedávnej minulosti. Česi v nej ešte nemajú peniaze a ešte sa za nimi nenaháňajú a ešte si užívajú slobodu. Rybárčia, pijú džin s tonikom, štvú ich prvé mcdonaldy. Úplatní policajti a zločinci oberajúci v škrupinkách dôverčivých hlupákov o úspory na dovolenku v Bibione, nastupujúci zločin a nespravodlivosť sú na smiech.
Hlavná zápletka navyše spočíva v tom, ako partia ľudí z krčmičky z Liberňáku prejde cez rozum partii cigánskych škrupinkárov. Je to milé, veselé a hladivé, človek by sa do tých rokov chcel hneď vrátiť. Keď som v stredu večer odchádzal skoroletným večerom z kina, hrialo ma usmievavo na duši. Len som si nebol úplne istý, či tie deväťdesiate roky nedopadli inak. Či sme ich neprehrali a neskončili ošklbaní od inakších mafiánov, ako boli cigáni so škrupinkami. V Česku, Poľsku, na Slovensku...