Keď nejaký štátny fond vzniká, jeho kritici to majú ťažké. Argumenty o netransparentnosti či neefektívnosti znejú v porovnaní s ušľachtilými deklaráciami „otcov zakladateľov“ všeobecne a spiatočnícky. Ale netrvá dlho a udalosti im dajú za pravdu.
Bohumilá debata plná veľkých slov prebiehala aj v roku 2004, keď parlamentný výbor pre životné prostredie rokoval o prijatí zákona o zriadení štátneho Environmentálneho fondu. Kvetnaté slová a rečnícky zápal boli potrebné. Prvá Dzurindova vláda totiž už v roku 2001 väčšinu štátnych fondov zrušila. Odvolávala sa na ich nesystémovosť a riziká korupcie. Tak prečo zriaďovať nový fond? Zástancovia argumentovali najmä tým, že prostriedky z fondu budú slúžiť najmä na odstraňovanie starých ekologických záťaží, ako sú kontaminované pôdy chemických fabrík či opustené skládky pesticídov z bývalých JRD.
Ďalším silným argumentom bol predpoklad, že peniaze pomôžu malým obciam do dvetisíc obyvateľov, ktoré nemajú možnosť čerpať pomoc z európskych fondov. Hlavnými podporovateľmi zriadenia fondu boli, napriek nesúhlasnému stanovisku veľkej časti vtedajšej vládnej koalície, najmä zákonodarcovia za SMK a poslanec Peter Muránsky z KDH. SMK v tom videla politickú šancu, ako podporiť malé obce na juhu Slovenska kde žije značná časť jej voličov. Ako „typický prijímateľ“ podpory z Enviromentálneho fondu bol počas diskusie vo výbore definovaný komunálny sektor, teda mestá a obce.
.skúsil som...
Spočiatku to aj tak fungovalo. Fond prideľoval dotácie najmä právnickým osobám, medzi ktorými dominovali najmä obce a malé mestečká. Až v roku 2007 sa medzi podporenými projektmi objavil väčší počet fyzických osôb. A v prehľade dotácií pridelených za rok 2008 už medzi 67 subjektmi, ktoré získali prostriedky v oblasti ochrany ovzdušia a ozónovej vrstvy, figuruje až 38 fyzických osôb. Zaujme aj detail, že takmer štvrtina z nich je z okresu Prievidza, odkiaľ pochádza aj minister životného prostredia, ktorý o dotáciách rozhoduje. No to môže byť, samozrejme, náhoda. Ak však medzi podporenými nie sú len „obyčajné“ fyzické osoby, ale aj také, ktoré pospolitý ľud nazýva papalášmi, to už vzbudzuje podozrenie.
V zozname figuroval aj poslanec parlamentu za SNS Jozef Ďuračka. Jeho stranícky kolega minister Jaroslav Izák mu odklepol dotáciu 600-tisíc korún na osadenie slnečných kolektorov a tepelného čerpadla v jeho rodinnom dome. Keď informácie o poberateľoch dotácií začali presakovať na verejnosť, poslanec Ďuračka sa rozhodol peňazí vzdať. „Skúsil som to ako poslanec a čakal som, aké budú reakcie. Všetky podmienky som splnil, nerozumiem, prečo by sme my poslanci mali byť iná kategória ako ostatní občania. Nakoniec som sa však vzdal v prospech tých, ktorí to potrebujú viac,“ odpovedal Ďuračka .týždňu na otázku, či nevidí problém v tom, že sa ako poslanec o dotáciu uchádzal.
Ďalšou prominentnou osobou, ktorá v zozname stále figuruje je generálny riaditeľ Lesov Slovenskej republiky a politický nominant HZDS Jozef Minďáš. Podobne ako Ďuračka aj on dostal 600-tisíc korún na tepelné čerpadlo a solárne kolektory v rodinnom dome. Na otázku, či v tom nevidí etický problém, Minďáš do našej uzávierky neodpovedal.
Minister životného prostredia prostredníctvom svojho hovorcu odpovedal, že v pridelení dotácií politickým nominantom problém nevidí a konal v rámci zákona. „Štatút fondu umožňuje prideľovať dotácie aj súkromným osobám. Neskúma sa pritom ich politická príslušnosť, spoločenské postavenie, ale rozhoduje kvalita a prínos projektu z hľadiska životného prostredia,“ píše sa v odpovedi z ministerstva.
.samovláda
Igor Iliaš zo združenia Energetické centrum v Bratislave, ktoré sa o prostriedky z Environmentálneho fondu v minulosti tiež uchádzalo, nazýva rozhodovací mechanizmus v tejto inštitúcií otvorene samovládou. „Keď sa uchádzate o podporu z Bruselu, tak vám aspoň pošlú rozhodnutie a dôvody, prečo ste neuspeli, ako aj počet bodov, ktoré ste získali a čo vám odporúčajú v projekte zlepšiť. Z Environmentálneho fondu sa nedozviete nič, na internetovej stránke zverejnia len tých, čo podporu získali. Ostatným nič nepovedia a ak sa pýtate, tak vám odpovedia, že to, prečo ste neuspeli, vie len komisia a minister. Všetko sa to deje za zavretými dverami a hodnotiace kritéria nie sú jasne dané,“ tvrdí Iliaš.
Združenie nevidí problém v štátnej podpore obnoviteľných zdrojov energie, za oveľa transparentnejší však považuje systém, ktorý funguje v susedných Čechách. „Tam je to spravodlivé v tom, že na to vyčlenili ročne nejakú sumu a každý, kto požiada a splní podmienky, podporu dostane. Ak sa vyčerpá ročný rozpočet, tak sa zostávajúci žiadatelia presunú do ďalšieho roka,“ vysvetľuje Iliaš.
.vodníci, víly, rybičky
Rozpočet Environmentálneho fondu (v roku 2007 bol vyšší ako dve miliardy korún) sa plní z poplatkov, ktoré platia firmy za znečisťovanie ovzdušia, ukladanie odpadov, ťažbu nerastov, vypúšťanie odpadových vôd či za odber podzemnej vody. Bolo by preto logické, keby sa takto vyzbierané verejné peniaze používali na odstraňovanie ekologických škôd v týchto oblastiach. Nakoniec v diskusiách o zriadení fondu takto argumentovali jeho zástancovia. Už letmý pohľad do zoznamu udelených dotácií však dokumentuje to, že desiatky miliónov korún smerujú na podporu projektov, ktoré nemajú s týmito vznešenými cieľmi nič spoločné.
V roku 2007 dostalo napríklad Občianske združenie ERA dva milióny korún na projekt Kde ešte spia vodníci na Slovensku. Toto občianske združenie podľa internetovej stránky vydáva magazíny EuroRegióny, Projektový manažér, Nová éra a zaoberá sa aj poradenstvom a prípravou projektov pre verejný sektor. Výstupom podporeného projektu je kniha legiend a povestí o vodníkoch, ktoré zozbierali žiaci základných škôl. Stošesťdesiatstranovú knižku, podporenú z Environmentálneho fondu, ponúka združenie na svojej stránke za 399 korún. Keďže ERA bola úspešná aj tento rok. Na projekt Kde ešte tancujú vodné víly na Slovensku získala 2,2 milióna korún, takže sa môžeme tešiť na ďalšiu zaujímavú knižku.
Všetkých tých, ktorí sú frustrovaní z neriešených ekologických škôd, určite poteší aj správa, že v roku 2007 získala Štátna ochrana prírody 3,5 milióna korún na zavedenie jednotnej reprezentatívnej rovnošaty. V tom istom roku dostalo z fondu takmer milión korún aj samo ministerstvo životného prostredia, a to na kampaň „Premnoženie podkôrneho hmyzu“. Minulo ich skutočne zmysluplne: Viac ako 400-tisíc na výrobu besedy v STV, do ktorej neboli pozvaní tí, ktorí majú na riešenie problému iný názor ako ministerstvo. Zvyšok išiel na výrobu dokumentárneho filmu. Zostáva len dúfať, že sa lykožrúty pozerali...
Tento rok zase Environmentálny fond potešil potápačov a rybárov. Tým prvým pridelil dotáciu 1,6 milióna na festival potápačských filmov. Prievidzská (opäť) verejná obchodná spoločnosť TV plus zase dostala rovný milión na výrobu relácie Ryby, Rybky, Rybičky, ktorú vysiela STV.
.anonymná rada
Rozhodovanie o verejných peniazoch v réžií Environmentálneho fondu svedčí o dvoch skutočnostiach. Viac peňazí na ekologické škody, tak ako to zamýšľali „otcovia zakladatelia“ fondu, by pravdepodobne išlo, keby o použití vyzbieraných financií rozhodovali samotné firmy. Ak sa už politici rozhodnú zriadiť štátny fond, mala by fungovať tvrdá kontrola jeho činnosti. Tú v prípade Environmentálneho fondu výrazne okresal samotný zákon. Na rozdelenie verejných peňazí definuje totiž len veľmi vágne kritériá. Napríklad pod ustanovenie, že fond podporuje činnosti „na dosiahnutie cieľov štátnej environmentálnej politiky, najmä v ochrane ovzdušia, ozónovej vrstvy, ochrane a využívaní vôd, rozvoji odpadového hospodárstva a ochrane prírody a krajiny“, sa zmestí skutočne všetko. Aj víly a vodníci.
Projekty zo zákona posudzuje Rada fondu, ktorá ich predkladá na definitívne schválenie ministrovi životného prostredia. Po členoch rady však akoby sa zľahla zem. Ich mená nie sú na internetovej stránke fondu ani na stránke ministerstva. Keď sme chceli zistiť, kto vlastne spolurozhoduje o viac ako dvoch miliardách, z ministerstva sme dostali odpoveď: Z dôvodu možného ovplyvňovania členov rady žiadateľmi ich menný zoznam nie je zverejnený.“
Možno stačí, keď ich poznajú len tí, čo to skúšajú...
Bohumilá debata plná veľkých slov prebiehala aj v roku 2004, keď parlamentný výbor pre životné prostredie rokoval o prijatí zákona o zriadení štátneho Environmentálneho fondu. Kvetnaté slová a rečnícky zápal boli potrebné. Prvá Dzurindova vláda totiž už v roku 2001 väčšinu štátnych fondov zrušila. Odvolávala sa na ich nesystémovosť a riziká korupcie. Tak prečo zriaďovať nový fond? Zástancovia argumentovali najmä tým, že prostriedky z fondu budú slúžiť najmä na odstraňovanie starých ekologických záťaží, ako sú kontaminované pôdy chemických fabrík či opustené skládky pesticídov z bývalých JRD.
Ďalším silným argumentom bol predpoklad, že peniaze pomôžu malým obciam do dvetisíc obyvateľov, ktoré nemajú možnosť čerpať pomoc z európskych fondov. Hlavnými podporovateľmi zriadenia fondu boli, napriek nesúhlasnému stanovisku veľkej časti vtedajšej vládnej koalície, najmä zákonodarcovia za SMK a poslanec Peter Muránsky z KDH. SMK v tom videla politickú šancu, ako podporiť malé obce na juhu Slovenska kde žije značná časť jej voličov. Ako „typický prijímateľ“ podpory z Enviromentálneho fondu bol počas diskusie vo výbore definovaný komunálny sektor, teda mestá a obce.
.skúsil som...
Spočiatku to aj tak fungovalo. Fond prideľoval dotácie najmä právnickým osobám, medzi ktorými dominovali najmä obce a malé mestečká. Až v roku 2007 sa medzi podporenými projektmi objavil väčší počet fyzických osôb. A v prehľade dotácií pridelených za rok 2008 už medzi 67 subjektmi, ktoré získali prostriedky v oblasti ochrany ovzdušia a ozónovej vrstvy, figuruje až 38 fyzických osôb. Zaujme aj detail, že takmer štvrtina z nich je z okresu Prievidza, odkiaľ pochádza aj minister životného prostredia, ktorý o dotáciách rozhoduje. No to môže byť, samozrejme, náhoda. Ak však medzi podporenými nie sú len „obyčajné“ fyzické osoby, ale aj také, ktoré pospolitý ľud nazýva papalášmi, to už vzbudzuje podozrenie.
V zozname figuroval aj poslanec parlamentu za SNS Jozef Ďuračka. Jeho stranícky kolega minister Jaroslav Izák mu odklepol dotáciu 600-tisíc korún na osadenie slnečných kolektorov a tepelného čerpadla v jeho rodinnom dome. Keď informácie o poberateľoch dotácií začali presakovať na verejnosť, poslanec Ďuračka sa rozhodol peňazí vzdať. „Skúsil som to ako poslanec a čakal som, aké budú reakcie. Všetky podmienky som splnil, nerozumiem, prečo by sme my poslanci mali byť iná kategória ako ostatní občania. Nakoniec som sa však vzdal v prospech tých, ktorí to potrebujú viac,“ odpovedal Ďuračka .týždňu na otázku, či nevidí problém v tom, že sa ako poslanec o dotáciu uchádzal.
Ďalšou prominentnou osobou, ktorá v zozname stále figuruje je generálny riaditeľ Lesov Slovenskej republiky a politický nominant HZDS Jozef Minďáš. Podobne ako Ďuračka aj on dostal 600-tisíc korún na tepelné čerpadlo a solárne kolektory v rodinnom dome. Na otázku, či v tom nevidí etický problém, Minďáš do našej uzávierky neodpovedal.
Minister životného prostredia prostredníctvom svojho hovorcu odpovedal, že v pridelení dotácií politickým nominantom problém nevidí a konal v rámci zákona. „Štatút fondu umožňuje prideľovať dotácie aj súkromným osobám. Neskúma sa pritom ich politická príslušnosť, spoločenské postavenie, ale rozhoduje kvalita a prínos projektu z hľadiska životného prostredia,“ píše sa v odpovedi z ministerstva.
.samovláda
Igor Iliaš zo združenia Energetické centrum v Bratislave, ktoré sa o prostriedky z Environmentálneho fondu v minulosti tiež uchádzalo, nazýva rozhodovací mechanizmus v tejto inštitúcií otvorene samovládou. „Keď sa uchádzate o podporu z Bruselu, tak vám aspoň pošlú rozhodnutie a dôvody, prečo ste neuspeli, ako aj počet bodov, ktoré ste získali a čo vám odporúčajú v projekte zlepšiť. Z Environmentálneho fondu sa nedozviete nič, na internetovej stránke zverejnia len tých, čo podporu získali. Ostatným nič nepovedia a ak sa pýtate, tak vám odpovedia, že to, prečo ste neuspeli, vie len komisia a minister. Všetko sa to deje za zavretými dverami a hodnotiace kritéria nie sú jasne dané,“ tvrdí Iliaš.
Združenie nevidí problém v štátnej podpore obnoviteľných zdrojov energie, za oveľa transparentnejší však považuje systém, ktorý funguje v susedných Čechách. „Tam je to spravodlivé v tom, že na to vyčlenili ročne nejakú sumu a každý, kto požiada a splní podmienky, podporu dostane. Ak sa vyčerpá ročný rozpočet, tak sa zostávajúci žiadatelia presunú do ďalšieho roka,“ vysvetľuje Iliaš.
.vodníci, víly, rybičky
Rozpočet Environmentálneho fondu (v roku 2007 bol vyšší ako dve miliardy korún) sa plní z poplatkov, ktoré platia firmy za znečisťovanie ovzdušia, ukladanie odpadov, ťažbu nerastov, vypúšťanie odpadových vôd či za odber podzemnej vody. Bolo by preto logické, keby sa takto vyzbierané verejné peniaze používali na odstraňovanie ekologických škôd v týchto oblastiach. Nakoniec v diskusiách o zriadení fondu takto argumentovali jeho zástancovia. Už letmý pohľad do zoznamu udelených dotácií však dokumentuje to, že desiatky miliónov korún smerujú na podporu projektov, ktoré nemajú s týmito vznešenými cieľmi nič spoločné.
V roku 2007 dostalo napríklad Občianske združenie ERA dva milióny korún na projekt Kde ešte spia vodníci na Slovensku. Toto občianske združenie podľa internetovej stránky vydáva magazíny EuroRegióny, Projektový manažér, Nová éra a zaoberá sa aj poradenstvom a prípravou projektov pre verejný sektor. Výstupom podporeného projektu je kniha legiend a povestí o vodníkoch, ktoré zozbierali žiaci základných škôl. Stošesťdesiatstranovú knižku, podporenú z Environmentálneho fondu, ponúka združenie na svojej stránke za 399 korún. Keďže ERA bola úspešná aj tento rok. Na projekt Kde ešte tancujú vodné víly na Slovensku získala 2,2 milióna korún, takže sa môžeme tešiť na ďalšiu zaujímavú knižku.
Všetkých tých, ktorí sú frustrovaní z neriešených ekologických škôd, určite poteší aj správa, že v roku 2007 získala Štátna ochrana prírody 3,5 milióna korún na zavedenie jednotnej reprezentatívnej rovnošaty. V tom istom roku dostalo z fondu takmer milión korún aj samo ministerstvo životného prostredia, a to na kampaň „Premnoženie podkôrneho hmyzu“. Minulo ich skutočne zmysluplne: Viac ako 400-tisíc na výrobu besedy v STV, do ktorej neboli pozvaní tí, ktorí majú na riešenie problému iný názor ako ministerstvo. Zvyšok išiel na výrobu dokumentárneho filmu. Zostáva len dúfať, že sa lykožrúty pozerali...
Tento rok zase Environmentálny fond potešil potápačov a rybárov. Tým prvým pridelil dotáciu 1,6 milióna na festival potápačských filmov. Prievidzská (opäť) verejná obchodná spoločnosť TV plus zase dostala rovný milión na výrobu relácie Ryby, Rybky, Rybičky, ktorú vysiela STV.
.anonymná rada
Rozhodovanie o verejných peniazoch v réžií Environmentálneho fondu svedčí o dvoch skutočnostiach. Viac peňazí na ekologické škody, tak ako to zamýšľali „otcovia zakladatelia“ fondu, by pravdepodobne išlo, keby o použití vyzbieraných financií rozhodovali samotné firmy. Ak sa už politici rozhodnú zriadiť štátny fond, mala by fungovať tvrdá kontrola jeho činnosti. Tú v prípade Environmentálneho fondu výrazne okresal samotný zákon. Na rozdelenie verejných peňazí definuje totiž len veľmi vágne kritériá. Napríklad pod ustanovenie, že fond podporuje činnosti „na dosiahnutie cieľov štátnej environmentálnej politiky, najmä v ochrane ovzdušia, ozónovej vrstvy, ochrane a využívaní vôd, rozvoji odpadového hospodárstva a ochrane prírody a krajiny“, sa zmestí skutočne všetko. Aj víly a vodníci.
Projekty zo zákona posudzuje Rada fondu, ktorá ich predkladá na definitívne schválenie ministrovi životného prostredia. Po členoch rady však akoby sa zľahla zem. Ich mená nie sú na internetovej stránke fondu ani na stránke ministerstva. Keď sme chceli zistiť, kto vlastne spolurozhoduje o viac ako dvoch miliardách, z ministerstva sme dostali odpoveď: Z dôvodu možného ovplyvňovania členov rady žiadateľmi ich menný zoznam nie je zverejnený.“
Možno stačí, keď ich poznajú len tí, čo to skúšajú...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.