Keď príde na globálne otepľovanie, dostáva sa nám veľa silnej rétoriky, ale málo chladného rozumu. Nesmierne na tom záleží, pretože Kjótsky protokol patrí už teraz medzi najdrahšie globálne verejné politiky, aké boli kedy prijaté. A vyzerá to tak, že ďalšie pokračovanie v Kodani na konci roku 2009 znovu prelomí všetky rekordy.
Dobrým príkladom je novozavedená politika Európskej únie, ktorej cieľom je do roku 2020 znížiť emisie CO2 o 20 percent. Je vždy ľahšie sľubovať než sľuby plniť. Avšak aj keby bolo slovo dodržané, budú prínosy prevažovať nad nákladmi?
Pätinové zníženie európskych emisií CO2, vymáhané po celé toto storočie, by teplotné nárasty plynúce z globálneho otepľovania, odložilo o dva roky, z roku 2100 na rok 2102, čo je zanedbateľné. Náklady by však zanedbateľné neboli. Odhad samotnej EU je asi 60 miliárd eur ročne, čo je pritom takmer určite podhodnotená cena (jej skorší odhad bol takmer dvojnásobný), pretože vyžaduje, aby EU zníženie dosahovala čo najdômyselnejšie.
EU však nechce iba znížiť emisie. Chce tiež do roku 2020 zvýšiť podiel obnoviteľnej energie o 20 percent. Debata v mojom rodnom Dánsku je v tomto poučná. Príslušné ministerstvá odhadli, koľko bude toto rozhodnutie stáť, čo naznačuje celkové výdaje v EU. Takže ročné náklady na zvýšenie podielu obnoviteľnej energie o menej než 20 percent do roku 2025 presiahnu 2,5 miliardy eur. A prínos? Keby sa Dánsko tohto rozhodnutia držalo po zvyšok súčasného storočia, minie viac ako 200 miliárd dolárov, aby posunulo globálne otepľovanie o päť dní. Je to rozumné rozhodnutie?
Celkový prínos dánskej politiky pre svet (merané podľa všetkých relevantných kritérií, ako je počet zachránených životov, zvýšenie poľnohospodárskej produkcie, záchrana mokradí a podobne) by činil asi 11 miliónov eur. Z každého vynaloženého eura by teda vzišiel prospech v hodnote pol centa.
Aby sme to uviedli do súvislostí, 2,5 miliardy eur by v Dánsku dokázalo zdvojnásobiť počet nemocníc. A keby sme skutočne chceli prospieť svetu, dve miliardy eur by mohli znížiť početnosť nákazy malárie na polovicu a zachrániť tak v tomto storočí 850 miliónov životov. Ľudia v dotknutých krajinách by žili omnoho lepšie, vzrástla by ich produktivita, čo by k roku 2100 prospelo ich deťom a vnúčatám. Zvyšných 500 miliónov eur by mohlo zaplatiť osemnásobné rozšírenie výskumu a vývoja, zameraného na zdokonaľovanie energetických technológií, efektívnych vzhľadom na CO2, čo by v dlhodobom výhľade všetkým umožnilo zásadnejšie znížiť práve emisie, a to pri nižších nákladoch.
Mali by sme teda zraziť výskyt malárie na polovicu a súčasne dramaticky zvýšiť nádej na vyriešenie globálneho otepľovania v strednodobom horizonte? Alebo by sme mali urobiť záväzok, ktorý bude 2 000-krát menej prínosný a s globálnou klímou sotva pohne?
Odhad 2,5 miliardy eur predpokladá, že politici si v oblasti obnoviteľnej energie zvolia najlacnejšie alternatívy. Zdá sa však, že dánski politici sú odhodlaní siahnuť po omnoho drahších riešeniach, ktoré spôsobia dvojnásobné zvýšenie nákladov. Opozícia v snahe prebiť vládu trvá takmer na 40-percentnom náraste obnoviteľných energií, ktoré by vyšlo na 10 miliárd eur ročne, pričom každé vložené euro by svetu prinieslo prospech v hodnote 0,025 eur…
Ak použijeme dánske čísla na výpočet nákladov naprieč EU, suma pravdepodobne presiahne 150 miliárd ročne, pričom každé euro prinesie prospech v hodnote pol centu. A to stále staviame na predpoklade, že politici budú voliť tie najlepšie možnosti.
Rovnaké peniaze by napríklad mohli strojnásobiť celosvetový rozpočet rozvojovej pomoci. Ľahko by tiež dokázali zaistiť pitnú vodu, hygienu, vzdelávanie a zdravotnú starostlivosť pre všetky ľudské bytosti na planéte a súčasne desaťnásobne rozšíriť výskum a vývoj pracujúci na znižovaní emisií CO2.
Cieľ EU je teda mimoriadne nákladným spôsobom, ako dať najavo dobré úmysly. Nebolo by však lepšie byť skutočne prospešní?
Copyright: Project Syndicate
Dobrým príkladom je novozavedená politika Európskej únie, ktorej cieľom je do roku 2020 znížiť emisie CO2 o 20 percent. Je vždy ľahšie sľubovať než sľuby plniť. Avšak aj keby bolo slovo dodržané, budú prínosy prevažovať nad nákladmi?
Pätinové zníženie európskych emisií CO2, vymáhané po celé toto storočie, by teplotné nárasty plynúce z globálneho otepľovania, odložilo o dva roky, z roku 2100 na rok 2102, čo je zanedbateľné. Náklady by však zanedbateľné neboli. Odhad samotnej EU je asi 60 miliárd eur ročne, čo je pritom takmer určite podhodnotená cena (jej skorší odhad bol takmer dvojnásobný), pretože vyžaduje, aby EU zníženie dosahovala čo najdômyselnejšie.
EU však nechce iba znížiť emisie. Chce tiež do roku 2020 zvýšiť podiel obnoviteľnej energie o 20 percent. Debata v mojom rodnom Dánsku je v tomto poučná. Príslušné ministerstvá odhadli, koľko bude toto rozhodnutie stáť, čo naznačuje celkové výdaje v EU. Takže ročné náklady na zvýšenie podielu obnoviteľnej energie o menej než 20 percent do roku 2025 presiahnu 2,5 miliardy eur. A prínos? Keby sa Dánsko tohto rozhodnutia držalo po zvyšok súčasného storočia, minie viac ako 200 miliárd dolárov, aby posunulo globálne otepľovanie o päť dní. Je to rozumné rozhodnutie?
Celkový prínos dánskej politiky pre svet (merané podľa všetkých relevantných kritérií, ako je počet zachránených životov, zvýšenie poľnohospodárskej produkcie, záchrana mokradí a podobne) by činil asi 11 miliónov eur. Z každého vynaloženého eura by teda vzišiel prospech v hodnote pol centa.
Aby sme to uviedli do súvislostí, 2,5 miliardy eur by v Dánsku dokázalo zdvojnásobiť počet nemocníc. A keby sme skutočne chceli prospieť svetu, dve miliardy eur by mohli znížiť početnosť nákazy malárie na polovicu a zachrániť tak v tomto storočí 850 miliónov životov. Ľudia v dotknutých krajinách by žili omnoho lepšie, vzrástla by ich produktivita, čo by k roku 2100 prospelo ich deťom a vnúčatám. Zvyšných 500 miliónov eur by mohlo zaplatiť osemnásobné rozšírenie výskumu a vývoja, zameraného na zdokonaľovanie energetických technológií, efektívnych vzhľadom na CO2, čo by v dlhodobom výhľade všetkým umožnilo zásadnejšie znížiť práve emisie, a to pri nižších nákladoch.
Mali by sme teda zraziť výskyt malárie na polovicu a súčasne dramaticky zvýšiť nádej na vyriešenie globálneho otepľovania v strednodobom horizonte? Alebo by sme mali urobiť záväzok, ktorý bude 2 000-krát menej prínosný a s globálnou klímou sotva pohne?
Odhad 2,5 miliardy eur predpokladá, že politici si v oblasti obnoviteľnej energie zvolia najlacnejšie alternatívy. Zdá sa však, že dánski politici sú odhodlaní siahnuť po omnoho drahších riešeniach, ktoré spôsobia dvojnásobné zvýšenie nákladov. Opozícia v snahe prebiť vládu trvá takmer na 40-percentnom náraste obnoviteľných energií, ktoré by vyšlo na 10 miliárd eur ročne, pričom každé vložené euro by svetu prinieslo prospech v hodnote 0,025 eur…
Ak použijeme dánske čísla na výpočet nákladov naprieč EU, suma pravdepodobne presiahne 150 miliárd ročne, pričom každé euro prinesie prospech v hodnote pol centu. A to stále staviame na predpoklade, že politici budú voliť tie najlepšie možnosti.
Rovnaké peniaze by napríklad mohli strojnásobiť celosvetový rozpočet rozvojovej pomoci. Ľahko by tiež dokázali zaistiť pitnú vodu, hygienu, vzdelávanie a zdravotnú starostlivosť pre všetky ľudské bytosti na planéte a súčasne desaťnásobne rozšíriť výskum a vývoj pracujúci na znižovaní emisií CO2.
Cieľ EU je teda mimoriadne nákladným spôsobom, ako dať najavo dobré úmysly. Nebolo by však lepšie byť skutočne prospešní?
Copyright: Project Syndicate
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.