Z Bratislavy pochádza hudobník, ktorého meno sa v jeho dobe vyslovovalo jedným dychom s Mozartovým a Beethovenovým. On sám nazýval Mozarta učiteľom, Haydna otcom a Beethovena priateľom.
„V 30. rokoch 19. storočia by priemerný znalec hudby vyhlásil, že Beethoven, Mozart a Hummel boli traja najväčší skladatelia, ale oveľa radšej by počúval Onslowa, Riesa, Kalkbrennera...“ napísal v skvelej ukážke popularizačného písania o klasickej hudbe Skladatelia vážnej hudby newyorský kritik Harold C. Schonberg. Dnes „priemerný znalec“ nemá problém s Beethovenom a Mozartom, no klavírny virtuóz, skladateľ, dirigent a pedagóg Johann Nepomuk Hummel (1778 –1837) hrá v koncertnom živote stále druhé husle. Pritom jeho najlepšie skladby majú mozartovskú ľahkosť, pevnú haydnovskú stavbu a vo vrcholných okamihoch sa dokážu dotknúť i beethovenovských hĺbok. A ak sa človek započúva napríklad do Hummelových klavírnych koncertov a mol alebo h mol, počuje veľmi zreteľne romantikov. Nie náhodou bol podľa Franza Liszta Hummel jedným zo skladateľov, ku ktorého dielam sa ustavične vracal Fryderyk Chopin.
.bratislava, Viedeň, Eisenstadt, Weimar
V Pressburgu, dnešnej Bratislave, pulzoval v druhej polovici 18. storočia čulý hudobný život. V relatívnom bezpečí pred tureckým ohrozením obývala prosperujúce hlavné a súčasne korunovačné mesto Uhorska šľachta, ktorá milovala umenie a na hudobníkov pôsobila ako magnet. Tieto podmienky priviedli v roku 1754 do mesta z Rakúska aj huslistu Johanna Hummela, ktorý tu pôsobil ako člen orchestra grófa Antona Grassalkovicha, hudobník v divadelnom orchestri a neskôr učiteľ hudby na vojenskej akadémii v Senci. Dvadsaťštyriročný Hummel sa v Bratislave oženil s dcérou mešťana a z tohto manželstva sa 14. novembra 1778 narodil Johann Nepomuk Hummel. Jeho rodný dom, v ktorom dnes sídli skladateľovo múzeum, možno navštíviť na Klobučníckej ulici.
Hummel bol zázračným dieťaťom a v hudbe sa zdokonaľoval s neuveriteľnou ľahkosťou: štvorročný čítal noty, päťročný hral na husliach, šesťročný na klavíri. Výnimočný talent tak upútal Wolfganga Amadea Mozarta, že sa sedemročného chlapca rozhodol bezplatne učiť. Hummel strávil v jeho domácnosti vo Viedni dva roky. Status Mozartovho žiaka mu neskôr urobil potrebnú reklamu na koncertných cestách. No súčasne mal možnosť spoznať i odvrátenú stránku génia, ktorý si ani na vrchole tvorivých síl nedokázal usporiadať život. Je zaznamenaná príhoda, ako Mozart po neskorom príchode domov prikázal manželke Hummela zobudiť, dať mu pohár vína a rozospatý chlapec musel hrať. Vzťah učiteľa a výnimočného žiaka pretrval, Hummel neskôr upravil niekoľko Mozartových skladieb, dirigoval jeho diela a dokonca učil jeho syna Franza Xavera Mozarta.
Po uplynutí dvoch rokov u Mozarta sa Hummel – podobne ako v detstve jeho učiteľ – vydal so svojím otcom na koncertné cesty po Európe. Po návrate do Viedne začiatkom roku 1793 pokračoval v štúdiu u dobových hudobných autorít, medzi ktoré patrili aj z Mozartovej smrti obviňovaný Antonio Salieri a Johann Georg Albrechtsberger. V tom období nadviazal búrlivé priateľstvo s Ludwigom van Beethovenom, ktoré pretrvalo až do skladateľovej smrti a bolo do určitej miery poznamenané rivalitou medzi obidvoma hudobníkmi. Od roku 1804 pôsobil Johann Nepomuk Hummel na odporúčanie Josepha Haydna ako kapelník na dvore princa Esterházyho v Eisenstadte. Skomponoval tu viacero chrámových diel nadväzujúcich na Haydna, no nespokojnosť s podriadeným postavením ho prinútila odísť, tak ako o pár rokov neskôr z podobného postu v Stuttgarte. No i potom hľadal stabilné miesto, ktoré by mu zároveň poskytovalo dostatočnú voľnosť. To sa podarilo, keď v roku 1819 podpísal výhodný kontrakt na miesto kapelníka vo Weimare, kde zotrval až do konca života. Bez toho, aby cudzinec stretol Goetheho a počul Hummela hrať, nebola návšteva mesta kompletná.
.virtuóz
Hummel sa narodil do epochy cestujúcich virtuózov. Situácia v Európe sa okolo prelomu storočí relatívne stabilizovala a nové meštianske publikum túžilo po hudbe, za ktorú bolo ochotné platiť. Po turné v mladosti podnikal Johann Nepomuk Hummel aj v nasledujúcich rokoch rozsiahle cesty po Európe a tieto aktivity mal u svojich zamestnávateľov zaistené zmluvou. Koncertoval v Nemecku, Rakúsku, Holandsku, Belgicku, Anglicku, Francúzsku i Rusku a trikrát sa objavil i vo svojom rodnom meste. Ako mnohí, aj Hummel hrával najmä vlastné skladby a bezmedzné nadšenie až do neskorého veku vyvolával svojimi improvizáciami. „Poetickosť výrazu a sila jeho umenia sa odráža najviac v improvizáciách, v ktorých je Hummel úplne výnimočný a nemá rovného,“ napísal nadšene parížsky kritik v roku 1830 a s podobnými svedectvami sa bolo možné stretnúť, kdekoľvek sa ako klavirista objavil.
Odraz tejto schopnosti sa dá nájsť v jeho klavírnych fantáziách a variáciách. Hoci na poslucháčov pôsobilo čaro okamihu, v Klavírnej škole z roku 1828 Hummel odhaľuje čitateľovi pozadie svojej schopnosti improvizovať. Okrem prirodzených daností a fantázie spomína dokonalú znalosť kompozičného remesla, obsiahnutie diel starších i novších majstrov pre orientáciu v štýle a technickú istotu, racionálny nadhľad nad hudobným priebehom a sledovanie reakcií poslucháčov. Hummel bol virtuózom, pre ktorého nebol neprekonateľný žiadny technický problém v rámci estetiky viedenskej klavírnej hry. Táto možnosť ho niekedy zvádzala k brilantnosti, ktorá nebola vždy v rovnováhe s obsahom diela – v súvislosti s niektorými jeho skladbami sa táto kritika objavuje až dodnes. No hudba ako krásna hra bola jednou z požiadaviek doby, ktorej vkus nediktovali len znalci, ale čoraz viac aj „konzumenti“.
.v tieni romantikov
Ako interpret bol Johann Nepomuk Hummel podľa dobových svedectiev géniom, bol aj vyhľadávaným učiteľom, obdivovaným dirigentom a ako skladateľ dosiahol podľa mnohých maximum, ktoré umožňuje výnimočný talent. V jeho kompozičnom odkaze možno nájsť diela eklektické a brilantné, ako sú koncerty pre fagot a trúbku, banálne potpourri určené na zábavu, rarity ako Koncert pre mandolínu a orchester, no i vysoko individuálne a intímne ako je Sonáta fis mol alebo dve klavírne septetá, očarujúce svojou zvukovosťou kombinujúcou dychové a sláčikové nástroje či klavírne koncerty smerujúce k romantikom.
Azda sa narodil príliš neskoro, aby sa stal „klasikom“, a príliš skoro, aby sa stal romantikom. Jeho hudba navyše nebola titanskou vzburou ani vyjadrením novej doby, ktorej pomohol otvoriť dvere, skôr impozantným ornamentom na opone zatiahnutej za epochou viedenských majstrov Haydna, Mozarta a Beethovena. Nebol typickým bohémom, starostlivo usmerňoval svoju kariéru, stál pri zrode organizácií starajúcich sa o autorské práva a zomrel ako bohatý človek. Romantickí radikáli ako Robert Schumann ho podozrievali, že usadený život vo Weimare, kde sa popri hudbe oddával prechádzkam a záhradkárčeniu, zbavil jeho hudbu iskry. V konverzačnom lexikóne z roku 1840 sa možno dočítať, že „jeho hudba len nedávno vyšla z módy“.
Autor je redaktor Hudobného života.
„V 30. rokoch 19. storočia by priemerný znalec hudby vyhlásil, že Beethoven, Mozart a Hummel boli traja najväčší skladatelia, ale oveľa radšej by počúval Onslowa, Riesa, Kalkbrennera...“ napísal v skvelej ukážke popularizačného písania o klasickej hudbe Skladatelia vážnej hudby newyorský kritik Harold C. Schonberg. Dnes „priemerný znalec“ nemá problém s Beethovenom a Mozartom, no klavírny virtuóz, skladateľ, dirigent a pedagóg Johann Nepomuk Hummel (1778 –1837) hrá v koncertnom živote stále druhé husle. Pritom jeho najlepšie skladby majú mozartovskú ľahkosť, pevnú haydnovskú stavbu a vo vrcholných okamihoch sa dokážu dotknúť i beethovenovských hĺbok. A ak sa človek započúva napríklad do Hummelových klavírnych koncertov a mol alebo h mol, počuje veľmi zreteľne romantikov. Nie náhodou bol podľa Franza Liszta Hummel jedným zo skladateľov, ku ktorého dielam sa ustavične vracal Fryderyk Chopin.
.bratislava, Viedeň, Eisenstadt, Weimar
V Pressburgu, dnešnej Bratislave, pulzoval v druhej polovici 18. storočia čulý hudobný život. V relatívnom bezpečí pred tureckým ohrozením obývala prosperujúce hlavné a súčasne korunovačné mesto Uhorska šľachta, ktorá milovala umenie a na hudobníkov pôsobila ako magnet. Tieto podmienky priviedli v roku 1754 do mesta z Rakúska aj huslistu Johanna Hummela, ktorý tu pôsobil ako člen orchestra grófa Antona Grassalkovicha, hudobník v divadelnom orchestri a neskôr učiteľ hudby na vojenskej akadémii v Senci. Dvadsaťštyriročný Hummel sa v Bratislave oženil s dcérou mešťana a z tohto manželstva sa 14. novembra 1778 narodil Johann Nepomuk Hummel. Jeho rodný dom, v ktorom dnes sídli skladateľovo múzeum, možno navštíviť na Klobučníckej ulici.
Hummel bol zázračným dieťaťom a v hudbe sa zdokonaľoval s neuveriteľnou ľahkosťou: štvorročný čítal noty, päťročný hral na husliach, šesťročný na klavíri. Výnimočný talent tak upútal Wolfganga Amadea Mozarta, že sa sedemročného chlapca rozhodol bezplatne učiť. Hummel strávil v jeho domácnosti vo Viedni dva roky. Status Mozartovho žiaka mu neskôr urobil potrebnú reklamu na koncertných cestách. No súčasne mal možnosť spoznať i odvrátenú stránku génia, ktorý si ani na vrchole tvorivých síl nedokázal usporiadať život. Je zaznamenaná príhoda, ako Mozart po neskorom príchode domov prikázal manželke Hummela zobudiť, dať mu pohár vína a rozospatý chlapec musel hrať. Vzťah učiteľa a výnimočného žiaka pretrval, Hummel neskôr upravil niekoľko Mozartových skladieb, dirigoval jeho diela a dokonca učil jeho syna Franza Xavera Mozarta.
Po uplynutí dvoch rokov u Mozarta sa Hummel – podobne ako v detstve jeho učiteľ – vydal so svojím otcom na koncertné cesty po Európe. Po návrate do Viedne začiatkom roku 1793 pokračoval v štúdiu u dobových hudobných autorít, medzi ktoré patrili aj z Mozartovej smrti obviňovaný Antonio Salieri a Johann Georg Albrechtsberger. V tom období nadviazal búrlivé priateľstvo s Ludwigom van Beethovenom, ktoré pretrvalo až do skladateľovej smrti a bolo do určitej miery poznamenané rivalitou medzi obidvoma hudobníkmi. Od roku 1804 pôsobil Johann Nepomuk Hummel na odporúčanie Josepha Haydna ako kapelník na dvore princa Esterházyho v Eisenstadte. Skomponoval tu viacero chrámových diel nadväzujúcich na Haydna, no nespokojnosť s podriadeným postavením ho prinútila odísť, tak ako o pár rokov neskôr z podobného postu v Stuttgarte. No i potom hľadal stabilné miesto, ktoré by mu zároveň poskytovalo dostatočnú voľnosť. To sa podarilo, keď v roku 1819 podpísal výhodný kontrakt na miesto kapelníka vo Weimare, kde zotrval až do konca života. Bez toho, aby cudzinec stretol Goetheho a počul Hummela hrať, nebola návšteva mesta kompletná.
| Komorné dni J. N. Hummela Tretí ročník medzinárodného festivalu, ktorý organizuje Spoločnosť J. N. Hummela, priniesol od 27. apríla napríklad spoločný koncert študentov VŠMU a Konzervatória J. Haydna v Eisenstadte, recitál víťaza posledného ročníka Medzinárodnej klavírnej súťaže J. N. Hummela – amerického klaviristu Andrewa Brownella, koncert klaviristu Daniela Buranovského a speváčky Evy Garajovej v suchoňovskom programe alebo vystúpenie renomovaného Stamicovho kvarteta s Marianom Lapšanským. Na záverečnom koncerte festivalu vystúpi 30. mája o 19.00 hod. v Moyzesovej sieni Cappella Istropolitana. Ako sólista sa v Hummelovom Klavírnom koncerte a mol predstaví Marcel Štefko, lákadlom bude aj slovenská premiéra skladateľovej Árie a variácií na tirolskú pieseň op. 118 v interpretácii svetoznámej slovenskej sopranistky Adriany Kučerovej. Súčasťou festivalu je aj sympózium Po stopách J. N. Hummela, na ktoré prijal pozvanie aj prof. Mark Kroll z Bostonu, autor najnovšej monografie Johann Nepomuk Hummel: A Musician´s Life and World (2007). .aš |
.virtuóz
Hummel sa narodil do epochy cestujúcich virtuózov. Situácia v Európe sa okolo prelomu storočí relatívne stabilizovala a nové meštianske publikum túžilo po hudbe, za ktorú bolo ochotné platiť. Po turné v mladosti podnikal Johann Nepomuk Hummel aj v nasledujúcich rokoch rozsiahle cesty po Európe a tieto aktivity mal u svojich zamestnávateľov zaistené zmluvou. Koncertoval v Nemecku, Rakúsku, Holandsku, Belgicku, Anglicku, Francúzsku i Rusku a trikrát sa objavil i vo svojom rodnom meste. Ako mnohí, aj Hummel hrával najmä vlastné skladby a bezmedzné nadšenie až do neskorého veku vyvolával svojimi improvizáciami. „Poetickosť výrazu a sila jeho umenia sa odráža najviac v improvizáciách, v ktorých je Hummel úplne výnimočný a nemá rovného,“ napísal nadšene parížsky kritik v roku 1830 a s podobnými svedectvami sa bolo možné stretnúť, kdekoľvek sa ako klavirista objavil.
Odraz tejto schopnosti sa dá nájsť v jeho klavírnych fantáziách a variáciách. Hoci na poslucháčov pôsobilo čaro okamihu, v Klavírnej škole z roku 1828 Hummel odhaľuje čitateľovi pozadie svojej schopnosti improvizovať. Okrem prirodzených daností a fantázie spomína dokonalú znalosť kompozičného remesla, obsiahnutie diel starších i novších majstrov pre orientáciu v štýle a technickú istotu, racionálny nadhľad nad hudobným priebehom a sledovanie reakcií poslucháčov. Hummel bol virtuózom, pre ktorého nebol neprekonateľný žiadny technický problém v rámci estetiky viedenskej klavírnej hry. Táto možnosť ho niekedy zvádzala k brilantnosti, ktorá nebola vždy v rovnováhe s obsahom diela – v súvislosti s niektorými jeho skladbami sa táto kritika objavuje až dodnes. No hudba ako krásna hra bola jednou z požiadaviek doby, ktorej vkus nediktovali len znalci, ale čoraz viac aj „konzumenti“.
.v tieni romantikov
Ako interpret bol Johann Nepomuk Hummel podľa dobových svedectiev géniom, bol aj vyhľadávaným učiteľom, obdivovaným dirigentom a ako skladateľ dosiahol podľa mnohých maximum, ktoré umožňuje výnimočný talent. V jeho kompozičnom odkaze možno nájsť diela eklektické a brilantné, ako sú koncerty pre fagot a trúbku, banálne potpourri určené na zábavu, rarity ako Koncert pre mandolínu a orchester, no i vysoko individuálne a intímne ako je Sonáta fis mol alebo dve klavírne septetá, očarujúce svojou zvukovosťou kombinujúcou dychové a sláčikové nástroje či klavírne koncerty smerujúce k romantikom.
Azda sa narodil príliš neskoro, aby sa stal „klasikom“, a príliš skoro, aby sa stal romantikom. Jeho hudba navyše nebola titanskou vzburou ani vyjadrením novej doby, ktorej pomohol otvoriť dvere, skôr impozantným ornamentom na opone zatiahnutej za epochou viedenských majstrov Haydna, Mozarta a Beethovena. Nebol typickým bohémom, starostlivo usmerňoval svoju kariéru, stál pri zrode organizácií starajúcich sa o autorské práva a zomrel ako bohatý človek. Romantickí radikáli ako Robert Schumann ho podozrievali, že usadený život vo Weimare, kde sa popri hudbe oddával prechádzkam a záhradkárčeniu, zbavil jeho hudbu iskry. V konverzačnom lexikóne z roku 1840 sa možno dočítať, že „jeho hudba len nedávno vyšla z módy“.
Autor je redaktor Hudobného života.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.