Nech bude Ladislav Chudík poskytovať interview pri akejkoľvek príležitosti, akémukoľvek médiu, otázke na doktora Sovu sa nevyhne. Tá otázka pritom vôbec nemusí padnúť, len sa bude vznášať tušená kdesi za interview, ako potenciálna možnosť záchrany v prípade, že rozhovor začne strácať zmysel.
Dôvod je prostý – Chudík toho Sovu skutočne hral a pozeral sa každý, kto v marazme druhej vlny normalizačného vymývania mozgov v tejto krajine žil. Lenže húfna sledovanosť Nemocnice na okraji mesta, ktorá prerástla až do generačnej kultúrnej skúsenosti, nebola dôsledkom nemožnosti prepnúť, ale naopak, bola tichým a viac-menej slobodným prikývnutím magickej príťažlivosti prostredia nemocnice, v ktorom sa seriál odohrával. To, že sám seriál bol dielom velikána formátu Jaroslava Dietla, ktorý asi svoj nesporný talent dal do služieb masového média, je vlastne vedľajšie.
Tajomstvo totiž nespočíva v kvalite, ale v téme. Len málo tém je univerzálnejších ako zdravie. Možno len počasie, aj keď sa dá tušiť, že dramatický potenciál tlakovej níže je predsa len menší, ako potenciál akútneho zápalu slepého čreva.
.proletári zábavy
Televízne seriály ako celok slávia veľkolepý návrat, boom, aký tu nebol od prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Ich fanúšikovia sa k nim hrdo hlásia, oslavujú ich, rozoberajú jednotlivé epizódy, láskyplne sa vŕtajú v zdanlivo najbanálnejších detailoch, zakladajú kluby, organizujú súboje seriálov, zostavujú rebríčky tých najlepších, bez ohľadu na formu a žáner.
Ak si však človek nejaký taký prehľad fanúšikovských TOP sérií nájde, seriál o lekároch a sestričkách, respektíve seriál z nemocničného prostredia by v ňom hľadal márne. Možno tak Scrubs, Doktor House a Klinika Grace, ktoré ešte ťažia z aktuálnosti, ale dlhodobý a rokmi preverený bestseller sa v podobných prehľadoch objavuje len jeden, aj to len občas – Pohotovosť. Seriály tohto typu sú totiž proletármi televíznej zábavy. Sú to úderníci schopní k televíznym obrazovkám prilákať davy bez ohľadu na to, ako sa svet tam vonku mení a bez ohľadu na trendy a módnosť. Fungujú univerzálne aj napriek tomu, že sa k nim televízny divák správa často nevďačne, nie ako k čomusi, čo človeka napĺňa a obohacuje, ale ako k tovaru dennej spotreby.
Lekárske seriály jednoducho ťahajú za kratší koniec – existujú akoby bez oddaných komunít fanúšikov, ktorí striehnu na každú novú epizódu. Na druhej strane, máloktorý nemedicínsky seriál (s výnimkou mainstreamových sitcomov model Priatelia) sa môže pochváliť takým širokým a rôznorodým diváctvom, ktoré sa regrutuje zo všetkých sociálnych skupín a intelektuálnych okruhov.
Televízne seriály z nemocničného prostredia existujú viac-menej tak dlho ako televízia v podobe skutočne masovokomunikačného média. Pravdepodobne prvý z nich – seriál City Hospital sa začal vysielať v roku 1951 v americkej televízii CBS. Vysielal sa síce len do roku 1953, ale pripravil pôdu stovkám ďalších seriálov – od zabudnutých béčkových produktov cez dennodenne vysielané soap opery až k veľkorozpočtovým projektom, ktoré sa stali televíznou klasikou a pomáhali definovať jazyk televízneho média.
.krstní rodičia
Akýmsi nestorom či krstným otcom lekárskych, medicínskych a nemocničných seriálov je Dr. Kildare (1963 – 1966), mapujúci životné a predovšetkým profesné osudy mladého lekára internistu Dr. Jamesa Kildarea, ktorý sa zrodil v Hollywoode tridsiatych rokov pôvodne ako filmová postava. (Neskôr sa stal rozhlasovou, televíznou a komiksovou postavou, pričom dnes je Dr. Kildare viac popkultúrnym symbolom ako dramatickou postavou.) Televízny Kildare sa do sŕdc divákov zapísal ako prototyp morálne bezchybného pána doktora.
Na jeho úspechu mal leví podiel jeho herecký predstaviteľ – Richard Chamberlain a naopak, práve Kildare odštartoval Chamberlainovu hviezdnu kariéru. Vznikol tak precedens, ktorý sa opakuje viac-menej doposiaľ (George Clooney ako pediater Doug Ross v seriáli Pohotovosť). Dr. Kildare typologicky definoval nielen ikonu, modelového televízneho lekára, ale vymedzil aj ďalšie „povinné“ prvky tohto typu seriálov (generačný konflikt súkromného a pracovného, medziľudské vzťahy, riešenie morálnych dilem).
Ak je Dr. Kildare kmotrom, dobrotivou krstnou mamou medicínskych seriálov je soap opera General Hospital. Televízia ABC ju začala vysielať v roku 1963 a seriál beží dodnes! Výkričníkov bude viac, pretože General Hospital je tzv. daytime soap opera, teda seriál vysielaný dennodenne(!), pričom počet jeho epizód sa blíži k číslu 11 600! General Hospital už je svojho druhu inštitúciou, dinosaurom, na ktorého sa už neútočí, len sa ticho rešpektuje. Počas štyridsiatich piatich rokov seriál vystriedal päť úvodných zvučiek a dvakrát zmenil minutáž epizód, takže z polhodinky to dotiahol až k celej hodine. Dnes predstavuje General Hospital akúsi vetchú, i keď veľmi vitálnu starenku, ktorá sa teší všeobecnej láskavej úcte a nie nadarmo je to najobľúbenejší seriál Dr. Housa, vlastne jediný z medicínskeho prostredia, ktorý House sleduje pravidelne.
.m.A.S.H. a iné
Za päťdesiatpäť rokov existencie sa televízne seriály z medicínskeho prostredia stali až autonómnou sférou tvorby s vlastnými žánrami a subžánrami – od psychologickej drámy cez generačnú ságu až ku komédii a nechýbajú ani občasné výlety ku krimi, hororu, westernu, dobrodružstvu, sci fi a fantasy.
Míľnikov je niekoľko. Fenomenálne úspešný a dosiaľ populárny M.A.S.H. (1972 – 1983) poslal lekárov tesne za frontovú líniu kórejskej vojny, aby v nehostinnom prostredí položil základy medical sitcomu, teda medicínskej situačnej komédie, ktorá sa od láskavého, ironického a múdreho humoru posunula až k humoru nekorektnému, cynickému, občas morbídnemu, ale stále múdremu, takému, aký predvádza jeho asi jediný dôstojný nasledovník – seriál Scrubs, vysielaný od roku 2001 dosiaľ. Neprítomnosť Scrubs v ponukách našich staníc len poukazuje na smutný fakt, že čo je inde rešpektovanou mainstreamovou zábavou, na Slovensku, aspoň podľa televíznych dramaturgov, nemá šancu.
Ale to je iný problém, v konečnom dôsledku môžeme byť radi, že sme v televízii či aspoň na DVD videli aspoň časť z moderných míľnikov. Westernovo romantizujúcu Dr. Quinnovú (1993 – 1998), klasickú Pohotovosť, ktorá síce beží doteraz, ale už bez našej účasti (od 1994 dosiaľ), morálne rozorvanú Nemocnicu Chicago Hope (1994 – 2000), lifestylovo psychologizujúcu Plastickú chirurgiu s.r.o. (Nip/Tuck, 2003 – dosiaľ), či nedocenený Lekársky tím v akcii (Medical Investigation, 2004 – 2005), ktorý sa pokúšal presadiť medzi medicínskymi seriálmi analytickým prístupom prevzatým z krimisérií C.S.I.
A videli sme aj jedno z bizarných a dosiaľ unikátnych vyústení polstoročie trvajúceho fenoménu „medical series“ – dánsko-francúzsko-nemecko-švédsky seriál Kráľovstvo (Riger, 1994), projekt autorsky zastrešený Larsom von Trierom a Mortenom Arnfredom. Kráľovstvo je akoby rozšantenou intelektuálnou a artistnou odpoveďou na konformné a konvenčné medicínske seriály. Seriál, v ktorom sa Nemocnica Chicago Hope stretá s Twin Peaks sa odohráva v nemocnici postavenej na mokradiach, v nemocnici, v ktorej dosiaľ blúdia duše mŕtvych pacientov. Dlhé ponuré chodby, temné zákutia, sliepňajúce svetlá, šepoty a výkriky spoza uzatvorených dvier. Doktor Mengele síce práve neordinuje, ale pokojne by mohol.
Trier prepojil poetiku medicínskych seriálov s tajomstvom iracionálnej povahy, čo vyústilo na jednej strane do čisto hororovej a na druhej do groteskno-komediálnej podoby. A hoci žiadny iný medicínsky seriál nie je v útokoch na zaužívané recepčné modely podobne intenzívny, inšpiráciu Kráľovstvom môžeme objaviť vo väčšine medicínskych seriálov, ktoré vznikli po ňom.
A ešte kvôli čomusi je Kráľovstvo dôležité – Trier v ňom totiž prekračuje hranicu, ktorá oddeľuje normálnosť od nenormálnosti, keď do záporných úloh vyšinutých a nebezpečných ošetrovateľov obsadil osoby postihnuté Downovým syndrómom. Fyzická obludnosť sa stala potvrdením obludnosti duševnej, ľudskej, osobnostnej a zrútilo sa ďalšie tabu, tentoraz nie v mene korektnosti, ale naopak. Tento postup zmenil tvár medicínskych seriálov raz a navždy.
.zlyhávajúci charakter
Momentálnym vrcholom medical series, sú Dr. House (2004 – dosiaľ) a Klinika Grace (2005 – dosiaľ), na ktorých je zjavné, ako veľmi sa seriály z medicínskeho prostredia posunuli.
Medical series nie sú a nikdy neboli len o medicíne, o lekároch a pacientoch, o nemocniciach, o úrazoch a chorobách, ich prioritou boli vždy vzťahy, v ktorých prostredie a téma slúžia len ako iniciačná zápletka na rozohratie vzťahovej drámy, ktorá odkrýva morálne postoje a z nich vyplývajúce morálne konflikty.
Dr. Kildare bol dobrý, morálny, cnostný človek, pevný charakter a preto dobrý lekár. Podobne Dr. Ross, ktorý už síce disponoval vnútorným konfliktom, ale na jeho morálny profil a predovšetkým na odbornosť to nemalo žiadny vplyv. Doktor Sova a doktor Štrosmajer tak isto. Proti nim stál doktor Cvach, ambiciózny kariérista, mrcha človek a zlý lekár, človek, ktorému neradno dať svoje zdravie všanc.
Lekári a sestry v Klinike Grace aj v Dr. Housovi už takí nie sú. Už nedisponujú čistým morálnym profilom bez škrabancov, zlyhávajú v profesii i ľudsky a toto zlyhávanie už nie je v ich vlastných očiach problémom.
Osadenstvo Kliniky Grace, reprezentujúce žáner dramedy (teda mix komédie a drámy), tvorí vzorka rozmanitých etník a svetonázorov, z ktorých scenáristi pozliepali veľmi pestré a veľmi konfrontačné charaktery postáv. Plnoštíhla Afroameričanka, presne ten typ, ktorý bežne reprezentuje neatraktívnu upratovačku, stvárňuje v Klinike Grace špičkovú lekárku dohliadajúcu na tím ľudsky a profesijne nehotových praktikantov, navyše spriaznených priateľstvom.
V konkurenčnom prostredí však začína fungovať aj rivalita, profesijné sa mieša s osobným, postavy sa zamilúvajú a rozchádzajú a medzitým, vo chvíľach emočného voľna, sa strmhlavo vrhajú do chirurgie zbavenej prizmy rešpektu. Režú, amputujú, operujú, medicínsky výkon je pre nich výzvou, nie záchrana života. Otvorený pacient ležiaci na operačnom stole plní úlohu nedôležitého štatistu, nie je hrdinom, o ktorého život sa bojuje, ale ihriskom, na ktorom absolventi medicíny zdokonaľujú svoje profesijné zručnosti.
A všetko sa ukazuje – miera naturalizácie vlastná pred štvrťstoročím len extrémnym menšinovým hororom dnes ukája nepriznané voyerske chúťky mainstreamového diváka. Troška šokujúce, kontroverzné, aby bolo prečo odvrátiť zrak, ale kto chce, môže sa na obličky, pľúca, pečeň, sotva rozlíšiteľné v kalužiach krvi, pozerať absolútne bez obmedzenia.
Napriek doslovnosti budí Klinika Grace zdanie, že význam jednotlivých epizód presahuje k akémusi morálnemu ponaučeniu, ktorého obsahom je zväčša nejaké banálne demagogické múdro univerzálnej povahy. Najlepšie čosi o láske, pravde, bolesti, smrti alebo priateľstve. Hlavná postava k divákovi prehovára vnútorným hlasom, vťahuje ho do svojho sveta, pomáha mu čítať dej jej očami. Primitívna pomôcka a predsa funguje. Klinika Grace predstiera, že je hlboká a bez problémov sa jej to darí. Nie je intelektuálnou výzvou, len sa tak tvári v mene diváckeho zadosťučinenia. Lebo medical series už nechcú viac byť zaznávaným metažánrom jednoduchej televíznej zábavy.
.cynik bez plášťa
Ešte ďalej rozvíja koncept „nového“ seriálu Dr. House. Séria opúšťa vykolíkovaný svet bielych plášťov, nemocničných lôžok, vzťahových gordických uzlov a morálnych dilem a smeruje k doktorovi, ktorý na to, aby zachraňoval životy, už nemusí byť dobrým človekom.
Prvá séria Dr. Housa sa klišé zrieka už v symbolickej rovine – vyzlieka lekárovi biely plášť. Dr. House je najlepší, a preto posväcujúce mimikry plášťa nepotrebuje.
Dr. House je mizantrop, chladný profesionál, ktorému je vlastne jedno, či je pacient mŕtvy, alebo prežije, pokiaľ on naplní svoju misiu – identifikuje a odstráni problém. Viac sa podobá detektívovi, ktorý rieši rébus zločinu ako lekárovi, ktorý lieči. Podľa toho vyzerajú aj jednotlivé epizódy: v centre každej nie je pacient, teda obeť zločinu, ale choroba – zločin sám. A Dr. House vedno s tímom poskokov kladie otázky, stanovuje diagnózu, akoby vyšetroval prípad. Úspechy žne len vtedy, keď nie je osobný, preto osobný nie je, a úspech neznamená nevyhnutne prežitie pacienta, ani jeho vyliečenie, stačí stanovenie diagnózy.
House je lekár vyššieho rádu, nastupuje tam, kde si iní nevedia rady a ako taký predstavuje vyššiu kvalitu. Preto funguje bez ohľadu na morálku a vzťahy. V kontextoch medical series úžasný a originálny koncept, ktorý je však, žiaľ, nerealizovateľný na pôde televízneho seriálu, ktorý má mať viac ako päť epizód. A naozaj, vzápätí po tom, ako Dr. House zaujal, začali sa v ňom posilňovať tie roviny v príbehu, ktoré Housa hodili do víru vzťahov. Morálne dilemy sa objavili v tesnom závese. Ku cit tvorcom slúži, že Housa nepoľudšťujú, naopak, snažia sa ho ako postavu čo najviac vyhrotiť. Avšak aj napriek extrémnemu chrapúnstvu Dr. Housa sa tvorcom nepodarilo zabrániť tomu, aby si ho diváci neobľúbili presne takým istým spôsobom, akým nadväzujú pozitívny vzťah k programovo kladným hrdinom.
On je to vlastne triumf – ani v seriáli ani v realite nemusí byť doktor morálny človek, aby mohol byť dobrý, skutočne liečiaci lekár. Ale toto konštatovanie so sebou prináša ďalšie, morálne oveľa znepokojujúcejšie myšlienky... Doktor Sova by mal s takýmto čímsi čertovský problém, ale divák sa teší, lebo v svojom obľúbenom seriáli našiel čosi, čo si síce myslí tiež, ale, ak by prišlo na lámanie chleba, ani za svet by to nepriznal.
Dôvod je prostý – Chudík toho Sovu skutočne hral a pozeral sa každý, kto v marazme druhej vlny normalizačného vymývania mozgov v tejto krajine žil. Lenže húfna sledovanosť Nemocnice na okraji mesta, ktorá prerástla až do generačnej kultúrnej skúsenosti, nebola dôsledkom nemožnosti prepnúť, ale naopak, bola tichým a viac-menej slobodným prikývnutím magickej príťažlivosti prostredia nemocnice, v ktorom sa seriál odohrával. To, že sám seriál bol dielom velikána formátu Jaroslava Dietla, ktorý asi svoj nesporný talent dal do služieb masového média, je vlastne vedľajšie.
Tajomstvo totiž nespočíva v kvalite, ale v téme. Len málo tém je univerzálnejších ako zdravie. Možno len počasie, aj keď sa dá tušiť, že dramatický potenciál tlakovej níže je predsa len menší, ako potenciál akútneho zápalu slepého čreva.
.proletári zábavy
Televízne seriály ako celok slávia veľkolepý návrat, boom, aký tu nebol od prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Ich fanúšikovia sa k nim hrdo hlásia, oslavujú ich, rozoberajú jednotlivé epizódy, láskyplne sa vŕtajú v zdanlivo najbanálnejších detailoch, zakladajú kluby, organizujú súboje seriálov, zostavujú rebríčky tých najlepších, bez ohľadu na formu a žáner.
Ak si však človek nejaký taký prehľad fanúšikovských TOP sérií nájde, seriál o lekároch a sestričkách, respektíve seriál z nemocničného prostredia by v ňom hľadal márne. Možno tak Scrubs, Doktor House a Klinika Grace, ktoré ešte ťažia z aktuálnosti, ale dlhodobý a rokmi preverený bestseller sa v podobných prehľadoch objavuje len jeden, aj to len občas – Pohotovosť. Seriály tohto typu sú totiž proletármi televíznej zábavy. Sú to úderníci schopní k televíznym obrazovkám prilákať davy bez ohľadu na to, ako sa svet tam vonku mení a bez ohľadu na trendy a módnosť. Fungujú univerzálne aj napriek tomu, že sa k nim televízny divák správa často nevďačne, nie ako k čomusi, čo človeka napĺňa a obohacuje, ale ako k tovaru dennej spotreby.
Lekárske seriály jednoducho ťahajú za kratší koniec – existujú akoby bez oddaných komunít fanúšikov, ktorí striehnu na každú novú epizódu. Na druhej strane, máloktorý nemedicínsky seriál (s výnimkou mainstreamových sitcomov model Priatelia) sa môže pochváliť takým širokým a rôznorodým diváctvom, ktoré sa regrutuje zo všetkých sociálnych skupín a intelektuálnych okruhov.
Televízne seriály z nemocničného prostredia existujú viac-menej tak dlho ako televízia v podobe skutočne masovokomunikačného média. Pravdepodobne prvý z nich – seriál City Hospital sa začal vysielať v roku 1951 v americkej televízii CBS. Vysielal sa síce len do roku 1953, ale pripravil pôdu stovkám ďalších seriálov – od zabudnutých béčkových produktov cez dennodenne vysielané soap opery až k veľkorozpočtovým projektom, ktoré sa stali televíznou klasikou a pomáhali definovať jazyk televízneho média.
.krstní rodičia
Akýmsi nestorom či krstným otcom lekárskych, medicínskych a nemocničných seriálov je Dr. Kildare (1963 – 1966), mapujúci životné a predovšetkým profesné osudy mladého lekára internistu Dr. Jamesa Kildarea, ktorý sa zrodil v Hollywoode tridsiatych rokov pôvodne ako filmová postava. (Neskôr sa stal rozhlasovou, televíznou a komiksovou postavou, pričom dnes je Dr. Kildare viac popkultúrnym symbolom ako dramatickou postavou.) Televízny Kildare sa do sŕdc divákov zapísal ako prototyp morálne bezchybného pána doktora.
Na jeho úspechu mal leví podiel jeho herecký predstaviteľ – Richard Chamberlain a naopak, práve Kildare odštartoval Chamberlainovu hviezdnu kariéru. Vznikol tak precedens, ktorý sa opakuje viac-menej doposiaľ (George Clooney ako pediater Doug Ross v seriáli Pohotovosť). Dr. Kildare typologicky definoval nielen ikonu, modelového televízneho lekára, ale vymedzil aj ďalšie „povinné“ prvky tohto typu seriálov (generačný konflikt súkromného a pracovného, medziľudské vzťahy, riešenie morálnych dilem).
Ak je Dr. Kildare kmotrom, dobrotivou krstnou mamou medicínskych seriálov je soap opera General Hospital. Televízia ABC ju začala vysielať v roku 1963 a seriál beží dodnes! Výkričníkov bude viac, pretože General Hospital je tzv. daytime soap opera, teda seriál vysielaný dennodenne(!), pričom počet jeho epizód sa blíži k číslu 11 600! General Hospital už je svojho druhu inštitúciou, dinosaurom, na ktorého sa už neútočí, len sa ticho rešpektuje. Počas štyridsiatich piatich rokov seriál vystriedal päť úvodných zvučiek a dvakrát zmenil minutáž epizód, takže z polhodinky to dotiahol až k celej hodine. Dnes predstavuje General Hospital akúsi vetchú, i keď veľmi vitálnu starenku, ktorá sa teší všeobecnej láskavej úcte a nie nadarmo je to najobľúbenejší seriál Dr. Housa, vlastne jediný z medicínskeho prostredia, ktorý House sleduje pravidelne.
.m.A.S.H. a iné
Za päťdesiatpäť rokov existencie sa televízne seriály z medicínskeho prostredia stali až autonómnou sférou tvorby s vlastnými žánrami a subžánrami – od psychologickej drámy cez generačnú ságu až ku komédii a nechýbajú ani občasné výlety ku krimi, hororu, westernu, dobrodružstvu, sci fi a fantasy.
Míľnikov je niekoľko. Fenomenálne úspešný a dosiaľ populárny M.A.S.H. (1972 – 1983) poslal lekárov tesne za frontovú líniu kórejskej vojny, aby v nehostinnom prostredí položil základy medical sitcomu, teda medicínskej situačnej komédie, ktorá sa od láskavého, ironického a múdreho humoru posunula až k humoru nekorektnému, cynickému, občas morbídnemu, ale stále múdremu, takému, aký predvádza jeho asi jediný dôstojný nasledovník – seriál Scrubs, vysielaný od roku 2001 dosiaľ. Neprítomnosť Scrubs v ponukách našich staníc len poukazuje na smutný fakt, že čo je inde rešpektovanou mainstreamovou zábavou, na Slovensku, aspoň podľa televíznych dramaturgov, nemá šancu.
Ale to je iný problém, v konečnom dôsledku môžeme byť radi, že sme v televízii či aspoň na DVD videli aspoň časť z moderných míľnikov. Westernovo romantizujúcu Dr. Quinnovú (1993 – 1998), klasickú Pohotovosť, ktorá síce beží doteraz, ale už bez našej účasti (od 1994 dosiaľ), morálne rozorvanú Nemocnicu Chicago Hope (1994 – 2000), lifestylovo psychologizujúcu Plastickú chirurgiu s.r.o. (Nip/Tuck, 2003 – dosiaľ), či nedocenený Lekársky tím v akcii (Medical Investigation, 2004 – 2005), ktorý sa pokúšal presadiť medzi medicínskymi seriálmi analytickým prístupom prevzatým z krimisérií C.S.I.
A videli sme aj jedno z bizarných a dosiaľ unikátnych vyústení polstoročie trvajúceho fenoménu „medical series“ – dánsko-francúzsko-nemecko-švédsky seriál Kráľovstvo (Riger, 1994), projekt autorsky zastrešený Larsom von Trierom a Mortenom Arnfredom. Kráľovstvo je akoby rozšantenou intelektuálnou a artistnou odpoveďou na konformné a konvenčné medicínske seriály. Seriál, v ktorom sa Nemocnica Chicago Hope stretá s Twin Peaks sa odohráva v nemocnici postavenej na mokradiach, v nemocnici, v ktorej dosiaľ blúdia duše mŕtvych pacientov. Dlhé ponuré chodby, temné zákutia, sliepňajúce svetlá, šepoty a výkriky spoza uzatvorených dvier. Doktor Mengele síce práve neordinuje, ale pokojne by mohol.
Trier prepojil poetiku medicínskych seriálov s tajomstvom iracionálnej povahy, čo vyústilo na jednej strane do čisto hororovej a na druhej do groteskno-komediálnej podoby. A hoci žiadny iný medicínsky seriál nie je v útokoch na zaužívané recepčné modely podobne intenzívny, inšpiráciu Kráľovstvom môžeme objaviť vo väčšine medicínskych seriálov, ktoré vznikli po ňom.
A ešte kvôli čomusi je Kráľovstvo dôležité – Trier v ňom totiž prekračuje hranicu, ktorá oddeľuje normálnosť od nenormálnosti, keď do záporných úloh vyšinutých a nebezpečných ošetrovateľov obsadil osoby postihnuté Downovým syndrómom. Fyzická obludnosť sa stala potvrdením obludnosti duševnej, ľudskej, osobnostnej a zrútilo sa ďalšie tabu, tentoraz nie v mene korektnosti, ale naopak. Tento postup zmenil tvár medicínskych seriálov raz a navždy.
.zlyhávajúci charakter
Momentálnym vrcholom medical series, sú Dr. House (2004 – dosiaľ) a Klinika Grace (2005 – dosiaľ), na ktorých je zjavné, ako veľmi sa seriály z medicínskeho prostredia posunuli.
Medical series nie sú a nikdy neboli len o medicíne, o lekároch a pacientoch, o nemocniciach, o úrazoch a chorobách, ich prioritou boli vždy vzťahy, v ktorých prostredie a téma slúžia len ako iniciačná zápletka na rozohratie vzťahovej drámy, ktorá odkrýva morálne postoje a z nich vyplývajúce morálne konflikty.
Dr. Kildare bol dobrý, morálny, cnostný človek, pevný charakter a preto dobrý lekár. Podobne Dr. Ross, ktorý už síce disponoval vnútorným konfliktom, ale na jeho morálny profil a predovšetkým na odbornosť to nemalo žiadny vplyv. Doktor Sova a doktor Štrosmajer tak isto. Proti nim stál doktor Cvach, ambiciózny kariérista, mrcha človek a zlý lekár, človek, ktorému neradno dať svoje zdravie všanc.
Lekári a sestry v Klinike Grace aj v Dr. Housovi už takí nie sú. Už nedisponujú čistým morálnym profilom bez škrabancov, zlyhávajú v profesii i ľudsky a toto zlyhávanie už nie je v ich vlastných očiach problémom.
Osadenstvo Kliniky Grace, reprezentujúce žáner dramedy (teda mix komédie a drámy), tvorí vzorka rozmanitých etník a svetonázorov, z ktorých scenáristi pozliepali veľmi pestré a veľmi konfrontačné charaktery postáv. Plnoštíhla Afroameričanka, presne ten typ, ktorý bežne reprezentuje neatraktívnu upratovačku, stvárňuje v Klinike Grace špičkovú lekárku dohliadajúcu na tím ľudsky a profesijne nehotových praktikantov, navyše spriaznených priateľstvom.
V konkurenčnom prostredí však začína fungovať aj rivalita, profesijné sa mieša s osobným, postavy sa zamilúvajú a rozchádzajú a medzitým, vo chvíľach emočného voľna, sa strmhlavo vrhajú do chirurgie zbavenej prizmy rešpektu. Režú, amputujú, operujú, medicínsky výkon je pre nich výzvou, nie záchrana života. Otvorený pacient ležiaci na operačnom stole plní úlohu nedôležitého štatistu, nie je hrdinom, o ktorého život sa bojuje, ale ihriskom, na ktorom absolventi medicíny zdokonaľujú svoje profesijné zručnosti.
A všetko sa ukazuje – miera naturalizácie vlastná pred štvrťstoročím len extrémnym menšinovým hororom dnes ukája nepriznané voyerske chúťky mainstreamového diváka. Troška šokujúce, kontroverzné, aby bolo prečo odvrátiť zrak, ale kto chce, môže sa na obličky, pľúca, pečeň, sotva rozlíšiteľné v kalužiach krvi, pozerať absolútne bez obmedzenia.
Napriek doslovnosti budí Klinika Grace zdanie, že význam jednotlivých epizód presahuje k akémusi morálnemu ponaučeniu, ktorého obsahom je zväčša nejaké banálne demagogické múdro univerzálnej povahy. Najlepšie čosi o láske, pravde, bolesti, smrti alebo priateľstve. Hlavná postava k divákovi prehovára vnútorným hlasom, vťahuje ho do svojho sveta, pomáha mu čítať dej jej očami. Primitívna pomôcka a predsa funguje. Klinika Grace predstiera, že je hlboká a bez problémov sa jej to darí. Nie je intelektuálnou výzvou, len sa tak tvári v mene diváckeho zadosťučinenia. Lebo medical series už nechcú viac byť zaznávaným metažánrom jednoduchej televíznej zábavy.
.cynik bez plášťa
Ešte ďalej rozvíja koncept „nového“ seriálu Dr. House. Séria opúšťa vykolíkovaný svet bielych plášťov, nemocničných lôžok, vzťahových gordických uzlov a morálnych dilem a smeruje k doktorovi, ktorý na to, aby zachraňoval životy, už nemusí byť dobrým človekom.
Prvá séria Dr. Housa sa klišé zrieka už v symbolickej rovine – vyzlieka lekárovi biely plášť. Dr. House je najlepší, a preto posväcujúce mimikry plášťa nepotrebuje.
Dr. House je mizantrop, chladný profesionál, ktorému je vlastne jedno, či je pacient mŕtvy, alebo prežije, pokiaľ on naplní svoju misiu – identifikuje a odstráni problém. Viac sa podobá detektívovi, ktorý rieši rébus zločinu ako lekárovi, ktorý lieči. Podľa toho vyzerajú aj jednotlivé epizódy: v centre každej nie je pacient, teda obeť zločinu, ale choroba – zločin sám. A Dr. House vedno s tímom poskokov kladie otázky, stanovuje diagnózu, akoby vyšetroval prípad. Úspechy žne len vtedy, keď nie je osobný, preto osobný nie je, a úspech neznamená nevyhnutne prežitie pacienta, ani jeho vyliečenie, stačí stanovenie diagnózy.
House je lekár vyššieho rádu, nastupuje tam, kde si iní nevedia rady a ako taký predstavuje vyššiu kvalitu. Preto funguje bez ohľadu na morálku a vzťahy. V kontextoch medical series úžasný a originálny koncept, ktorý je však, žiaľ, nerealizovateľný na pôde televízneho seriálu, ktorý má mať viac ako päť epizód. A naozaj, vzápätí po tom, ako Dr. House zaujal, začali sa v ňom posilňovať tie roviny v príbehu, ktoré Housa hodili do víru vzťahov. Morálne dilemy sa objavili v tesnom závese. Ku cit tvorcom slúži, že Housa nepoľudšťujú, naopak, snažia sa ho ako postavu čo najviac vyhrotiť. Avšak aj napriek extrémnemu chrapúnstvu Dr. Housa sa tvorcom nepodarilo zabrániť tomu, aby si ho diváci neobľúbili presne takým istým spôsobom, akým nadväzujú pozitívny vzťah k programovo kladným hrdinom.
On je to vlastne triumf – ani v seriáli ani v realite nemusí byť doktor morálny človek, aby mohol byť dobrý, skutočne liečiaci lekár. Ale toto konštatovanie so sebou prináša ďalšie, morálne oveľa znepokojujúcejšie myšlienky... Doktor Sova by mal s takýmto čímsi čertovský problém, ale divák sa teší, lebo v svojom obľúbenom seriáli našiel čosi, čo si síce myslí tiež, ale, ak by prišlo na lámanie chleba, ani za svet by to nepriznal.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.