Letenku na sever Mjanmarska som si kúpil druhého mája v hlavnom meste Rangún. Večer mi volali z aerolínií, že môj let sa pre zlé počasie ruší. O niekoľko hodín sa štvormiliónová metropola Mjanmarska ocitla v chaose.
Vietor s rýchlosťou 170 kilometrov za hodinu strhával strešnú krytinu aj televízne a parabolické antény.
Do Rangúnu som predtým priletel z Thajska a očakával som skôr horúce tropické slnko, ktoré tu bežne páli od marca až do príchodu monzúnu koncom mája alebo začiatkom júna. Keď monzún príde, po období sucha znovu zaplní rybníky a zavlažovacie systémy úrodnej delty rieky Irrawaddy. Milióny drobných roľníkov tu pestujú ryžu a chovajú približne 40 percent hydiny a ošípaných z produkcie 50-miliónového Mjanmarska, kde väčšina obyvateľov žije za menej ako 1 dolár na deň. Ale teraz búrkové oblaky zakryli slnko. „Každý rok prichádza obdobie dažďov skôr,“ sťažuje sa taxikár cestou z letiska.
.bieda pod juntou
Rangún vyzerá v porovnaní s thajským Bangkokom ako mesto spred dvadsiatich rokov. Žiadne mrakodrapy, podstatne menej áut, väčšina mužov a žien nenosí džínsy, ale tradičnú sukňu longyi. V centre chátrajúce domy ešte z čias britského koloniálneho panstva. Akurát v 70. rokoch medzi nimi vyrástlo niekoľko socialisticky pôsobiacich betónových blokov. Kolorit dokresľujú nové hotely v čínskom štýle.
Moderné hotely v celom Mjanmarsku patria členom vojenskej junty alebo ich rodinným príslušníkom, tak som si vybral malý rodinný hotel v tichej časti tohto štvormiliónového mesta. Pod mojím oknom sa striedali podomoví obchodníci a vykrikovali svoju ponuku na celú ulicu. Každé ráno gong oznamoval pochod mníchov: v tichosti zbierali almužny pre kláštor, kde pomáhajú tým najchudobnejším.
Chudoby je veľa. Od roku 1962 do roku 1988 sa tu praktikovalo plánované socialistické hospodárstvo, neskôr trhové hospodárstvo – ak sa tak dá nazvať systém ovládaný senilnou fašistickou juntou. Mjanmarsko stagnuje a vidieť to aj na ľuďoch. Vinou nedostatku bielkovín v strave je mladá generácia minimálne o 10 cm nižšia ako jej thajskí a vietnamskí rovesníci.
.humor, zúfalstvo, hystéria
Ani príroda túto biedu neušetrila. Cyklón pripravil veľa starších domov a jednu z hlavných nemocníc o strechy. Triapolmetrové prívalové vlny zničili v delte Irrawaddy celé dediny, zložitý zavlažovací systém ryžových polí, ako aj lode, ktoré boli jediným dopravným prostriedkom v tomto močaristom regióne. Vlny Rangún nezasiahli, bol však poškodený kanalizačný systém, cez ktorý sa potom do ulíc vytlačilo asi 30 centimetrov špinavej vody.
Ako všetci ostatní, aj ja som čakal s obavami, bez elektriny a telefónu, kým vietor a dážď zhruba po 10 hodinách ustali. Až potom som sa odvážil vyjsť von a zistiť, čo sa vlastne deje. Obrovské stromy, zasadené počas britskej nadvlády, ležali na cestách ako zápalky. Tisíce ľudí blúdili sem a ta, hľadali svojich rodinných príslušníkov, jedlo a pitnú vodu. A predsa v tej chvíli prevládal humor – reakcia na prežitý šok. Malí chlapci napodobňovali v zatopených uliciach surfovanie alebo plávanie, lozili po popadaných stromoch. Humor však pomaly vystriedala nervozita až hystéria, ako ľudia objavovali skutočný rozsah katastrofy. Jedlo, ktoré si každý deň kupujú na ulici, pretože nemajú chladničky, bolo odrazu dva- až trikrát drahšie. Z rádia sa dozvedeli, že obnova elektrickej siete potrvá minimálne mesiac. Druhý deň bol rovnaký, navyše takmer v celom meste skolaboval vodovod. Ľudia stáli na vodu v radoch – a cena vody bola už tiež dvojnásobná. Našťastie magistrát začal v mnohých častiach mesta distribuovať pitnú vodu – dve vedrá na rodinu. Inak by hrozilo, že ľudia začnú byť zo zúfalstva agresívni.
.kde sú teraz vojaci?
Brodil som sa ulicou vedľa ženy, ktorá mi vysvetlila, že je turistická sprievodkyňa, ale po potlačení pokojných demonštrácií v septembri minulého roku sa má horšie, lebo počet turistov rapídne klesol. „A kde sú teraz všetci tí vojaci?“ položila rečnícku otázku. „V iných krajinách by už odstraňovali stromy, rozdávali vodu a pomáhali ľuďom. Táto vláda sa však zaujíma len o seba.“
Je pravda, že okrem dobrovoľníkov z mjanmarského Červeného kríža a čiastočnej distribúcie pitnej vody som prvú oficiálnu reakciu zazrel až popoludní druhého dňa, keď dvaja policajti začali regulovať dopravu na dvoch najrušnejších križovatkách (miestach septembrových demonštrácií). Niekoľko skupín vojakov tiež čistilo ulice pred budovami vlády.
Mjanmarčania sú však aj v ťažkostiach mierni a pohostinní. Hoci v meste neprebehla žiadna distribúcia jedla a väčšina obchodov a reštaurácií bola zatvorená, opakovane som stretával ľudí, ktorí sa zaujímali, či som v poriadku. Jedna žena mi dokonca vnútila tri instantné polievky a som presvedčený, že predstavovali jej večeru. O pár ulíc ďalej som zastavil ženu, ktorá niesla tri kusy pečiva. Spýtal som sa, kde si také môžem kúpiť aj ja. „Nie, nie, zoberte si tieto, prosím,“ nástojila a dve pečivá mi vtisla do rúk.
Na tretí deň, keď stále nebola vidieť žiadna pomoc zo strany mjanmarskej vlády, spýtal som sa miestnych ľudí, čo sa stalo s tými najchudobnejšími, ktorí prišli o všetko. Dozvedel som sa, že nech sa stane čokoľvek, Mjanmarčania vedia, že jedlo, vodu a nocľah vždy nájdu v budhistických kláštoroch. Aj napriek totalitnému režimu je sangha, budhistická komunita, jedinou inštitúciou mimo kontroly štátu.
Vzal som si taxík do najbližšieho kláštora. Aj taxikár sa ihneď začal sťažovať na armádu, ktorá spotrebuje asi 50 percent národného rozpočtu. „Nepomáhajú nám. A pritom stále očakávajú, že sa zúčastním toho ich stupídneho referenda!“ vykríkol pohoršene.
.kto nehlasuje, bude mať problémy
Pravdaže, proti referendu nič nezmôže ani cyklón. Jeho termín bol stanovený na 10. mája. Je o novej ústave, ktorá má priniesť junte legitimitu a automaticky zabezpečiť 25 percent poslaneckých kresiel v parlamente pre armádu. Už predtým mi Mjanmarčania vysvetlili, čo to bude za „ľudové hlasovanie“, keď je režim odhodlaný za každú cenu dosiahnuť v tomto referende pozitívny výsledok. „Dopredu nám rozdajú hlasovacie lístky, budeme do nich musieť vpísať svoje meno a číslo občianskeho preukazu. Ja nechcem ísť voliť, ale to je nemožné. Všetci, čo nebudú hlasovať za novú ústavu, budú mať veľké problémy a ich rodiny tiež,“ sťažoval sa ďalej taxikár, ktorý ma viezol do kláštora.
Kláštor je zaplavený ľuďmi z okolitých dedín a slumov, ktoré postihol cyklón. „Naše studne sú poloprázdne,“ vysvetľuje mi mních. „Voda je veľmi špinavá, ale čo s tým môžeme robiť? Ľudia nemajú inú možnosť.“
Na ulici si kupujem miestne noviny v angličtine. Štátne média stále trvajú na malom počte obetí (350 mŕtvych a 400 nezvestných), ale ľudia si pomaly uvedomujú celý rozsah katastrofy. Niektorí obyvatelia, medzi nimi aj bohatší podnikatelia, prinášajú dary priamo do kláštorov. Kupujem vrece ryže a zeleninu. Potom prosím jedného známeho, aby tie suroviny odniesol do ktorejkoľvek postihnutej dediny, zaplatil tam kuchárku, dal uvariť polievku a jedlo zadarmo rozdal obyvateľom.
.noviny v Thajsku
Odchádzam na letisko a cestou vidím hádam aj kilometrový rad áut, ktorý sa vytvoril pred jednou z mála vládnych čerpacích staníc, kde sa dá natankovať dotovaný benzín.
Môj odložený let sa konečne uskutoční. Keď lietadlo štartuje z Rangúnu – cieľ letu je thajský Bangkok – naberáme smer nad deltu rieky Irrawady. Podo mnou sa tiahne rozsiahla oblasť ryžových polí. Teraz sa z nich stali veľké jazerá.
Na letisku v Bangkoku si kupujem noviny a prvý raz sa dozvedám, že skutočný počet obetí je omnoho vyšší, že 5-tisíc štvorcových kilometrov poľnohospodárskej pôdy sa ocitlo pod vodou, že vojenský režim neumožní vstup humanitárnych pracovníkov na postihnuté územie a že celú zahraničnú pomoc určenú obetiam chce distribuovať sám. A nad Thajskom znovu vychádza slnko.
Autor je podpredseda združenia Človek v ohrození
Číslo účtu zbierky OZ Človek v ohrození Pomoc Barme: 2660520502/1100, v. s. 1117
Vietor s rýchlosťou 170 kilometrov za hodinu strhával strešnú krytinu aj televízne a parabolické antény.
Do Rangúnu som predtým priletel z Thajska a očakával som skôr horúce tropické slnko, ktoré tu bežne páli od marca až do príchodu monzúnu koncom mája alebo začiatkom júna. Keď monzún príde, po období sucha znovu zaplní rybníky a zavlažovacie systémy úrodnej delty rieky Irrawaddy. Milióny drobných roľníkov tu pestujú ryžu a chovajú približne 40 percent hydiny a ošípaných z produkcie 50-miliónového Mjanmarska, kde väčšina obyvateľov žije za menej ako 1 dolár na deň. Ale teraz búrkové oblaky zakryli slnko. „Každý rok prichádza obdobie dažďov skôr,“ sťažuje sa taxikár cestou z letiska.
.bieda pod juntou
Rangún vyzerá v porovnaní s thajským Bangkokom ako mesto spred dvadsiatich rokov. Žiadne mrakodrapy, podstatne menej áut, väčšina mužov a žien nenosí džínsy, ale tradičnú sukňu longyi. V centre chátrajúce domy ešte z čias britského koloniálneho panstva. Akurát v 70. rokoch medzi nimi vyrástlo niekoľko socialisticky pôsobiacich betónových blokov. Kolorit dokresľujú nové hotely v čínskom štýle.
Moderné hotely v celom Mjanmarsku patria členom vojenskej junty alebo ich rodinným príslušníkom, tak som si vybral malý rodinný hotel v tichej časti tohto štvormiliónového mesta. Pod mojím oknom sa striedali podomoví obchodníci a vykrikovali svoju ponuku na celú ulicu. Každé ráno gong oznamoval pochod mníchov: v tichosti zbierali almužny pre kláštor, kde pomáhajú tým najchudobnejším.
Chudoby je veľa. Od roku 1962 do roku 1988 sa tu praktikovalo plánované socialistické hospodárstvo, neskôr trhové hospodárstvo – ak sa tak dá nazvať systém ovládaný senilnou fašistickou juntou. Mjanmarsko stagnuje a vidieť to aj na ľuďoch. Vinou nedostatku bielkovín v strave je mladá generácia minimálne o 10 cm nižšia ako jej thajskí a vietnamskí rovesníci.
.humor, zúfalstvo, hystéria
Ani príroda túto biedu neušetrila. Cyklón pripravil veľa starších domov a jednu z hlavných nemocníc o strechy. Triapolmetrové prívalové vlny zničili v delte Irrawaddy celé dediny, zložitý zavlažovací systém ryžových polí, ako aj lode, ktoré boli jediným dopravným prostriedkom v tomto močaristom regióne. Vlny Rangún nezasiahli, bol však poškodený kanalizačný systém, cez ktorý sa potom do ulíc vytlačilo asi 30 centimetrov špinavej vody.
Ako všetci ostatní, aj ja som čakal s obavami, bez elektriny a telefónu, kým vietor a dážď zhruba po 10 hodinách ustali. Až potom som sa odvážil vyjsť von a zistiť, čo sa vlastne deje. Obrovské stromy, zasadené počas britskej nadvlády, ležali na cestách ako zápalky. Tisíce ľudí blúdili sem a ta, hľadali svojich rodinných príslušníkov, jedlo a pitnú vodu. A predsa v tej chvíli prevládal humor – reakcia na prežitý šok. Malí chlapci napodobňovali v zatopených uliciach surfovanie alebo plávanie, lozili po popadaných stromoch. Humor však pomaly vystriedala nervozita až hystéria, ako ľudia objavovali skutočný rozsah katastrofy. Jedlo, ktoré si každý deň kupujú na ulici, pretože nemajú chladničky, bolo odrazu dva- až trikrát drahšie. Z rádia sa dozvedeli, že obnova elektrickej siete potrvá minimálne mesiac. Druhý deň bol rovnaký, navyše takmer v celom meste skolaboval vodovod. Ľudia stáli na vodu v radoch – a cena vody bola už tiež dvojnásobná. Našťastie magistrát začal v mnohých častiach mesta distribuovať pitnú vodu – dve vedrá na rodinu. Inak by hrozilo, že ľudia začnú byť zo zúfalstva agresívni.
.kde sú teraz vojaci?
Brodil som sa ulicou vedľa ženy, ktorá mi vysvetlila, že je turistická sprievodkyňa, ale po potlačení pokojných demonštrácií v septembri minulého roku sa má horšie, lebo počet turistov rapídne klesol. „A kde sú teraz všetci tí vojaci?“ položila rečnícku otázku. „V iných krajinách by už odstraňovali stromy, rozdávali vodu a pomáhali ľuďom. Táto vláda sa však zaujíma len o seba.“
Je pravda, že okrem dobrovoľníkov z mjanmarského Červeného kríža a čiastočnej distribúcie pitnej vody som prvú oficiálnu reakciu zazrel až popoludní druhého dňa, keď dvaja policajti začali regulovať dopravu na dvoch najrušnejších križovatkách (miestach septembrových demonštrácií). Niekoľko skupín vojakov tiež čistilo ulice pred budovami vlády.
Mjanmarčania sú však aj v ťažkostiach mierni a pohostinní. Hoci v meste neprebehla žiadna distribúcia jedla a väčšina obchodov a reštaurácií bola zatvorená, opakovane som stretával ľudí, ktorí sa zaujímali, či som v poriadku. Jedna žena mi dokonca vnútila tri instantné polievky a som presvedčený, že predstavovali jej večeru. O pár ulíc ďalej som zastavil ženu, ktorá niesla tri kusy pečiva. Spýtal som sa, kde si také môžem kúpiť aj ja. „Nie, nie, zoberte si tieto, prosím,“ nástojila a dve pečivá mi vtisla do rúk.
Na tretí deň, keď stále nebola vidieť žiadna pomoc zo strany mjanmarskej vlády, spýtal som sa miestnych ľudí, čo sa stalo s tými najchudobnejšími, ktorí prišli o všetko. Dozvedel som sa, že nech sa stane čokoľvek, Mjanmarčania vedia, že jedlo, vodu a nocľah vždy nájdu v budhistických kláštoroch. Aj napriek totalitnému režimu je sangha, budhistická komunita, jedinou inštitúciou mimo kontroly štátu.
Vzal som si taxík do najbližšieho kláštora. Aj taxikár sa ihneď začal sťažovať na armádu, ktorá spotrebuje asi 50 percent národného rozpočtu. „Nepomáhajú nám. A pritom stále očakávajú, že sa zúčastním toho ich stupídneho referenda!“ vykríkol pohoršene.
.kto nehlasuje, bude mať problémy
Pravdaže, proti referendu nič nezmôže ani cyklón. Jeho termín bol stanovený na 10. mája. Je o novej ústave, ktorá má priniesť junte legitimitu a automaticky zabezpečiť 25 percent poslaneckých kresiel v parlamente pre armádu. Už predtým mi Mjanmarčania vysvetlili, čo to bude za „ľudové hlasovanie“, keď je režim odhodlaný za každú cenu dosiahnuť v tomto referende pozitívny výsledok. „Dopredu nám rozdajú hlasovacie lístky, budeme do nich musieť vpísať svoje meno a číslo občianskeho preukazu. Ja nechcem ísť voliť, ale to je nemožné. Všetci, čo nebudú hlasovať za novú ústavu, budú mať veľké problémy a ich rodiny tiež,“ sťažoval sa ďalej taxikár, ktorý ma viezol do kláštora.
Kláštor je zaplavený ľuďmi z okolitých dedín a slumov, ktoré postihol cyklón. „Naše studne sú poloprázdne,“ vysvetľuje mi mních. „Voda je veľmi špinavá, ale čo s tým môžeme robiť? Ľudia nemajú inú možnosť.“
Na ulici si kupujem miestne noviny v angličtine. Štátne média stále trvajú na malom počte obetí (350 mŕtvych a 400 nezvestných), ale ľudia si pomaly uvedomujú celý rozsah katastrofy. Niektorí obyvatelia, medzi nimi aj bohatší podnikatelia, prinášajú dary priamo do kláštorov. Kupujem vrece ryže a zeleninu. Potom prosím jedného známeho, aby tie suroviny odniesol do ktorejkoľvek postihnutej dediny, zaplatil tam kuchárku, dal uvariť polievku a jedlo zadarmo rozdal obyvateľom.
.noviny v Thajsku
Odchádzam na letisko a cestou vidím hádam aj kilometrový rad áut, ktorý sa vytvoril pred jednou z mála vládnych čerpacích staníc, kde sa dá natankovať dotovaný benzín.
Môj odložený let sa konečne uskutoční. Keď lietadlo štartuje z Rangúnu – cieľ letu je thajský Bangkok – naberáme smer nad deltu rieky Irrawady. Podo mnou sa tiahne rozsiahla oblasť ryžových polí. Teraz sa z nich stali veľké jazerá.
Na letisku v Bangkoku si kupujem noviny a prvý raz sa dozvedám, že skutočný počet obetí je omnoho vyšší, že 5-tisíc štvorcových kilometrov poľnohospodárskej pôdy sa ocitlo pod vodou, že vojenský režim neumožní vstup humanitárnych pracovníkov na postihnuté územie a že celú zahraničnú pomoc určenú obetiam chce distribuovať sám. A nad Thajskom znovu vychádza slnko.
Autor je podpredseda združenia Človek v ohrození
Číslo účtu zbierky OZ Človek v ohrození Pomoc Barme: 2660520502/1100, v. s. 1117
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.