Mať vzory je ťažké – niekedy ani nie tak pre vás, ako pre váš vzor. Fajčiť som začal na jednom koncerte, keď som mal 27 rokov, neodolal som šarmu a presviedčacej schopnosti speváka Whiskyho.
Vždy som fajčil len trochu, sem-tam som si dal štartku, sem-tam niečo lepšie, v Rusku aj legendárne belomorky, ktoré tak spropagoval Vlk z dobrodružnej epopeje Vlk a zajac. Sedím si na oslave šesťdesiatin môjho uja a môj otec, dlhé roky fajčiar, ako sa patrí, zrazu vstane od stola a ide si zapáliť. Pridám sa aj ja, on si myslí, že si robím žarty – za mladi som zápasil s mamou o cigarety, schovával som im ich (a väčšinou nevydal) a aj počas hrania v skupine som sa neubránil prejavom proti fajčeniu – na radosť mojich spoluhráčov, ktorým to pekelne liezlo na nervy.
Vyšli sme von. Tatko si zapálil, ja som si tiež vzal a pofajčievam si, naša prvá spoločná cigareta. Otcovi je to stále podozrivé, napokon nevydrží a spýta sa, ako to teda je. Mám už vtedy asi 29, dva roky akého-takého výcviku za sebou. Po otázke prečo? ma napadne niečo mimoriadne zákerné. „Fajčím preto, lebo som ťa vždy uznával, vždy sa mi páčilo, ako riešiš veci, jednoducho si môj vzor a ja sa chcem svojmu vzoru čo najviac podobať.“ Popritom sa „nadrzlo“ usmievam, priam sa v tom vyžívam, taký ten triumfálny úsmevček... Na otcovom mieste by ma asi porazilo, on si potiahne a povie: „Aha, takže som tvoj vzor, čo? Tak vieš čo, keď som teda pre teba taký silný vzor, tak odteraz nefajčím.“ Zhasne cigaretu, ja si neodpustím niekoľko poznámok typu „no určite, to poznáme, hahaha, jasné, už nefajčíš, jasnačka...“. To ešte netuším, že som práve odnaučil môjho otca nadobro fajčiť... Po mnohých rokoch, len tak, z minúty na minútu a definitívne. Mne to ostalo ešte asi rok. Vždy, keď som prišiel domov, sa ma pýtal, ako pokračujem a či teda nechcem dodržať svoje slová o vzoroch. Podarilo sa, už je to skoro päť rokov. Niekedy to vzory nemajú ľahké, verte mi, ani mať ich nie je najľahšie. Hlavne, keď si dobre vyberiete.
Vždy som fajčil len trochu, sem-tam som si dal štartku, sem-tam niečo lepšie, v Rusku aj legendárne belomorky, ktoré tak spropagoval Vlk z dobrodružnej epopeje Vlk a zajac. Sedím si na oslave šesťdesiatin môjho uja a môj otec, dlhé roky fajčiar, ako sa patrí, zrazu vstane od stola a ide si zapáliť. Pridám sa aj ja, on si myslí, že si robím žarty – za mladi som zápasil s mamou o cigarety, schovával som im ich (a väčšinou nevydal) a aj počas hrania v skupine som sa neubránil prejavom proti fajčeniu – na radosť mojich spoluhráčov, ktorým to pekelne liezlo na nervy.
Vyšli sme von. Tatko si zapálil, ja som si tiež vzal a pofajčievam si, naša prvá spoločná cigareta. Otcovi je to stále podozrivé, napokon nevydrží a spýta sa, ako to teda je. Mám už vtedy asi 29, dva roky akého-takého výcviku za sebou. Po otázke prečo? ma napadne niečo mimoriadne zákerné. „Fajčím preto, lebo som ťa vždy uznával, vždy sa mi páčilo, ako riešiš veci, jednoducho si môj vzor a ja sa chcem svojmu vzoru čo najviac podobať.“ Popritom sa „nadrzlo“ usmievam, priam sa v tom vyžívam, taký ten triumfálny úsmevček... Na otcovom mieste by ma asi porazilo, on si potiahne a povie: „Aha, takže som tvoj vzor, čo? Tak vieš čo, keď som teda pre teba taký silný vzor, tak odteraz nefajčím.“ Zhasne cigaretu, ja si neodpustím niekoľko poznámok typu „no určite, to poznáme, hahaha, jasné, už nefajčíš, jasnačka...“. To ešte netuším, že som práve odnaučil môjho otca nadobro fajčiť... Po mnohých rokoch, len tak, z minúty na minútu a definitívne. Mne to ostalo ešte asi rok. Vždy, keď som prišiel domov, sa ma pýtal, ako pokračujem a či teda nechcem dodržať svoje slová o vzoroch. Podarilo sa, už je to skoro päť rokov. Niekedy to vzory nemajú ľahké, verte mi, ani mať ich nie je najľahšie. Hlavne, keď si dobre vyberiete.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.