Môj šéf zo sirotinca, kde sa starám o deti, mi zariadil pobyt v rodine kúsok od „decáku“. Mama sa volá Indira, a je to obdoba mojej milovanej nebohej babičky. Stále niečím ponúka, upratuje a ide sa pretrhnúť, len aby sa ľudia okolo nej cítili dobre.
Má okolo 45 rokov a keby nemala na čele veľkú červenú bodku, asi by sa na moju babičku aj podobala. Jej muž bol prvé dni na pracovnej ceste, dcéra je v internátnej škole a syn Rosan žije s ňou. Vypratala mi Rosanovu izbu, posadila ma na posteľ, dala mi do ruky čaj a riekla „Thikchha?” (ok?) „Thikccha,” odpovedala som s uznaním. Izba s vlastným balkónom. Vyšla som naň a podo mnou cez uličku vidím parádny barak strážený vojakom so samopalom. „Čí je to dom?”
„Tam býva minister mieru.” povedala mi. „A to ho musí strážiť 5 ozbrojených vojakov?” Odpoveďou bol už len úsmev. Aj na mojej tvári. Krásny snedý vojak v kaki uniforme, so samopalom ležérne prehodeným cez plece sťaby uterák, v búdke na stračej nôžke obohnanej veľkým plotom ako u nás za komančov na hranici, pozdvihol hlavu a usmial sa na mňa bielymi zubami. Tak. A princezná Phulmaya má už aj svoju stráž. Rovno pod svojím princeznovským balkónom. Všetko by bolo v poriadku, keby sa nevrátil „otec” zo služobky. Spočiatku bol fajn, ale neskôr sa začal správať divne. Každé ráno ma budil bozkom na líce, čo sa mi zdalo divné. Vydržala som to tri dni, a potom som si pobalila svoje veci a prenajala som domček. Moja dedinka je vlastne kúsok od centra Káthmandu, niečo ako horský park v Bratislave. Za dvojizbový domček s kuchyňou, kúpeľňou a záhradkou platím 1 300 korún mesačne. Bývam dvadsať krokov od džungle, kde skáču opice a škriekajú papagáje. A každý večer z okna sledujem tropickú búrku. Palmy a bambusy vrhajú vo svite bleskov na okolie divné tiene. Vždy, keď udrie blesk a ja zbadám v okne svoj odraz, napadne mi, čo sa tak asi ďalej bude diať s mojím životom. Odraz tmavej tváre a ruky s cigaretou v skle neprezrádza nič. Hádam to prezradia ďalšie týždne v Nepále.
Má okolo 45 rokov a keby nemala na čele veľkú červenú bodku, asi by sa na moju babičku aj podobala. Jej muž bol prvé dni na pracovnej ceste, dcéra je v internátnej škole a syn Rosan žije s ňou. Vypratala mi Rosanovu izbu, posadila ma na posteľ, dala mi do ruky čaj a riekla „Thikchha?” (ok?) „Thikccha,” odpovedala som s uznaním. Izba s vlastným balkónom. Vyšla som naň a podo mnou cez uličku vidím parádny barak strážený vojakom so samopalom. „Čí je to dom?”
„Tam býva minister mieru.” povedala mi. „A to ho musí strážiť 5 ozbrojených vojakov?” Odpoveďou bol už len úsmev. Aj na mojej tvári. Krásny snedý vojak v kaki uniforme, so samopalom ležérne prehodeným cez plece sťaby uterák, v búdke na stračej nôžke obohnanej veľkým plotom ako u nás za komančov na hranici, pozdvihol hlavu a usmial sa na mňa bielymi zubami. Tak. A princezná Phulmaya má už aj svoju stráž. Rovno pod svojím princeznovským balkónom. Všetko by bolo v poriadku, keby sa nevrátil „otec” zo služobky. Spočiatku bol fajn, ale neskôr sa začal správať divne. Každé ráno ma budil bozkom na líce, čo sa mi zdalo divné. Vydržala som to tri dni, a potom som si pobalila svoje veci a prenajala som domček. Moja dedinka je vlastne kúsok od centra Káthmandu, niečo ako horský park v Bratislave. Za dvojizbový domček s kuchyňou, kúpeľňou a záhradkou platím 1 300 korún mesačne. Bývam dvadsať krokov od džungle, kde skáču opice a škriekajú papagáje. A každý večer z okna sledujem tropickú búrku. Palmy a bambusy vrhajú vo svite bleskov na okolie divné tiene. Vždy, keď udrie blesk a ja zbadám v okne svoj odraz, napadne mi, čo sa tak asi ďalej bude diať s mojím životom. Odraz tmavej tváre a ruky s cigaretou v skle neprezrádza nič. Hádam to prezradia ďalšie týždne v Nepále.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.