Každý utorok a štvrtok od trištvrte na deväť do trištvrte na desať ordinujeme. Spadli sme do toho vlastne nechtiac. Na začiatku bol jeden výskum, ktorý mal otestovať, či sa divákom nový seriál Ordinácia v ružovej záhrade páči, ktorá postava je im sympatická, a ako by sa ten-ktorý hrdina mal správať.
„To je ale pekná blbosť,“ hovorili sme si, ale aby sme porovnali testované časti s tým, čo sa nakoniec objavilo na obrazovke, zapli sme to. Po zhliadnutí úvodných epizód sme si síce hovorili to isté, ale predsa sme si nakoniec pustili aj tretiu časť. Veď čo ak sa tam niečo stane? A ako sa skončí tento problém? A ako sa vyvinie tento vzťah? A tak sa nám z Ordinácie stala Čakáreň v ružovej záhrade. Manželka čaká, čo sa stane a ja čakám, kedy ju to prejde.
Útechou môže byť azda len to, že v tom nie sme sami. Od 10. apríla 2007, keď tento, v Česku úspešný formát začala vysielať aj televízia Markíza, siahala Ordinácia na najvyššie méty. Podľa píplmetrových meraní seriál v posledných mesiacoch sleduje okolo 800-tisíc divákov, teda 45 percent z tých, ktorí majú v utorok a vo štvrtok večer zapnutý televízor, čím sa zaradil k najúspešnejším televíznym reláciám.
Dôvod? Slovenskí herci a zrejme aj to, že v slovenskej Ordinácii sa ordinuje ešte menej ako v tej českej. Ako hovorí dramaturg Roman Olekšák, bol to zámer: „Pre nás je najdôležitejší ľudský príbeh. Ide o vývoj jednotlivých postáv, a nie o nejaký dokumentárny záznam lekárskeho prostredia. Ordinácia či nemocnica sú len médiom, v ktorom sa to celé odohráva a ktoré spája postavy.“
Ale aby to nevyzeralo, že celý seriál je len o vzťahoch či intrigách: autori konzultujú príbeh aj s odborníkmi. Scénarista Peter Nagy hovorí: „Samotné prípady nám dodávajú lekári a podľa mojich vedomostí sa vždy konzultujú už v prípravnej fáze budovania príbehu. Ako „dialogisti“ k nim máme aj podrobnú dokumentáciu. Bez toho by to nešlo. Navyše, vždy môžeme situáciu prebrať lekármi (gynekológmi či pôrodníkmi) mailom alebo telefónom. A nedávno pribudlo napríklad viac prípadov z neonatológie a pediatrie.“
Scenáristická práca na seriáli pozostáva z troch základných častí. Za dlhodobú líniu príbehu zodpovedá dramaturgia, línie jednotlivých dielov vypracúvajú scenáristi s dramaturgiou a za dialógy sú zodpovední dialogisti. Kým však tí posledne menovaní rozpracúvajú zadanú osnovu a už nemôžu výraznejšie zasahovať do príbehu ani motivácií jednotlivých postáv, dramaturgia môže veci meniť. Aj na základe spomínaných výskumov.
„Divák je samozrejme najdôležitejší, ale na druhej strane, my vyrábame príbeh oveľa skôr, ako ho divák vidí. Teraz sme pri 40. časti a divák vidí nejakú 30.,“ hovorí Olekšák a dodáva, že výskumy sa naposledy robili v decembri. Ako môže verejnosť zasiahnuť do deja? Tvorcovia sa napríklad môžu dozvedieť, ktorá postava je divákom sympatická a ktorá nie. Ako však upozorňuje Olekšák: „Keď sa rozhodnú, že im postava nie je sympatická, neznamená to, že odíde zo seriálu, ale pracujeme s ňou inak. Povedzme, že sa z nej zámerne rozhodneme urobiť zákernú postavu, ktorá bude robiť iným zle. Skôr je pre nás dôležité, ako a čo diváci vnímajú, než že by sme vytvárali príbeh podľa nich.“
Tak neviem. Žeby sme si to ešte raz zapli?
„To je ale pekná blbosť,“ hovorili sme si, ale aby sme porovnali testované časti s tým, čo sa nakoniec objavilo na obrazovke, zapli sme to. Po zhliadnutí úvodných epizód sme si síce hovorili to isté, ale predsa sme si nakoniec pustili aj tretiu časť. Veď čo ak sa tam niečo stane? A ako sa skončí tento problém? A ako sa vyvinie tento vzťah? A tak sa nám z Ordinácie stala Čakáreň v ružovej záhrade. Manželka čaká, čo sa stane a ja čakám, kedy ju to prejde.
Útechou môže byť azda len to, že v tom nie sme sami. Od 10. apríla 2007, keď tento, v Česku úspešný formát začala vysielať aj televízia Markíza, siahala Ordinácia na najvyššie méty. Podľa píplmetrových meraní seriál v posledných mesiacoch sleduje okolo 800-tisíc divákov, teda 45 percent z tých, ktorí majú v utorok a vo štvrtok večer zapnutý televízor, čím sa zaradil k najúspešnejším televíznym reláciám.
Dôvod? Slovenskí herci a zrejme aj to, že v slovenskej Ordinácii sa ordinuje ešte menej ako v tej českej. Ako hovorí dramaturg Roman Olekšák, bol to zámer: „Pre nás je najdôležitejší ľudský príbeh. Ide o vývoj jednotlivých postáv, a nie o nejaký dokumentárny záznam lekárskeho prostredia. Ordinácia či nemocnica sú len médiom, v ktorom sa to celé odohráva a ktoré spája postavy.“
Ale aby to nevyzeralo, že celý seriál je len o vzťahoch či intrigách: autori konzultujú príbeh aj s odborníkmi. Scénarista Peter Nagy hovorí: „Samotné prípady nám dodávajú lekári a podľa mojich vedomostí sa vždy konzultujú už v prípravnej fáze budovania príbehu. Ako „dialogisti“ k nim máme aj podrobnú dokumentáciu. Bez toho by to nešlo. Navyše, vždy môžeme situáciu prebrať lekármi (gynekológmi či pôrodníkmi) mailom alebo telefónom. A nedávno pribudlo napríklad viac prípadov z neonatológie a pediatrie.“
Scenáristická práca na seriáli pozostáva z troch základných častí. Za dlhodobú líniu príbehu zodpovedá dramaturgia, línie jednotlivých dielov vypracúvajú scenáristi s dramaturgiou a za dialógy sú zodpovední dialogisti. Kým však tí posledne menovaní rozpracúvajú zadanú osnovu a už nemôžu výraznejšie zasahovať do príbehu ani motivácií jednotlivých postáv, dramaturgia môže veci meniť. Aj na základe spomínaných výskumov.
„Divák je samozrejme najdôležitejší, ale na druhej strane, my vyrábame príbeh oveľa skôr, ako ho divák vidí. Teraz sme pri 40. časti a divák vidí nejakú 30.,“ hovorí Olekšák a dodáva, že výskumy sa naposledy robili v decembri. Ako môže verejnosť zasiahnuť do deja? Tvorcovia sa napríklad môžu dozvedieť, ktorá postava je divákom sympatická a ktorá nie. Ako však upozorňuje Olekšák: „Keď sa rozhodnú, že im postava nie je sympatická, neznamená to, že odíde zo seriálu, ale pracujeme s ňou inak. Povedzme, že sa z nej zámerne rozhodneme urobiť zákernú postavu, ktorá bude robiť iným zle. Skôr je pre nás dôležité, ako a čo diváci vnímajú, než že by sme vytvárali príbeh podľa nich.“
Tak neviem. Žeby sme si to ešte raz zapli?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.