Editorial

    Uplynul presne rok od chvíle, v ktorej sme rozhodli o podobe dnešného parlamentu, a teda aj o zložení tejto podivnej vlády. Ale volili sme slobodne, ako sme len najlepšie vedeli, takže všetky námietky, podľa ktorých je táto vláda horšia, než si zaslúžime, sú nepravdivé.
    Táto vláda je naším skutočným obrazom. A hoci to nie je najvábnejší obraz, všeličo užitočné sme sa z neho o sebe dozvedeli.
    Predovšetkým – zistili sme, ako veľmi máme aj po 17 rokoch v sebe zažraté komunistické uvažovanie a reflexy. Táto vláda stojí na Smere, a ten stojí na neskrývanom odpore ku kapitalizmu, trhu a slobode. Už prvý rok to nezvratne potvrdil – Ficova vláda neurobila jediný dôležitý krok od štátneho k súkromnému, kráčala vždy len naopak. Zastavila privatizáciu letiska a železníc, chcela znárodniť zdravotné poisťovne, stále uvažuje nad zoštátnením dôchodkov, dokonca sa vyhráža budovaním štátnych elektrární a plynární. A to ešte mnohé svoje sny neuskutočnila len preto, lebo narazila na príliš silný odpor. Táto vláda ukázala, ako neznáša zisk a miluje rovnostárstvo, ako hlboko je nepriateľská k veľkým firmám a bratská k veľkým odborom a ako ťažko znáša slobodu podnikania. Má na to všetko právo, pretože svojou mentalitou len odráža mentalitu svojich voličov, len si to treba otvorene povedať – už rok máme vládu, pre ktorú nie je sloboda podnikania jedným z vyslobodení Novembra 1989, ale jedným z jeho vyrušení.
    Druhým najdôležitejším zistením roka bolo, akí sme veľmi hrubí a nevkusní. Ak je človek ako Slota dôležitý politik, ak je Mečiar po všetkom, čo nastváral, predsedom vládnej strany, a ak je vo vláde ktosi menom Harabín, veľmi sme sa od estetiky z čias Biľaka, Štěpána či Šalgoviča nepohli.
    Ale ani komunistický sentiment, ani hrubosť a nevkus neboli to najhoršie, čo táto vláda za dvanásť mesiacov predviedla. Najväčšou katastrofou prvého roka tejto „sociálne orientovanej“ vlády bola, paradoxne, jej necitlivosť ku konkrétnym ľuďom a ich osudom. Nešťastné bulharské sestričky, ktoré Kaddáfího tyranský režim drží nespravodlivo vo väzení, boli naším predsedom vlády označené za páchateľky. A už ďalšie dni, týždne a mesiace ukázali, že to nebol žiadny úlet či zle zvolené slovíčko, ale prejav takého tvrdého srdca, až z toho občas mrazí. Pretože aj Hedviga Malinová bola mocou označená ako klamárka, hoci je zrejmé, že jej ktosi ublížil, aj Ladislav Rehák a Ernest Valko boli spektakulárne uväznení ako poslední zločinci, hoci je zrejmé, že zákon porušoval ktosi iný, a aj ľudí obvinených z vraždy Ľudmily Cervanovej máme naďalej vo väzení a takmer nikto sa ich nezastal, hoci už nielen chyby v celom procese, ale aj detektor lži ukázal, že všetko je inak. Táto vláda hovorí, že vníma problémy ľudí, ale práve ľudia ju v skutočnosti zaujímajú najmenej. Keď ide o moc, popularitu alebo revanš voči bohatým, človek a jeho život ide bokom.
    Nebol to najkrajší rok. Ale práve taký sme ho my, namyslené tigre Európy, zrejme potrebovali.
.štefan Hríb