V roku 2002 sa Slovensko stalo prvýkrát majstrom sveta v hokeji. V roku 2008 hralo prvýkrát o záchranu, a výsledkom je 13. miesto. Čo sa za tých šesť krátkych rokov vlastne s naším národným športom stalo?
To, že sme na majstrovstvách sveta v hokeji museli bojovať o záchranu, bolo do istej miery spôsobené nedostatkom športového šťastia. Stačil jeden gól proti Fínom alebo menej šťastia pre Nórov v zápase proti Nemecku. Ale v oveľa väčšej miere je neúspech dôsledkom slabej hry slovenskej reprezentácie. Hry, ktorej nechýbala bojovnosť, ale systém, nápad, sebavedomie, a hlavne – chýbala kvalita.
To, že chýbala kvalita, bolo do istej miery spôsobené neprítomnosťou drvivej väčšiny našich najlepších hráčov. Zranených, unavených alebo tých, ktorí boli celú sezónu z formy. Ale v oveľa väčšej miere to bol odraz skutočnej sily nášho hokeja. Sily, ktorá nie je malá, ale nedosahuje parametre Kanaďanov, Rusov či Čechov, no hlavne – je čoraz menšia.
To, že je sila nášho hokeja čoraz menšia a špička čoraz užšia, je spôsobené, podobne ako mnohé iné problémy dnešného Slovenska, niekoľkými objektívnymi faktormi. A podobne ako pri iných našich problémoch, aj tu majú objektívne faktory spoločného subjektívneho menovateľa. A ten veru nie je úzky. Práve naopak.
.legenda
V našej hokejovej mytológii má súčasný prezident Slovenského zväzu ľadového hokeja Juraj Široký naozaj zvláštne postavenie. Na jednej strane sú fanúšikovia hokeja, ktorých petíciu za odstúpenie tohto človeka a celého výkonného výboru podporilo za štyri dni viac ako sedemnásťtisíc ľudí. Ale na druhej strane sú viacerí ľudia priamo od hokeja, ktorí nám povedali, že Juraj Široký zachránil slovenský hokej. Niektorí z nich – aj slušní a rozumní ľudia – to dokonca doplnili protiotázkou: „A čo spravil pre slovenský hokej Peter Šťastný?“
Tak najprv skúsme rýchlo vybaviť Petra Šťastného. Ten sa viac než výrazne podieľal na zisku prvého federálneho titulu pre slovenský klub, na zisku dvoch zlatých a dvoch strieborných medailí Československa na majstrovstvách sveta, na vytvorení výborného mena slovenského hokeja v NHL, na postupe Slovenska do A kategórie majstrovstiev sveta a na zostavení kádra, ktorý získal titul majstra sveta v Goteborgu. Okrem toho to bol zrejme najlepší slovenský hokejista všetkých čias. Kto tu spravil pre hokej viac?
Jurajovi Širokému sa pripisujú iné zásluhy. Niektoré celkom neoprávnene, napríklad tá, že sme sa vďaka nemu prepracovali na majstrovstvách sveta z céčka do áčka (to sa stalo v roku 1995, Široký nastúpil do funkcie prezidenta zväzu v roku 1998). Iné zásluhy sa mu možno pripisujú oprávnene – napríklad, že po jeho nástupe do funkcie začal slovenský hokej konečne normálnejšie fungovať. K tomu však drobná doplňujúca otázka: Slovenský hokej naozaj funguje normálne?
Je pravda, že po ére Mitošinku, Golonku, Lukáča a spol. bolo v slovenskom hokeji čo zachraňovať. Je tiež pravda, že Širokého vedenie bolo lepšie než to predchádzajúce. Nuž, ale znova drobná doplňujúca otázka: Je slovenský hokej naozaj zachránený?
Čím je vlastne Juraj Široký – pre mnohých div nie väčšia legenda slovenského hokeja ako Peter Šťastný – taký významný? Je skvelý manažér? Alebo diplomat? Alebo vizionár? Alebo mecenáš? Alebo všetko dohromady? Takže, skúsme hľadať odpovede, rad za radom.
.manažér
Vráťme sa na chvíľu k otázke neúčasti našich hviezd – s výnimkou Ľubomíra Višňovského – na tohtoročných majstrovstvách sveta. Prečo neprišli? To zrejme nie je celkom správne položená otázka. Asi sme sa skôr mali v minulosti pýtať, prečo prišli.
Majstrovstvá sveta v hokeji, priznajme si to, nie sú pre hráčov NHL príliš atraktívny turnaj. V krajine, v ktorej sa títo hráči hokejom živia, nepriťahujú majstrovstvá takmer nijakú pozornosť, najlepšie kluby hrajú v čase majstrovstiev záverečné zápasy o Stanleyho pohár, reprezentácie nie sú nikdy také silné ako na olympiáde alebo na Svetovom pohári. Navyše, hráči sú väčšinou po sezóne unavení, mnohí majú väčšie či menšie zranenia, ktoré treba vyliečiť, významnú úlohu hrá aj nechuť riskovať ďalšie zranenia.
Prvá odpoveď hviezdy NHL na pozvanie hrať na majstrovstvách sveta je preto takmer vždy negatívna. Petrovi Šťastnému sa za celý čas jeho pôsobenia vo funkcii generálneho manažéra takmer nestalo, že by mu niekto z našich hviezd nepovedal v prvom momente viac či menej jasné nie (výnimkou bol Žigo Pálffy). Na hviezdnom hráčovi bolo treba často dlho pracovať, a nielen na ňom. Bolo treba telefonovať aj s generálnym manažérom príslušného klubu, potom znova s hráčom, stále dokola. Toto Peter Šťastný zvládal lepšie, než teraz Peter Bondra.
O tom, aká dôležitá je účasť hviezd na ľade, pritom netreba diskutovať. V časoch nie tak dávnych plnili naše hviezdy niekedy dokonca aj funkcie prislúchajúce skôr trénerom. Od viacerých hráčov vieme, že František Hossa občas neviedol plnohodnotnú taktickú poradu pred zápasom – tejto úlohy sa ujímal napríklad Zdeno Chára. Ak v takejto situácii odpíše prezident Široký generálneho manažéra Šťastného, čo to svedčí o Širokého manažérskych schopnostiach? Je pravda, že namiesto generálneho manažéra sa mu podarilo získať dôstojného nástupcu, ale zdá sa, že Peter Bondra sa ešte potrebuje čosi o priťahovaní hviezd naučiť. Otázka je, či na to bude mať čas. O pár rokov totiž nemusí byť koho priťahovať...
Toľko k Širokému ako manažérovi.
.diplomat
Niekedy môže okruh hviezd netriviálnym spôsobom rozšíriť aj hokejová diplomacia. Vezmime si ako príklad ruského brankára Jevgenija Nabokova, ktorý nemohol dlhé roky hrať za Rusko, pretože ako devätnásťročný odohral jeden zápas na majstrovstvách sveta v roku 1994 v drese Kazachstanu. Lenže ruskej hokejovej diplomacii sa podarilo presadiť zmenu v pravidlách IIHF, ktorá umožnila Nabokovovi chytať za inú krajinu.
Podľa Petra Šťastného sme sa aj my mohli v minulosti pokúsiť o niečo podobné. Dokonca o niečo ešte väčšie. Konkrétne – včasným diplomatickým úsilím sme mohli dosiahnuť malú zmenu v pravidlách IIHF, na ktorej základe by mali povolené hrať za slovenskú reprezentáciu Paul Šťastný a Thomas Vanek. Obaja hráči majú jedného rodiča zo Slovenska, obaja sú obrovské hviezdy NHL, a obaja s tým súhlasili. Bolo pripravené aj presné znenie návrhu zmeny konkrétneho paragrafu. Delegácia vedená Jurajom Širokým však tento návrh na kongrese IIHF podľa našich informácií nepredložila.
Na prvý pohľad to môže vyzerať ako neschopnosť, ale Juraj Široký nemôže byť až takým neschopným diplomatom. Alebo môže? Tento človek má skúsenosť generálneho konzula Grenady, za komunizmu pôsobil šesť rokov na našom veľvyslanectve vo Washingtone, kde plnil „špeciálne“ úlohy. Ak návrh nepredložil, možno mu jeho „diplomatická“ intuícia hovorila, že nemá veľké šance na úspech. Niečo podobné mu zrejme intuícia hovorila aj teraz, keď sa nezúčastnil rokovania direktoriátu IIHF o prípadnej kontumácii zápasu s Nemeckom v náš prospech pre neoprávnený štart obrancu Hollanda. Načo by tam chodil, keď to nemalo význam? Tu doma síce novinárom z jednej televízie odkázal, že sa s nimi nemôže stretnúť, pretože je v Kanade, no v Kanade vtipne tvrdil, že musel byť na Slovensku pre akési obchodné rokovanie o novej hale. Všetko to tvrdil rozvážne a presvedčivo, ako to už len on vie. Pamätáte sa ešte na ten výraz stelesnenej nevinnosti, keď hovoril, že nikdy v živote nepracoval pre ŠTB?
Takže to je tá skvelá diplomacia – schopnosť hovoriť čokoľvek a tváriť sa pritom dôveryhodne.
.vizionár
Podľa niektorých je silnou stránkou prezidenta SZĽH jeho vízia budúcnosti slovenského hokeja. Keď sme sa stali majstrami sveta, prišiel o svojich zásluhách a víziách prednášať ešte aj poslancom do parlamentu. Ako ešte, okrem tej pamätnej reči, ktorou poúčal zvolených zástupcov ľudu o systematickej práci, využil historický úspech hokejistov? Ako konal pri napĺňaní vízií budúcnosti? Ako sme teda zúžitkovali obrovský boom záujmu o hokej u detí a mladých chlapcov? Koľko nových hál sme od roku 2002 na Slovensku postavili?
Jednu stále nefunkčnú v Ružinove a jednu funkčnú. Jej stavbu financoval Marián Gáborík (a firmy, ktorým zveril realizáciu, ho pri tom podľa našich informácií okamžite obtiahli o niekoľko miliónov korún, takže ich musel meniť). Človek by si možno pomyslel, že jedna súkromne postavená hala nie je príliš dobrá vizitka vedenia nášho hokeja, ale Juraj Široký má pripravenú odpoveď: vraj nie je úlohou zväzu stavať ľadové plochy. V prípade absolútnej väčšiny zväzov – záhradkárov či včelárov nevynímajúc – s ním úplne súhlasíme. Dokonca aj v prípade hokejového zväzu je asi pravda, že ľadové plochy nemusí stavať priamo on. Mal by však všetkými možnými spôsobmi ich stavbu podporovať. Ale možno má Juraj Široký na takúto náročnú úlohu primálo konexií.
Podobne je to s financovaním mládežníckeho hokeja. Možno má miliardár Juraj Široký a celý hokejový zväz na takúto náročnú vec primálo peňazí či sponzorov. A tak musia výstroj detí platiť rodičia. Lenže pre rodičov mnohých talentovaných chlapcov nie je predstaviteľné, aby dávali každoročne len na výstroj okolo desaťtisíc korún, o poplatkoch pre klub a zlomených hokejkách nehovoriac. A tak už pri prvom rozhodovaní o prípadnej hokejovej kariére talentovaného chlapca hrá dominantnú úlohu otázka solventnosti rodičov...
A bohužiaľ, nielen pri prvom rozhodovaní. Je všeobecne známe, že niektorí rodičia si môžu dovoliť štedrejšie finančné dary klubu, ale často to nebýva celkom bez protihodnoty. Niekde to má formu úplne otvoreného kupovania miesta v prvej päťke pre svoju ratolesť, inde sa to robí rafinovanejšie: rodič zaplatí menej šikovnému chlapcovi doplňujúce tréningy, tréner sa chlapcovi zopár hodín venuje a chlapcovi to tak pomôže, že je zrazu v prvej päťke. Čo to robí s ostatnými chalanmi vo veku od osem do osemnásť rokov, keď vidia, že ich väčší talent a snaha jednoducho nestačia, to sa dá celkom dobre predstaviť. A koľko stojí rodiča nominácia hráča do juniorského reprezentačného výberu? V jednom konkrétnom prípade, o ktorom vieme priamo, si tréner vypýtal 80 000 korún. Nedostal ich, ale o čom to svedčí?
Slovenský mládežnícky hokej trpí nedostatkom ľadu, financií a kvalitných trénerov. Obyčajný človek si asi vie len ťažko predstaviť svetlejšiu budúcnosť slovenského hokeja bez urýchlenej nápravy v tejto oblasti. No ale to je obyčajný človek. Vizionár si to možno dokáže predstaviť. Takýto vizionár je Široký.
.mecenáš
Jedno sa však Jurajovi Širokému uprieť nedá – takmer všetci hráči, tréneri či funkcionári, s ktorými sme minulý týždeň hovorili, sa zhodli na tom, že spolu so Širokým prišli do hokeja aj peniaze. Ale vôbec nikto z tých, ktorí ho za to chválili, nám nevedel odpovedať na otázku, koľko to bolo a či to boli naozaj jeho peniaze. Jediný, koho táto otázka nezaskočila, bol znova Peter Šťastný. Ten tvrdil, že Široký slovenskému hokeju nijaké peniaze nedal, že mu ich len požičal, aj to s úrokom.
Teda – naozaj mecenášstvo?
Podobne otvorene nám hovoril Peter Šťastný o tom, ako sa Široký môže nabaliť na stavbe haly na majstrovstvá sveta v roku 2011. Na toto obvinenie reagoval Široký v rozhovore pre denník Pravda slovami: „Nech Šťastný postaví halu za dve a pol miliardy, ako hovorí. A médiá mu tlieskajú, aký je šetrný. Veď si zistite, čo dnes stojí výstavba multifunkčných arén, koľko stáli tie, ktoré postavili v rôznych mestách v posledných piatich rokoch vo svete.“ Pri posledných slovách sa Široký dokonca podľa denníka Pravda rozohnil.
Je zaujímavé, že Peter Šťastný nám v tomto prípade odporučil presne to isté – zistiť si, koľko stáli haly, ktoré sa postavili v posledných rokoch. Tak skúsme – podklady od Stadium Consultants International, týkajúce sa Arény v Rige, postavenej v roku 2004 pre majstrovstvá sveta v roku 2006, sú veľmi zaujímavé. Náklady na halu s kapacitou 12 000 divákov (toľko má mať aj hala v Bratislave) boli 34 miliónov euro. Tieto náklady zahŕňali nielen samu stavbu, ale aj prácu architektov a inžinierov, nábytok a zariadenie haly. Nezahŕňali len cenu pozemkov, podobne ako odhad nákladov na halu u nás (podklady a cenu haly, postavenej kanadskou firmou, máme v redakcii).
Takže teraz trochu počítajme. Tridsaťštyri miliónov eur, to je okolo 1,1 miliardy korún. Za štyri roky inflácia túto sumu trochu zdvihla, ale nie o desiatky percent. Takže Peter Šťastný netvrdí, že Juraj Široký nám chce postaviť dvojnásobne predraženú halu. Tvrdí, že nám chce postaviť halu predraženú troj- až štvornásobne...
Takže toľko k mecenášstvu.
.čo ďalej s hokejom?
Takmer všetci ľudia od hokeja, s ktorými sme hovorili, si myslia, že Široký je dnes brzdou slovenského hokeja. Ale takmer nikto to nechcel povedať nahlas. V hokejovom hnutí totiž funguje umne vybudovaná závislosť od jediného človeka. Závislosť hráčov, trénerov, klubov, dokonca aj rodičov. Príbehy, ktoré sme o tom počuli, a sklopené oči, ktoré tieto príbehy sprevádzali, vyrážali dych.
Šéfa zväzu môže vymeniť len kongres, a na ňom má Široký istú väčšinu. Totiž – delegáti z klubov, ktoré by sa teoreticky mohli spojiť a vzbúriť, sú na kongrese doplnení delegátmi z rôznych komisií a podkomisií, ktorí dobre vedia, kto ich platí...
Diskusie, ktoré sme absolvovali, ukázali, že jedinou cestou k zmene by boli jasné, nevyhýbavé vyjadrenia zo strany hviezd z NHL. Sú za vodou, nezávislí od našich malých pomerov, ich slová by mali obrovskú váhu. Lenže – zatiaľ sa z nich k Petrovi Šťastnému nepridal nikto. Ani len tí, ktorým on osobne výrazne pomohol v ich začiatkoch v NHL. Jeden z bývalých hráčov nám k tomu povedal lakonické: Viete, ako je to s vďačnosťou na Slovensku...
Takže ostal už iba jeden potenciálne silný hlas – tréner majstrov sveta Ján Filc. Ale aj ten mlčí a vyhýbavo sa stavia kdesi do neutrálneho stredu. Lenže ten jeho stred už dávno nie je neutrálny. Výkonný výbor, ktorého je členom, je predsa Širokého výkonný výbor.
Peter Šťastný povedal A. Kto povie B? Ak nikto, potom Halifax nebol len nešťastným vybočením, ale budúcou normou.
To, že sme na majstrovstvách sveta v hokeji museli bojovať o záchranu, bolo do istej miery spôsobené nedostatkom športového šťastia. Stačil jeden gól proti Fínom alebo menej šťastia pre Nórov v zápase proti Nemecku. Ale v oveľa väčšej miere je neúspech dôsledkom slabej hry slovenskej reprezentácie. Hry, ktorej nechýbala bojovnosť, ale systém, nápad, sebavedomie, a hlavne – chýbala kvalita.
To, že chýbala kvalita, bolo do istej miery spôsobené neprítomnosťou drvivej väčšiny našich najlepších hráčov. Zranených, unavených alebo tých, ktorí boli celú sezónu z formy. Ale v oveľa väčšej miere to bol odraz skutočnej sily nášho hokeja. Sily, ktorá nie je malá, ale nedosahuje parametre Kanaďanov, Rusov či Čechov, no hlavne – je čoraz menšia.
To, že je sila nášho hokeja čoraz menšia a špička čoraz užšia, je spôsobené, podobne ako mnohé iné problémy dnešného Slovenska, niekoľkými objektívnymi faktormi. A podobne ako pri iných našich problémoch, aj tu majú objektívne faktory spoločného subjektívneho menovateľa. A ten veru nie je úzky. Práve naopak.
.legenda
V našej hokejovej mytológii má súčasný prezident Slovenského zväzu ľadového hokeja Juraj Široký naozaj zvláštne postavenie. Na jednej strane sú fanúšikovia hokeja, ktorých petíciu za odstúpenie tohto človeka a celého výkonného výboru podporilo za štyri dni viac ako sedemnásťtisíc ľudí. Ale na druhej strane sú viacerí ľudia priamo od hokeja, ktorí nám povedali, že Juraj Široký zachránil slovenský hokej. Niektorí z nich – aj slušní a rozumní ľudia – to dokonca doplnili protiotázkou: „A čo spravil pre slovenský hokej Peter Šťastný?“
Tak najprv skúsme rýchlo vybaviť Petra Šťastného. Ten sa viac než výrazne podieľal na zisku prvého federálneho titulu pre slovenský klub, na zisku dvoch zlatých a dvoch strieborných medailí Československa na majstrovstvách sveta, na vytvorení výborného mena slovenského hokeja v NHL, na postupe Slovenska do A kategórie majstrovstiev sveta a na zostavení kádra, ktorý získal titul majstra sveta v Goteborgu. Okrem toho to bol zrejme najlepší slovenský hokejista všetkých čias. Kto tu spravil pre hokej viac?
Jurajovi Širokému sa pripisujú iné zásluhy. Niektoré celkom neoprávnene, napríklad tá, že sme sa vďaka nemu prepracovali na majstrovstvách sveta z céčka do áčka (to sa stalo v roku 1995, Široký nastúpil do funkcie prezidenta zväzu v roku 1998). Iné zásluhy sa mu možno pripisujú oprávnene – napríklad, že po jeho nástupe do funkcie začal slovenský hokej konečne normálnejšie fungovať. K tomu však drobná doplňujúca otázka: Slovenský hokej naozaj funguje normálne?
Je pravda, že po ére Mitošinku, Golonku, Lukáča a spol. bolo v slovenskom hokeji čo zachraňovať. Je tiež pravda, že Širokého vedenie bolo lepšie než to predchádzajúce. Nuž, ale znova drobná doplňujúca otázka: Je slovenský hokej naozaj zachránený?
Čím je vlastne Juraj Široký – pre mnohých div nie väčšia legenda slovenského hokeja ako Peter Šťastný – taký významný? Je skvelý manažér? Alebo diplomat? Alebo vizionár? Alebo mecenáš? Alebo všetko dohromady? Takže, skúsme hľadať odpovede, rad za radom.
.manažér
Vráťme sa na chvíľu k otázke neúčasti našich hviezd – s výnimkou Ľubomíra Višňovského – na tohtoročných majstrovstvách sveta. Prečo neprišli? To zrejme nie je celkom správne položená otázka. Asi sme sa skôr mali v minulosti pýtať, prečo prišli.
Majstrovstvá sveta v hokeji, priznajme si to, nie sú pre hráčov NHL príliš atraktívny turnaj. V krajine, v ktorej sa títo hráči hokejom živia, nepriťahujú majstrovstvá takmer nijakú pozornosť, najlepšie kluby hrajú v čase majstrovstiev záverečné zápasy o Stanleyho pohár, reprezentácie nie sú nikdy také silné ako na olympiáde alebo na Svetovom pohári. Navyše, hráči sú väčšinou po sezóne unavení, mnohí majú väčšie či menšie zranenia, ktoré treba vyliečiť, významnú úlohu hrá aj nechuť riskovať ďalšie zranenia.
Prvá odpoveď hviezdy NHL na pozvanie hrať na majstrovstvách sveta je preto takmer vždy negatívna. Petrovi Šťastnému sa za celý čas jeho pôsobenia vo funkcii generálneho manažéra takmer nestalo, že by mu niekto z našich hviezd nepovedal v prvom momente viac či menej jasné nie (výnimkou bol Žigo Pálffy). Na hviezdnom hráčovi bolo treba často dlho pracovať, a nielen na ňom. Bolo treba telefonovať aj s generálnym manažérom príslušného klubu, potom znova s hráčom, stále dokola. Toto Peter Šťastný zvládal lepšie, než teraz Peter Bondra.
O tom, aká dôležitá je účasť hviezd na ľade, pritom netreba diskutovať. V časoch nie tak dávnych plnili naše hviezdy niekedy dokonca aj funkcie prislúchajúce skôr trénerom. Od viacerých hráčov vieme, že František Hossa občas neviedol plnohodnotnú taktickú poradu pred zápasom – tejto úlohy sa ujímal napríklad Zdeno Chára. Ak v takejto situácii odpíše prezident Široký generálneho manažéra Šťastného, čo to svedčí o Širokého manažérskych schopnostiach? Je pravda, že namiesto generálneho manažéra sa mu podarilo získať dôstojného nástupcu, ale zdá sa, že Peter Bondra sa ešte potrebuje čosi o priťahovaní hviezd naučiť. Otázka je, či na to bude mať čas. O pár rokov totiž nemusí byť koho priťahovať...
Toľko k Širokému ako manažérovi.
.diplomat
Niekedy môže okruh hviezd netriviálnym spôsobom rozšíriť aj hokejová diplomacia. Vezmime si ako príklad ruského brankára Jevgenija Nabokova, ktorý nemohol dlhé roky hrať za Rusko, pretože ako devätnásťročný odohral jeden zápas na majstrovstvách sveta v roku 1994 v drese Kazachstanu. Lenže ruskej hokejovej diplomacii sa podarilo presadiť zmenu v pravidlách IIHF, ktorá umožnila Nabokovovi chytať za inú krajinu.
Podľa Petra Šťastného sme sa aj my mohli v minulosti pokúsiť o niečo podobné. Dokonca o niečo ešte väčšie. Konkrétne – včasným diplomatickým úsilím sme mohli dosiahnuť malú zmenu v pravidlách IIHF, na ktorej základe by mali povolené hrať za slovenskú reprezentáciu Paul Šťastný a Thomas Vanek. Obaja hráči majú jedného rodiča zo Slovenska, obaja sú obrovské hviezdy NHL, a obaja s tým súhlasili. Bolo pripravené aj presné znenie návrhu zmeny konkrétneho paragrafu. Delegácia vedená Jurajom Širokým však tento návrh na kongrese IIHF podľa našich informácií nepredložila.
Na prvý pohľad to môže vyzerať ako neschopnosť, ale Juraj Široký nemôže byť až takým neschopným diplomatom. Alebo môže? Tento človek má skúsenosť generálneho konzula Grenady, za komunizmu pôsobil šesť rokov na našom veľvyslanectve vo Washingtone, kde plnil „špeciálne“ úlohy. Ak návrh nepredložil, možno mu jeho „diplomatická“ intuícia hovorila, že nemá veľké šance na úspech. Niečo podobné mu zrejme intuícia hovorila aj teraz, keď sa nezúčastnil rokovania direktoriátu IIHF o prípadnej kontumácii zápasu s Nemeckom v náš prospech pre neoprávnený štart obrancu Hollanda. Načo by tam chodil, keď to nemalo význam? Tu doma síce novinárom z jednej televízie odkázal, že sa s nimi nemôže stretnúť, pretože je v Kanade, no v Kanade vtipne tvrdil, že musel byť na Slovensku pre akési obchodné rokovanie o novej hale. Všetko to tvrdil rozvážne a presvedčivo, ako to už len on vie. Pamätáte sa ešte na ten výraz stelesnenej nevinnosti, keď hovoril, že nikdy v živote nepracoval pre ŠTB?
Takže to je tá skvelá diplomacia – schopnosť hovoriť čokoľvek a tváriť sa pritom dôveryhodne.
.vizionár
Podľa niektorých je silnou stránkou prezidenta SZĽH jeho vízia budúcnosti slovenského hokeja. Keď sme sa stali majstrami sveta, prišiel o svojich zásluhách a víziách prednášať ešte aj poslancom do parlamentu. Ako ešte, okrem tej pamätnej reči, ktorou poúčal zvolených zástupcov ľudu o systematickej práci, využil historický úspech hokejistov? Ako konal pri napĺňaní vízií budúcnosti? Ako sme teda zúžitkovali obrovský boom záujmu o hokej u detí a mladých chlapcov? Koľko nových hál sme od roku 2002 na Slovensku postavili?
Jednu stále nefunkčnú v Ružinove a jednu funkčnú. Jej stavbu financoval Marián Gáborík (a firmy, ktorým zveril realizáciu, ho pri tom podľa našich informácií okamžite obtiahli o niekoľko miliónov korún, takže ich musel meniť). Človek by si možno pomyslel, že jedna súkromne postavená hala nie je príliš dobrá vizitka vedenia nášho hokeja, ale Juraj Široký má pripravenú odpoveď: vraj nie je úlohou zväzu stavať ľadové plochy. V prípade absolútnej väčšiny zväzov – záhradkárov či včelárov nevynímajúc – s ním úplne súhlasíme. Dokonca aj v prípade hokejového zväzu je asi pravda, že ľadové plochy nemusí stavať priamo on. Mal by však všetkými možnými spôsobmi ich stavbu podporovať. Ale možno má Juraj Široký na takúto náročnú úlohu primálo konexií.
Podobne je to s financovaním mládežníckeho hokeja. Možno má miliardár Juraj Široký a celý hokejový zväz na takúto náročnú vec primálo peňazí či sponzorov. A tak musia výstroj detí platiť rodičia. Lenže pre rodičov mnohých talentovaných chlapcov nie je predstaviteľné, aby dávali každoročne len na výstroj okolo desaťtisíc korún, o poplatkoch pre klub a zlomených hokejkách nehovoriac. A tak už pri prvom rozhodovaní o prípadnej hokejovej kariére talentovaného chlapca hrá dominantnú úlohu otázka solventnosti rodičov...
A bohužiaľ, nielen pri prvom rozhodovaní. Je všeobecne známe, že niektorí rodičia si môžu dovoliť štedrejšie finančné dary klubu, ale často to nebýva celkom bez protihodnoty. Niekde to má formu úplne otvoreného kupovania miesta v prvej päťke pre svoju ratolesť, inde sa to robí rafinovanejšie: rodič zaplatí menej šikovnému chlapcovi doplňujúce tréningy, tréner sa chlapcovi zopár hodín venuje a chlapcovi to tak pomôže, že je zrazu v prvej päťke. Čo to robí s ostatnými chalanmi vo veku od osem do osemnásť rokov, keď vidia, že ich väčší talent a snaha jednoducho nestačia, to sa dá celkom dobre predstaviť. A koľko stojí rodiča nominácia hráča do juniorského reprezentačného výberu? V jednom konkrétnom prípade, o ktorom vieme priamo, si tréner vypýtal 80 000 korún. Nedostal ich, ale o čom to svedčí?
Slovenský mládežnícky hokej trpí nedostatkom ľadu, financií a kvalitných trénerov. Obyčajný človek si asi vie len ťažko predstaviť svetlejšiu budúcnosť slovenského hokeja bez urýchlenej nápravy v tejto oblasti. No ale to je obyčajný človek. Vizionár si to možno dokáže predstaviť. Takýto vizionár je Široký.
.mecenáš
Jedno sa však Jurajovi Širokému uprieť nedá – takmer všetci hráči, tréneri či funkcionári, s ktorými sme minulý týždeň hovorili, sa zhodli na tom, že spolu so Širokým prišli do hokeja aj peniaze. Ale vôbec nikto z tých, ktorí ho za to chválili, nám nevedel odpovedať na otázku, koľko to bolo a či to boli naozaj jeho peniaze. Jediný, koho táto otázka nezaskočila, bol znova Peter Šťastný. Ten tvrdil, že Široký slovenskému hokeju nijaké peniaze nedal, že mu ich len požičal, aj to s úrokom.
Teda – naozaj mecenášstvo?
Podobne otvorene nám hovoril Peter Šťastný o tom, ako sa Široký môže nabaliť na stavbe haly na majstrovstvá sveta v roku 2011. Na toto obvinenie reagoval Široký v rozhovore pre denník Pravda slovami: „Nech Šťastný postaví halu za dve a pol miliardy, ako hovorí. A médiá mu tlieskajú, aký je šetrný. Veď si zistite, čo dnes stojí výstavba multifunkčných arén, koľko stáli tie, ktoré postavili v rôznych mestách v posledných piatich rokoch vo svete.“ Pri posledných slovách sa Široký dokonca podľa denníka Pravda rozohnil.
Je zaujímavé, že Peter Šťastný nám v tomto prípade odporučil presne to isté – zistiť si, koľko stáli haly, ktoré sa postavili v posledných rokoch. Tak skúsme – podklady od Stadium Consultants International, týkajúce sa Arény v Rige, postavenej v roku 2004 pre majstrovstvá sveta v roku 2006, sú veľmi zaujímavé. Náklady na halu s kapacitou 12 000 divákov (toľko má mať aj hala v Bratislave) boli 34 miliónov euro. Tieto náklady zahŕňali nielen samu stavbu, ale aj prácu architektov a inžinierov, nábytok a zariadenie haly. Nezahŕňali len cenu pozemkov, podobne ako odhad nákladov na halu u nás (podklady a cenu haly, postavenej kanadskou firmou, máme v redakcii).
Takže teraz trochu počítajme. Tridsaťštyri miliónov eur, to je okolo 1,1 miliardy korún. Za štyri roky inflácia túto sumu trochu zdvihla, ale nie o desiatky percent. Takže Peter Šťastný netvrdí, že Juraj Široký nám chce postaviť dvojnásobne predraženú halu. Tvrdí, že nám chce postaviť halu predraženú troj- až štvornásobne...
Takže toľko k mecenášstvu.
.čo ďalej s hokejom?
Takmer všetci ľudia od hokeja, s ktorými sme hovorili, si myslia, že Široký je dnes brzdou slovenského hokeja. Ale takmer nikto to nechcel povedať nahlas. V hokejovom hnutí totiž funguje umne vybudovaná závislosť od jediného človeka. Závislosť hráčov, trénerov, klubov, dokonca aj rodičov. Príbehy, ktoré sme o tom počuli, a sklopené oči, ktoré tieto príbehy sprevádzali, vyrážali dych.
Šéfa zväzu môže vymeniť len kongres, a na ňom má Široký istú väčšinu. Totiž – delegáti z klubov, ktoré by sa teoreticky mohli spojiť a vzbúriť, sú na kongrese doplnení delegátmi z rôznych komisií a podkomisií, ktorí dobre vedia, kto ich platí...
Diskusie, ktoré sme absolvovali, ukázali, že jedinou cestou k zmene by boli jasné, nevyhýbavé vyjadrenia zo strany hviezd z NHL. Sú za vodou, nezávislí od našich malých pomerov, ich slová by mali obrovskú váhu. Lenže – zatiaľ sa z nich k Petrovi Šťastnému nepridal nikto. Ani len tí, ktorým on osobne výrazne pomohol v ich začiatkoch v NHL. Jeden z bývalých hráčov nám k tomu povedal lakonické: Viete, ako je to s vďačnosťou na Slovensku...
Takže ostal už iba jeden potenciálne silný hlas – tréner majstrov sveta Ján Filc. Ale aj ten mlčí a vyhýbavo sa stavia kdesi do neutrálneho stredu. Lenže ten jeho stred už dávno nie je neutrálny. Výkonný výbor, ktorého je členom, je predsa Širokého výkonný výbor.
Peter Šťastný povedal A. Kto povie B? Ak nikto, potom Halifax nebol len nešťastným vybočením, ale budúcou normou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.