Vlado spoza mosta
Riešime, či sa Rafaj prizná, či euro mohlo počkať a či Branisko tuneloval aj Gabo. Je to treskúca nuda s vopred známym výsledkom, ale na viac nemáme. Len pár jedincov sa z tej šede občas vymkne.
Napríklad teraz blondiak spoza mosta.
Možno som ho prvýkrát videl ešte v žiackom drese Rapidu kedysi v roku 1978. Ale nepamätám sa na neho. Len viem, že my, hrdí chlapci z SKS Petržalka, sme proti jeho klubu hrávali u nás za mostom celkom vyrovnané partie. Dnes je u nás za mostom on, a celkom dobre tam trénuje...
Pamätám si ho dobre, až od času, keď behal v žlto-čiernom drese. Hrať za Inter bolo vždy nepochopiteľné, on mal jednu z mála výnimiek. Podobne sme mali z Pasienkov radi už len Petrášove nápady, Jurkemikove strely a nebohú Pétéesku.
Prvýkrát sme sa osobne stretli až vtedy, keď doviedol Petržalku k zázraku. Prešli v tú jeseň cez Celtic, cez Belehrad, a vyhrali dokonca aj v Porte. Priviedol tým provinčný klub medzi smotánku Európy. Bolo v tom, samozrejme, šťastie, a ešte Juraj Čobej, ale nielen. Bol v tom aj on. Keď sme vtedy robili veľký rozhovor, prvé, čo som si všimol, bolo, že nie je namyslený. Zdal sa mi naopak trochu plachý. Ale hneď druhé, čo som si všimol, bolo, že nemá malé, ale veľké sny. Tým to všetko je, napadlo mi. Preto ten zázrak v Lige majstrov, a preto jeho nádejný syn v Manchestri. Už vtedy, na vrchole slávy, však hovoril, že v našom futbale sa nemajú diať občasné zázraky, ako ten petržalský, ale normálna profesionalita. Hovorí to dodnes úplne márne.
Keď vtedy v parku pri moste dobodali Daniela Tupého, zavolali sme ho na spomienkový koncert. Samozrejme prišiel. Potom odišiel. Trénovať do Ruska. Saturn Ramenskoje neznelo vábivo, ale bol to superbohatý klub gubernátora Gromova (toho Gromova, ktorý v roku 1989 ako posledný generál velil komunistickej sovietskej armáde v okupovanom Afganistane). Bola to zaujímavá skúsenosť, sto ku jednej v podmienkach, desať ku jednej v nasadení, zodpovednosti, tlaku. Keď z Ruska o rok a čosi odchádzal, videl som na ňom, že je zasa trochu iný. Silnejší. Povedal nám o tom všeličo, aj to, prečo na Moskvu a ruskú ligu nikdy nezabudne. Ale aj to, že Gromov je správny chlap. To jediné mu dodnes celkom neverím.
Keď sa vrátil, chcel ho tu už všelikto. Skončil však zasa za mostom. A zasa doviedol Petržalku k titulu. V utorok pred poloprázdnym hľadiskom v Senci tým definitívne dokázal, že je naším najlepším trénerom. Lebo, môže sa hovoriť čokoľvek o niektorých darovaných penaltách a neregulárnych góloch v prospech Petržalky – a nehovorí sa to bez príčiny –, ale to vôbec nevysvetľuje jeho už druhý titul. Majiteľ Petržalky bol predsa rovnaký aj minulú sezónu, a nepomohlo to...
Vladimír Weiss je dnes náš najlepší futbalový tréner, tak ako je Zdeno Cíger najlepší tréner v našom hokeji. Obaja majú podivných majiteľov, ale obaja získali dva tituly za sebou, a k tomu niet veľmi čo dodať. Obaja sa už dávno vymkli z domáceho priemeru. Už ako hráči, ale aj teraz, ako mladí tréneri.
Ale práve ten priemer bude teraz ich hlavný problém. Lebo ak sa mu raz prispôsobia, stratia svoju podstatu. Ale môžu sa mu natrvalo vzoprieť? Bolo by to skvelé. Lenže môžu tu nadpriemerní dlhodobo trénovať navzdory všetkým Golonkom, Adamcom, Lukáčom či Laurincom? A napokon – môže tu niekto taký ako Weiss alebo Cíger trénovať špičkový klub a nepoddať sa pritom spôsobom jeho majiteľov? Môžu niekedy povedať, čo si naozaj myslia o našich kluboch a reprezentáciách a zväzoch? Možno nemôžu. Ale ak to tí najlepší z futbalu a hokeja nepovedia, kto potom? Ako bude možné zmeniť smutné a malé pomery, ak ich pôvodcovia majú až takúto majiteľskú či zväzovú imunitu?
Vladimír Weiss získal ako tréner zaslúžene druhý titul a je najlepším kandidátom na budúceho trénera reprezentácie. Zjavne prerástol svoje okolie. Ale ten najväčší zápas má ešte len pred sebou. A neprebehne na trávnatom ihrisku.
Držíme palce, Vlado.
Riešime, či sa Rafaj prizná, či euro mohlo počkať a či Branisko tuneloval aj Gabo. Je to treskúca nuda s vopred známym výsledkom, ale na viac nemáme. Len pár jedincov sa z tej šede občas vymkne.
Napríklad teraz blondiak spoza mosta.
Možno som ho prvýkrát videl ešte v žiackom drese Rapidu kedysi v roku 1978. Ale nepamätám sa na neho. Len viem, že my, hrdí chlapci z SKS Petržalka, sme proti jeho klubu hrávali u nás za mostom celkom vyrovnané partie. Dnes je u nás za mostom on, a celkom dobre tam trénuje...
Pamätám si ho dobre, až od času, keď behal v žlto-čiernom drese. Hrať za Inter bolo vždy nepochopiteľné, on mal jednu z mála výnimiek. Podobne sme mali z Pasienkov radi už len Petrášove nápady, Jurkemikove strely a nebohú Pétéesku.
Prvýkrát sme sa osobne stretli až vtedy, keď doviedol Petržalku k zázraku. Prešli v tú jeseň cez Celtic, cez Belehrad, a vyhrali dokonca aj v Porte. Priviedol tým provinčný klub medzi smotánku Európy. Bolo v tom, samozrejme, šťastie, a ešte Juraj Čobej, ale nielen. Bol v tom aj on. Keď sme vtedy robili veľký rozhovor, prvé, čo som si všimol, bolo, že nie je namyslený. Zdal sa mi naopak trochu plachý. Ale hneď druhé, čo som si všimol, bolo, že nemá malé, ale veľké sny. Tým to všetko je, napadlo mi. Preto ten zázrak v Lige majstrov, a preto jeho nádejný syn v Manchestri. Už vtedy, na vrchole slávy, však hovoril, že v našom futbale sa nemajú diať občasné zázraky, ako ten petržalský, ale normálna profesionalita. Hovorí to dodnes úplne márne.
Keď vtedy v parku pri moste dobodali Daniela Tupého, zavolali sme ho na spomienkový koncert. Samozrejme prišiel. Potom odišiel. Trénovať do Ruska. Saturn Ramenskoje neznelo vábivo, ale bol to superbohatý klub gubernátora Gromova (toho Gromova, ktorý v roku 1989 ako posledný generál velil komunistickej sovietskej armáde v okupovanom Afganistane). Bola to zaujímavá skúsenosť, sto ku jednej v podmienkach, desať ku jednej v nasadení, zodpovednosti, tlaku. Keď z Ruska o rok a čosi odchádzal, videl som na ňom, že je zasa trochu iný. Silnejší. Povedal nám o tom všeličo, aj to, prečo na Moskvu a ruskú ligu nikdy nezabudne. Ale aj to, že Gromov je správny chlap. To jediné mu dodnes celkom neverím.
Keď sa vrátil, chcel ho tu už všelikto. Skončil však zasa za mostom. A zasa doviedol Petržalku k titulu. V utorok pred poloprázdnym hľadiskom v Senci tým definitívne dokázal, že je naším najlepším trénerom. Lebo, môže sa hovoriť čokoľvek o niektorých darovaných penaltách a neregulárnych góloch v prospech Petržalky – a nehovorí sa to bez príčiny –, ale to vôbec nevysvetľuje jeho už druhý titul. Majiteľ Petržalky bol predsa rovnaký aj minulú sezónu, a nepomohlo to...
Vladimír Weiss je dnes náš najlepší futbalový tréner, tak ako je Zdeno Cíger najlepší tréner v našom hokeji. Obaja majú podivných majiteľov, ale obaja získali dva tituly za sebou, a k tomu niet veľmi čo dodať. Obaja sa už dávno vymkli z domáceho priemeru. Už ako hráči, ale aj teraz, ako mladí tréneri.
Ale práve ten priemer bude teraz ich hlavný problém. Lebo ak sa mu raz prispôsobia, stratia svoju podstatu. Ale môžu sa mu natrvalo vzoprieť? Bolo by to skvelé. Lenže môžu tu nadpriemerní dlhodobo trénovať navzdory všetkým Golonkom, Adamcom, Lukáčom či Laurincom? A napokon – môže tu niekto taký ako Weiss alebo Cíger trénovať špičkový klub a nepoddať sa pritom spôsobom jeho majiteľov? Môžu niekedy povedať, čo si naozaj myslia o našich kluboch a reprezentáciách a zväzoch? Možno nemôžu. Ale ak to tí najlepší z futbalu a hokeja nepovedia, kto potom? Ako bude možné zmeniť smutné a malé pomery, ak ich pôvodcovia majú až takúto majiteľskú či zväzovú imunitu?
Vladimír Weiss získal ako tréner zaslúžene druhý titul a je najlepším kandidátom na budúceho trénera reprezentácie. Zjavne prerástol svoje okolie. Ale ten najväčší zápas má ešte len pred sebou. A neprebehne na trávnatom ihrisku.
Držíme palce, Vlado.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.